Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 208/2012
PDF · 189.9 KB
No categories available
II. ÚS 208/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. S., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. B., Z.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Špecializovaným trestným
súdom Pezinok pod sp. zn. PK-1 T 21/2009 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod
sp. zn. 5 Tost 21/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. M. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta
2011 doručená sťažnosť JUDr. M. S., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených
Špecializovaným trestným súdom Pezinok (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) pod
sp. zn. PK-1 T 21/2009 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
pod sp. zn. 5 Tost 21/2011. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 17. augusta
2011.
Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že proti sťažovateľke je
vedené trestné konanie špecializovaným trestným súdom pod sp. zn. PK-1 T 21/2009
a konajúcim sudcom je samosudca JUDr. V. P. (ďalej len „sudca“). Sudca prijal obžalobu
na konanie 22. septembra 2009, následkom čoho bol sťažovateľke, ktorá je sudkyňou
Krajského súdu v Banskej Bystrici, 23. septembra 2009 pozastavený výkon funkcie sudcu.
Sťažovateľka ešte 17. augusta 2009 (keď sa z médií dozvedela o podaní obžaloby)
požiadala špecializovaný trestný súd o zastavenie trestného stíhania z dôvodu, že uznesenie
ústavného súdu č. k. PL. ÚS 103/07-45 zo 17. júna 2007, ktorým sa rozhodlo o jej vydaní
ako sudkyne na trestné stíhanie, jej bolo doručené 3. augusta 2007, pričom vyšetrovateľ
vzniesol proti nej obvinenie už 27. júla 2007, teda skôr, ako uznesenie ústavného súdu
nadobudlo právoplatnosť. Zároveň sťažovateľka žiadala sudcu, aby si tieto dátumy
a skutočnosti overil a vyžiadal si ich priamo z ústavného súdu s tým, aby následne konanie
proti nej zastavil s poukazom na ustanovenie § 9 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku
z dôvodu, že vyšetrovateľ mohol zákonným spôsobom vzniesť proti nej obvinenie až
po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia ústavného súdu. Napriek tomuto podaniu si sudca
uvádzané skutočnosti vôbec neoveril, na ústavný súd v súvislosti s dátumom právoplatnosti
uznesenia č. k. PL. ÚS 103/07-45 sa neobrátil, obžalobu prijal, vo veci začal konať a stále
v nej aj koná. Sťažovateľka potom sama požiadala ústavný súd o oznámenie dátumu
právoplatnosti uznesenia, pričom listom ústavného súdu sp. zn. Spr 347/2011 z 20. apríla
2011 jej bolo oznámené, že uznesenie jej bolo doručené ako poslednej účastníčke konania
2. augusta 2007 a nadobudlo právoplatnosť v tento deň. Sťažovateľka prostredníctvom
svojho obhajcu list ústavného súdu na hlavnom pojednávaní 4. mája 2011 predložila
sudcovi, na čo tento hlavné pojednávanie prerušil, nechal všetkých účastníkov
a predvolaných svedkov čakať na chodbe s tým, že sa s uvedenou skutočnosťou musí
vysporiadať. Pred obedom sudca vyhlásil uznesenie, že hlavné pojednávanie odročuje
na 9. máj 2011, pričom obhajcovi sťažovateľky nariadil, aby v deň hlavného pojednávania
predložil originál uznesenia ústavného súdu s vyznačenou doložkou právoplatnosti. Zároveň
opakovane na tento termín predvolal aj svedka. Na hlavnom pojednávaní konanom 9. mája
2011 sťažovateľka prostredníctvom obhajcu predložila sudcovi požadovaný originál
uznesenia ústavného súdu opatrený doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti s dátumom
2. august 2007. Sudca po predložení tohto dôkazu opäť okamžite prerušil hlavné
pojednávanie, opäť nechal účastníkov konania, obhajcov a svedka čakať na chodbe,
nevykonal žiadne naplánované dôkazy a pred obedom vyhlásil uznesenie, ktorým hlavné
pojednávanie odročil na 24. jún 2011, pričom opakovane na tento termín predvolal aj
svedka. Na hlavnom pojednávaní konanom 24. júna 2011 sudca vyhlásil uznesenie, ktorým
návrh sťažovateľky na zastavenie trestného stíhania zamietol z dôvodu, že predložené
právoplatné a vykonateľné uznesenie ústavného súdu nemá vplyv na pokračovanie v
konaní. Zároveň rozhodol, že v konaní bude pokračovať. Sudca sa v tejto súvislosti pre
Tlačovú agentúru Slovenskej republiky priamo vyjadril tak, že „rozhodnutie ústavného
súdu, ktoré bolo vyhlásené 27. 6. 2007, bolo právoplatné okamžite, a to, že teraz po štyroch
rokoch bolo doplnené pečiatkou právoplatnosti a vykonateľnosti, na tom nič nemení“.
Dodal tiež, že „proces môže pokračovať“. Na základe takéhoto postupu sudcu sťažovateľka
prostredníctvom svojho obhajcu na tomto hlavnom pojednávaní vzniesla námietku
zaujatosti proti sudcovi, pričom sudca hneď vyhlásil uznesenie, podľa ktorého nie je
vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania. Obhajca sťažovateľky podal proti
uzneseniu sťažnosť. Sudca následne hlavné pojednávanie odročil na september 2011.
Písomné vyhotovenie uznesenia špecializovaného trestného súdu č. k. PK-1 T 21/2009-2548
z 24. júna 2011 bolo sťažovateľke doručené 8. júla 2011. Podaním z 10. júla 2011 podanú
sťažnosť proti uzneseniu písomne odôvodnila. Namietala jednak nerešpektovanie zásady
hospodárnosti a efektívnosti konania opakovaným nariaďovaním hlavných pojednávaní,
na ktorých sa nepostupovalo v súlade s ustanovením § 32 ods. 4 Trestného poriadku, ďalej
nerešpektovanie princípu rovnosti zbraní tým, že sudca sa ani po vyše dvadsiatich
mesiacoch neobrátil na ústavný súd v súvislosti s dátumom právoplatnosti uznesenia
ústavného súdu, hoci išlo o zásadnú otázku zákonnosti trestného stíhania sťažovateľky,
a napokon nerešpektovanie vyznačenej doložky právoplatnosti s dátumom 2. august 2007.
Uvedený postup sudcu nemožno považovať za nezaujatý postup, lebo sudca konal
svojvoľne, pričom takéto konanie môže napĺňať znaky skutkovej podstaty trestného činu
zneužívania právomoci verejného činiteľa.
Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 21/2011 z 20. júla 2011 bolo uznesenie
špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-1 T 21/2009 z 24. júna 2011 zrušené. Podľa
názoru najvyššieho súdu uznesenie špecializovaného trestného súdu nemalo byť vydané
a o vznesenej námietke sťažovateľky sa vôbec nemalo konať, ako to ustanovuje § 32 ods. 6
Trestného poriadku, podľa ktorého o námietke zaujatosti strany, ktorá je založená na tých
istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo ktorá nebola
vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 4, alebo ak je dôvodom námietky len procesný
postup súdu v konaní, sa nekoná; to platí aj o námietke, ktorá je založená na iných
dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31. Z obsahu sťažovateľkou vznesenej námietky zaujatosti
je evidentné, že odvodzuje zaujatosť samosudcu proti nej len od procesného postupu
v prerokovávanej veci, predovšetkým z toho, že sudca nevyhovel jej návrhu na zastavenie
trestného stíhania z dôvodu, že obvinenie proti nej bolo vznesené ešte skôr, ako bolo
právoplatné a vykonateľné uznesenie ústavného súdu o súhlase na jej trestné stíhanie ako
sudkyne. Od nevydania takého rozhodnutia už pri skúmaní obžaloby, určenia hlavného
pojednávania a ďalších úkonov s tým spojených i vykonávania dôkazov, ktoré označuje ako
nezákonné, odvíja aj spôsobenie škody, ktorá jej vzniká, a z toho zasa usudzuje, že sudca ju
chce zámerne poškodiť. Sťažovateľka však neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by
vyjadrovali pomer sudcu, teda jeho osobný vzťah k prerokovávanej veci alebo k osobám
predpokladaným v ustanovení § 31 ods. 1 Trestného poriadku, predovšetkým k nej samotnej
alebo jej obhajcovi. Zámerne zaujatý postoj sudcu voči nej a spôsobenie škody vznikajúcej
neodôvodneným trestným stíhaním odvíja sťažovateľka len z procesného postupu sudcu,
ktorý jej nekonvenuje, a to predovšetkým preto, že aj napriek pripojenej doložke
právoplatnosti a vykonateľnosti uznesenia ústavného súdu o daní súhlasu na jej trestné
stíhanie, podľa ktorej právoplatnosť a vykonateľnosť nastala neskôr, než jej bolo vznesené
obvinenie, sudca toto nerešpektuje a nerozhodol tak, ako to ona považuje za správne
a zákonné. Okolnosť, že sudca nekoná a nerozhoduje v súlade s predstavou sťažovateľky,
nemôže byť z hľadiska § 31 ods. 1 Trestného poriadku dôvodom na vylúčenie sudcu
z prerokovávania danej trestnej veci. Táto predstava sťažovateľky o mylnom postupe sudcu
nemôže byť zároveň ani tou skutočnosťou, ktorá by predstavovala pomer sudcu
k prerokovávanej veci a osobám predpokladaným v § 31 ods. 1 Trestného poriadku. Je to
námietka proti procesnému postupu súdu a o takej sa nekoná. Otázku, či je, alebo nie je
postup sudcu, pokiaľ nerozhodol o zastavení trestného stíhania, zodpovedajúci zákonu,
nemožno posudzovať v rámci námietky zaujatosti, ale len pri preskúmavaní meritórneho
rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania v rámci konania o riadnom opravnom
prostriedku proti takému rozhodnutiu, ktoré však doteraz nebolo vydané. Preto správne mal
sudca konštatovať, že o vznesenej námietke zaujatosti netreba konať. Pokiaľ išlo o hlavné
pojednávanie 24. júna 2011, nariadený úkon mal byť vykonaný, lebo ani v prípade, že by
išlo o námietku z dôvodov § 31 ods. 1 Trestného poriadku, o ktorej by malo byť
rozhodované uznesením, ani eventuálna sťažnosť proti takému uzneseniu nie je prekážkou
vykonania takého úkonu. Ak sudca odročil hlavné pojednávanie na určitý termín
v septembri 2011, ide opäť len o procesný postup v konaní a nemožno z neho bez ďalšieho
odvodzovať dôvod na jeho vylúčenie. Čo sa týka otázky, či mali, alebo nemali byť niektoré
dôkazy uvádzané sťažovateľkou vykonané alebo nie, či boli, alebo neboli prípustné, treba
podotknúť, že takéto eventuálne chyby konania sa preskúmavajú v rámci konania o riadnom
opravnom prostriedku proti meritórnemu rozhodnutiu. Pokiaľ v danom prípade dal sudca
za pravdu obhajcovi, že nejde len o procesnú námietku, a rozhodol o nej uznesením, s jeho
názorom sa najvyšší súd nestotožňuje, lebo bez toho, aby strana v konaní uviedla konkrétne
skutočnosti vyjadrujúce zákonom neželaný pomer sudcu k veci alebo určitým osobám,
sa tento odvodzuje len zo spôsobu rozhodovania sudcu, a to je neprípustné. Mimo rámca
rozhodovania o merite veci by sa tak neodôvodnene pripúšťalo riešenie základných
právnych otázok, od ktorých závisí, ako má byť v konečnom dôsledku vo veci rozhodnuté.
Podľa názoru sťažovateľky predstavujú závery najvyššieho súdu porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru. Z argumentácie najvyššieho súdu vyplýva, ako
keby požiadavka dodržiavania platných zákonov zo strany sudcu bola len právnym názorom
sťažovateľky, a nie základnou ústavnou povinnosťou každého konajúceho sudcu. Práve
preto sťažovateľkou vznesená námietka zaujatosti nemôže byť procesnou námietkou,
o ktorej sa nerozhoduje, lebo takýto výklad by sudcom umožňoval nerešpektovať platné
zákony, čím by sa legálne vytvoril priestor na svojvôľu sudcov a porušovanie práv a právom
chránených záujmov občanov. Odôvodnenie najvyššieho súdu je absurdné, keďže samotný
čl. 144 ods. 1 ústavy prikazuje sudcovi dodržiavať platné zákony, a pokiaľ ich
nedodržiavanie by malo byť v poriadku, potom by sudca konal jednoznačne v úmysle
poškodiť sťažovateľku, čo zakladá existenciu pomeru sudcu k veci aj sťažovateľke. Pokiaľ
by sudca konal v súlade so zákonom, musel by bezodkladne rozhodnúť o zastavení
trestného stíhania sťažovateľky. Ide teda o zásadnú otázku, ktorej vyriešenie v rozpore
so zákonom jednoznačne zakladá zaujatosť sudcu.
Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených špecializovaným trestným
súdom pod sp. zn. PK-1 T 21/2009 a najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Tost 21/2011 s tým,
aby bolo uznesenie najvyššieho súdu z 20. júla 2011 zrušené a prikázané najvyššiemu súdu
vo veci konať a rozhodnúť. Požaduje tiež zakázať špecializovanému trestnému súdu
a najvyššiemu súdu pokračovať v porušovaní označených práv sťažovateľky podľa ústavy
a dohovoru.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému
špecializovaným trestným súdom pod sp. zn. PK-1 T 21/2009, nie je daná právomoc
ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu č. k. PK-1 T 21/2009-2548
z 24. júna 2011 bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc
poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky vo vzťahu voči špecializovanému
trestnému súdu mal najvyšší súd v sťažnostnom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc
ústavného súdu. Treba tiež dodať, že sťažovateľka sťažnosť proti uzneseniu
špecializovaného trestného súdu aj podala.
Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu
vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Tost 21/2011. Túto časť sťažnosti treba
považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu dostatočným
a presvedčivým spôsobom vysvetľuje, prečo nebolo namieste meritórne konať a rozhodnúť
o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľkou. Preto v žiadnom prípade nemožno
považovať uznesenie najvyššieho súdu za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené.
Niet teda ani príčiny na to, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol. Skutočnosť, že
posúdenie veci najvyšším súdom nekorešponduje s posúdením sťažovateľky, sama osebe
porušenie označených práv nezakladá.
Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého špecializovaný trestný
súd pochybil už tým, keď rozhodol, že o podanej obžalobe bude meritórne konať aj napriek
tomu, že ku vzneseniu obvinenia proti sťažovateľke došlo protizákonným postupom, keďže
sa tak stalo skôr, než nadobudlo právoplatnosť uznesenie ústavného súdu o súhlase
s trestným stíhaním sťažovateľky, pričom dosiaľ v konaní pokračuje a napriek predloženiu
relevantného dôkazu preukazujúceho predčasnosť vznesenia obvinenia odmieta trestné
stíhanie zastaviť. V takomto postupe špecializovaného trestného súdu vidí sťažovateľka
zaujatosť sudcu.
Podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku o námietke zaujatosti strany, ktorá je založená
na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takejto námietke rozhodnuté, alebo ktorá
nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 4 alebo ak je dôvodom námietky len procesný
postup súdu v konaní, sa nekoná; to platí aj o námietke, ktorá je založená na iných
dôvodoch, ako dôvodoch podľa § 31.
Podľa § 14 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku dôvodom na vylúčenie sudcu nie
sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho
rozhodovaní v iných veciach.
Podľa § 15a ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku ak sa námietka zaujatosti týka len
okolností ustanovených v § 14 ods. 3, súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto
prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.
Možno konštatovať, že i napriek nie celkom zhodnej dikcii tak Trestný poriadok, ako
aj Občiansky súdny poriadok nepovažujú námietku zaujatosti opierajúcu sa o výhrady proti
procesnému postupu súdu v konaní za relevantnú s tým, že o takto konštruovanej námietke
zaujatosti sa nemusí vôbec rozhodovať.
Ústavný súd sa už zaoberal uvedenou problematikou v rámci občianskeho súdneho
konania, pričom dospel k záveru, že formulácia ustanovenia § 15a ods. 5 Občianskeho
súdneho poriadku zahŕňa veľmi širokú škálu skutočností, ktoré možno považovať
za „postup sudcu v konaní o prejednávanej veci“. A contrario počet možných typov
skutkových okolností, ktoré neprichádzajú do úvahy ako „postup sudcu v konaní
o prejednávanej veci“, je týmto značne zúžený. Ide o zrejmú snahu zákonodarcu obmedziť
potrebu rozhodovania o námietkach zaujatosti v záujme urýchlenia súdneho konania, resp.
obmedzenia priestoru na zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Je to teda zákonom
ustanovený obmedzujúci zásah do základného práva na súdnu ochranu, resp. do práva
na spravodlivé súdne konanie v súvislosti s právom na nestranný súd ako súčasťou
základného práva. V zásade možno povedať, že takýto zásah treba považovať za legitímny
vzhľadom na sledovaný cieľ. Zároveň však zásah musí byť aj proporcionálne vyvážený tak,
aby jeho nevyhnutnosť nebolo možné spochybniť. Subjektívne chápanie nestrannosti je
vlastne posudzovaním správania sudcu, pričom sa subjektívna nestrannosť prezumuje, až
kým nie je preukázaný opak. Vzhľadom na to, že ide o správanie sudcu, nemožno z okruhu
relevantných skutočností prípustných na odôvodnenie námietky zaujatosti vylúčiť paušálne
všetky „postupy sudcu v konaní o prejednávanej veci“. Taká skutková okolnosť spočívajúca
v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci, ktorú treba považovať (v prípade, že by bola
preukázaná) za nezákonnú alebo za svojvoľnú z dôvodu jej nejednoznačnosti či
protirečivosti z hľadiska zákona, je spôsobilým skutkovým dôvodom na námietku zaujatosti
podľa § 15a ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku (II. ÚS 153/08).
V judikovanom prípade posudzoval ústavný súd jednak taký postup sudcu, ktorý mal
podľa účastníka konania na pojednávaní prejudikovať svoje rozhodnutie, keď uviedol, že
právnu vec účastníka konania nevidí ako úspešnú, ale aj postup spočívajúci v tom, že sudca
zaujímal protirečivé stanoviská k otázke potreby vydania uznesenia o zrušení zastupovania
účastníka konania ustanovenou advokátkou a v nadväznej otázke práva účastníkom konania
splnomocneného zástupcu zastupovať ho. Prvú námietku považoval (pre prípad, že by
namietaný postup sudcu bol preukázaný) za nezákonný postup, ktorý je spôsobilým
skutkovým dôvodom na námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 5 Občianskeho súdneho
poriadku. Druhú námietku hodnotil (rovnako v prípade, že by bola preukázaná) ako taký
postup sudcu v konaní o prerokovávanej veci, ktorý treba považovať za prejav svojvôle,
pričom i takýto postup je spôsobilým skutkovým dôvodom na námietku zaujatosti podľa
§ 15a ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku.
Treba prisvedčiť najvyššiemu súdu, že podstatou námietky sťažovateľky je jej
nesúhlas s postupom sudcu, ktorý nerozhodol o ukončení trestného stíhania vedeného proti
sťažovateľke jeho zastavením z dôvodu, že trestné stíhanie prebieha v rozpore so zákonom,
keďže uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané predtým, než by na to dal ústavný súd
právoplatne súhlas. To znamená, že právne názory sťažovateľky a sudcu sú v tejto otázke
rozdielne. Sťažovateľka považuje postup sudcu v konaní, ktorým tento odmieta akceptovať
jej právny názor a trestné stíhanie zastaviť, za nezákonný, a preto za spôsobilý ako dôvod
na námietku zaujatosti.
Ústavný súd súhlasí s právnym názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého postup
sudcu, pokiaľ nerozhodol o zastavení trestného stíhania, nemožno posudzovať v rámci
námietky zaujatosti, ale len pri skúmaní meritórneho rozhodnutia a jemu predchádzajúceho
postupu v rámci konania o riadnom opravnom prostriedku proti takému rozhodnutiu, ktoré
však doteraz nebolo vydané. V danom prípade postup sudcu nevykazuje známky
protizákonnosti či svojvôle, pretože je v jeho právomoci spornú právnu otázku majúcu
rozhodujúci vplyv na pokračovanie trestného stíhania posudzovať. Sťažovateľke nič nebude
brániť v tom, aby (pokiaľ bude vo veci o jej vine meritórne rozhodnuté) v rámci
odvolacieho konania (a prípadne aj dovolacieho konania) i naďalej na námietke
neprípustnosti trestného stíhania trvala.
Pokiaľ bola sťažovateľka presvedčená, že trestné stíhanie proti nej sa začalo bez
súhlasu ústavného súdu, a pokiaľ za takéhoto stavu sudca obžalobu prijal na ďalšie konanie,
mohla sťažovateľka v zákonnej dvojmesačnej lehote (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde)
podať sťažnosť ústavnému súdu so žiadosťou o preskúmanie správnosti postupu
a rozhodnutia sudcu, ktorým tento obžalobu prijal na ďalšie konanie (IV. ÚS 49/2011).
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. júla 2012