Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 208/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. S., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. B., Z.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Špecializovaným trestným

súdom Pezinok pod sp. zn. a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod

sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. M. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta

2011 doručená sťažnosť JUDr. M. S., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených

Špecializovaným trestným súdom Pezinok (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) pod

sp. zn. a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 17. augusta

2011.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že proti sťažovateľke je

vedené trestné konanie špecializovaným trestným súdom pod sp. zn.

a konajúcim sudcom je samosudca JUDr. V. P. (ďalej len „sudca“). Sudca prijal obžalobu

na konanie 22. septembra 2009, následkom čoho bol sťažovateľke, ktorá je sudkyňou

Krajského súdu v Banskej Bystrici, 23. septembra 2009 pozastavený výkon funkcie sudcu.

Sťažovateľka ešte 17. augusta 2009 (keď sa z médií dozvedela o podaní obžaloby)

požiadala špecializovaný trestný súd o zastavenie trestného stíhania z dôvodu, že uznesenie

ústavného súdu č. k. -45 zo 17. júna 2007, ktorým sa rozhodlo o jej vydaní

ako sudkyne na trestné stíhanie, jej bolo doručené 3. augusta 2007, pričom vyšetrovateľ

vzniesol proti nej obvinenie už 27. júla 2007, teda skôr, ako uznesenie ústavného súdu

nadobudlo právoplatnosť. Zároveň sťažovateľka žiadala sudcu, aby si tieto dátumy

a skutočnosti overil a vyžiadal si ich priamo z ústavného súdu s tým, aby následne konanie

proti nej zastavil s poukazom na ustanovenie

z dôvodu, že vyšetrovateľ mohol zákonným spôsobom vzniesť proti nej obvinenie až

po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia ústavného súdu. Napriek tomuto podaniu si sudca

uvádzané skutočnosti vôbec neoveril, na ústavný súd v súvislosti s dátumom právoplatnosti

uznesenia č. k. -45 sa neobrátil, obžalobu prijal, vo veci začal konať a stále

v nej aj koná. Sťažovateľka potom sama požiadala ústavný súd o oznámenie dátumu

právoplatnosti uznesenia, pričom listom ústavného súdu sp. zn. Spr 347/2011 z 20. apríla

2011 jej bolo oznámené, že uznesenie jej bolo doručené ako poslednej účastníčke konania

2. augusta 2007 a nadobudlo právoplatnosť v tento deň. Sťažovateľka prostredníctvom

svojho obhajcu list ústavného súdu na hlavnom pojednávaní 4. mája 2011 predložila

sudcovi, na čo tento hlavné pojednávanie prerušil, nechal všetkých účastníkov

a predvolaných svedkov čakať na chodbe s tým, že sa s uvedenou skutočnosťou musí

vysporiadať. Pred obedom sudca vyhlásil uznesenie, že hlavné pojednávanie odročuje

na 9. máj 2011, pričom obhajcovi sťažovateľky nariadil, aby v deň hlavného pojednávania

predložil originál uznesenia ústavného súdu s vyznačenou doložkou právoplatnosti. Zároveň

opakovane na tento termín predvolal aj svedka. Na hlavnom pojednávaní konanom 9. mája

2011 sťažovateľka prostredníctvom obhajcu predložila sudcovi požadovaný originál

uznesenia ústavného súdu opatrený doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti s dátumom

2. august 2007. Sudca po predložení tohto dôkazu opäť okamžite prerušil hlavné

pojednávanie, opäť nechal účastníkov konania, obhajcov a svedka čakať na chodbe,

nevykonal žiadne naplánované dôkazy a pred obedom vyhlásil uznesenie, ktorým hlavné

pojednávanie odročil na 24. jún 2011, pričom opakovane na tento termín predvolal aj

svedka. Na hlavnom pojednávaní konanom 24. júna 2011 sudca vyhlásil uznesenie, ktorým

návrh sťažovateľky na zastavenie trestného stíhania zamietol z dôvodu, že predložené

právoplatné a vykonateľné uznesenie ústavného súdu nemá vplyv na pokračovanie v

konaní. Zároveň rozhodol, že v konaní bude pokračovať. Sudca sa v tejto súvislosti pre

Tlačovú agentúru Slovenskej republiky priamo vyjadril tak, že „rozhodnutie ústavného

súdu, ktoré bolo vyhlásené 27. 6. 2007, bolo právoplatné okamžite, a to, že teraz po štyroch

rokoch bolo doplnené pečiatkou právoplatnosti a vykonateľnosti, na tom nič nemení“.

Dodal tiež, že „proces môže pokračovať“. Na základe takéhoto postupu sudcu sťažovateľka

prostredníctvom svojho obhajcu na tomto hlavnom pojednávaní vzniesla námietku

zaujatosti proti sudcovi, pričom sudca hneď vyhlásil uznesenie, podľa ktorého nie je

vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania. Obhajca sťažovateľky podal proti

uzneseniu sťažnosť. Sudca následne hlavné pojednávanie odročil na september 2011.

Písomné vyhotovenie uznesenia špecializovaného trestného súdu č. k. -2548

z 24. júna 2011 bolo sťažovateľke doručené 8. júla 2011. Podaním z 10. júla 2011 podanú

sťažnosť proti uzneseniu písomne odôvodnila. Namietala jednak nerešpektovanie zásady

hospodárnosti a efektívnosti konania opakovaným nariaďovaním hlavných pojednávaní,

na ktorých sa nepostupovalo v súlade s ustanovením , ďalej

nerešpektovanie princípu rovnosti zbraní tým, že sudca sa ani po vyše dvadsiatich

mesiacoch neobrátil na ústavný súd v súvislosti s dátumom právoplatnosti uznesenia

ústavného súdu, hoci išlo o zásadnú otázku zákonnosti trestného stíhania sťažovateľky,

a napokon nerešpektovanie vyznačenej doložky právoplatnosti s dátumom 2. august 2007.

Uvedený postup sudcu nemožno považovať za nezaujatý postup, lebo sudca konal

svojvoľne, pričom takéto konanie môže napĺňať znaky skutkovej podstaty trestného činu

zneužívania právomoci verejného činiteľa.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 20. júla 2011 bolo uznesenie

špecializovaného trestného súdu sp. zn. z 24. júna 2011 zrušené. Podľa

názoru najvyššieho súdu uznesenie špecializovaného trestného súdu nemalo byť vydané

a o vznesenej námietke sťažovateľky sa vôbec nemalo konať, ako to ustanovuje § 32 ods. 6

, podľa ktorého o námietke zaujatosti strany, ktorá je založená na tých

istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo ktorá nebola

vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 4, alebo ak je dôvodom námietky len procesný

postup súdu v konaní, sa nekoná; to platí aj o námietke, ktorá je založená na iných

dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31. Z obsahu sťažovateľkou vznesenej námietky zaujatosti

je evidentné, že odvodzuje zaujatosť samosudcu proti nej len od procesného postupu

v prerokovávanej veci, predovšetkým z toho, že sudca nevyhovel jej návrhu na zastavenie

trestného stíhania z dôvodu, že obvinenie proti nej bolo vznesené ešte skôr, ako bolo

právoplatné a vykonateľné uznesenie ústavného súdu o súhlase na jej trestné stíhanie ako

sudkyne. Od nevydania takého rozhodnutia už pri skúmaní obžaloby, určenia hlavného

pojednávania a ďalších úkonov s tým spojených i vykonávania dôkazov, ktoré označuje ako

nezákonné, odvíja aj spôsobenie škody, ktorá jej vzniká, a z toho zasa usudzuje, že sudca ju

chce zámerne poškodiť. Sťažovateľka však neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by

vyjadrovali pomer sudcu, teda jeho osobný vzťah k prerokovávanej veci alebo k osobám

predpokladaným v ustanovení , predovšetkým k nej samotnej

alebo jej obhajcovi. Zámerne zaujatý postoj sudcu voči nej a spôsobenie škody vznikajúcej

neodôvodneným trestným stíhaním odvíja sťažovateľka len z procesného postupu sudcu,

ktorý jej nekonvenuje, a to predovšetkým preto, že aj napriek pripojenej doložke

právoplatnosti a vykonateľnosti uznesenia ústavného súdu o daní súhlasu na jej trestné

stíhanie, podľa ktorej právoplatnosť a vykonateľnosť nastala neskôr, než jej bolo vznesené

obvinenie, sudca toto nerešpektuje a nerozhodol tak, ako to ona považuje za správne

a zákonné. Okolnosť, že sudca nekoná a nerozhoduje v súlade s predstavou sťažovateľky,

nemôže byť z hľadiska dôvodom na vylúčenie sudcu

z prerokovávania danej trestnej veci. Táto predstava sťažovateľky o mylnom postupe sudcu

nemôže byť zároveň ani tou skutočnosťou, ktorá by predstavovala pomer sudcu

k prerokovávanej veci a osobám predpokladaným v . Je to

námietka proti procesnému postupu súdu a o takej sa nekoná. Otázku, či je, alebo nie je

postup sudcu, pokiaľ nerozhodol o zastavení trestného stíhania, zodpovedajúci zákonu,

nemožno posudzovať v rámci námietky zaujatosti, ale len pri preskúmavaní meritórneho

rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania v rámci konania o riadnom opravnom

prostriedku proti takému rozhodnutiu, ktoré však doteraz nebolo vydané. Preto správne mal

sudca konštatovať, že o vznesenej námietke zaujatosti netreba konať. Pokiaľ išlo o hlavné

pojednávanie 24. júna 2011, nariadený úkon mal byť vykonaný, lebo ani v prípade, že by

išlo o námietku z dôvodov , o ktorej by malo byť

rozhodované uznesením, ani eventuálna sťažnosť proti takému uzneseniu nie je prekážkou

vykonania takého úkonu. Ak sudca odročil hlavné pojednávanie na určitý termín

v septembri 2011, ide opäť len o procesný postup v konaní a nemožno z neho bez ďalšieho

odvodzovať dôvod na jeho vylúčenie. Čo sa týka otázky, či mali, alebo nemali byť niektoré

dôkazy uvádzané sťažovateľkou vykonané alebo nie, či boli, alebo neboli prípustné, treba

podotknúť, že takéto eventuálne chyby konania sa preskúmavajú v rámci konania o riadnom

opravnom prostriedku proti meritórnemu rozhodnutiu. Pokiaľ v danom prípade dal sudca

za pravdu obhajcovi, že nejde len o procesnú námietku, a rozhodol o nej uznesením, s jeho

názorom sa najvyšší súd nestotožňuje, lebo bez toho, aby strana v konaní uviedla konkrétne

skutočnosti vyjadrujúce zákonom neželaný pomer sudcu k veci alebo určitým osobám,

sa tento odvodzuje len zo spôsobu rozhodovania sudcu, a to je neprípustné. Mimo rámca

rozhodovania o merite veci by sa tak neodôvodnene pripúšťalo riešenie základných

právnych otázok, od ktorých závisí, ako má byť v konečnom dôsledku vo veci rozhodnuté.

Podľa názoru sťažovateľky predstavujú závery najvyššieho súdu porušenie

označených článkov a dohovoru. Z argumentácie najvyššieho súdu vyplýva, ako

keby požiadavka dodržiavania platných zákonov zo strany sudcu bola len právnym názorom

sťažovateľky, a nie základnou ústavnou povinnosťou každého konajúceho sudcu. Práve

preto sťažovateľkou vznesená námietka zaujatosti nemôže byť procesnou námietkou,

o ktorej sa nerozhoduje, lebo takýto výklad by sudcom umožňoval nerešpektovať platné

zákony, čím by sa legálne vytvoril priestor na svojvôľu sudcov a porušovanie práv a právom

chránených záujmov občanov. Odôvodnenie najvyššieho súdu je absurdné, keďže samotný

prikazuje sudcovi dodržiavať platné zákony, a pokiaľ ich

nedodržiavanie by malo byť v poriadku, potom by sudca konal jednoznačne v úmysle

poškodiť sťažovateľku, čo zakladá existenciu pomeru sudcu k veci aj sťažovateľke. Pokiaľ

by sudca konal v súlade so zákonom, musel by bezodkladne rozhodnúť o zastavení

trestného stíhania sťažovateľky. Ide teda o zásadnú otázku, ktorej vyriešenie v rozpore

so zákonom jednoznačne zakladá zaujatosť sudcu.

Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaniach vedených špecializovaným trestným

súdom pod sp. zn. a najvyšším súdom pod sp. zn. s tým,

aby bolo uznesenie najvyššieho súdu z 20. júla 2011 zrušené a prikázané najvyššiemu súdu

vo veci konať a rozhodnúť. Požaduje tiež zakázať špecializovanému trestnému súdu

a najvyššiemu súdu pokračovať v porušovaní označených práv sťažovateľky podľa

a dohovoru.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému

špecializovaným trestným súdom pod sp. zn. , nie je daná právomoc

ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu č. k. -2548

z 24. júna 2011 bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc

poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky vo vzťahu voči špecializovanému

trestnému súdu mal najvyšší súd v sťažnostnom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc

ústavného súdu. Treba tiež dodať, že sťažovateľka sťažnosť proti uzneseniu

špecializovaného trestného súdu aj podala.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. . Túto časť sťažnosti treba

považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu dostatočným

a presvedčivým spôsobom vysvetľuje, prečo nebolo namieste meritórne konať a rozhodnúť

o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľkou. Preto v žiadnom prípade nemožno

považovať uznesenie najvyššieho súdu za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené.

Niet teda ani príčiny na to, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol. Skutočnosť, že

posúdenie veci najvyšším súdom nekorešponduje s posúdením sťažovateľky, sama osebe

porušenie označených práv nezakladá.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého špecializovaný trestný

súd pochybil už tým, keď rozhodol, že o podanej obžalobe bude meritórne konať aj napriek

tomu, že ku vzneseniu obvinenia proti sťažovateľke došlo protizákonným postupom, keďže

sa tak stalo skôr, než nadobudlo právoplatnosť uznesenie ústavného súdu o súhlase

s trestným stíhaním sťažovateľky, pričom dosiaľ v konaní pokračuje a napriek predloženiu

relevantného dôkazu preukazujúceho predčasnosť vznesenia obvinenia odmieta trestné

stíhanie zastaviť. V takomto postupe špecializovaného trestného súdu vidí sťažovateľka

zaujatosť sudcu.

Podľa o námietke zaujatosti strany, ktorá je založená

na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takejto námietke rozhodnuté, alebo ktorá

nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 4 alebo ak je dôvodom námietky len procesný

postup súdu v konaní, sa nekoná; to platí aj o námietke, ktorá je založená na iných

dôvodoch, ako dôvodoch podľa § 31.

Podľa dôvodom na vylúčenie sudcu nie

sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho

rozhodovaní v iných veciach.

Podľa ak sa námietka zaujatosti týka len

okolností ustanovených v § 14 ods. 3, súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto

prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

Možno konštatovať, že i napriek nie celkom zhodnej dikcii tak , ako

aj nepovažujú námietku zaujatosti opierajúcu sa o výhrady proti

procesnému postupu súdu v konaní za relevantnú s tým, že o takto konštruovanej námietke

zaujatosti sa nemusí vôbec rozhodovať.

Ústavný súd sa už zaoberal uvedenou problematikou v rámci občianskeho súdneho

konania, pričom dospel k záveru, že formulácia ustanovenia § 15a ods. 5 Občianskeho

súdneho poriadku zahŕňa veľmi širokú škálu skutočností, ktoré možno považovať

za „postup sudcu v konaní o prejednávanej veci“. A contrario počet možných typov

skutkových okolností, ktoré neprichádzajú do úvahy ako „postup sudcu v konaní

o prejednávanej veci“, je týmto značne zúžený. Ide o zrejmú snahu zákonodarcu obmedziť

potrebu rozhodovania o námietkach zaujatosti v záujme urýchlenia súdneho konania, resp.

obmedzenia priestoru na zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Je to teda zákonom

ustanovený obmedzujúci zásah do základného práva na súdnu ochranu, resp. do práva

na spravodlivé súdne konanie v súvislosti s právom na nestranný súd ako súčasťou

základného práva. V zásade možno povedať, že takýto zásah treba považovať za legitímny

vzhľadom na sledovaný cieľ. Zároveň však zásah musí byť aj proporcionálne vyvážený tak,

aby jeho nevyhnutnosť nebolo možné spochybniť. Subjektívne chápanie nestrannosti je

vlastne posudzovaním správania sudcu, pričom sa subjektívna nestrannosť prezumuje, až

kým nie je preukázaný opak. Vzhľadom na to, že ide o správanie sudcu, nemožno z okruhu

relevantných skutočností prípustných na odôvodnenie námietky zaujatosti vylúčiť paušálne

všetky „postupy sudcu v konaní o prejednávanej veci“. Taká skutková okolnosť spočívajúca

v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci, ktorú treba považovať (v prípade, že by bola

preukázaná) za nezákonnú alebo za svojvoľnú z dôvodu jej nejednoznačnosti či

protirečivosti z hľadiska zákona, je spôsobilým skutkovým dôvodom na námietku zaujatosti

podľa ().

V judikovanom prípade posudzoval ústavný súd jednak taký postup sudcu, ktorý mal

podľa účastníka konania na pojednávaní prejudikovať svoje rozhodnutie, keď uviedol, že

právnu vec účastníka konania nevidí ako úspešnú, ale aj postup spočívajúci v tom, že sudca

zaujímal protirečivé stanoviská k otázke potreby vydania uznesenia o zrušení zastupovania

účastníka konania ustanovenou advokátkou a v nadväznej otázke práva účastníkom konania

splnomocneného zástupcu zastupovať ho. Prvú námietku považoval (pre prípad, že by

namietaný postup sudcu bol preukázaný) za nezákonný postup, ktorý je spôsobilým

skutkovým dôvodom na námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 5 Občianskeho súdneho

poriadku. Druhú námietku hodnotil (rovnako v prípade, že by bola preukázaná) ako taký

postup sudcu v konaní o prerokovávanej veci, ktorý treba považovať za prejav svojvôle,

pričom i takýto postup je spôsobilým skutkovým dôvodom na námietku zaujatosti podľa

.

Treba prisvedčiť najvyššiemu súdu, že podstatou námietky sťažovateľky je jej

nesúhlas s postupom sudcu, ktorý nerozhodol o ukončení trestného stíhania vedeného proti

sťažovateľke jeho zastavením z dôvodu, že trestné stíhanie prebieha v rozpore so zákonom,

keďže uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané predtým, než by na to dal ústavný súd

právoplatne súhlas. To znamená, že právne názory sťažovateľky a sudcu sú v tejto otázke

rozdielne. Sťažovateľka považuje postup sudcu v konaní, ktorým tento odmieta akceptovať

jej právny názor a trestné stíhanie zastaviť, za nezákonný, a preto za spôsobilý ako dôvod

na námietku zaujatosti.

Ústavný súd súhlasí s právnym názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého postup

sudcu, pokiaľ nerozhodol o zastavení trestného stíhania, nemožno posudzovať v rámci

námietky zaujatosti, ale len pri skúmaní meritórneho rozhodnutia a jemu predchádzajúceho

postupu v rámci konania o riadnom opravnom prostriedku proti takému rozhodnutiu, ktoré

však doteraz nebolo vydané. V danom prípade postup sudcu nevykazuje známky

protizákonnosti či svojvôle, pretože je v jeho právomoci spornú právnu otázku majúcu

rozhodujúci vplyv na pokračovanie trestného stíhania posudzovať. Sťažovateľke nič nebude

brániť v tom, aby (pokiaľ bude vo veci o jej vine meritórne rozhodnuté) v rámci

odvolacieho konania (a prípadne aj dovolacieho konania) i naďalej na námietke

neprípustnosti trestného stíhania trvala.

Pokiaľ bola sťažovateľka presvedčená, že trestné stíhanie proti nej sa začalo bez

súhlasu ústavného súdu, a pokiaľ za takéhoto stavu sudca obžalobu prijal na ďalšie konanie,

mohla sťažovateľka v zákonnej dvojmesačnej lehote ( )

podať sťažnosť ústavnému súdu so žiadosťou o preskúmanie správnosti postupu

a rozhodnutia sudcu, ktorým tento obžalobu prijal na ďalšie konanie ().

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2012