Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 311/2012
PDF · 290.04 KB
No categories available
III. ÚS 311/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. K., B., zastúpeného advokátkou JUDr. K. D.,
Advokátska kancelária, K., a sťažnosť JUDr. P. P., P., vo veci namietaného porušenia ich
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
a uznesením Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 14 C 85/2008 z 10. júna 2011, postupom
a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15 Co 266/2011 z 31. augusta 2011
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Cdo 242/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. J. K. a sťažnosť JUDr. P. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2012
doručená sťažnosť Ing. J. K., B. (ďalej len „sťažovateľ I.“), a JUDr. P. P., P. (ďalej len
„sťažovateľ II.“, spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), postupom a uznesením Okresného súdu
Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 14 C 85/2008 z 10. júna 2011, postupom
a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Co 266/2011
z 31. augusta 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 242/2011.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ I. je účastníkom konania o vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov vedeného pred okresným súdom pod sp. zn.
14 C 85/2008. Na návrh druhého účastníka konania (manželky sťažovateľa I.) okresný súd
uznesením z 10. marca 2011 okrem iného rozhodol o nepripustení sťažovateľa II., aby
v konaní zastupoval sťažovateľa I., a to z dôvodu, že opakovane zastupuje aj iných
účastníkov v iných konaniach vedených na okresnom súde a iných súdoch napriek tomu, že
bol vylúčený zo Slovenskej advokátskej komory. V odôvodnení svojho napadnutého
uznesenia okresný súd uviedol, že „lustráciou spisu tunajšieho súdu mal súd preukázané, že
JUDr. P. P., zastupuje iba v oddelení 14 C tunajšieho súdu vo veciach č. 14C 85/2008,
14 C 19/2008, 14 C 273/2008 ďalej vo veciach 7 C 68/2007, 11 C 197/2004,
40 C 368/2009, 8 C 130/1999, 8 C 33/2010“. Okresný súd v odôvodnení ďalej uviedol, že
sťažovateľ II. „nie je advokát a podľa množstva vecí, v ktorých zastupuje, možno
konštatovať, že túto činnosť vykonáva ako svoje povolanie, resp. podnikanie mimo pravidiel
stanovených pre túto oblasť zákonom o advokácii...“.
Sťažovateľ I. proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podal odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 15 Co 266/2011 z 31. augusta 2011
tak, že uznesenie okresného súdu v znení opravného uznesenia sp. zn. 14 C 85/2008
z 29. júna 2011 (ktorým okresný súd opravil nesprávne uvedený dátum vyhotovenia
uznesenia, pozn.) potvrdil. Sťažovateľ II. podal dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd
tak, že uznesením sp. zn. 6 Cdo 242/2011 z 15. februára 2012 dovolanie sťažovateľa II.
odmietol.
Sťažovatelia v sťažnosti namietajú, že napadnutými uzneseniami okresného súdu,
ako aj krajského súdu a postupom, ktorý im predchádzal, a taktiež postupom najvyššieho
súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré malo byť porušené podľa sťažovateľov tým, že „krajský súd
vo svojom odôvodnení sa vôbec nezaoberá tým, či skutkové zistenia súdu prvého stupňa sú
pravdivé, resp. nepravdivé“. Vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu v napadnutom konaní
namietajú, že najvyšší súd sa v odôvodnení svojho uznesenia nevysporiadal s námietkou
sťažovateľa II., ktorý v dovolaní položil otázku, ako má byť zabezpečený spravodlivý súdny
proces bez zástupcu, ktorým nemôže byť sťažovateľ II., pretože len k nemu prechováva
dôveru. Podľa tvrdení sťažovateľov uvádzaných v sťažnosti sa najvyšší súd ďalej
nevysporiadal ani s námietkou, že sťažovateľ II. „zastupuje predovšetkým Ing. K. v súdnych
sporoch, kde podala jeho bývalá manželka návrhy a tých je viac ako 20“, čo podľa názoru
sťažovateľov nezodpovedá opätovnému zastupovaniu tak, ako to upravuje ustanovenie § 27
ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „OSP“). Sťažovatelia ďalej namietajú, že „v neposlednom rade senát najvyššieho
súdu nepostupoval zákonne, keď neoznámil účastníkov senátu“, čím mala byť znemožnená
možnosť podať námietku zaujatosti na konkrétnych sudcov. Z uvedených dôvodov
sťažovatelia zastávajú názor, že „rozhodnutia súdu sú nepreskúmateľné“ a „nedostatočné
odôvodnenie rozhodnutia predstavuje porušenie základného práva účastníka súdneho
konania na spravodlivý proces“.
Sťažovatelia na základe uvedeného žiadajú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa Ing. J. K. a JUDr. P. P., bytom P., s adresou
na doručovanie B., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivý súdny proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd , postupom NS SR č.k.
6 Cdo 242/2011 v spojení s rozhodnutiami Okresného súdu Bratislava V, v konaní č.k.
14C 85/2008-184 a uznesením zo dna 10.6.2011 a Krajského súd v Bratislave, postupom
a uznesením zo dňa 31.8.2011 č.k. 15 Co 266/2011-229 porušené bolo.
2. Uznesenie NS SR č.k. 6 Cdo 242/2011, Okresného súdu v Bratislava V, v konaní
č.k. 14 C 85/2008-184, zo dňa 10.6.2011 a uznesenie Krajského súd v Bratislave, zo dňa
31.8.2011 č.k. 15 Co 266/2011-229 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu
Bratislava V.
3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi Ing. J. K. primerané zadosťučinenie v sume
10.000.-Eur a trovy pr. zastúpenia, ktoré je povinný Okresný súd Bratislava V vyplatiť
do 2 mesiacov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sústredil na posúdenie, či sťažnosť
sťažovateľa II. nebola podaná zjavne neoprávnenou osobou. Sťažovateľ II. ako všeobecný
zástupca – fyzická osoba – zastupoval sťažovateľa I. v napadnutom konaní vedenom pred
okresným súdom pod sp. zn. 14 C 85/2008. Sťažovateľ II. namieta porušenia označených
práv postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 14 C 85/2008 z 10. júna 2011 (ktorým
okresný súd nepripustil sťažovateľa II., aby zastupoval sťažovateľa I. v konaní ako
občiansky zástupca, pozn.), postupom a uznesením krajského sp. zn. 15 Co 266/2011
z 31. augusta 2011 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu
zodpovedajúca povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba uplatní svoje právo v súlade
so zákonom ustanovenými podmienkami, orgány súdnej moci majú povinnosť umožniť
každému, aby sa uplatnením práva zaručeného čl. 46 ústavy stal účastníkom súdneho
konania (II. ÚS 14/01).
Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že domáhať sa ochrany základných
práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba jedine v záujme ochrany
svojich základných práv (napr. II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06). Sťažovateľ musí teda namietať
porušenie svojich základných práv, pričom v spojení s konaním pred všeobecným súdom to
prichádza do úvahy len vtedy, ak je účastníkom súdneho konania, v ktorom namieta
porušenie svojich základných práv (m. m. II. ÚS 3/05).
Ústavný súd v posudzovanom prípade napriek tomu, že sťažovateľ II. nevystupoval
v napadnutých konaniach ako účastník, ho považoval za účastníka konania v tej časti,
v ktorej sa riešila otázka splnenia podmienok na jeho pripustenie ako občianskeho zástupcu,
teda v tej časti, kde sa rozhodovalo aj o jeho právach. Keďže predmetom napadnutých
rozhodnutí v označených konaniach bolo práve rozhodovanie o pripustení sťažovateľa II.
ako občianskeho zástupcu a napadnuté rozhodnutia sa týkajú práve jeho postavenia
v napadnutom konaní vedenom pred okresným súdom (sp. zn. 14 C 85/2008) s priamym
dopadom na jeho práva, ústavný súd nepovažoval sťažovateľa II. v okolnostiach prípadu
za neoprávnenú osobu na podanie sťažnosti.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľov postupom
a uznesením okresného súdu sp. zn. 14 C 85/2008 z 10. júna 2011
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľov napadnutým postupom
a uznesením okresného súdu ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity podľa čl. 127
ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak
o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že
nemá právomoc preskúmať napadnuté uznesenie ani predchádzajúci postup okresného súdu,
keďže ho už preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň
povinný poskytnúť sťažovateľom ochranu ich právam.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti
napadnutému uzneseniu okresného súdu a postupu okresného súdu, ktorý mu predchádzal,
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010).
2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľov postupom
a uznesením krajského súdu sp. zn. 15 Co 266/2011 z 31. augusta 2011
Sťažovatelia sťažnosťou namietajú taktiež porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
a jeho postupom v označenom konaní. Ústavný súd berúc do úvahy neskoršie uznesenie
najvyššieho súdu v dovolacom konaní sp. zn. 6 Cdo 242/2011 z 15. februára 2012, ktorým
dovolanie sťažovateľa II. odmietol, nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota
na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu, ako aj jeho
postupu, ktorý mu predchádzal, je v prípadoch procesného rozhodnutia dovolacieho súdu
považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský
a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).
V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počíta
od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho súdu.
Jadrom námietok sťažovateľov je nesúhlas s odôvodnením napadnutého uznesenia
krajského súdu, ktorý je podľa nich arbitrárny, porušujúci ich označené práva. Sťažovatelia
teda namietajú, že im nebola poskytnutá súdna ochrana v kvalite požadovanej označeným
článkom ústavy, listiny a dohovoru.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia stotožnil s právnym názorom
súdu prvého stupňa a uviedol, že „je zrejmé, čo nerozporoval ani samotný odporca
v podanom odvolaní, že JUDr. P. vystupuje vo viacerých veciach na súde prvého stupňa
ako právny zástupca. Je taktiež nesporné, že má odporca pozastavenú činnosť advokáta, a
že môže zastupovať účastníka konania len ako fyzická osoba. Súd môže rozhodnúť, že takéto
zastúpenie nepripúšťa, ak zástupca zrejme nie je spôsobilý na riadne zastupovanie, alebo ak
zástupca vystupuje v rôznych veciach opätovne. Spôsobilosť na riadne zastupovanie najmä
predpokladá, že všeobecný splnomocnenec je schopný vykonávať procesné úkony
vyhovujúce z formálnej, obsahovej stránky, sledovať priebeh konania, primerane reagovať
a komunikovať. Všeobecne splnomocnencom nemôže byť ani osoba, ktorá vystupuje ako
zástupca v rôznych veciach, ktoré spolu skutkovo nesúvisia ani sa netýkajú totožnosti
zastúpeného, prípadne túto činnosť vykonáva za odplatu, ktorú právna prax označuje
za pokutníctvo. Súd pri rozhodovaní o nepripustení takéhoto zastúpenia vychádza
zvláštnych poznatkov prípadne z informácií iných súdov. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
bolo nesporne preukázané, že JUDr. P. vystupuje na súde prvého stupňa v rôznych veciach
ako právny zástupca, neboli naplnené predpoklady, aby mohol zastupovať odporcu
v predmetnom spore a boli naplnené predpoklady na nepripustenie JUDr. P. ako zástupcu
v zmysle ust. § 27 ods. 2 O.s.p.“.
Podľa názoru ústavného súdu citovaná argumentácia krajského súdu v napadnutom
uznesení je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovať za arbitrárnu
či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol.
Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovatelia majú na celú vec odlišný
názor a s napadnutým uznesením krajského súdu nesúhlasia. Táto okolnosť totiž sama osebe
nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľov.
Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu
a jeho postupu, ktorý mu predchádzal, dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným
spôsobom odôvodnené, krajský súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil
pri rozhodovaní o nároku sťažovateľov, pričom právne závery, na ktorých je rozhodnutie
založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu
ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo nepripustil, aby sťažovateľa I.
v konaní zastupoval sťažovateľ II., a zároveň tým aj reagoval na ich námietky. Uznesenie
krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho názoru preto nemožno považovať
za svojvoľné či arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m.
I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle
však ústavný súd v napadnutom uznesení krajského súdu ani v jeho predchádzajúcom
postupe nezistil. Nesúhlas sťažovateľov s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu
nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť
právny názor všeobecného súdu svojím vlastným. Obdobne, pochybnosti sťažovateľov
týkajúce sa postupu krajského súdu v napadnutom konaní nie sú dôkazom o neústavnosti
jeho postupu. Ústavný súd ďalej konštatuje, že sťažovatelia nepredložili v sťažnosti žiaden
dôkaz, ktorým by relevantným spôsobom spochybnili ústavnosť postupu krajského súdu
v napadnutom konaní.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že sťažovatelia
vo svojej sťažnosti sami uviedli, že sťažovateľ II. „zastupuje predovšetkým Ing. K.
v súdnych sporoch, kde podala jeho bývalá manželka návrhy a tých je viac ako 20“.
Z uvedeného podľa názoru ústavného súdu nepriamo vyplýva to, že sťažovatelia sami
pripustili, že sťažovateľ II. vystupuje aj v iných konaniach, teda vystupuje opakovane
v rôznych veciach.
Vzhľadom na uvedené závery ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie
krajského súdu, ako aj jeho predchádzajúci postup je v súlade s limitmi základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd tak pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľov, ktorou
namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 15 Co 266/2011
z 31. augusta 2011, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
3. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľov postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 242/2011
Sťažovatelia namietali aj porušenie označených práv postupom najvyššieho
súdu z dôvodu arbitrárnosti jeho odôvodnenia rozhodnutia, keď najvyšší súd sa
nevysporiadal s námietkou sťažovateľa II. uvádzanou v dovolaní, že sú sporné
tvrdenia súdu prvého stupňa, ako aj závery odvolacieho súdu pokiaľ ide o konania,
v ktorých má sťažovateľ II. ako zástupca vystupovať, pretože sťažovateľ II. zastupuje
predovšetkým sťažovateľa I. v súdnych sporoch, v ktorých podala jeho bývalá
manželka návrhy. Sťažovateľ II. ďalej vytýkal, že najvyšší súd postupoval nezákonne,
keď neoznámil účastníkov členov senátu, čím sa účastníkovi znemožnila možnosť
podať námietku zaujatosti na konkrétnych sudcov.
Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa II. uznesením sp. zn. 6 Cdo 242/2011
z 15. februára 2012 odmietol, pričom v odôvodnení svojho uznesenia konštatoval, že
prípustnosť dovolania nie je možné vyvodiť z ustanovenia § 239 OSP, a konštatoval, že
rozhodnutie napadnuté dovolaním netrpí ani jednou z vád vymenovaných
v ustanovení § 237 OSP. Osobitne sa najvyšší súd vzhľadom na povahu námietok
sťažovateľa II. v odôvodnení svojho rozhodnutia zameral na to, či konanie netrpí
vadou uvedenou v § 237 písm. f) OSP, pričom v odôvodnení napadnutého uznesenia
uviedol, že „v posudzovanej veci zo spisu vyplýva, že odvolací súd v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia stručne uviedol rozhodujúci skutkový stav, oboznámil obsah
odvolaní, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných strán a poukázal na
ustanovenia právneho predpisu, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoj právny záver.
Stotožnil sa so záverom prvostupňového súdu, že v danej veci bolo nesporne vlastnými
poznatkami súdu a informáciami z iných súdov preukázané, že JUDr. P. vystupuje na
súde prvého stupňa v rôznych veciach ako zástupca, čím naplnil predpoklady na jeho
nepripustenie do konania ako zástupcu žalovaného v zmysle § 27 ods. 2 O.s.p. Podľa
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky skutkové a právne závery odvolacieho
súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu
ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia. Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.“.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu najvyššieho súdu pri
odôvodňovaní svojho rozhodnutia konštatuje, že najvyšší súd sa pri odôvodnení svojho
rozhodnutia (uznesenie sp. zn. 6 Cdo 242/2011 z 15. februára 2012, pozn.) primeraným
spôsobom vysporiadal s námietkou sťažovateľa II. týkajúcou sa arbitrárnosti napadnutého
uznesenia krajského súdu, preskúmateľným a dostatočným spôsobom vysvetlil, prečo
v posudzovanom prípade nezistil prípustnosť dovolania ani podľa ustanovenia § 237
písm. f) OSP. Ústavný súd preto túto námietku sťažovateľov týkajúcu sa napadnutého
postupu najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia považuje za nedôvodnú.
Odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu v tejto súvislosti tak predstavuje dostatočný
základ pre jeho výrok, lebo najvyšší súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých
právnych úvah rozhodol. Ústavný súd ďalej konštatuje, že najvyšší súd v rámci dovolacieho
konania aplikoval relevantné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku podľa ich účelu
a zmyslu rešpektujúc tak práva sťažovateľov, preto je jeho postup v okolnostiach prípadu
celkom legitímny a právne akceptovateľný.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov, že najvyšší súd neoznámil účastníkom konania
zloženie senátu pred vynesením rozhodnutia, čím im bolo znemožnené právo podať
námietku zaujatosti na konkrétnych sudcov z dôvodu, že sťažovateľ II. má nepriateľský
vzťah k sudcovi trestného kolégia najvyššieho súdu JUDr. K., ktorý by mohol pôsobiť
na rozhodovaciu činnosť iných sudcov najvyššieho súdu, tak ústavný súd k nej uvádza, že
v okolnostiach posudzovanej veci je táto námietka špekulatívna (hypotetická), a preto aj
neprípustná a navyše aj neopodstatnená, pretože nie je podložená relevantnými argumentmi
zakladajúcimi aspoň pochybnosť o nestrannosti súdu (sudcu) z objektívneho hľadiska podľa
teórie zdania. Z uvedeného dôvodu ústavný súd konštatuje, že uvedeným postupom
najvyššieho súdu v danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľov.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. júla 2012