Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 311/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. K., B., zastúpeného advokátkou JUDr. K. D.,

Advokátska kancelária, K., a sťažnosť JUDr. P. P., P., vo veci namietaného porušenia ich

základného práva na súdnu ochranu podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

a uznesením Okresného súdu Bratislava V sp. zn. z 10. júna 2011, postupom

a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 31. augusta 2011

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. K. a sťažnosť JUDr. P. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2012

doručená sťažnosť Ing. J. K., B. (ďalej len „sťažovateľ I.“), a JUDr. P. P., P. (ďalej len

„sťažovateľ II.“, spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), postupom a uznesením Okresného súdu

Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 10. júna 2011, postupom

a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 31. augusta 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ I. je účastníkom konania o vyporiadanie

bezpodielového spoluvlastníctva manželov vedeného pred okresným súdom pod sp. zn.

. Na návrh druhého účastníka konania (manželky sťažovateľa I.) okresný súd

uznesením z 10. marca 2011 okrem iného rozhodol o nepripustení sťažovateľa II., aby

v konaní zastupoval sťažovateľa I., a to z dôvodu, že opakovane zastupuje aj iných

účastníkov v iných konaniach vedených na okresnom súde a iných súdoch napriek tomu, že

bol vylúčený zo Slovenskej advokátskej komory. V odôvodnení svojho napadnutého

uznesenia okresný súd uviedol, že „lustráciou spisu tunajšieho súdu mal súd preukázané, že

JUDr. P. P., zastupuje iba v oddelení 14 C tunajšieho súdu vo veciach č. ,

, ďalej vo veciach , ,

, , “. Okresný súd v odôvodnení ďalej uviedol, že

sťažovateľ II. „nie je advokát a podľa množstva vecí, v ktorých zastupuje, možno

konštatovať, že túto činnosť vykonáva ako svoje povolanie, resp. podnikanie mimo pravidiel

stanovených pre túto oblasť zákonom o advokácii...“.

Sťažovateľ I. proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podal odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. z 31. augusta 2011

tak, že uznesenie okresného súdu v znení opravného uznesenia sp. zn.

z 29. júna 2011 (ktorým okresný súd opravil nesprávne uvedený dátum vyhotovenia

uznesenia, pozn.) potvrdil. Sťažovateľ II. podal dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd

tak, že uznesením sp. zn. z 15. februára 2012 dovolanie sťažovateľa II.

odmietol.

Sťažovatelia v sťažnosti namietajú, že napadnutými uzneseniami okresného súdu,

ako aj krajského súdu a postupom, ktorý im predchádzal, a taktiež postupom najvyššieho

súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu podľa

a podľa listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré malo byť porušené podľa sťažovateľov tým, že „krajský súd

vo svojom odôvodnení sa vôbec nezaoberá tým, či skutkové zistenia súdu prvého stupňa sú

pravdivé, resp. nepravdivé“. Vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu v napadnutom konaní

namietajú, že najvyšší súd sa v odôvodnení svojho uznesenia nevysporiadal s námietkou

sťažovateľa II., ktorý v dovolaní položil otázku, ako má byť zabezpečený spravodlivý súdny

proces bez zástupcu, ktorým nemôže byť sťažovateľ II., pretože len k nemu prechováva

dôveru. Podľa tvrdení sťažovateľov uvádzaných v sťažnosti sa najvyšší súd ďalej

nevysporiadal ani s námietkou, že sťažovateľ II. „zastupuje predovšetkým Ing. K. v súdnych

sporoch, kde podala jeho bývalá manželka návrhy a tých je viac ako 20“, čo podľa názoru

sťažovateľov nezodpovedá opätovnému zastupovaniu tak, ako to upravuje ustanovenie § 27

ods. 2 v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „OSP“). Sťažovatelia ďalej namietajú, že „v neposlednom rade senát najvyššieho

súdu nepostupoval zákonne, keď neoznámil účastníkov senátu“, čím mala byť znemožnená

možnosť podať námietku zaujatosti na konkrétnych sudcov. Z uvedených dôvodov

sťažovatelia zastávajú názor, že „rozhodnutia súdu sú nepreskúmateľné“ a „nedostatočné

odôvodnenie rozhodnutia predstavuje porušenie základného práva účastníka súdneho

konania na spravodlivý proces“.

Sťažovatelia na základe uvedeného žiadajú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa Ing. J. K. a JUDr. P. P., bytom P., s adresou

na doručovanie B., na súdnu ochranu podľa

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivý súdny proces podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd , postupom NS SR č.k.

v spojení s rozhodnutiami Okresného súdu Bratislava V, v konaní č.k.

-184 a uznesením zo dna 10.6.2011 a Krajského súd v Bratislave, postupom

a uznesením zo dňa 31.8.2011 č.k. -229 porušené bolo.

2. Uznesenie NS SR č.k. , Okresného súdu v Bratislava V, v konaní

č.k. -184, zo dňa 10.6.2011 a uznesenie Krajského súd v Bratislave, zo dňa

31.8.2011 č.k. -229 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu

Bratislava V.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi Ing. J. K. primerané zadosťučinenie v sume

10.000.-Eur a trovy pr. zastúpenia, ktoré je povinný Okresný súd Bratislava V vyplatiť

do 2 mesiacov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sústredil na posúdenie, či sťažnosť

sťažovateľa II. nebola podaná zjavne neoprávnenou osobou. Sťažovateľ II. ako všeobecný

zástupca – fyzická osoba – zastupoval sťažovateľa I. v napadnutom konaní vedenom pred

okresným súdom pod sp. zn. . Sťažovateľ II. namieta porušenia označených

práv postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. z 10. júna 2011 (ktorým

okresný súd nepripustil sťažovateľa II., aby zastupoval sťažovateľa I. v konaní ako

občiansky zástupca, pozn.), postupom a uznesením krajského sp. zn.

z 31. augusta 2011 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

.

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu

zodpovedajúca povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba uplatní svoje právo v súlade

so zákonom ustanovenými podmienkami, orgány súdnej moci majú povinnosť umožniť

každému, aby sa uplatnením práva zaručeného stal účastníkom súdneho

konania ().

Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že domáhať sa ochrany základných

práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba jedine v záujme ochrany

svojich základných práv (napr. , ). Sťažovateľ musí teda namietať

porušenie svojich základných práv, pričom v spojení s konaním pred všeobecným súdom to

prichádza do úvahy len vtedy, ak je účastníkom súdneho konania, v ktorom namieta

porušenie svojich základných práv (m. m. ).

Ústavný súd v posudzovanom prípade napriek tomu, že sťažovateľ II. nevystupoval

v napadnutých konaniach ako účastník, ho považoval za účastníka konania v tej časti,

v ktorej sa riešila otázka splnenia podmienok na jeho pripustenie ako občianskeho zástupcu,

teda v tej časti, kde sa rozhodovalo aj o jeho právach. Keďže predmetom napadnutých

rozhodnutí v označených konaniach bolo práve rozhodovanie o pripustení sťažovateľa II.

ako občianskeho zástupcu a napadnuté rozhodnutia sa týkajú práve jeho postavenia

v napadnutom konaní vedenom pred okresným súdom (sp. zn. ) s priamym

dopadom na jeho práva, ústavný súd nepovažoval sťažovateľa II. v okolnostiach prípadu

za neoprávnenú osobu na podanie sťažnosti.

Podľa a podľa listiny každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľov postupom

a uznesením okresného súdu sp. zn. z 10. júna 2011

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľov napadnutým postupom

a uznesením okresného súdu ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity podľa čl. 127

ods. 1 , z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak

o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že

nemá právomoc preskúmať napadnuté uznesenie ani predchádzajúci postup okresného súdu,

keďže ho už preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň

povinný poskytnúť sťažovateľom ochranu ich právam.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti

napadnutému uzneseniu okresného súdu a postupu okresného súdu, ktorý mu predchádzal,

odmietol podľa pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie (m. m. , , ).

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľov postupom

a uznesením krajského súdu sp. zn. z 31. augusta 2011

Sťažovatelia sťažnosťou namietajú taktiež porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa a listiny a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

a jeho postupom v označenom konaní. Ústavný súd berúc do úvahy neskoršie uznesenie

najvyššieho súdu v dovolacom konaní sp. zn. z 15. februára 2012, ktorým

dovolanie sťažovateľa II. odmietol, nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota

na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu, ako aj jeho

postupu, ktorý mu predchádzal, je v prípadoch procesného rozhodnutia dovolacieho súdu

považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v počíta

od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho súdu.

Jadrom námietok sťažovateľov je nesúhlas s odôvodnením napadnutého uznesenia

krajského súdu, ktorý je podľa nich arbitrárny, porušujúci ich označené práva. Sťažovatelia

teda namietajú, že im nebola poskytnutá súdna ochrana v kvalite požadovanej označeným

článkom , listiny a dohovoru.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia stotožnil s právnym názorom

súdu prvého stupňa a uviedol, že „je zrejmé, čo nerozporoval ani samotný odporca

v podanom odvolaní, že JUDr. P. vystupuje vo viacerých veciach na súde prvého stupňa

ako právny zástupca. Je taktiež nesporné, že má odporca pozastavenú činnosť advokáta, a

že môže zastupovať účastníka konania len ako fyzická osoba. Súd môže rozhodnúť, že takéto

zastúpenie nepripúšťa, ak zástupca zrejme nie je spôsobilý na riadne zastupovanie, alebo ak

zástupca vystupuje v rôznych veciach opätovne. Spôsobilosť na riadne zastupovanie najmä

predpokladá, že všeobecný splnomocnenec je schopný vykonávať procesné úkony

vyhovujúce z formálnej, obsahovej stránky, sledovať priebeh konania, primerane reagovať

a komunikovať. Všeobecne splnomocnencom nemôže byť ani osoba, ktorá vystupuje ako

zástupca v rôznych veciach, ktoré spolu skutkovo nesúvisia ani sa netýkajú totožnosti

zastúpeného, prípadne túto činnosť vykonáva za odplatu, ktorú právna prax označuje

za pokutníctvo. Súd pri rozhodovaní o nepripustení takéhoto zastúpenia vychádza

zvláštnych poznatkov prípadne z informácií iných súdov. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

bolo nesporne preukázané, že JUDr. P. vystupuje na súde prvého stupňa v rôznych veciach

ako právny zástupca, neboli naplnené predpoklady, aby mohol zastupovať odporcu

v predmetnom spore a boli naplnené predpoklady na nepripustenie JUDr. P. ako zástupcu

v zmysle ust. “.

Podľa názoru ústavného súdu citovaná argumentácia krajského súdu v napadnutom

uznesení je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovať za arbitrárnu

či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol.

Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovatelia majú na celú vec odlišný

názor a s napadnutým uznesením krajského súdu nesúhlasia. Táto okolnosť totiž sama osebe

nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľov.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu

a jeho postupu, ktorý mu predchádzal, dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným

spôsobom odôvodnené, krajský súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil

pri rozhodovaní o nároku sťažovateľov, pričom právne závery, na ktorých je rozhodnutie

založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu

ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo nepripustil, aby sťažovateľa I.

v konaní zastupoval sťažovateľ II., a zároveň tým aj reagoval na ich námietky. Uznesenie

krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho názoru preto nemožno považovať

za svojvoľné či arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m.

, , ). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle

však ústavný súd v napadnutom uznesení krajského súdu ani v jeho predchádzajúcom

postupe nezistil. Nesúhlas sťažovateľov s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu

nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť

právny názor všeobecného súdu svojím vlastným. Obdobne, pochybnosti sťažovateľov

týkajúce sa postupu krajského súdu v napadnutom konaní nie sú dôkazom o neústavnosti

jeho postupu. Ústavný súd ďalej konštatuje, že sťažovatelia nepredložili v sťažnosti žiaden

dôkaz, ktorým by relevantným spôsobom spochybnili ústavnosť postupu krajského súdu

v napadnutom konaní.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že sťažovatelia

vo svojej sťažnosti sami uviedli, že sťažovateľ II. „zastupuje predovšetkým Ing. K.

v súdnych sporoch, kde podala jeho bývalá manželka návrhy a tých je viac ako 20“.

Z uvedeného podľa názoru ústavného súdu nepriamo vyplýva to, že sťažovatelia sami

pripustili, že sťažovateľ II. vystupuje aj v iných konaniach, teda vystupuje opakovane

v rôznych veciach.

Vzhľadom na uvedené závery ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie

krajského súdu, ako aj jeho predchádzajúci postup je v súlade s limitmi základného práva

na súdnu ochranu podľa a listiny a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd tak pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľov, ktorou

namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru napadnutým postupom a uznesením krajského súdu sp. zn.

z 31. augusta 2011, odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľov postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Sťažovatelia namietali aj porušenie označených práv postupom najvyššieho

súdu z dôvodu arbitrárnosti jeho odôvodnenia rozhodnutia, keď najvyšší súd sa

nevysporiadal s námietkou sťažovateľa II. uvádzanou v dovolaní, že sú sporné

tvrdenia súdu prvého stupňa, ako aj závery odvolacieho súdu pokiaľ ide o konania,

v ktorých má sťažovateľ II. ako zástupca vystupovať, pretože sťažovateľ II. zastupuje

predovšetkým sťažovateľa I. v súdnych sporoch, v ktorých podala jeho bývalá

manželka návrhy. Sťažovateľ II. ďalej vytýkal, že najvyšší súd postupoval nezákonne,

keď neoznámil účastníkov členov senátu, čím sa účastníkovi znemožnila možnosť

podať námietku zaujatosti na konkrétnych sudcov.

Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa II. uznesením sp. zn.

z 15. februára 2012 odmietol, pričom v odôvodnení svojho uznesenia konštatoval, že

prípustnosť dovolania nie je možné vyvodiť z ustanovenia , a konštatoval, že

rozhodnutie napadnuté dovolaním netrpí ani jednou z vád vymenovaných

v ustanovení . Osobitne sa najvyšší súd vzhľadom na povahu námietok

sťažovateľa II. v odôvodnení svojho rozhodnutia zameral na to, či konanie netrpí

vadou uvedenou v , pričom v odôvodnení napadnutého uznesenia

uviedol, že „v posudzovanej veci zo spisu vyplýva, že odvolací súd v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia stručne uviedol rozhodujúci skutkový stav, oboznámil obsah

odvolaní, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných strán a poukázal na

ustanovenia právneho predpisu, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoj právny záver.

Stotožnil sa so záverom prvostupňového súdu, že v danej veci bolo nesporne vlastnými

poznatkami súdu a informáciami z iných súdov preukázané, že JUDr. P. vystupuje na

súde prvého stupňa v rôznych veciach ako zástupca, čím naplnil predpoklady na jeho

nepripustenie do konania ako zástupcu žalovaného v zmysle Podľa

názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky skutkové a právne závery odvolacieho

súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s

Slovenskej republiky a odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu

ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia. Za porušenie základného práva

zaručeného v v žiadnom prípade nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.“.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu najvyššieho súdu pri

odôvodňovaní svojho rozhodnutia konštatuje, že najvyšší súd sa pri odôvodnení svojho

rozhodnutia (uznesenie sp. zn. z 15. februára 2012, pozn.) primeraným

spôsobom vysporiadal s námietkou sťažovateľa II. týkajúcou sa arbitrárnosti napadnutého

uznesenia krajského súdu, preskúmateľným a dostatočným spôsobom vysvetlil, prečo

v posudzovanom prípade nezistil prípustnosť dovolania ani podľa ustanovenia § 237

písm. f) . Ústavný súd preto túto námietku sťažovateľov týkajúcu sa napadnutého

postupu najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia považuje za nedôvodnú.

Odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu v tejto súvislosti tak predstavuje dostatočný

základ pre jeho výrok, lebo najvyšší súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých

právnych úvah rozhodol. Ústavný súd ďalej konštatuje, že najvyšší súd v rámci dovolacieho

konania aplikoval relevantné ustanovenia podľa ich účelu

a zmyslu rešpektujúc tak práva sťažovateľov, preto je jeho postup v okolnostiach prípadu

celkom legitímny a právne akceptovateľný.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov, že najvyšší súd neoznámil účastníkom konania

zloženie senátu pred vynesením rozhodnutia, čím im bolo znemožnené právo podať

námietku zaujatosti na konkrétnych sudcov z dôvodu, že sťažovateľ II. má nepriateľský

vzťah k sudcovi trestného kolégia najvyššieho súdu JUDr. K., ktorý by mohol pôsobiť

na rozhodovaciu činnosť iných sudcov najvyššieho súdu, tak ústavný súd k nej uvádza, že

v okolnostiach posudzovanej veci je táto námietka špekulatívna (hypotetická), a preto aj

neprípustná a navyše aj neopodstatnená, pretože nie je podložená relevantnými argumentmi

zakladajúcimi aspoň pochybnosť o nestrannosti súdu (sudcu) z objektívneho hľadiska podľa

teórie zdania. Z uvedeného dôvodu ústavný súd konštatuje, že uvedeným postupom

najvyššieho súdu v danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľov.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2012