Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 340/2012
PDF · 199.74 KB
No categories available
I. ÚS 340/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť M. J. K., zastúpenej advokátkou JUDr. M. K., Advokátska
kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom
pod sp. zn. 18 C 220/93 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. J. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája 2012
faxom a 6. júna 2012 poštou doručená sťažnosť M. J., K. (ďalej len „sťažovateľka“),
vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 220/93.
Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.
18 C 220/93 sa sťažovateľka už viac ako 20 rokov domáha zrušenia a vyporiadania
podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam. Podľa tvrdení sťažovateľky aj napriek
skutočnosti, že už v minulosti ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 242/08-36 z 27. januára
2009 konštatoval v označenom konaní existenciu zbytočných prieťahov a prikázal
okresnému súdu plynulo konať, okresný súd tento imperatív ústavného súdu opakovane
porušuje, ba dokonca podľa sťažovateľky okresný súd bezdôvodným prerušením
predmetného konania prispieva k jeho neodôvodnenému predlžovaniu, čím sa v konečnom
dôsledku prehlbuje stav právnej neistoty sťažovateľky a odďaľuje sa právoplatné skončenie
sporu.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného tiež uviedla:
„Zákonný sudca sa zrejme snaží iba dodatočne ospravedlniť svoj doterajší
nezákonný postup v konaní postihnutý ničím nezdôvodnenými prieťahmi, ktorých existenciu
už konštatoval ústavný súd vo svojom Náleze zo dňa 18.9.2008, a ktoré prieťahy naďalej
pretrvávajú už štvrtý rok, v konaní, ktoré trvá už 20 rokov na súde I. stupňa, a tendenciou
zákonného sudcu je ďalej bezdôvodne predlžovať trvanie konania , a maximálne odďaľovať
jeho právoplatné skončenie, ktoré právoplatné skončenie sporu by dovoleným spôsobom
odstránilo stav mojej právnej neistoty. Ku vytvoreniu stavu právnej istoty sťažovateľky,
v konkrétnom súdnom konaní, dôjde spravidla až právoplatným rozhodnutím súdu, ktorým
sa spor skončí. V mojom konkrétnom prípade spor prejednáva už dvadsiaty rok tretí
zákonný sudca, stále v prvostupňovom konaní. Žaloba bola podaná dňa 25.2.1992,
a po dvadsiatich rokoch a troch mesiacoch , nie je konanie právoplatne ukončené
Je potrebné zdôrazniť, že ani po doručení Nálezu ÚS sp. zn. III. ÚS 242/08,
začiatkom roka 2009, okresný súd nevenoval postupu v predmetnej veci takú zvýšenú
pozornosť, akú som právom očakávala po doručení nález ústavného súdu. Zákonný sudca
bol pri výkone svojej funkcie vo veci viazaný nálezom ústavného súdu. Okresný súd Košice
II. mal urobiť všetky potrebné procesné úkony v konaní tak, aby po doručení nálezu
ústavného súdu. v konaní konajúceho súdu už ďalšie zbytočné prieťahy nevznikali.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti
na ďalšie konanie takto rozhodol:
„Základné právo M. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Košice II. v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 220/1993 porušené bolo.
M. J. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000,-Eur, ktoré je
Okresný súd Košice II. povinný zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
Okresný súd Košice II. je povinný uhradiť M. J. trovy konania v sume 269,58,-Eur
do dvoch mesiacov od doručenia tohoto nálezu na účet jej právnej zástupkyne advokátky
JUDr. M. K., K. ....“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde,
je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľky, ktorá je v danom prípade navyše zastúpená
kvalifikovanou právnou zástupkyňou. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje
zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha. Keďže
sa sťažovateľka bez ohľadu na už v minulosti vydaný nález ústavného súdu
č. k. III. ÚS 242/08-36 z 27. januára 2009 domáha vyslovenia porušenia ňou označeného
základného práva a práva v celom konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 18 C 220/93,
predmetom skúmania ústavného súdu bolo celé sťažovateľkou napádané konanie okresného
súdu.
1. Postup okresného súdu v období pred vydaním nálezu ústavného súdu
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 220/93 ústavný súd poukazuje
na ustanovenie § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, podľa ktorého návrh nie je prípustný,
ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol (prekážka res iudicata), okrem prípadov,
v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky
konania boli splnené.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky ústavný súd zistil, že na základe
jej sťažnosti už v minulosti preskúmal postup okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 18 C 220/93 a nálezom č. k. III. ÚS 242/08-36 z 27. januára 2009 konštatoval,
že v tomto konaní zistil prieťahy v konaní, a teda vyslovil porušenie základného práva
a práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručených v čl. 48
ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Keďže s odvolaním sa na už citované ustanovenie § 24 písm. a) zákona o ústavnom
súde ústavný súd už v tomto konaní nebol oprávnený opätovne preskúmavať ústavným
súdom už raz posudzované obdobie v postupe okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 18 C 220/93, ktoré bolo predmetom prieskumu už v konaní
sp. zn. III. ÚS 242/08, sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní
odmietol ako neprípustnú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) z dôvodu predchádzajúceho
rozhodnutia ústavného súdu v tejto veci (res iudicata).
2. Postup okresného súdu v období po vydaní nálezu ústavného súdu
Pokiaľ ide o postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 220/93
v období po vydaní nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 242/08-36 z 27. januára 2009,
ústavný súd z vyžiadaného súdneho spisu okresného súdu zistil tento priebeh a stav
označeného konania.
Dňa 28. januára 2009 právna zástupkyňa sťažovateľky ospravedlnila svoju
a sťažovateľkinu neúčasť na ohliadke na mieste samom nariadenej okresným súdom
na 29. január 2009, a to z dôvodu nemoci sťažovateľky, pričom žiadala nariadiť jej nový
termín. Následne 2. februára 2009 okresný súd nariadil nový termín ohliadky na mieste
samom na 26. marec 2009, ktorá sa aj riadne uskutočnila za prítomnosti sťažovateľky a jej
právnej zástupkyne. Dňa 28. mája 2009 okresný súd vyžiadal od príslušnej správy katastra
listiny nevyhnutné na konanie vo veci, ktoré mu boli doručené 26. júna 2009.
Okresný súd 31. marca 2010 nariadil pojednávanie na 10. máj 2010 a 6. apríla 2010
okresný súd vyzval právnych zástupcov oboch sporových strán, aby najneskôr do konania
nariadeného pojednávania označili dôkazy „... preukazujúce finančnú spôsobilosť zaplatiť
peňažnú náhradu ustupujúcim spoluvlastníkom...“. Dňa 9. apríla 2010 právny zástupca
žalovaného v 1. rade okresnému súdu oznámil, že sporné spoluvlastnícke právo bolo medzi
sťažovateľkou a žalovaným v 1. rade vyporiadané kúpnou zmluvou, na základe ktorej malo
byť predávajúcej sťažovateľke vyplatených 25 000 €, pričom sťažovateľka sa mala zaviazať
ukončiť predmetný súdny spor späťvzatím žaloby. Nadväzne na uvedené okresný súd
14. apríla 2010 vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky, aby z dôvodu zmeny pomerov
medzi účastníkmi konania oznámila, či na podanej žalobe trvá alebo ju berie späť.
Dňa 30. apríla 2010 právna zástupkyňa sťažovateľky okresnému súdu oznámila, že potom,
ako príslušný katastrálny úrad povolil 29. marca 2010 vklad vlastníckeho práva k podielu
sťažovateľky na sporných nehnuteľnostiach v prospech žalovaného v 1. rade na podklade
kúpnej zmluvy z 26. marca 2010, 28. apríla 2010 sťažovateľka od tejto kúpnej zmluvy
odstúpila z dôvodu, že ju uzavrela „... v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok...“,
s tým, že o uvedenom v ten istý deň zaslala oznámenie žalovanému v 1. rade, pričom
súčasne oznámila, že sa novým návrhom bude domáhať určenia vlastníckeho práva k ňou
„predanému“ podielu.
Dňa 10. mája 2010 okresný súd lustráciou zistil, že sťažovateľka nepodala žiadny
návrh na začatie nového súdneho konania, súčasne sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom
sa bez ospravedlnenia nezúčastnila sťažovateľka ani jej právna zástupkyňa, hoci mali riadne
a včas vykázané doručenie predvolania, pričom okresný súd na pojednávaní po vypočutí
žalovaných vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým žalobu sťažovateľky v celom rozsahu
zamietol. Podaním doručeným okresnému súdu faxom 12. mája 2010 (poštou doručené
17. mája 2010) právna zástupkyňa sťažovateľky oznámila, že sťažovateľka 10. mája 2010
podala žalobu o určenie vlastníckeho práva „... ku spoločným nehnuteľnostiam zapísaným
na LV 6642...“, konanie o ktorej je vedené Okresným súdom Košice I pod sp. zn.
15 C 148/2010, a súčasne žiadala, aby okresný súd konanie sp. zn. 18 C 220/93
do rozhodnutia o označenej žalobe sťažovateľky prerušil.
Sťažovateľka 25. júna 2010 podala odvolanie proti rozsudku okresného súdu
z 10. mája 2010 a 7. júla 2010 okresný súd vyzval právneho zástupcu žalovaných, aby
zaujal stanovisko k odvolaniu sťažovateľky, ktorý sa vyjadril 28. júla 2010, a 12. augusta
2010 okresný súd zaslal spis Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
na konanie o odvolaní sťažovateľky. Spis bol doručený krajskému súdu 17. augusta 2010
a 25. februára 2011 krajský súd uznesením sp. zn. 3 Co 221/2010 zrušil rozsudok okresného
súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, pričom spis bol okresnému súdu
vrátený 13. apríla 2011.
Dňa 24. augusta 2011 okresný súd vyzval Slovenský pozemkový fond na oznámenie
pre konanie potrebných skutočností, ktoré boli okresnému súdu oznámené 7. októbra 2011.
Uznesením z 13. októbra 2011 zmenil svoje uznesenie z 5. marca 2001 o ustanovení
opatrovníka žalovaným vo 4., 5. a 6. rade na neznámom mieste tak, že im za opatrovníka
ustanovil ako neznámym vlastníkom Slovenský pozemkový fond, avšak 21. novembra 2011
Slovenský pozemkový fond podal odvolanie proti uzneseniu okresného súdu z 13. októbra
2011. Dňa 6. decembra 2011 okresný súd zaslal spis krajskému súdu, ktorému bol
doručený 7. decembra 2011, a 19. januára 2012 krajský súd uznesením sp. zn.
2 Co 356/2011 zrušil uznesenie okresného súdu z 13. októbra 2011 z dôvodu, že keďže
v danom prípade sú spornými nehnuteľnosťami budovy, a nie pozemky, Slovenský
pozemkový fond nemôže zastupovať označených žalovaných na neznámom mieste. Spis bol
okresnému súdu vrátený 6. februára 2012.
Okresný súd Košice I žiadal 9. februára 2012 pre potreby konania vedeného
pod sp. zn. 15 C 148/2010 zapožičať spis, ktorý mu okresný súd zapožičal 15. februára 2012
a okresnému súdu bol vrátený 23. februára 2012. Uznesením z 12. marca 2012 okresný súd
zmenil svoje uznesenie z 5. marca 2001 o ustanovení opatrovníka žalovaným vo 4.,
5. a 6. rade na neznámom mieste tak, že im za opatrovníka ustanovil pracovníčku okresného
súdu, a uznesením z 22. marca 2012 okresný súd prerušil konanie vo veci do právoplatného
skončenia konania vedeného Okresným súdom Košice I pod sp. zn. 15 C 148/2010. Dňa
16. apríla 2012 sťažovateľka faxovým podaním (poštou doručené 18. apríla 2012) podala
odvolanie proti uzneseniu o prerušení konania z 22. marca 2012 a 26. apríla 2012 okresný
súd zaslal odvolanie sťažovateľky na vedomie právnemu zástupcovi žalovaných. Následne
22. mája 2012 okresný súd zaslal spis krajskému súdu, ktorému bol doručený 28. mája
2012, pričom krajský súd vo veci koná pod sp. zn. 6 Co 145/2012 a dosiaľ nebolo vo veci
rozhodnuté.
Preskúmaním uvedeného prehľadu procesných úkonov okresného súdu vo veci
vedenej pod sp. zn. 18 C 220/93 (v období po vydaní označeného nálezu ústavného súdu)
ústavný súd zistil iba jedno obdobie nečinnosti v trvaní viac ako 9 mesiacov, a to v čase
od 26. júna 2009, keď bol okresnému súdu doručený ním vyžiadaný dôkazový materiál,
do 31. marca 2010, keď okresný súd vykonal ďalší procesný úkon a vo veci nariadil
pojednávanie.
Podľa judikatúry ústavného súdu nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má
nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01) a v prípade, keď
ústavný súd zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačuje takými významnými
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ (ojedinelý prieťah)
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, III. ÚS 30/03), nevysloví porušenie práva
zaručeného v tomto článku, ale sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 57/01,
I. ÚS 27/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04).
Okrem toho z prehľadu procesných úkonov tiež vyplýva, že sťažovateľka sa počas
skúmaného konania nesprávala tiež vždy súčinnostne, keď sa napr. bez ospravedlnenia ona
a ani jej právna zástupkyňa nezúčastnili pojednávania konaného 10. mája 2010 aj napriek
im doručenému včasnému a riadnemu predvolaniu. Okrem toho ústavný súd podotýka, že
sťažovateľka podala sťažnosť ústavnému súdu (31. mája 2012) v čase, keď okresný súd
konanie prerušil, a hoci je nepochybné, že predmetné uznesenie o prerušení konania
z 22. marca 2012 ešte nenadobudlo právoplatnosť, pretože sťažovateľka sa proti nemu
odvolala a v súčasnosti prebieha odvolacie konanie, preskúmaním súdneho spisu ústavný
súd zistil, že podaním doručeným okresnému súdu faxom 12. mája 2010 a poštou 17. mája
2010 sa samotná sťažovateľka, v zastúpení právnou zástupkyňou, domáhala prerušenia
konania, a to do skončenia ňou iniciovaného iného súdneho konania vedeného Okresným
súdom Košice I pod sp. zn. 15 C 148/2010, čo napokon okresný súd aj učinil.
Vzhľadom na uvedenú procesnú situáciu, keď sťažovateľka, ktorá najprv sama
žiadala o prerušenie konania, a po jeho skutočnom prerušení okresným súdom vyjadruje
s týmto procesným postupom nespokojnosť zhmotnenú v ňou podanom odvolaní proti
uzneseniu o prerušení konania, sa javia ako nanajvýš zavádzajúce a rozporuplné aj jej
tvrdenia v sťažnosti podanej ústavnému súdu, podľa ktorých:
„Dňa 16.4.2012 som toto uznesenie napadla odvolaním, keďže sa domnievam, že
nejestvujú dôvody, aby súd prerušoval konanie, ktoré už viac ako 20 rokov prebieha stále
na súde I. stupňa...
... Ak súd mienil konanie prerušiť, to znamená, že sa rozhodol, že nebude predbežnú
otázku posudzovať sám, musí z jeho rozhodnutia o prerušení konania pre takýto postup
vyplývať zrozumiteľne a jasne, o akú predbežnú otázku ide a predovšetkým aký význam
pre toto konanie má mať vyriešenie tejto otázky v inom konaní. Súd 1. stupňa túto zásadnú
otázku, t. j. význam výsledku konania 15 C 148/2010 pre toto konanie, v odôvodnení svojho
rozhodnutia tiež nevysvetlil, to znamená, že nie je, po vecnej stránke, zrejmý dôvod
prerušenia konania, a teda nie sú splnené podmienky vyžadované ust. § 109 ods.2
písm. c/ OSP.“
Ústavný súd vzhľadom na svoju judikatúru vo veci zistenia ojedinelých prieťahov
a vzhľadom aj na správanie sťažovateľky v skúmanom konaní sťažnosť sťažovateľky
v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia a trov konania je podmienené vyslovením
porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy), ústavný súd
sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala ich priznania, nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júla 2012