Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 177/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. augusta 2012 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka

prerokoval sťažnosť R. V., K., zastúpeného JUDr. M. C., Advokátska kancelária, B.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom Okresného súdu

Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn.

) a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

1. Základné právo R. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom

pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn. ) a postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é

b o l o .

2. Okresnému súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. p r i k a z u j e

konať bez zbytočných prieťahov.

3. R. V. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), z ktorej

Okresný súd Pezinok j e p o v i n n ý vyplatiť mu sumu 1 000 € (slovom tisíc eur)

a Krajský súd v Bratislave sumu 2 000 € (slovom dvetisíc eur) do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. R. V. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 261,82 € (slovom

dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov), z ktorej s ú p o v i n n é vyplatiť

Okresný súd Pezinok sumu 87,27 € (slovom osemdesiatsedem eur a dvadsaťsedem centov)

a Krajský súd v Bratislave sumu 174,55 € (slovom stosedemdesiatštyri eur a päťdesiatpäť

centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. C., Advokátska kancelária, B., do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -16 z 24. apríla 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť R. V., K. (ďalej

len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn. ) a postupom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ podal 23. augusta 2002

okresnému súdu „Žalobu o mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť a sťaženie

spoločenského uplatnenia“. Okresný súd v danej veci sťažovateľa konal pôvodne

pod sp. zn. .

Sťažovateľ v sťažnosti formuloval podrobný chronologický prehľad úkonov konania,

v rámci ktorého okrem iného uviedol, že prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo

10. februára 2003. Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom z 21. novembra 2005, ktorým

priznal sťažovateľovi mimoriadne odškodnenie. Uznesením z 21. decembra 2005 rozhodol

prvostupňový súd o náhrade trov konania. Rozsudok bol napadnutý odvolaním odporcu

a uznesenie o trovách konania odvolaním vedľajšieho účastníka konania. Sťažovateľ

podaním zo 4. augusta 2008 namietal prieťahy v konaní, žiadal krajský súd o urýchlenie

odvolacieho konania a určenie termínu pojednávania. Sťažovateľovi bolo 22. júna 2011

doručené uznesenie krajského súdu sp. zn. z 27. apríla 2011, ktorým

odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

Sťažovateľ poukázal v sťažnosti na to, že vždy „promptne a neodkladne reagoval

na výzvy súdu a predložil požadované doklady a úpravy v najkratšom možnom termíne“.

Podľa názoru sťažovateľa doterajší postup konajúcich súdov v priebehu „takmer 10-

ročného trvania súdneho konania“ vykazuje zbytočné prieťahy v konaní, a teda porušenie

jeho základného práva zaručeného .

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd

rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov zaručeného postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. , prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných

prieťahov a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, ako aj trovy

právneho zastúpenia.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadrili okresný súd a krajský súd.

Vyjadrenie okresného súdu doručené ústavnému súdu 5. júna 2012 obsahovalo podrobný

chronologický prehľad procesných úkonov konania a bola v ňom konštatovaná právna

zložitosť veci, podľa názoru okresného súdu daná potrebou „posúdenia psychickej

a fyzickej ujmy navrhovateľa na zdraví v dôsledku dopravnej nehody“. Okresný súd

k otázke postupu konania uviedol, že vo veci sťažovateľa pôvodne vedenej Okresným

súdom Bratislava III koná „nový“ okresný súd počnúc jej postúpením, teda od 11. marca

2009, a v danej etape podľa názoru okresného súdu k prieťahom v konaní nedošlo. Najbližší

termín pojednávania bolo možné podľa vyjadrenia okresného súdu vzhľadom na rozsiahlosť

agendy zákonného sudcu určiť k termínu 19. september 2012. V liste okresný súd zároveň

vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.

Krajský súd vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 14. júna 2012 predložil toto

stanovisko: «Pokiaľ ide o rozhodovanie vo veci v senáte „2Co“ (k predchádzajúcemu

postupu a konaniu súdu vo veci sp. zn. , sa predsedníčka senátu nevie

vyjadriť, pretože nebola členkou tohto senátu „8Co“) od nápadu veci, t. j. od 04. 06. 2010

do rozhodnutia veci dňa 27. 04. 2011, neuplynula podľa jej názoru doba, ktorá by spôsobila

porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v SR, s poukazom

na objektívne dôvody, pre ktoré senát nemohol vec vybaviť okamžite po jej predložení

na rozhodnutie o podanom odvolaní, pretože jedným z objektívnych dôvodov bolo, že dňom

01. 07. 2010 nastúpila členka senátu JUDr. A. P. na stáž na Najvyšší súd Slovenskej

republiky. Všetky nevybavené spisy zostali v senáte a do septembra 2010 pracoval senát

v dvojčlennom zložení.

Ďalším objektívnym dôvodom bolo, že JUDr. M. P., členka senátu, v tom čase tiež

oznámila, že odchádza do starobného dôchodku a všetky nevybavené veci odovzdala

predsedníčke senátu „2Co“,

To znamená, že nápad všetkých vecí v senáte „2Co“ vybavovala JUDr. D. K.,

predsedníčka senátu. Okrem toho jej zostali nevybavené veci v senáte, a preto nebolo možné

všetky veci skončiť tak, ako predpokladal sťažovateľ, keď do senátu „2Co“ pre nedostatok

sudcov na občiansko-právnom úseku, nebolo možné zaradiť ďalších sudcov, ktorí by

prevzali spisy po JUDr. M. P. a JUDr. A. P.»

Vyjadrenie krajského súdu obsahovalo aj súhlas s upustením od ústneho

pojednávania vo veci.

V podaní doručenom ústavnému súdu 3. júla 2012 súhlasil s upustením od ústneho

pojednávania vo veci samej aj sťažovateľ a k vyjadreniam oboch súdov predložil toto

stanovisko:

«K stanovisku Okresného súdu v Pezinku z 31.5.2012 uvádzame, že toto vyjadrenie

sa týka ako je v ňom doslovne uvedené len obdobia konania na „novom“ Okresnom súde

v Pezinku, teda od 11.3.2009. Rovnako vyjadrenie podpredsedu Krajského súdu v

Bratislave zo 14.6.2012, ktoré vychádza z vyjadrenia predsedníčky senátu „2 Co“ JUDr. D.

K. a plne sa s ním stotožňuje sa týka len obdobia od 4.6.2010. Nepochybnými

a preukázateľnými skutočnosťami z ktorých vychádza ústavná sťažnosť však je, že žalobný

návrh bol podaný dňa 23.8.2002, teda pred takmer 10-timi rokmi a pojednávanie na ktorom

bol vyhlásený prvostupňový rozsudok sa uskutočnilo 21.11.2005. Od vyhlásenia

prvostupňového rozsudku do pokračovania konania po zrušení a vrátení veci odvolacím

súdom do nariadenia ďalšieho pojednávania na OS v Pezinku (22.2. 2012) uplynulo takmer

6 a pol roka, čo je väčšie časové obdobie ako trvalo prvotné konanie pred prvostupňovým

súdom, takže zdĺhavý priebeh malo najmä konanie pred odvolacím súdom. Sťažovateľ trvá

na dôvodoch uvedených vo svojej sťažnosti o porušení práva na prerokovanie a rozhodnutie

veci bez zbytočných prieťahov.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože

po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd po preskúmaní obsahu sťažnosti, stanoviska okresného súdu a krajského

súdu a súvisiaceho súdneho spisu dospel k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným

zisteniam:

Sťažovateľ podal 26. augusta 2002 okresnému súdu „Žalobu o mimoriadne zvýšenie

náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 3 906 000Sk“.

Uznesením zo 7. apríla 2004 ustanovil okresný súd vo veci nového znalca z odvetvia

ortopédie (z dôvodu vyčiarknutia pôvodne ustanoveného znalca zo zoznamu znalcov)

a uložil mu povinnosť predložiť vypracovaný znalecký posudok „v lehote do 60 dní“

a 23. novembra 2004 ho vyzval na predloženie vypracovaného znaleckého posudku

a upozornil ho na súdom určenú lehotu na jeho vypracovanie. Výzvu zopakoval Okresný

súd Bratislava III, pracovisko Pezinok (ďalej len „Okresný súd Bratislava III“) 7. februára

2005 s poučením o možnosti uloženia poriadkovej pokuty a uznesením zo 4. apríla 2005

uložil znalcovi poriadkovú pokutu vo výške 10 000 Sk. Následne 19. apríla 2005 Okresný

súd Bratislava III opätovne vyzval znalca na predloženie vypracovaného znaleckého

posudku s poučením o možnosti opätovného uloženia poriadkovej pokuty, výzvu zopakoval

1. júna 2005 a uznesením z 9. júna 2005 uložil znalcovi poriadkovú pokutu vo výške

10 000 Sk. Znalec Okresnému súdu Bratislava III vypracovaný znalecký posudok predložil

28. júna 2005.

Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 21. novembra 2005 zaviazal odporcu

zaplatiť sťažovateľovi sumu 3 542 175 Sk, vo zvyšnej časti konanie zastavil a na základe

odvolaní uplatnených odporcom a vedľajším účastníkom konania predložil spisový materiál

23. decembra 2005 krajskému súdu ako súdu odvolaciemu.

Krajský súd 29. júna 2006 vyzval odporcu na zaplatenie súdneho poplatku. Odporca

17. júla 2006 požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov, a krajský súd ho preto vyzval

30. novembra 2006 na vyplnenie a predloženie potvrdenia o majetkových a zárobkových

pomeroch v lehote 15 dní. Sťažovateľ požiadal 6. augusta 2008 krajský súd o „urýchlenie

konania“. Krajský súd 30. októbra 2008 vrátil okresnému súdu spisový materiál bez

rozhodnutia o odvolaní z dôvodu jeho predčasného predloženia (nepriloženie doručeniek

týkajúcich sa uznesenia, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania a proti ktorému podal

odporca odvolanie – potrebných pre účely posúdenia včasnosti podaného odvolania),

zároveň krajský súd uložil okresnému súdu pokyn rozhodnúť o žiadosti odporcu

o oslobodenie od súdnych poplatkov (spis bol okresnému súd doručený 6. novembra 2008).

Okresný súd uznesením z 29. júna 2009 priznal odporcovi oslobodenie od súdnych

poplatkov a následne 9. decembra 2009 vydal opravné uznesenie. Spisový materiál

s opravnými prostriedkami predložil krajskému súdu 4. júna 2010.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 27. apríla 2011 zrušil napadnutý

rozsudok, vec vrátil okresnému súdu na nové prerokovanie a rozhodnutie a spisový materiál

okresnému súdu predložil 30. mája 2011. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd

poukázal na nedostatočné ustálenie skutkového stavu ako podkladu pre rozsudok okresného

súdu, na nevysporiadanie sa s relevantnými námietkami odporcu a na nedostatočné

odôvodnenie rozsudku. Okresný súd 15. augusta 2011 vyzval účastníkov konania

na vyjadrenie, či navrhujú v konaní vykonať ďalšie dôkazy; títo svoje vyjadrenia predložili

30. augusta 2011 a 27. septembra 2011. Okresný súd určil termín pojednávania

na 22. február 2012.

Na základe výzvy ústavného súdu konajúceho o sťažnosti sťažovateľa mu okresný

súd doručil spisový materiál, a to 9. februára 2012, pričom ústavný súd oboznámený

s určeným termínom pojednávania obratom spisový materiál vrátil späť, ktorý bol

okresnému súdu doručený 20. februára 2012. Určený termín pojednávania 22. februára 2012

okresný súd bez prerokovania veci odročil a nový termín pojednávania určil

na 19. september 2012.

V čase rozhodovania ústavného súdu teda nebola vec sťažovateľa pred okresným

súdom právoplatne skončená.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

garantovaného , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva

podľa ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu,

a preto aj v prípade sťažovateľa preskúmal z hľadiska charakteru prerokúvanej veci jej

skutkovú a právnu zložitosť, kde zohľadnil aj jej významnosť z pohľadu sťažovateľa (1),

ďalej správanie sťažovateľa v priebehu konania (2) a napokon aj postup konajúcich súdov

(3).

1. Predmetom posudzovaného konania je uplatnený nárok sťažovateľa na náhradu

škody ako ujmy spôsobenej na zdraví. Z obsahu predloženého na vec sa

vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd nezistil okolnosti, ktoré by

odôvodňovali záver o osobitnej právnej alebo skutkovej zložitosti veci majúcej

zásadný vplyv na predĺženie posudzovaného konania. Určitý stupeň skutkovej

náročnosti veci v rámci prvostupňového konania možno uznať cez potrebu

vykonania znaleckého dokazovania, no zároveň treba konštatovať, že táto

okolnosť vo vzťahu k doterajšiemu postupu konania nemala zásadnejší vplyv na

jeho plynulosť, pretože z hľadiska časovej náročnosti vypracovaniu jedného zo

znaleckých posudkov zodpovedala doba len 3 mesiacov a v prípade druhého

znaleckého posudku zdĺhavejšia doba jeho vypracovania nebola daná

objektívnymi okolnosťami, ale nerešpektovaním lehoty určenej súdom na jeho

vypracovanie zo strany ustanoveného znalca, ktorého správanie mal a mohol

konajúci súd eliminovať prostredníctvom dôrazného využitia poriadkových

opatrení (pozri bod 3).

V rámci tohto kritéria prihliadol ústavný súd aj na osobitný charakter veci

sťažovateľa (žaloba o náhradu škody), ktorý v intenciách judikatúry štrasburských orgánov

ochrany práva vyžadujúcej osobitnú rýchlosť konania v prípade vecí spojených

s prostriedkami na živobytie sťažovateľa (napr. Havala c. Slovenská republika

z 12. novembra 2002) sprísňuje pohľad ústavného súdu pri posúdení otázky existencie

zbytočných prieťahov v konaní.

2. Pokiaľ ide o druhé kritérium používané na hodnotenie prípadných zbytočných

prieťahov v súdnom konaní, ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by signalizovali

nedostatočnú aktivitu sťažovateľa ako účastníka posudzovaného konania. Sťažovateľ

uplatnil svoje nároky už v úvodnej fáze konania perfektným návrhom, na výzvy konajúcich

súdov reagoval v primeraných lehotách a zúčastňoval sa určených termínov pojednávania

a napokon námietky v tomto smere nevzniesol ani jeden z odporcov.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného , bol postup

konajúcich súdov v posudzovanom konaní.

Ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna

činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie zaručeného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu

nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým

sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. ,

, ).

Ústavný súd po preskúmaní postupu konajúcich súdov v posudzovanom konaní

dospel k záveru, že závažnými nedostatkami, ktoré narušili plynulosť konania, boli obdobia

nečinnosti konajúcich súdov, v ktorých súdy nekonali bez toho, aby im v tom bránila

zákonná prekážka, ako aj ich neefektívny a nesústredený postup.

Už v prvotnej fáze konania zistil ústavný súd neefektívnosť v postupe

prvostupňového konania, keď konajúce súdy (okresný súd a Okresný súd Bratislava III)

voči sťažovaniu postupu konania zo strany znalca ustanoveného uznesením zo 7. apríla

2004 nepostupovali s dostatočnou dôraznosťou a efektívnosťou pri aplikácii poriadkových

opatrení. Úlohou konajúcich súdov v tomto smere bolo po predchádzajúcom jednorazovom

poučení o možnosti vynútenia splnenia uloženej povinnosti a bezvýslednej výzve k jej

splneniu reagovať pružne ich okamžitou a aj opakovanou realizáciou.

Pasivitou krajského súdu bolo poznačené obdobie od 23. decembra 2005, keď mu

prvostupňový súd predložil spisový materiál s uplatnenými opravnými prostriedkami,

do 29. júna 2006, keď krajský súd vyzval odporcu na zaplatenie súdneho poplatku.

Vymedzenému obdobiu kvantitatívne zodpovedá nečinnosť krajského súdu v rozsahu

takmer 6 mesiacov.

Ďalšie obdobie nečinnosti krajského súdu v rozsahu približne štyroch mesiacov

nasledovalo po doručení žiadosti odporcu o oslobodenie od súdnych poplatkov 17. júla

2006 a trvalo do 30. novembra 2006, keď krajský súd odporcu vyzval, aby vyplnenie

a predložil tlačivo o jeho majetkových a zárobkových pomeroch. Po uvedenom úkone

zostal krajský súd opäť pasívny v rozsiahlom období takmer 1 roka a 10 mesiacov a nekonal

až do 30. októbra 2008, keď vrátil spisový materiál bez rozhodnutia o podaných

odvolaniach okresnému súdu pre účely predloženia doručeniek potrebných na posúdenie

včasnosti podaných odvolaní. Ústavný súd celkový postup krajského súdu, keď mu bol

spisový materiál s podanými opravnými prostriedkami predložený už v decembri 2005

a jednoduchý technický nedostatok týkajúci sa v spise absentujúcich doručeniek, ktorý

považoval za dôvod na vrátenie spisu prvostupňovému súdu, zistil až s odstupom takmer

troch rokov, považuje za hrubo nesústredený a narušujúci zbytočne plynulosť postupu

posudzovaného konania.

Obdobie nečinnosti okresného súdu kvantitatívne zodpovedajúce približne deviatim

mesiacom vykazuje etapa súdneho konania v rozmedzí od 29. júna 2009, keď okresný súd

priznal odporcovi oslobodenie od súdnych poplatkov, do 4. júna 2010, keď okresný súd

predložil spisový materiál spolu s opravnými prostriedkami na rozhodnutie krajskému

súdu.

Ďalšie obdobie nečinnosti krajského súdu v rozsahu približne 8 mesiacov sa vyskytlo

v úseku konania počnúc 4. júnom 2010, keď mu predložil okresný súd spisový materiál

s podanými odvolaniami na rozhodnutie, končiac 27. aprílom 2011, keď krajský súd svojím

uznesením zrušil napadnutý prvostupňový rozsudok a vrátil vec okresnému súdu na nové

konanie.

Zrušenie rozsudku okresného súdu uznesením odvolacieho súdu z dôvodov podľa

a v znení

neskorších predpisov napokon tiež signalizuje neefektívnu činnosť, ktorá ide na vrub

okresnému súdu.

V etape po vrátení veci odvolacím súdom do štádia prvostupňového konania je

postup okresného súdu poznačený jeho nečinnosťou počnúc 27. septembrom 2011, keď

predložil účastník konania okresnému súdu svoje vyjadrenie, až do obdobia rozhodovania

ústavného súdu (teda v rozsahu zhruba 9 mesiacov). Okresný súd totiž napriek určenému

termínu pojednávania (22. február 2012) toto bez relevantných dôvodov a bez prerokovania

veci odročil (napriek tomu, že spisový materiál mu ústavný súd obratom vrátil a pre potreby

pojednávania ním disponoval už 20. februára 2012), a to s neprimeraným časovým

odstupom až na 19. september 2012, čo je vzhľadom na doterajšiu dobu konania (takmer

10 rokov) a požiadavku osobitnej rýchlosti konania vyplývajúcu z charakteru veci

sťažovateľa z hľadiska garancií poskytovaných neakceptovateľné.

Ústavný súd konštatuje, že rozhodujúcim faktorom, ktorý mal negatívny dopad

na plynulý priebeh posudzovaného konania, bol postup konajúcich súdov a zbytočné

prieťahy, ktorých sa dopustili jednak v dôsledku zistených období nečinnosti (okresný súd

v celkovej dĺžke 1 roka a 6 mesiacov; krajský súd v celkovej dĺžke 3 rokov a 4 mesiacov),

ako aj v dôsledku svojho neefektívneho a nesústredeného postupu.

Ústavný súd sa vyrovnal aj s argumentáciou predostretou v stanovisku krajského

súdu, ktorý zbytočné prieťahy odôvodnil objektívnymi okolnosťami súvisiacimi

s nadmernou agendou príslušného oddelenia krajského súdu. Ústavný súd zdôrazňuje, že

doterajšia judikatúra ústavného súdu v tomto smere formulovala stanovisko, podľa ktorého

otázka množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne

významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (),

preto argumenty krajského súdu súvisiace s veľkým nápadom vecí a nedostatočným

personálnym obsadením akceptovať nemohol.

S ohľadom na všetky už uvedené závery nemožno doterajšiu dobu konania vedeného

pred konajúcimi súdmi považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému

právu sťažovateľa zaručenému , a ústavný súd preto dospel k záveru, že

základné právo sťažovateľa bolo porušené.

Ústavný súd na záver dodáva, že pri posudzovaní postupu konajúcich súdov v rámci

prvostupňového konania vychádzal z toho, že k 1. januáru 2005 prešiel na základe zákona

č. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona

č. v znení neskorších predpisov výkon súdnictva

vo veci sťažovateľa z okresného súdu na Okresný súd Bratislava III (následne opätovne

na okresný súd). Z uvedeného dôvodu v zmysle ustanovení § 18a ods. 1 v spojení s § 18b

ods. 1 citovaného zákona nesie okresný súd zodpovednosť za porušenie označených práv

sťažovateľa aj za obdobie, v ktorom vo veci konal Okresný súd Bratislava III.

Podľa druhej vety ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a konanie nebolo v čase

rozhodovania ústavného súdu pred okresným súdom meritórne skončené, prikázal

okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej

neistoty, v ktorom sa sťažovateľ domáhajúc sa rozhodnutia súdu vo svojej veci nachádza.

Pokiaľ ide o krajský súd, v jeho prípade ústavný súd síce príkaz konať

v potenciálnom prípade odvolacieho konania výslovne neformuloval, no na tomto mieste

zdôrazňuje, že povinnosť konať pružne a plynule a spôsobom smerujúcim k nastoleniu

právnej istoty vyplýva pre súd každého stupňa, teda aj pre krajský súd v prípade

odvolacieho konania, priamo z obsahu garantujúceho každému

účastníkovi konania prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov.

III.

Podľa môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku boli

porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ

neprimeranou dĺžkou posudzovaného konania a pocitom právnej neistoty, pričom

za primeranú považoval sťažovateľ výšku finančného zadosťučinenia v sume 3 000 €.

Pretože porušenie základného práva zaručeného sťažovateľovi ,

ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok

ústavného súdu deklarujúci toto porušenie nemožno vzhľadom na okolnosti prípadu

považovať za dostatočnú a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané

finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu

3 000 €, z ktorej je povinný vyplatiť mu sumu 1 000 € okresný súd a sumu 2 000 € krajský

súd. Táto suma zohľadňuje najmä rozsah zbytočných prieťahov v konaní a nemajetkovú

ujmu sťažovateľa spočívajúcu v jeho psychickej záťaži a pocite právnej neistoty, ako aj

osobitný charakter posudzovaného konania. Pri určení rozsahu povinnosti porušovateľov

vychádzal ústavný súd z miery ich účasti na porušení práv sťažovateľa.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil

úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej

ujmy, nie prípadná náhrada škody (, ).

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uložiť účastníkovi konania, aby inému účastníkovi

konania uhradil trovy konania.

Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá predstavovala

sumu 741 €.

Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava

zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a)

a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov. Vychádzajúc z uvedeného za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2011

patrí odmena v sume 2 x 123,50 €, k tomu tiež 2 x režijný paušál 7,41 €. Ústavný súd tak

priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v celkovej sume 261,82 €, z ktorej sumu 87,27 €

je povinný uhradiť okresný súd a sumu 174,55 € je povinný uhradiť krajský súd, a to na účet

právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Pri určení rozsahu povinnosti úhrady trov právneho zastúpenia porušovateľmi vychádzal

ústavný súd z miery ich účasti na porušení práv sťažovateľa.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2012