Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 361/2012
PDF · 103.33 KB
No categories available
III. ÚS 361/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. R. K., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou F.,
s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ doc. JUDr. B. F., PhD., vo veci
namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, jeho základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1
a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného
súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 5 Er 569/2008 zo 14. apríla 2012 a jeho postupom v tomto
konaní a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. R. K. o d m i e t a ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.
O d ô v o d n e n i e :
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2012
doručená sťažnosť JUDr. R. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 12
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), svojich základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) uznesením Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
5 Er 569/2008 zo 14. apríla 2012 (spolu ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) a jeho postupom
v tomto konaní.
Sťažovateľ je súdnym exekútorom, ktorý vykonáva exekučnú činnosť podľa zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) aj pre obchodnú spoločnosť P., s. r. o., B.,
s ktorou bol v pracovnom pomere do 5. júna 2007. Okresný súd napadnutým rozhodnutím
rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie z dôvodu jeho zaujatosti proti oprávnenej
– spoločnosti P., s. r. o., čím mal zasiahnuť do ním označených základných práv podľa
ústavy, práv podľa dohovoru, práva podľa dodatkového protokolu a mal porušiť aj
označený článok ústavy; sťažovateľ preto navrhol napadnuté rozhodnutie okresného súdu
zrušiť, vec mu vrátiť na ďalšie konanie a priznať náhradu trov konania pred ústavným
súdom. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej tvrdil, že k porušeniu jeho označených základných
práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru, práva podľa dodatkového protokolu a označeného
článku ústavy došlo aj napadnutým postupom okresného súdu v označenom konaní.
Ústavný súd sa najskôr pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal otázkou, či sú
naplnené predpoklady meritórneho prerokovania ústavnej sťažnosti podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), a dospel opätovne k záveru, že ju podala
osoba zjavne neoprávnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Uvedené ustanovenie
v záujme racionality a efektivity konania pred ústavným súdom dáva tomuto súdu
kompetenciu posúdiť „prijateľnosť“ návrhu predtým, ako dospeje k záveru, že o návrhu
rozhodne meritórne nálezom, pričom ide o špecifickú a relatívne samostatnú časť konania,
ktorá ešte nemá charakter kontradiktórneho konania, keď ústavný súd môže obvykle
rozhodnúť bez ďalšieho, len na základe obsahu napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej
moci a údajov obsiahnutých v samotnej sťažnosti.
Súdny exekútor má pri výkone exekučnej činnosti postavenie verejného činiteľa.
Tento svoj status získal podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“); podľa § 2
ods. 1 Exekučného poriadku je exekútor štátom určenou a splnomocnenou osobou
na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Podľa ustanovenia § 5
Exekučného poriadku má exekútor pri výkone exekučnej činnosti ako výkonu verejnej moci
postavenie verejného činiteľa. Z uvedeného vyplýva, že Exekučným poriadkom preniesol
štát časť výkonu svojej moci – špecificky moci súdnej, ktorej súčasťou je aj exekučné
konanie – na súdnych exekútorov. Nimi sú síce fyzické osoby, avšak táto skutočnosť má
význam len právne-technicky, či organizačne-inštitucionálny. Z hľadiska funkcionálneho
vykonávajú tieto osoby štátnu moc, resp. moc súdnu. Preto ak exekútor vykonáva funkcie,
ktoré by inak bol povinný vykonať štát, resp. súd, je pri výkone zverenej štátnej moci
povinný rešpektovať a dbať na základné práva tých osôb, vo vzťahu ku ktorým prenesenú
štátnu moc vykonáva; rovnako tak pre tieto osoby musí platiť rovnaký štandard ochrany ich
základných práv ako v konaní pred súdmi.
Z uvedených skutočností vyplýva, že súdny exekútor nemá aktívnu legitimáciu
na podanie sťažnosti proti rozhodnutiu, ktorým ho súd vylúčil z vykonávania exekúcie
v daných veciach pre jeho pomer k účastníkovi konania (oprávnenému) v zmysle
ustanovenia § 30 Exekučného poriadku. V takomto prípade je objektom rozhodovania
o vylúčení a sám ako súčasť súdnej moci nie je nositeľom žiadnych základných práv, a to
ani v záujme ochrany účastníka exekučného konania (oprávneného), preto ústavný súd jeho
sťažnosť odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou bez toho, aby sa pritom bližšie
zaoberal jeho obšírnou právnou argumentáciou, obdobne ako to bolo v prípade jeho
sťažností vedených na ústavnom súde pod sp. zn. I. ÚS 478/2011, sp. zn. III. ÚS 151/2012
a sp. zn. III. ÚS 211/2012 (bod 2 výroku).
K tomu ústavný súd ešte poznamenáva, že nesúhlas sťažovateľa s viacerými
rozhodnutiami ústavného súdu (s uznesením sp. zn. I. ÚS 478/2011 zo 7. decembra 2011
a uznesením sp. zn. III. ÚS 322/2010 z 13. apríla 2011) by mohol byť dôvodom
odmietnutia sťažnosti v časti aj pre jej neprípustnosť podľa § 24 písm. c) zákona
o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. augusta 2012