Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 362/2012
PDF · 124.07 KB
No categories available
III. ÚS 362/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou F.,
s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ doc. JUDr. B. F., PhD., vedené pod sp. zn.
Rvp 5270/2012 a sp. zn. Rvp 5389/2012 vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Skalica sp. zn. 1 Er 1292/2011 a sp. zn.
1 Er 1345/2011 z 21. marca 2012 a jeho postupom v týchto konaniach a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti JUDr. R. K. vedené pod sp. zn. Rvp 5270/2012 a sp. zn. Rvp 5389/2012
s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 362/2012.
2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a ako podané zjavne neoprávnenou osobou.
O d ô v o d n e n i e :
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 9. a 21. mája
2012 doručené sťažnosti JUDr. R. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vedené pod sp. zn.
Rvp 5270/2012 a sp. zn. Rvp 5389/2012, ktorými namietal porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uzneseniami Okresného súdu Skalica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Er 1292/2011
a sp. zn. 1 Er 1345/2011 z 21. marca 2012 (spolu ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“) a jeho
postupom v týchto konaniach.
Sťažovateľ je súdnym exekútorom, ktorý vykonáva exekučnú činnosť podľa zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) aj pre obchodnú spoločnosť P., s. r. o., B.,
s ktorou bol v pracovnom pomere do 5. júna 2007. Okresný súd napadnutými
rozhodnutiami rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie z dôvodu jeho zaujatosti
voči oprávnenému – spoločnosti P., s. r. o., čím mal zasiahnuť do ním označených
základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru, práva podľa dodatkového protokolu
a mal porušiť aj označený článok ústavy; sťažovateľ preto navrhol napadnuté rozhodnutia
okresného súdu zrušiť, vec mu vrátiť na ďalšie konanie a priznať náhradu trov konania pred
ústavným súdom. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej tvrdil, že k porušeniu jeho označených
základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru, práva podľa dodatkového protokolu
a označeného článku ústavy došlo aj napadnutým postupom okresného súdu v označených
konaniach.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak
a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane
ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd
spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa
týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení
vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti
podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 5270/2012 a sp. zn. Rvp 5389/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľa
a okresného súdu rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je
uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
2. K veci samotnej
Ústavný súd sa najskôr pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal otázkou, či sú
naplnené predpoklady meritórneho prerokovania ústavnej sťažnosti podľa § 25 ods. 3
zákona o ústavnom súde, a dospel opätovne k záveru, že ju podala osoba zjavne
neoprávnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Uvedené ustanovenie v záujme
racionality a efektivity konania pred ústavným súdom dáva tomuto súdu kompetenciu
posúdiť „prijateľnosť“ návrhu predtým, ako dospeje k záveru, že o návrhu rozhodne
meritórne nálezom, pričom ide o špecifickú a relatívne samostatnú časť konania, ktorá ešte
nemá charakter kontradiktórneho konania, keď ústavný súd môže obvykle rozhodnúť bez
ďalšieho, len na základe obsahu napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej moci a údajov
obsiahnutých v samotnej sťažnosti.
Súdny exekútor má pri výkone exekučnej činnosti postavenie verejného činiteľa.
Tento svoj status získal podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“); podľa § 2
ods. 1 Exekučného poriadku je exekútor štátom určenou a splnomocnenou osobou
na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Podľa ustanovenia § 5
Exekučného poriadku má exekútor pri výkone exekučnej činnosti ako výkonu verejnej moci
postavenie verejného činiteľa. Z uvedeného vyplýva, že Exekučným poriadkom preniesol
štát časť výkonu svojej moci – špecificky moci súdnej, ktorej súčasťou je aj exekučné
konanie – na súdnych exekútorov. Nimi sú síce fyzické osoby, avšak táto skutočnosť má
význam len právne-technicky či organizačne-inštitucionálny. Z hľadiska funkcionálneho
vykonávajú tieto osoby štátnu moc, resp. moc súdnu. Preto ak exekútor vykonáva funkcie,
ktoré by inak bol povinný vykonať štát, resp. súd, je pri výkone zverenej štátnej moci
povinný rešpektovať a dbať na základné práva tých osôb, vo vzťahu ku ktorým prenesenú
štátnu moc vykonáva; rovnako tak pre tieto osoby musí platiť rovnaký štandard ochrany ich
základných práv ako v konaní pred súdmi.
Z uvedených skutočností vyplýva, že súdny exekútor nemá aktívnu legitimáciu
na podanie sťažnosti proti rozhodnutiu, ktorým ho súd vylúčil z vykonávania exekúcie
v daných veciach pre jeho pomer k účastníkovi konania (oprávnenému) v zmysle
ustanovenia § 30 Exekučného poriadku. V takomto prípade je objektom rozhodovania
o vylúčení a sám ako súčasť súdnej moci nie je nositeľom žiadnych základných práv, a to
ani v záujme ochrany účastníka exekučného konania (oprávneného), preto ústavný súd jeho
sťažnosť odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou bez toho, aby sa pritom bližšie
zaoberal jeho obšírnou právnou argumentáciou, obdobne ako to bolo v prípade jeho
sťažností vedených na ústavnom súde napr. pod sp. zn. I. ÚS 478/2011, sp. zn. III. ÚS
151/2012 a sp. zn. III. ÚS 211/2012 (bod 2 výroku).
K tomu ústavný súd ešte poznamenáva, že nesúhlas sťažovateľa s viacerými
rozhodnutiami ústavného súdu (s uznesením sp. zn. I. ÚS 478/2011 zo 7. decembra 2011
a uznesením sp. zn. III. ÚS 322/2010 z 13. apríla 2011) by mohol byť dôvodom
odmietnutia sťažnosti v časti aj pre jej neprípustnosť podľa § 24 písm. c) zákona
o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. augusta 2012