Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 362/2012
PDF · 138.68 KB
No categories available
IV. ÚS 362/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o.,
B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vo veci namietaného
porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok
v bližšie neoznačenom konaní a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2012
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“), ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného
súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v bližšie neoznačenom konaní (u súdneho exekútora
bola vec vedená pod sp. zn. EX 35442010, pozn.).
Sťažovateľka v predmetnej veci osobitne podaným návrhom požiadala súdneho
exekútora o vykonanie exekúcie. Súdny exekútor postupujúc podľa procesnej úpravy
obsiahnutej v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov následne požiadal okresný súd o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Okresný súd túto žiadosti prijal na ďalšie konanie, čím došlo
k zákonnému založeniu jeho povinnosti rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci
v zákonom ustanovených lehotách.
Sťažovateľka uvádza, že okresný súd o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie dosiaľ nerozhodol napriek tomu, že táto vec nevykazuje
prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžaduje takú spoluprácu okresného súdu
s účastníkom konania, ktorá by mohla podstatne ovplyvniť jeho posúdenie, resp.
rozhodnutie v tejto veci. Sťažovateľka uvádza, že jej dosiaľ nebola zo strany okresného
súdu oznámená ani spisová značka, pod ktorou sa napádané exekučné konanie vedie, preto
ho identifikovala len pomocou označenia účastníka a údajov, ktoré sú jej známe.
Vzhľadom na neodôvodnenú nečinnosť a neefektívny postup okresného súdu
sťažovateľka podala 25. mája 2011 v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o súdoch“) predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v ňou iniciovanom exekučnom
konaní. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že na túto svoju sťažnosť nedostala dosiaľ žiadnu
odpoveď.
Uvedeným postupom okresného súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu, ako aj k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru
upravujúcich zákaz diskriminácie.
V petite sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že postupom
okresného súdu v konaní (bližšie neoznačenom) boli porušené ňou označené práva, aby
okresnému súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov a sťažovateľke bol okresný súd
zaviazaný zaplatiť finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca.
Podľa § 20 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa
musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom... ak tento zákon
neustanovuje inak.
V zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Citované ustanovenia § 20 ods. 1 až ods. 3 zákona o ústavnom súde sa v celom
rozsahu vzťahujú aj na sťažnosti podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde
presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých
formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20
a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je
ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), čo
osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv
a slobôd sú zastúpené advokátom.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľka zastúpená kvalifikovaným
právnym zástupcom v texte sťažnosti ani v jej petite neuviedla spisovú značku, pod ktorou
je ňou namietané konanie vedené okresným súdom, a ani ústavnému súdu so sťažnosťou
nedoručila relevantné (k návrhu sa vzťahujúce) písomné podklady, hoci na prvom liste
sťažnosti uvádza, že tvoria jej prílohu (s označením „listiny podľa textu“, pozn.).
Uvedené nedostatky sťažnosti indikujú v prvom prípade taký stupeň neurčitosti
petitu, že ho treba považovať za nevykonateľný a v druhom prípade (absencia príloh) zase
neumožňujú ústavnému súdu náležite preskúmať prípustnosť sťažnosti podľa § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde. V tomto prípade je prístupnosť sťažnosti viazaná na vyčerpanie
právnych prostriedkov, ktoré sťažovateľke zákon na ochranu jej základných práv alebo
slobôd účinnej poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľka oprávnená podľa § 62 ods. 1
zákona o súdoch.
Ústavný súd zdôrazňuje, že právny inštitút predbežného prerokovania návrhu (§ 25
ods. 1 zákona o ústavnom súde) a s ním spojené náležitosti, ktoré musí každý návrh
obsahovať, nie je samoúčelný, pretože týmto postupom sa skúmajú podmienky konania
a bez ich splnenia nie je ústavný súd oprávnený vo veci konať.
Ústavný súd tiež pripomína, že v konaniach o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), v súlade so svojou
ustálenou judikatúrou vyžaduje preukázanie podania sťažnosti predsedovi príslušného súdu
proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 3 ods. 7
v spojení s § 62 a nasl. zákona o súdoch. Takúto sťažnosť totiž ústavný súd považuje za
účinný prostriedok ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorý vzhľadom na subsidiárne postavenie ústavného súdu pri
ochrane základných práv a slobôd treba využiť pred podaním sťažnosti ústavnému súdu
(porovnaj napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Sťažovateľka túto skutočnosť
hodnoverným spôsobom nepreukázala.
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady.
Ústavný súd uvádza, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce
z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup
slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná
judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05,
III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).
Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky
konštatuje, že sťažnosť vykazuje také nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že
nemožno preskúmať splnenie hoci len procesných podmienok konania pred ústavným
súdom. Na uvedenom nič nemení ani sťažovateľkino tvrdenie, že jej dosiaľ nebola zo strany
okresného súdu oznámená spisová značka konania, pod ktorou sa jej exekučné konanie
vedie. Sťažovateľka totiž žiadnym dôkazom nepreukázala, že by tieto údaje žiadala oznámiť
a že by jej ich okresný súd odmietol sprístupniť.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd zastáva názor, že uvedené dôvody sú
postačujúce na odmietnutie označenej sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, poukazujúc pritom aj
na svoje predchádzajúce rozhodnutia, ktorými už odmietol z obdobných dôvodov v zásade
identické sťažnosti sťažovateľky (pozri napr. uznesenia vo veciach vedených pod sp. zn.
I. ÚS 283/2012, sp. zn. I. ÚS 284/2012, sp. zn. I. ÚS 306/2012, sp. zn. III. ÚS 263/2012,
sp. zn. III. ÚS 275/2012, sp. zn. III. ÚS 282/2012).
Rozhodovaním o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky sa už ústavný súd
nezaoberal, pretože vzhľadom na opísané okolnosti prípadu a ustálené právne závery
rozhodovanie o nich sa stalo bezpredmetným.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. augusta 2012