Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 382/2012
PDF · 188.91 KB
No categories available
IV. ÚS 382/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F. P.,
s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn.
Rvp 4768/2012 a sp. zn. Rvp 4769/2012 vo veci namietaného porušenia jej základných práv
podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj
porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v bližšie neoznačených
konaniach a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 4768/2012
a sp. zn. Rvp 4769/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. mája 2012
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom
Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v bližšie neoznačených konaniach
(súdnym exekútorom vedených pod sp. zn. EX 77252011 a sp. zn. EX 51282011, pozn.).
Zo sťažností (s takmer identickým obsahom, s rozdielom len v označení povinného,
čísla zmluvy o úvere a spisových značiek uvedených konaní, pod ktorými sú konania
vedené súdnym exekútorom, pozn.) vyplýva, že sťažovateľka v predmetných veciach
osobitne podanými návrhmi požiadala súdneho exekútora o vykonanie exekúcie. Súdny
exekútor následne požiadal okresný súd o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, čím
došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti rozhodnúť o nich v rámci priznanej
právomoci v zákonom ustanovených lehotách.
Sťažovateľka ďalej uvádza, že okresný súd o žiadostiach súdneho exekútora
o udelenie poverení na vykonanie exekúcií dosiaľ nerozhodol napriek tomu, že tieto veci
podľa jej názoru nevykazujú prvky mimoriadnej právnej zložitosti a nevyžadujú takú
spoluprácu okresného súdu s účastníkmi konania, ktorá by mohla podstatne ovplyvniť ich
posúdenie, resp. rozhodnutie v týchto veciach. Sťažovateľka poukazuje aj na, že jej dosiaľ
neboli zo strany okresného súdu oznámené ani spisové značky, pod ktorými sú napadnuté
exekučné konania vedené, preto ich identifikovala len pomocou označenia účastníkov
a údajov, ktoré sú jej známe.
Sťažovateľka tvrdí, že vzhľadom na z jej pohľadu neodôvodnenú nečinnosť
a neefektívny postup okresného súdu podala 25. mája 2011 v zmysle § 62 ods. 1 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) predsedovi okresného súdu sťažnosti na prieťahy
v ňou iniciovaných exekučných konaniach a že na tieto svoje sťažnosti nedostala dosiaľ
žiadnu odpoveď.
Uvedeným postupom okresného súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu a tiež k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru upravujúcich zákaz
diskriminácie.
V petite sťažností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že postupom
okresného súdu v konaniach (bližšie nekonkretizovaných spisovou značkou) boli porušené
ňou označené práva, aby okresnému súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov a aby
jej bol okresný súd zaviazaný zaplatiť finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov právneho
zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod
sp. zn. Rvp 4768/2012 a sp. zn. Rvp 4769/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu
a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe
sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd
o spojení sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto
uznesenia.
2. K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv postupom
okresného súdu v bližšie neoznačených konaniach
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca.
Podľa § 20 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa
musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom... ak tento zákon
neustanovuje inak.
V zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Citované ustanovenia § 20 ods. 1 až ods. 3 zákona o ústavnom súde sa v celom
rozsahu vzťahujú aj na sťažnosti podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde
presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých
formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20
a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je
ústavný súd viazaný pritom návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom
súde), čo osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich
základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľka prostredníctvom
kvalifikovaného zástupcu (ktorý zrejme koncipoval samotné znenie sťažností, pozn.) v texte
sťažností ani v ich petitoch neuviedla spisovú značku, pod ktorou sú ňou namietané konania
pred okresným súdom vedené.
Sťažovateľka tiež, napriek tomu, že na úvodnej strane sťažností uvádza ako prílohy
„listiny podľa textu“, ústavnému súdu (okrem splnomocnenia) v prílohe nedoručila žiadne
písomné podklady.
Uvedené nedostatky podaní indikujú v prvom prípade taký stupeň neurčitosti petitu,
že ho treba považovať za nevykonateľný, a v druhom prípade (absencia príloh) zase
neumožňujú ústavnému súdu náležite preskúmať prípustnosť sťažností podľa § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde. V tomto prípade je prípustnosť sťažnosti viazaná na vyčerpanie
právnych prostriedkov, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv alebo slobôd účinne
poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľka oprávnená podľa § 62 ods. 1 zákona
o súdoch.
Ústavný súd zdôrazňuje, že právny inštitút predbežného prerokovania návrhu (§ 25
ods. 1 zákona o ústavnom súde) a s ním spojené náležitosti, ktoré musí každý návrh
obsahovať, nie je samoúčelný, pretože týmto postupom sa skúmajú podmienky konania
a bez ich splnenia nie je ústavný súd oprávnený vo veci konať.
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady.
Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce
z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup
slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná
judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05,
III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné). Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti
zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide
o osoby práva znalé (napr. advokáta).
Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky
konštatuje, že jej sťažnosti vykazujú také nedostatky zákonom predpísaných náležitostí, že
nemožno preskúmať splnenie hoci len procesných podmienok konania pred ústavným
súdom. Na uvedenom nič nemení ani sťažovateľkino tvrdenie, že jej dosiaľ neboli zo strany
okresného súdu oznámené spisové značky konaní, pod ktorými sa jej exekučné konania
vedú. Sťažovateľka totiž žiadnym dôkazom nepreukázala, že by tieto údaje žiadala oznámiť
a že by jej ich okresný súd odmietol sprístupniť. Preto uvedené dôvody považoval ústavný
súd za postačujúce na odmietnutie sťažností pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už pri ich predbežnom prerokovaní.
Ústavný súd v súvislosti s tým poukazuje aj na svoje predchádzajúce rozhodnutia, ktorými
už odmietol z obdobných dôvodov v zásade identické sťažnosti sťažovateľky (pozri napr.
uznesenia I. ÚS 283/1012, I. ÚS 284/2012, I. ÚS 306/2012, III. ÚS 263/2012,
III. ÚS 275/2012, III. ÚS 282/2012).
Ústavný súd ďalej konštatuje, že pokiaľ ide o sťažovateľkou uvádzané, ale
nepreukázané podanie sťažností na prieťahy v bližšie neoznačených konaniach 25. mája
2011 predsedovi okresného súdu (ďalej len „sťažnosť na prieťahy“), ide o tvrdenia sčasti
tendenčné, pretože z podaní sťažovateľky vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn.
Rvp 4768/2012 malo dôjsť k podaniu sťažnosti na prieťahy v deň spísania návrhu
na vykonanie exekúcie a v konaní vedenom pod sp. zn. Rvp 4769/2012 malo dôjsť
k podaniu sťažnosti na prieťahy ani nie dva mesiace potom, ako bol spísaný návrh
na vykonanie exekúcie.
V súvislosti s tým ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že údajné (nepreukázané)
podanie sťažností na prieťahy predsedovi okresného súdu 25. mája 2011, t. j súčasne
s podaním návrhu na vykonanie exekúcie, resp. v pomerne krátkom čase po jeho podaní, sa
javí byť iba formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak takáto
sťažnosť mohla mať, ak by orgánu štátnej správy súdu bola poskytnutá primeraná lehota
na prijatie opatrení proti nečinnosti. Vo vzťahu k uvedeným konaniam prichádza preto
do úvahy odmietnutie sťažností aj pre ich neprípustnosť.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších
procesných návrhoch, keďže tomu bráni nemožnosť konania vo veci samej.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. augusta 2012