Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 389/2012
PDF · 197.08 KB
No categories available
IV. ÚS 389/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. M., N., zastúpeného advokátom Mgr. D. M., B.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Okresnej prokuratúry Nitra, Krajskej prokuratúry
v Nitre, Okresného riaditeľstva policajného zboru Nitra a vyšetrovateľom Okresného
riaditeľstva Policajného zboru Nitra Ing. J. S. v súvislosti s trestným oznámením
z 28. septembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. M. M. o d m i e t a z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2012
doručená sťažnosť JUDr. M. M. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia
základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo vnútra“), Okresnej prokuratúry Nitra, Krajskej prokuratúry v Nitre,
Okresného riaditeľstva Policajného zboru Nitra a vyšetrovateľom Okresného riaditeľstva
Policajného zboru Nitra Ing. J. S. v súvislosti s trestným oznámením z 28. septembra 2010
(ďalej len „trestné oznámenie“).
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že «sa spolu s inými fyzickými osobami
stal obeťou viacerých trestných činov, spáchaných tým istým páchateľom, resp. páchateľmi.
Z tohto dôvodu dňa 28. 9. 2010 podal trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania
trestného činu:
- podvodu podľa § 221 TZ (Trestného zákona, pozn.) na tom skutkovom základe, že
od neho R. O. pod zámienkou nákupu mrazeného mäsa vylákal sumu 352.000,- €, pri čom
už v tom čase vedel, že tieto použije pre vlastnú potrebu. Nakoľko časť vylákaných
prostriedkov bola O. vrátená, škoda spôsobená R. O. a uplatnená v trestnom konaní je
268.400,- €. Toho času je R. O. vznesené obvinenie pre spáchanie pokračovacieho obzvlášť
závažného zločinu podvodu pre viac ako 30 skutkov a 23 poškodených, kde škoda presiahla
1 milión eur.
- úverového podvodu podľa § 222 TZ na tom skutkovom základe, že R. a S. O. uviedli
Prvú stavebnú poisťovňu, a. s. do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru
(účelové použitie prostriedkov) aj v otázke splácania úveru (vedeli a museli vedieť, že úver
nebudú schopní splatiť a ich majetok nepostačuje na splatenie ich záväzkov) a vylákali
od PSS, a. s. úver vo výške viac ako 140.000,-€, pričom vyšetrovanie je vedené pod sp. zn.
ORP-294/3-OVK-NR-2011, stále aj po 1,5 roku v štádiu „začaté vo veci“.
- poškodzovania veriteľa podľa § 239 TZ na tom skutkovom základe, že prostriedky
z úveru – patriace do ich BSM nepoužili na úhradu svojich splatných záväzkov, ale
na splatenie iných, nesplatných záväzkov zabezpečených nehnuteľnosťami vo vlastníctve
matky S. O. – A. V., splatenie spoločného nesplatného úveru O. a V. Ďalej na tom
skutkovom základe, že S. O. a A. V. odstúpili od kúpnej zmluvy, predmetom ktorej bola kúpa
bytu od V., a to z dôvodu, aby týmto aktívnym konaním zabránili prechodu tohto bytu
do BSM O., a teda aby zmarili možnosť uspokojenia veriteľov z tohto majetku.
- nebezpečného vyhrážania podľa § 360 TZ, resp. vydierania podľa § 189 TZ – R. O.
sa vyjadril pred JUDr. M. a aj pred svojou sestrou Z. Š., že keď neprestane uplatňovať
a chrániť svoje práva prostredníctvom úkonov v občianskoprávnom konaní, ako
aj v trestnom konaní, nechá ho „... že ho to vyjde lacnejšie ako vrátiť peniaze“.».
Sťažovateľ zdôraznil, že „V postupe OČTK pri vyšetrovaní trestnej činnosti R. O.
a spol. boli opakovane porušované práva poškodených, avšak táto ústavná sťažnosť sa týka
porušenia práva JUDr. M. M., garantovaného Ústavou SR v čl. 46 ods. 1 tým, že orgány
činné v trestnom konaní bez akéhokoľvek dôvodu ignorujú trestné oznámenie JUDr. M. M.
o skutku vyhrážania sa zabitím JUDr. M. M. zo strany R. O...“.
V súvislosti so „skutkom vyhrážania sa zabitím“ ďalej sťažovateľ uviedol, že
«Vyšetrovateľ do dnešného dňa vo veci tohto skutku nekonal, ani nezačal konanie v štádiu
„vo veci“ podľa ustanovenia § 199 TP. Rovnako vyšetrovateľ doposiaľ nevypočul JUDr. M.
ani podľa § 196 ods. 2 TP, v štádiu po prijatí trestného oznámenia pred rozhodnutím podľa
§ 197 TP. Vyšetrovateľ teda bez akéhokoľvek dôvodu ignoroval trestné oznámenie JUDr.
M. o tom, že sa mu páchateľ, ktorý sa voči nemu už pred tým dopustil obzvlášť závažnej
trestnej činnosti, naďalej vyhrážal zabitím, ba čo viac, pred svojimi rodinnými príslušníkmi
R. O. uviedol, že vyšetrovateľ Ing. S. mu mal uviesť, že „z M. si tu na polícii všetci robia...
a... na neho aj na to čo vypisuje“. Túto informáciu JUDr. M. poskytla Z. Š. – sestra R. O.,
ktorej O. toto mal povedať.
Nakoľko zo strany vyšetrovateľa neustále dochádzalo k mareniu vyšetrovania
v podobe nečinnosti, vykonávania vyšetrovacích úkonov spôsobom, majúcim za následok
ich procesnú nepoužiteľnosť v konaní a podobne, poškodení podali dňa 30. 8. 2011
hromadnú sťažnosť a podnet (zo dňa 19. 8. 2011), adresované na GP SR a MV SR odbor
inšpekčnej služby, v ktorom uviedli všetky podstatné skutočnosti, okrem iného aj nečinnosť
OČTK vo veci vyhrážania sa smrťou JUDr. M. zo strany R. O.».
Keďže subjekty označené v sťažnosti ako porušovatelia práv sťažovateľa
nepostupovali podľa jeho názoru v súvislosti s ním podaným trestným oznámením
relevantne, resp. ho ignorovali, čo malo na jeho „psychický a zdravotný stav osobný
a pracovný život obzvlášť závažný negatívny následok“, navrhol, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra SR, Okresné riaditeľstvo PZ
v Nitre, Okresná prokuratúra v Nitre, Krajská prokuratúra v Nitre a vyšetrovateľ Ing. J. S.
nečinnosťou vo veci vyhrážania sa R. O. JUDr. M. M. smrťou porušil základné právo JUDr.
M. M. na súdnu a inú právnu ochranu, zaručené čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky.
Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom vnútra SR, Okresnému riaditeľstvu
policajného zboru v Nitre, Okresnej prokuratúre v Nitre a Krajskej prokuratúre v Nitre,
v trestnej veci vyhrážania sa JUDr. M. M. R. O., skutku opísanom v trestnom oznámení
zo dňa 28. 9. 2010 sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
JUDr. M. M. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,- €, ktoré sú
Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra SR, Okresné riaditeľstvo PZ v Nitre,
Okresná prokuratúra v Nitre, Krajská prokuratúra v Nitre a vyšetrovateľ PZ v Nitre Ing. J.
S. spoločne a nerozdielne povinní JUDr. M. vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti toho
nálezu.
Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra SR, Okresné riaditeľstvo PZ
v Nitre, Okresná prokuratúra v Nitre, Krajská prokuratúra v Nitre a Ing. J. S. sú spoločne
a nerozdielne povinní JUDr. M. M. zaplatiť náhradu trov konania pred ústavným súdom
Slovenskej republiky do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry (napr. IV. ÚS 61/07) vyslovil, že podľa
§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom na začatie konania a najmä jeho
petitom.
Aj keď sťažovateľ v petite sťažnosti explicitne neuviedol, že sa domáha vyslovenia
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy postupom subjektov označených v petite sťažnosti, ústavný súd nemal
pochybnosti o tom, že sťažovateľ namieta aj porušenie tohto základného práva, čo vyplýva
z formulácie petitu, keď žiadal, aby ústavný súd označeným subjektom prikázal konať bez
zbytočných prieťahov.
1. Sťažovateľ v petite sťažnosti namieta porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a v texte sťažnosti ďalej vymedzil, že k jeho porušeniu malo dôjsť v dôsledku
nečinnosti „orgánov činných v trestnom konaní“ v súvislosti so skutkom „vyhrážania sa
zabitím JUDr. M. M. zo strany R. O.“. Ústavný súd vzhľadom na viazanosť petitom
sťažnosti nepovažoval za potrebné vysporiadať sa osobitne s ďalšou argumentáciou
sťažovateľa, ktorá priamo nesúvisí s namietaným porušením v sťažnosti označených práv,
keďže ju považoval iba za súčasť odôvodnenia.
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu (napr. m. m. II. ÚS 28/06,
III. ÚS 278/06, II. ÚS 177/09) je aj právny názor, podľa ktorého právo fyzickej osoby (resp.
právnickej osoby) na vznesenie obvinenia a začatie trestného stíhania inej osoby na základe
podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy
ústavy (napr. m. m. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, III. ÚS 198/03, IV. ÚS 55/09).
Ani z čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pokiaľ je jeho
aplikovateľnosť založená na „trestnom obvinení“ inej osoby) oznamovateľovi
(poškodenému) nevyplýva v trestnom konaní právo na začatie a vedenie trestného stíhania
inej osoby (mutatis mutandis rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva napr. v prípade
Helmers v. Švédsko, rozsudok pléna z 29. októbra 1991, sťažnosť č. 1826/85, séria A,
č. 212-A, ods. 20, v prípade Perezová v. Francúzsko rozsudok Veľkej komory z 12. februára
2004, sťažnosť č. 47287/99, ods. 70, 71, ECHR 2004-I).
Oznamovateľ vo všeobecnosti, ale ani oznamovateľ, ktorý tvrdí, že je poškodený
trestným činom, nemá preto ústavou zaručené základné právo, aby na podklade jeho
trestného oznámenia bolo určité konanie kvalifikované ako trestný čin a vznesené obvinenie
konkrétnej osobe. Posúdenie, či je dôvod na začatie trestného stíhania, alebo je potrebné
prijať iné rozhodnutie v trestnom konaní, je vo výlučnej právomoci orgánov činných
v trestnom konaní (napr. IV. ÚS 180/09, III. ÚS 46/2011).
V obdobných prípadoch ústavný súd vyslovil (IV. ÚS 55/09, IV. ÚS 180/09,
III. ÚS 45/2010), že vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je
vecou vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich
orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný
a kto ho spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi
páchateľom a štátom a ochrana celospoločenských hodnôt, a nie bezprostredná ochrana
individuálnych subjektívnych hmotných práv oznamovateľa trestného činu.
Aj keď postup subjektov označených v sťažnosti vo veci trestného oznámenia
sťažovateľa nebol úplne v súlade s § 196 a nasl. Trestného poriadku, namietané nedostatky
v okolnostiach danej veci, pokiaľ ide o spôsob, ako bolo s týmto oznámením sťažovateľa
naložené, nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za prejav svojvôle dosahujúci
takú intenzitu, ktorá by signalizovala možnosť vysloviť v prípade prijatia sťažnosti
na ďalšie konanie porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Pokiaľ sťažovateľ označil za jedného z porušiteľov svojich označených základných
práv ministerstvo vnútra, ústavný súd nepovažuje postup tohto ústredného orgánu štátnej
správy (konkrétne sekcie kontroly a inšpekčnej služby ministerstva vnútra v súvislosti
s vybavovaním hromadného podania poškodených z 19. augusta 2011) za taký, ktorým
mohlo byť zasiahnuté do práv sťažovateľa v namietanej veci.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre
jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná judikatúra).
Keďže z obsahu sťažnosti vyplýva, že za porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy sťažovateľ považuje najmä skutočnosť, že na základe jeho trestného
oznámenia z 28. septembra 2010 až dosiaľ nebolo začaté trestné konanie proti ním
označenej fyzickej osobe, ktorá sa mu mala vyhrážať zabitím, dospel ústavný súd
s poukazom na uvedené skutočnosti k záveru, že sťažnosť je v tejto časti zjavne
neopodstatnená, a preto ju na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol.
2. Ústavný súd v spojitosti s namietaným porušením základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vo vzťahu
k namietanému postupu označených porušovateľov konštatuje, že v okolnostiach danej veci
nebolo dosiaľ žiadnej konkrétnej osobe vznesené obvinenie, dokonca nebolo ani začaté
trestné stíhanie vo veci. Ústavný súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na svoju
doterajšiu judikatúru, z ktorej treba vyvodiť, že sťažovateľ ako poškodený v trestnej veci
bez vznesenia obvinenia (proti konkrétnej osobe) sa nemôže domáhať vyslovenia porušenia
základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy
(napr. I. ÚS 212/07, II. ÚS 212/07, III. ÚS 109/06). Až vznesenie obvinenia je tým
momentom, ktorý dáva poškodenému možnosť uplatňovať si ochranu proti konkrétnemu
možnému pôvodcovi svojho poškodenia, a teda z nej robí „vec“, na prerokovanie ktorej bez
zbytočných prieťahov má nárok v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.
Keďže v danom prípade namieta sťažovateľ porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vo veci, ktorá
nedospela do štádia vznesenia obvinenia proti konkrétnej osobe, ústavný súd sťažnosť
aj v tejto časti v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími návrhmi obsiahnutými v jej petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. augusta 2012