Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 415/2012
PDF · 144.67 KB
No categories available
IV. ÚS 415/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. I. N., T., zastúpenej advokátom Mgr. P. G., T., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 55/1993 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. I. N. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2012
doručená sťažnosť Mgr. I. N. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného
súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 55/1993 (ďalej aj
„namietané konanie“).
Z obsahu sťažnosti, ako aj z príloh k nej pripojených vyplýva, že okresným súdom
bolo pod sp. zn. 12 C 55/1993 vedené konanie o vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, v ktorom bola sťažovateľka v procesnom postavení odporkyne.
Označené konanie začalo 19. marca 1993 doručením návrhu navrhovateľa okresnému súdu
a bolo právoplatne skončené 2. mája 2012, keď nadobudlo právoplatnosť uznesenie
okresného súdu č. k. 12 C 55/1993-646 zo 4. apríla 2012, ktorým bol schválený súdny zmier
účastníkov konania.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
«Dňa 19. 03. 1993 Ing. R. S..., T. (ďalej len „Navrhovateľ“) podal na Okresnom
súde Trnava návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov proti
Sťažovateľovi ako odporcovi, ktorým začalo súdne konanie vedené na Okresnom súde
Trnava pod sp. zn. 12 C/55/1993, v súčasnosti už ukončené uznesením o schválení zmieru
spis. zn. 12 C/55/1993-646 zo dňa 04. 04. 2012 s právoplatnosťou dňa 02. 05. 2012(ďalej
len „Konanie“).
... V priebehu Konania došlo viackrát k zbytočným prieťahom, ktoré Sťažovateľ
namietal u verejného ochrancu práv, na Ministerstve spravodlivosti SR ako i u predsedu
Okresného súdu Trnava.
Verejný ochranca práv, doc. JUDr. Pavel Kandráč, CSc., na ktorého sa Sťažovateľ
obrátil so svojim podnetom vo veci ochrany práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov v Konaní, prešetril postup Okresného súdu Trnava naštudovaním súdneho spisu,
vyžiadal si písomné stanovisko predsedníčky Okresného súdu Trnava, JUDr. D. V., a
konštatoval zbytočné prieťahy v Konaní zavinené predovšetkým Okresným súdom Trnava.
Verejný ochranca práv zistil, že najvýznamnejším faktorom, ktorý sa pričinil o vznik
zbytočných prieťahov, je práve činnosť Okresného súdu Trnava. Od začiatku Konania sa
vystriedalo hneď niekoľko sudcov, čo je však na celkovú dĺžku Konania a na personálne
okolnosti súvisiace s rozvrhom práce Okresného súdu Trnava logické. Ide tu o objektívne
okolnosti majúce za následok predĺženie Konania, čo vyplýva z potreby naštudovania si
celého spisu po tom, ako je vec pridelená nového sudcovi.
Verejný ochranca práv však ďalej uvádza, že viac ako spomenuté objektívne
okolností predĺžila dĺžku Konania nečinnosť Okresného súdu Trnava. Dňa 25. 06. 1993 sa
konalo pojednávanie, pričom následne sa ďalšie pojednávanie uskutočnilo po takmer
8 mesiacoch, dňa 18. 02. 1994. Podobná situácia s prakticky rovnakou dobou nečinnosti
Okresného súdu Trnava medzi dvoma pojednávaniami, a síce dňa 14. 08. 1997 a dňa
23. 04. 1998, sa opakovala neskôr. Neporovnateľne závažnejšie obdobie nečinnosti
Okresného súdu Trnava možno registrovať po 09. 02. 1999, kedy sa konalo na dlhší čas
posledné pojednávanie. V nasledujúcom období prišlo niekoľkokrát k zmene v osobe
konajúceho sudcu, no k žiadnemu procesného úkonu vo veci samej neprišlo až do 22. 06.
2004, kedy bola zaslaná výzva Navrhovateľovi. Aj v podmienkach pracovnej vyťaženosti
sudcov a súvisiacej potreby zmeny organizácie práce sa dá obdobiu 5 rokov a 4 mesiacov
jednoznačne označiť za ničím neodôvodnenú a objektívnym okolnostiam absolútne
neprimeranú pasivitu Okresného súdu Trnava. Ani týmto však, ako ďalej konštatuje verejný
ochranca práv, neprišlo k ukončeniu zbytočných prieťahov v Konaní. Po tom, ako bola
Okresnému súdu Trnava doručená vyžiadaná správa Ž., a. s., a to dňa 10. 01. 2005, sa
konalo pojednávanie až dňa 14. 02. 2007, to znamená po 2 rokoch a 1 mesiaci.
S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti verejný ochranca práv dospel k záveru, že
je preukázané porušenie základného práva Sťažovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR v Konaní vedenom Okresným
súdom Trnava.
... Po preskúmaní súdneho spisu v Konaní sa možno jednoznačne stotožniť so
zisteniami verejného ochrancu práv a konštatovať, že v Konaní došlo zo strany Okresného
súdu Trnava k porušeniu základného práva Sťažovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Sťažovateľ viac ako 8 rokov bol obeťou zbytočných prieťahov v Konaní zavinených
Okresným súdom Trnava, v dôsledku čoho utrpel značnú nemajetkovú ujmu v podobe viac
ako 8 rokov pretrvávajúcej právnej neistoty. Sťažovateľ preto považuje za spravodlivé
požadovať od Okresného súdu Trnava primerané zadosťučinenie, zo subjektívneho pohľadu
Sťažovateľa vyčíslené v sume 6.000,- EUR.»
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd na základe skutočností uvedených
v sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo postupom Okresného súdu
Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C/55/1993 porušené.
2. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 6.000,- eur
(slovom šesťtisíc eur), ktoré je mu Okresný súd Trnava povinný zaplatiť do dvoch mesiacov
odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Okresný súd Trnava je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľovi
vo výške 269,58 eur (2 úkony po 127,16 eur + 7,63 eur - režijný paušál), a to do 15 dní odo
dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov, a to aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby
tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto
možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,
Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 55/1993.
Podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty (III. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu
(I. ÚS 10/98, I. ÚS 44/99, IV. ÚS 68/02), alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,
ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m.
Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj ustálený právny názor (napr.
II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04), podľa ktorého sa ochrana
základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len
vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými
orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase,
keď sťažnosť ústavnému súdu došla, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu
označeného základného práva, ústavný súd ju zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,
ktorou sa sťažovatelia domáhajú ochrany svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, je to, že musí smerovať proti aktuálnemu
a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do ústavou chránenej sféry sťažovateľov.
Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu
funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv,
a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv
ďalej nepokračovalo. Preto, ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu
doručená, už k prieťahom v namietanom konaní nemôže dochádzať, predovšetkým
z dôvodu, že vo veci bolo právoplatne rozhodnuté, je daný dôvod na odmietnutie takejto
sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Sťažovateľka namietala zbytočné prieťahy spôsobené postupom okresného súdu
v namietanom konaní v období od jeho začatia (od 19. marca 1993) až do jeho
právoplatného skončenia (do 2. mája 2012). Jej sťažnosť však bola ústavnému súdu
doručená až 6. júla 2012, t. j. v čase, keď už postupom okresného súdu zjavne nemohlo
dochádzať k porušovaniu ňou označeného základného práva.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. augusta 2012