Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 378/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť B. Z., G., zastúpeného advokátkou JUDr. R. F., Š., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 29. marca 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť B. Z. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2012

doručená sťažnosť B. Z. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. marca 2012

(ďalej aj „rozsudok dovolacieho súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 29. 03. 2012, právoplatným

dňa 14. 05. 2012, sp. zn. v právnej veci žalobcu: C., a. s. proti

žalovaným: 1.) F. K., 2.) M. S., 3.) D. K., 4.) B. Z. (sťažovateľ) a 5./ E. B. o zaplatenie

188.135,44 eur (5.667.768,20 Sk), ako súd dovolací rozhodol, že mení rozsudok

odvolacieho súdu tak, že rozsudok súdu prvého stupňa sa potvrdzuje a žalovaných zaviazal

solidárne zaplatiť trovy dovolacieho konania.

Krajský súd v Trnave, ako súd prvého stupňa, rozsudkom č. k. -487 zo

dňa 12. 01. 2005 v spojení s opravným uznesením č. k. /l998-493 zo dňa 21. 02.

2005 uložil žalovaným v 2.) a 3.) rade povinnosť zaplatiť žalobcovi každému po 227.665,-

Sk a žalovaným v 1.), 4.) a v 5.) rade povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne

sumu 5.212.438,20 Sk na istine a splatné úroky vo výške 3.393.313,60 Sk a náhradu trov

konania vo výške 636.833,- Sk...

Najvyšší súd SR ako súd odvolací, na základe odvolania žalovaných, napadnutý

rozsudok Krajského súdu v Trnave zmenil tak, že žalobu zamietol. Mal za to, že

prvostupňový súd nesprávne právne posúdil vec, keď aktívnu legitimáciu žalobcu v spore, v

ktorom sa domáhal plnenia zo záväzku z ručenia (ktorý záväzok však na strane veriteľa

uzatvorila S., a. s. a nie žalobca), odvodil od celkom iného právneho úkonu a síce zmlúv o

postúpení úveru. S postúpenou pohľadávkou prešli na nového veriteľa práva na

príslušenstvo tejto pohľadávky z úveru ako aj všetky práva s pohľadávkou z úverových

vzťahov spojené t. j. všetky práva, ktoré boli úverovou zmluvou medzi účastníkmi úverovej

zmluvy založené. Tieto práva z úverovej zmluvy však nezakladajú, nemenia a nerušia práva

vzniknuté uzavretím inej dohody, dohody účastníkov zabezpečiť pohľadávku ručením v

zmysle . Dohoda o zabezpečení pohľadávky ručením, tak ako

každá iná dohoda môže vzniknúť, meniť sa a zrušiť len na základe súhlasu strán na dohode

zúčastnených. Z dohody o zabezpečení pohľadávky ručením zo dňa 12. 11. 1993 pritom

vyplýva, že oprávnenou stranou dohody je S., a. s. Bratislava... a povinnou stranou

žalovaní. Žalobca v konaní nepreukázal, že došlo k dohode účastníkov konania o zmene v

obsahu ručiteľských dohôd.

Najvyšší súd SR ako súd dovolací na základe dovolania žalobcu zrušil rozhodnutie

odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konania s vyjadrením právneho názoru.

Dovolací súd mal za to, že odvolací súd nesprávne právne posúdil vec. Zmluva o úvere,

resp. aj vzťahy znej vzniknuté, bez ohľadu na povahu účastníkov, sa podľa § 261 ods. 3

považuje za obchodný záväzkový vzťah, ktorý sa spravuje

záväzkovou časťou , ktorá v ustanovení stanovuje, že

práva značenia prechádzajú na postupníka v čase, keď postúpenie ručiteľovi oznámil

postupca, alebo preukázal postupník a súhlas ručiteľa s postúpením sa nevyžaduje.

Dovolací súd vyjadril názor, že obdobne ako citované ustanovenie

treba vykladať aj , ktorý ustanovuje, že s postúpenou

pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.

Najvyšší súd SR ako súd odvolací po vrátení veci dovolacím súdom, po prejednaní

veci opätovne rozhodol tak, že žalobu zamietol. Napriek záväznému právnemu názoru

dovolacieho súdu považoval za potrebné pre spravodlivé rozhodnutie veci zotrvať na

svojom predchádzajúcom právnom posúdení veci, ktoré v rozsudku aj dôsledne odôvodnil.

Postupca postupníkovi (žalobcovi) podľa ustanovení § až 530

postúpil iba pohľadávku z úveru. Nič iné ani sám žalobca netvrdil. Ak veriteľ postúpil aj

ručiteľský záväzok (čo zákon nepozná), tak to bolo treba v zmluve o postúpení aj nazvať. Aj

keď ju tak nenazval, tak s ňou nakladal a súd ju musí považovať za ručiteľský záväzok. O

tom, že zákon taký postup nepripúšťa nemožno pochybovať, a už tu je dôvod na zamietnutie

žaloby. Jeden oddiel (štvrtý oddiel ôsmej časti prvej hlavy

upravujúci o.i. aj postúpenie pohľadávky a ktorý má názov „Zmena v osobe veriteľa alebo

dlžníka“, nemení ani neupravuje iný oddiel (oddiel piaty rovnakej hlavy s názvom

„Zabezpečenie záväzkov“). V tejto súvislosti, keďže žalobca odvodzoval svoju aktívnu

vecnú legitimáciu z postúpenia zabezpečenej pohľadávky, odvolací súd podotkol, že tzv.

„postúpenie“ je občianskoprávny inštitút a pokiaľ sa žalobca odvoláva na ustanovenia

, odvolací súd mal za to, že tento predpis nerieši vzťahy z postúpenia

pohľadávky odlišne ako , iba ich v obchodných vzťahoch upresňuje.

Opačným výkladom by bolo nutné dospieť k absurdnému záveru, že

odporuje . Nezabudol pritom poukázať i na skutočnosť, že žalovaní

so žalobcom nikdy neboli v obchodnoprávnom vzťahu. Uzavrel, že pokiaľ teda dochádza k

zmene dohody pri zabezpečení pohľadávky, môže tak dôjsť jedine zmenou príslušnej

zabezpečujúcej zmluvy a teda, tak ako u všetkých iných zmlúv, na základe prejavu vôle

všetkých účastníkov zmluvy. Odvolací súd ďalej k otázke trvania zabezpečujúcej

pohľadávky poznamenal, že v dôsledku zastavenia konkurzného konania voči dlžníkovi F.

pre nedostatok majetku a jeho následným výmazom z Obchodného registra subjekt dlžníka

zanikol (stratil právnu subjektivitu), preto si veriteľ mohol uplatniť práva z ručiteľskej

zmluvy len súčasne s konaním o pohľadávke. Je nelogické, aby sa zabezpečoval nejestvujúci

záväzok, alebo zabezpečovací záväzok ostal, keď hlavný záväzok zanikol. Zánik dlžníka zo

zabezpečeného vzťahu značne mení aj postavenie ručiteľa, totiž už teraz vie, že nebude môcť

realizovať právo dané mu podľa , pri splnení dlhu.

Voči tomuto rozsudku žalobca opätovne podal dovolanie, o ktorom Najvyšší súd SR

ako súd dovolací rozhodol tak, ako je uvedené v úvodnom odseku tejto sťažnosti, teda

zmenil rozsudok Najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho...

Z uvedenej genézy rozhodnutí všeobecných súdov v predmetnej právnej veci vyplýva,

že na Najvyššom súde... majú odvolací a dovolací senát diametrálne odlišný právny názor

na aplikáciu právnych noriem a jednotlivých právnych inštitútov na zistený skutkový stav.

Sťažovateľ považuje rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (dovolacieho senátu), ktorými

dvakrát zasiahol (zrušil, resp. zmenil) do právoplatných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR

(odvolacieho senátu) za závažný zásah do jeho ústavného práva zakotveného v čl. 46 ods. 1

..., podľa ktorého každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Rozhodnutia porušovateľa považuje sťažovateľ za nezákonné z dôvodu nesprávneho

právneho posúdenia veci. Takéto rozhodnutia potom nemôžu napĺňať atribút spravodlivosti,

ktorý je základným pilierom, na ktorom sú citované ústavné práva vybudované.

Sťažovateľ vidí nezákonnosť rozhodnutia porušovateľa a porušenie svojho ústavného

práva v nasledovných smeroch:

1. priznal žalobcovi práva voči sťažovateľovi zo zabezpečovacieho vzťahu napriek

tomu, že žalobca nebol účastníkom tohto vzťahu;

2. priznal žalobcovi práva voči sťažovateľovi zo zabezpečovacieho vzťahu napriek

tomu, že zabezpečovaný vzťah zanikol.

Ad 1.) Žalobca nebol v spore aktívne legitimovaný. Žalovaných žaloval o splnenie

ručiteľského záväzku a dôvodnosť svojho nároku, ktorý musí vyplývať z hmotného práva,

opieral o ručiteľské listiny. Tieto však so žalovanými (vrátane sťažovateľa) neuzatvoril

žalobca, ale S., a. s. (resp. vtedajšia S.). Z toho vyplýva, že žalobcovi hmotné právo

nesvedčí. Ručenie je výlučne záväzkovoprávny (obligačný) vzťah, vzťah ktorý pôsobí in

personam, teda len medzi subjektmi tohto vzťahu a len tieto a žiadne iné subjekty sú si z

tohto vzťahu oprávnené, resp. povinné. V tom sa líšia od vzťahov vecnoprávnych, v ktorých

práva a povinnosti zo záväzku nie sú viazané na osobu ale na vec. K zmene v subjektoch

týchto vzťahov môže dôjsť len spôsobmi, ktoré upravuje v Štvrtom

oddiele Prvej hlavy ôsmej časti alebo dohodou všetkých (pôvodných) účastníkov. Pokiaľ

porušovateľ v napadnutom rozsudku dôvodil, že k takejto zmene došlo na strane veriteľa

postúpením pohľadávky zabezpečenej ručením, tento názor nie je správny. Občiansky

zákonník vo svojich ustanoveniach neupravuje takýto následok postúpenia zabezpečenej

pohľadávky. K zmene veriteľa pohľadávky vyplývajúcej z ručenia by mohlo dôjsť len

postúpením tejto konkrétnej, nie inej pohľadávky, avšak možnosť

postúpenia pohľadávky vyplývajúcej z ručenia nepripúšťa. I keď podľa s

postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené, toto

ustanovenia treba vyložiť tak, že ide o práva priamo spojené s postupovanou pohľadávkou,

ako je napr. miesto, čas, spôsob splnenia záväzku. Porušovateľ sa v súvislosti s postúpením

zabezpečenej pohľadávky a z toho vyplývajúcich dôsledkov pre ručiteľský vzťah odvolával i

na , podľa ktorého pri postúpení zabezpečenej

pohľadávky prechádzajú práva z ručenia na postupníka v čase, keď postúpenie oznámil

ručiteľovi postupca alebo preukázal postupník. Toto ustanovenie je osobitnou úpravou,

ktorá sa použije len na obchodné vzťahy. Práve úprava tohto ustanovenia v Obchodnom

zákonníku svedčí výkladu, že nemá také právne následky, teda nespôsobuje

prechod práv z ručenia na postupníka. V opačnom prípade, ak by také

následky vyvolával, vyvolával by ich tiež v obchodných vzťahoch, na ktoré sa ustanovenia

vzťahujú subsidiárne. Tu treba podotknúť, že žalovaní nikdy neboli

so žalobcom v žiadnom obchodnom vzťahu ani v ručiteľskej listine nevyjadrili súhlas s

voľbou .

Ad 2.) Spoločnosť F. ako dlžník z úverového vzťahu bola po zastavení konkurzného

konania pre nedostatok majetku vymazaná z Obchodného registra, čím došlo k jej zániku

bez právneho nástupcu. Ako bolo uvedené aj v bode 1.), každý obligačný vzťah vyžaduje pre

svoj vznik a trvanie existenciu dvoch subjektov, aspoň jedného na strane veriteľa a aspoň

jedného na strane dlžníka. Iba vecné práva, ktoré pôsobia erga omnes, tento prvok

nevyžadujú, keďže sa viažu k veci a nie k inej osobe. Ust. síce

ustanovuje, že smrťou veriteľa/dlžníka právo/povinnosť nezanikne, avšak zákon tu má na

mysli skutočnosť, že vo všeobecnosti sú práva a povinnosti zo vzťahov spôsobilé na prechod

v rámci dedenia, resp. iného právneho nástupníctva. Ak určité právo alebo povinnosť

nemôže byť predmetom dedenia alebo ak neexistuje subjekt, na ktorý by po zániku

pôvodného subjektu takéto právo alebo povinnosť malo prejsť, musí logicky zaniknúť,

nakoľko z obligačného vzťahu sa vytráca jeden subjekt (strana) a ako bolo vyššie uvedené, v

takomto vzťahu ďalej nie je mysliteľná existencia či už práva alebo povinnosti, keďže nejde

o práva pôsobiace erga omnes. Existencia ručiteľského záväzku, ktorého úlohou je

zabezpečiť hlavný dlžníčky vzťah, nemôže túto skutočnosť konvalidovať, pretože jeho osud

sa odvíja od osudu zabezpečeného vzťahu. Ručiteľ poskytuje z ručiteľského záväzku

garanciu za dlžníka s tým vedomím, že ak bude plniť veriteľovi namiesto dlžníka, nastúpi do

všetkých práv veriteľa a v zmysle bude oprávnený od tohto

dlžníka požadovať spätným regresom náhradu za plnenie poskytnuté namiesto neho. Je

zrejmé, že po zániku dlžníka bez právneho nástupcu už ručiteľ právo regresu garantované

zákonom využiť nemôže, nemá totiž voči komu. Mám za to, že právne posúdenie

porušovateľa vyjadrené v napadnutom rozsudku hrubo porušuje práva sťažovateľa, je

nezákonné, nespravodlivé a tým v rozpore s .»

Na základe týchto skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol nálezom,

v ktorom vysloví, že:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

porušil základné právo sťažovateľa B. Z. upravené v

SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd SR rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zo dňa

29. 03. 2012 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie Najvyššiemu súdu SR.

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi B. Z. do 15 dní od doručenia

tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho zástupcu JUDr. R. F., advokátka...“.

Okrem toho sťažovateľ žiada „v súlade s

o odloženie vykonateľnosti napadnutého rozsudku...“, keďže rozsudok napadnutý touto

sťažnosťou je vykonateľný a jeho výkon by sťažovateľovi vzhľadom na výšku plnenia,

na ktoré bol zaviazaný, mohol reálne spôsobiť existenčné problémy.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Podľa návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti môže ísť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , ).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa

zaručeného a práva zaručeného dohovoru rozsudkom

najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho sp. zn. z 29. marca 2012.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje

každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním.

Základného práva na súdnu ochranu podľa sa možno domáhať v

medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. ).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie o dovolaní patrí

do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim

o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je

oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu

usmerňovať vývoj judikatúry všeobecných súdov z hľadiska správnosti výkladu

a uplatňovania zákonov (v danom prípade a Obchodného

zákonníka) za podmienky rešpektovania jeho ústavnej konformity, alebo zjednocovať

judikatúru všeobecných súdov (čo je kompetenciou práve najvyššieho súdu, pozri

napr. , , ).

Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti a nezákonnosti rozhodnutia

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom porušenia

základného práva podľa a práva podľa dohovoru. Najvyšší

súd neodmietol sťažovateľovi poskytnutie súdnej ochrany, vecou sa zaoberal a rozhodol

o nej.

Najvyšší súd správne a v súlade s zmenil rozsudok

najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho, a tým potvrdil prvostupňové rozhodnutie

Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 12. januára 2005 v spojení s opravným

uznesením z 21. februára 2005, pretože odvolací súd nerešpektoval jeho právny názor

vyslovený už predtým v rozhodnutí sp. zn. z 30. júna 2008.

Najvyšší súd ako dovolací súd skúmal, či v prerokovávanej veci je dovolanie

prípustné v zmysle príslušných ustanovení procesného kódexu (Občianskeho súdneho

poriadku), a napokon dospel k záveru, že „V prejednávanej veci je dovolanie prípustné v

zmysle , nakoľko žalobca podal dovolanie proti rozsudku odvolacieho

súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, ako aj v zmysle §

238 ods. 2 , pretože sa jedná o rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd

odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci...

V danom prípade je daná existencia dovolacieho dôvodu v zmysle § 241 ods. 2

písm. c) ...“.

Najvyšší súd tiež konštatoval, že „V danom prípade spočíva nesprávne právne

posúdenie veci odvolacím súdom na jeho omyle pri aplikácii práva na zistený skutkový stav

tým, že nevzal do úvahy ustanovenie a nenáležité

vyslovil, že sa jedná o právny vzťah nespravujúci sa . Odvolací súd

tvrdil, že došlo len k postúpeniu pohľadávky, ale nie aj ručiteľského záväzku, keďže také

niečo zákon nepozná. Táto skutočnosť, že zákon presne nevymedzuje možnosť postúpenia

ručiteľského záväzku, bola odvolacím súdkom vyhodnotená ako dôvod na zamietnutie

žaloby.

Dovolací súd..., konštatuje, že v danom prípade ide o právny vzťah spravujúci sa

. Podľa ustanovenia , touto

časťou zákona (t. j. treťou časťou - obchodné záväzkové vzťahy) sa spravujú aj vzťahy, ktoré

vznikli pri zabezpečovaní plnenia záväzkov v záväzkových vzťahoch...

Keďže sa v zmysle ustanovenia treťou časťou

tohto zákona spravujú aj zabezpečovacie vzťahy (t. j. aj ručenie), bolo potrebné aplikovať

na tento právny vzťah citované ustanovenie . Vzťahy,

ktoré vznikajú pri zabezpečovaní záväzkov z úverovej zmluvy, sa spravujú ustanoveniami

. Použitie na tieto vzťahy nemôžu účastníci

dohodou vylúčiť. Pre vznik povinnosti splniť dlh ručiteľom je rozhodujúce, že dlžník napriek

výzve veriteľa v primeranej lehote splatný dlh nesplnil. Tieto skutočnosti, ako záväzný

právny názor, vyslovil v predmetnej veci už dovolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

č. k. -541 zo dňa 30. júna 2008. Napriek viazanosti odvolacieho súdu

týmto právnym názorom dovolacieho súdu v súlade s ustanovením veta druhá ,

odvolací súd naň neprihliadal, čím dal príčinu, k dovolateľom správne konštatovanej,

prípustnosti dovolania podľa ...“.

Obdobne najvyšší súd ako súd dovolací podrobne v rozsudku uviedol, prečo sa

nemôže stotožniť so závermi odvolacieho súdu, a svoje právne úvahy vyčerpávajúcim

spôsobom odôvodnil. Nie je úlohou ústavného súdu ďalej citovať z tohto rozsudku, pretože

sťažovateľ jeho právne závery pozná a tieto sú podrobne prezentované na 10 až 17 strane.

Dôvody najvyššieho súdu sp. zn. sp. zn. z 29. marca 2012 sú podľa

názoru ústavného súdu zrozumiteľné, logické a vychádzajú zo skutkových okolností daného

prípadu a relevantných procesných a hmotnoprávnych noriem.

Rozsudok nevykazuje znaky svojvôle a hoci s právnym názorom dovolacieho súdu

sťažovateľ nesúhlasí, ústavný súd nie je oprávnený nahrádzať právne názory, ku ktorým

najvyšší súd dospel. Interpretácia ustanovení a Občianskeho

súdneho poriadku, ktorú najvyšší súd v danom prípade zvolil, nepopiera zásadným

spôsobom znenie a účel právnych noriem aplikovateľných v danej veci a ústavný súd

nezistil, že by rozhodnutie najvyššieho súdu bolo nezlučiteľné s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi

najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny

názor svojím vlastným (m. m. ).

Ústavný súd považuje napadnutý rozsudok dovolacieho súdu za ústavne

akceptovateľný a spôsob, akým v tejto veci rozhodol, nemožno považovať ani za arbitrárny

alebo zjavne neodôvodnený a ako taký odporujúci základnému právu zaručenému v čl. 46

ods. 1 , resp. právu podľa dohovoru.

Na tom nemení ani skutočnosť, že najvyšší súd ako dovolací súd rozhodol inak ako

súd odvolací, pretože nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať judikatúru všeobecných

súdov v týchto otázkach, a navyše najvyšší súd ako súd odvolací nerešpektoval právny

názor dovolacieho súdu z roku 2008.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa nie je tiež

záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný

a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné

a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (m. m. ,

).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil takú príčinnú súvislosť

medzi namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a sťažovateľom

namietaným porušením jeho základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru, ktoré by signalizovali, že k ich porušeniu reálne mohlo dôjsť, a preto ju

odmietol podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na uvedenú skutočnosť bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa (napr. na zrušenie, resp. odklad vykonateľnosti rozsudku

dovolacieho súdu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2012