Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 378/2012
PDF · 201.12 KB
No categories available
III. ÚS 378/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť B. Z., G., zastúpeného advokátkou JUDr. R. F., Š., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 ObdoV/19/2010 z 29. marca 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť B. Z. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2012
doručená sťažnosť B. Z. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 ObdoV/19/2010 z 29. marca 2012
(ďalej aj „rozsudok dovolacieho súdu“).
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 29. 03. 2012, právoplatným
dňa 14. 05. 2012, sp. zn. 1 ObdoV/19/2010 v právnej veci žalobcu: C., a. s. proti
žalovaným: 1.) F. K., 2.) M. S., 3.) D. K., 4.) B. Z. (sťažovateľ) a 5./ E. B. o zaplatenie
188.135,44 eur (5.667.768,20 Sk), ako súd dovolací rozhodol, že mení rozsudok
odvolacieho súdu tak, že rozsudok súdu prvého stupňa sa potvrdzuje a žalovaných zaviazal
solidárne zaplatiť trovy dovolacieho konania.
Krajský súd v Trnave, ako súd prvého stupňa, rozsudkom č. k. 20 Cb/97/1998-487 zo
dňa 12. 01. 2005 v spojení s opravným uznesením č. k. 20 Cb/97/l998-493 zo dňa 21. 02.
2005 uložil žalovaným v 2.) a 3.) rade povinnosť zaplatiť žalobcovi každému po 227.665,-
Sk a žalovaným v 1.), 4.) a v 5.) rade povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne
sumu 5.212.438,20 Sk na istine a splatné úroky vo výške 3.393.313,60 Sk a náhradu trov
konania vo výške 636.833,- Sk...
Najvyšší súd SR ako súd odvolací, na základe odvolania žalovaných, napadnutý
rozsudok Krajského súdu v Trnave zmenil tak, že žalobu zamietol. Mal za to, že
prvostupňový súd nesprávne právne posúdil vec, keď aktívnu legitimáciu žalobcu v spore, v
ktorom sa domáhal plnenia zo záväzku z ručenia (ktorý záväzok však na strane veriteľa
uzatvorila S., a. s. a nie žalobca), odvodil od celkom iného právneho úkonu a síce zmlúv o
postúpení úveru. S postúpenou pohľadávkou prešli na nového veriteľa práva na
príslušenstvo tejto pohľadávky z úveru ako aj všetky práva s pohľadávkou z úverových
vzťahov spojené t. j. všetky práva, ktoré boli úverovou zmluvou medzi účastníkmi úverovej
zmluvy založené. Tieto práva z úverovej zmluvy však nezakladajú, nemenia a nerušia práva
vzniknuté uzavretím inej dohody, dohody účastníkov zabezpečiť pohľadávku ručením v
zmysle § 546 Občianskeho zákonníka. Dohoda o zabezpečení pohľadávky ručením, tak ako
každá iná dohoda môže vzniknúť, meniť sa a zrušiť len na základe súhlasu strán na dohode
zúčastnených. Z dohody o zabezpečení pohľadávky ručením zo dňa 12. 11. 1993 pritom
vyplýva, že oprávnenou stranou dohody je S., a. s. Bratislava... a povinnou stranou
žalovaní. Žalobca v konaní nepreukázal, že došlo k dohode účastníkov konania o zmene v
obsahu ručiteľských dohôd.
Najvyšší súd SR ako súd dovolací na základe dovolania žalobcu zrušil rozhodnutie
odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konania s vyjadrením právneho názoru.
Dovolací súd mal za to, že odvolací súd nesprávne právne posúdil vec. Zmluva o úvere,
resp. aj vzťahy znej vzniknuté, bez ohľadu na povahu účastníkov, sa podľa § 261 ods. 3
Obchodného zákonníka považuje za obchodný záväzkový vzťah, ktorý sa spravuje
záväzkovou časťou Obchodného zákonníka, ktorá v ustanovení § 307 ods. 3 stanovuje, že
práva značenia prechádzajú na postupníka v čase, keď postúpenie ručiteľovi oznámil
postupca, alebo preukázal postupník a súhlas ručiteľa s postúpením sa nevyžaduje.
Dovolací súd vyjadril názor, že obdobne ako citované ustanovenie Obchodného zákonníka
treba vykladať aj § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý ustanovuje, že s postúpenou
pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.
Najvyšší súd SR ako súd odvolací po vrátení veci dovolacím súdom, po prejednaní
veci opätovne rozhodol tak, že žalobu zamietol. Napriek záväznému právnemu názoru
dovolacieho súdu považoval za potrebné pre spravodlivé rozhodnutie veci zotrvať na
svojom predchádzajúcom právnom posúdení veci, ktoré v rozsudku aj dôsledne odôvodnil.
Postupca postupníkovi (žalobcovi) podľa ustanovení §§ 524 až 530 Občianskeho zákonníka
postúpil iba pohľadávku z úveru. Nič iné ani sám žalobca netvrdil. Ak veriteľ postúpil aj
ručiteľský záväzok (čo zákon nepozná), tak to bolo treba v zmluve o postúpení aj nazvať. Aj
keď ju tak nenazval, tak s ňou nakladal a súd ju musí považovať za ručiteľský záväzok. O
tom, že zákon taký postup nepripúšťa nemožno pochybovať, a už tu je dôvod na zamietnutie
žaloby. Jeden oddiel Občianskeho zákonníka (štvrtý oddiel ôsmej časti prvej hlavy
upravujúci o.i. aj postúpenie pohľadávky a ktorý má názov „Zmena v osobe veriteľa alebo
dlžníka“, nemení ani neupravuje iný oddiel (oddiel piaty rovnakej hlavy s názvom
„Zabezpečenie záväzkov“). V tejto súvislosti, keďže žalobca odvodzoval svoju aktívnu
vecnú legitimáciu z postúpenia zabezpečenej pohľadávky, odvolací súd podotkol, že tzv.
„postúpenie“ je občianskoprávny inštitút a pokiaľ sa žalobca odvoláva na ustanovenia
Obchodného zákonníka, odvolací súd mal za to, že tento predpis nerieši vzťahy z postúpenia
pohľadávky odlišne ako Občiansky zákonník, iba ich v obchodných vzťahoch upresňuje.
Opačným výkladom by bolo nutné dospieť k absurdnému záveru, že Obchodný zákonník
odporuje Občianskemu zákonníku. Nezabudol pritom poukázať i na skutočnosť, že žalovaní
so žalobcom nikdy neboli v obchodnoprávnom vzťahu. Uzavrel, že pokiaľ teda dochádza k
zmene dohody pri zabezpečení pohľadávky, môže tak dôjsť jedine zmenou príslušnej
zabezpečujúcej zmluvy a teda, tak ako u všetkých iných zmlúv, na základe prejavu vôle
všetkých účastníkov zmluvy. Odvolací súd ďalej k otázke trvania zabezpečujúcej
pohľadávky poznamenal, že v dôsledku zastavenia konkurzného konania voči dlžníkovi F.
pre nedostatok majetku a jeho následným výmazom z Obchodného registra subjekt dlžníka
zanikol (stratil právnu subjektivitu), preto si veriteľ mohol uplatniť práva z ručiteľskej
zmluvy len súčasne s konaním o pohľadávke. Je nelogické, aby sa zabezpečoval nejestvujúci
záväzok, alebo zabezpečovací záväzok ostal, keď hlavný záväzok zanikol. Zánik dlžníka zo
zabezpečeného vzťahu značne mení aj postavenie ručiteľa, totiž už teraz vie, že nebude môcť
realizovať právo dané mu podľa § 550 OZ, pri splnení dlhu.
Voči tomuto rozsudku žalobca opätovne podal dovolanie, o ktorom Najvyšší súd SR
ako súd dovolací rozhodol tak, ako je uvedené v úvodnom odseku tejto sťažnosti, teda
zmenil rozsudok Najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho...
Z uvedenej genézy rozhodnutí všeobecných súdov v predmetnej právnej veci vyplýva,
že na Najvyššom súde... majú odvolací a dovolací senát diametrálne odlišný právny názor
na aplikáciu právnych noriem a jednotlivých právnych inštitútov na zistený skutkový stav.
Sťažovateľ považuje rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (dovolacieho senátu), ktorými
dvakrát zasiahol (zrušil, resp. zmenil) do právoplatných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR
(odvolacieho senátu) za závažný zásah do jeho ústavného práva zakotveného v čl. 46 ods. 1
Ústavy..., podľa ktorého každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru...
Rozhodnutia porušovateľa považuje sťažovateľ za nezákonné z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia veci. Takéto rozhodnutia potom nemôžu napĺňať atribút spravodlivosti,
ktorý je základným pilierom, na ktorom sú citované ústavné práva vybudované.
Sťažovateľ vidí nezákonnosť rozhodnutia porušovateľa a porušenie svojho ústavného
práva v nasledovných smeroch:
1. priznal žalobcovi práva voči sťažovateľovi zo zabezpečovacieho vzťahu napriek
tomu, že žalobca nebol účastníkom tohto vzťahu;
2. priznal žalobcovi práva voči sťažovateľovi zo zabezpečovacieho vzťahu napriek
tomu, že zabezpečovaný vzťah zanikol.
Ad 1.) Žalobca nebol v spore aktívne legitimovaný. Žalovaných žaloval o splnenie
ručiteľského záväzku a dôvodnosť svojho nároku, ktorý musí vyplývať z hmotného práva,
opieral o ručiteľské listiny. Tieto však so žalovanými (vrátane sťažovateľa) neuzatvoril
žalobca, ale S., a. s. (resp. vtedajšia S.). Z toho vyplýva, že žalobcovi hmotné právo
nesvedčí. Ručenie je výlučne záväzkovoprávny (obligačný) vzťah, vzťah ktorý pôsobí in
personam, teda len medzi subjektmi tohto vzťahu a len tieto a žiadne iné subjekty sú si z
tohto vzťahu oprávnené, resp. povinné. V tom sa líšia od vzťahov vecnoprávnych, v ktorých
práva a povinnosti zo záväzku nie sú viazané na osobu ale na vec. K zmene v subjektoch
týchto vzťahov môže dôjsť len spôsobmi, ktoré upravuje Občiansky zákonník v Štvrtom
oddiele Prvej hlavy ôsmej časti alebo dohodou všetkých (pôvodných) účastníkov. Pokiaľ
porušovateľ v napadnutom rozsudku dôvodil, že k takejto zmene došlo na strane veriteľa
postúpením pohľadávky zabezpečenej ručením, tento názor nie je správny. Občiansky
zákonník vo svojich ustanoveniach neupravuje takýto následok postúpenia zabezpečenej
pohľadávky. K zmene veriteľa pohľadávky vyplývajúcej z ručenia by mohlo dôjsť len
postúpením tejto konkrétnej, nie inej pohľadávky, avšak Občiansky zákonník možnosť
postúpenia pohľadávky vyplývajúcej z ručenia nepripúšťa. I keď podľa § 524 ods. 2 OZ s
postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené, toto
ustanovenia treba vyložiť tak, že ide o práva priamo spojené s postupovanou pohľadávkou,
ako je napr. miesto, čas, spôsob splnenia záväzku. Porušovateľ sa v súvislosti s postúpením
zabezpečenej pohľadávky a z toho vyplývajúcich dôsledkov pre ručiteľský vzťah odvolával i
na § 307 ods. 3 Obchodného zákonníka, podľa ktorého pri postúpení zabezpečenej
pohľadávky prechádzajú práva z ručenia na postupníka v čase, keď postúpenie oznámil
ručiteľovi postupca alebo preukázal postupník. Toto ustanovenie je osobitnou úpravou,
ktorá sa použije len na obchodné vzťahy. Práve úprava tohto ustanovenia v Obchodnom
zákonníku svedčí výkladu, že § 524 ods. 2 OZ nemá také právne následky, teda nespôsobuje
prechod práv z ručenia na postupníka. V opačnom prípade, ak by § 524 ods. 2 OZ také
následky vyvolával, vyvolával by ich tiež v obchodných vzťahoch, na ktoré sa ustanovenia
Občianskeho zákonníka vzťahujú subsidiárne. Tu treba podotknúť, že žalovaní nikdy neboli
so žalobcom v žiadnom obchodnom vzťahu ani v ručiteľskej listine nevyjadrili súhlas s
voľbou Obchodného zákonníka.
Ad 2.) Spoločnosť F. ako dlžník z úverového vzťahu bola po zastavení konkurzného
konania pre nedostatok majetku vymazaná z Obchodného registra, čím došlo k jej zániku
bez právneho nástupcu. Ako bolo uvedené aj v bode 1.), každý obligačný vzťah vyžaduje pre
svoj vznik a trvanie existenciu dvoch subjektov, aspoň jedného na strane veriteľa a aspoň
jedného na strane dlžníka. Iba vecné práva, ktoré pôsobia erga omnes, tento prvok
nevyžadujú, keďže sa viažu k veci a nie k inej osobe. Ust. § 579 Občianskeho zákonníka síce
ustanovuje, že smrťou veriteľa/dlžníka právo/povinnosť nezanikne, avšak zákon tu má na
mysli skutočnosť, že vo všeobecnosti sú práva a povinnosti zo vzťahov spôsobilé na prechod
v rámci dedenia, resp. iného právneho nástupníctva. Ak určité právo alebo povinnosť
nemôže byť predmetom dedenia alebo ak neexistuje subjekt, na ktorý by po zániku
pôvodného subjektu takéto právo alebo povinnosť malo prejsť, musí logicky zaniknúť,
nakoľko z obligačného vzťahu sa vytráca jeden subjekt (strana) a ako bolo vyššie uvedené, v
takomto vzťahu ďalej nie je mysliteľná existencia či už práva alebo povinnosti, keďže nejde
o práva pôsobiace erga omnes. Existencia ručiteľského záväzku, ktorého úlohou je
zabezpečiť hlavný dlžníčky vzťah, nemôže túto skutočnosť konvalidovať, pretože jeho osud
sa odvíja od osudu zabezpečeného vzťahu. Ručiteľ poskytuje z ručiteľského záväzku
garanciu za dlžníka s tým vedomím, že ak bude plniť veriteľovi namiesto dlžníka, nastúpi do
všetkých práv veriteľa a v zmysle § 550 Občianskeho zákonníka bude oprávnený od tohto
dlžníka požadovať spätným regresom náhradu za plnenie poskytnuté namiesto neho. Je
zrejmé, že po zániku dlžníka bez právneho nástupcu už ručiteľ právo regresu garantované
zákonom využiť nemôže, nemá totiž voči komu. Mám za to, že právne posúdenie
porušovateľa vyjadrené v napadnutom rozsudku hrubo porušuje práva sťažovateľa, je
nezákonné, nespravodlivé a tým v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky.»
Na základe týchto skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol nálezom,
v ktorom vysloví, že:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
1 ObdoV/19/2010 porušil základné právo sťažovateľa B. Z. upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Ústavný súd SR rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 ObdoV/19/2010 zo dňa
29. 03. 2012 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie Najvyššiemu súdu SR.
3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi B. Z. do 15 dní od doručenia
tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho zástupcu JUDr. R. F., advokátka...“.
Okrem toho sťažovateľ žiada „v súlade s § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde
o odloženie vykonateľnosti napadnutého rozsudku...“, keďže rozsudok napadnutý touto
sťažnosťou je vykonateľný a jeho výkon by sťažovateľovi vzhľadom na výšku plnenia,
na ktoré bol zaviazaný, mohol reálne spôsobiť existenčné problémy.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti môže ísť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa
zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho sp. zn. 1 ObdoV/19/2010 z 29. marca 2012.
Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje
každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním.
Základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v
medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov
a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie o dovolaní patrí
do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim
o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je
oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu
usmerňovať vývoj judikatúry všeobecných súdov z hľadiska správnosti výkladu
a uplatňovania zákonov (v danom prípade Občianskeho súdneho poriadku a Obchodného
zákonníka) za podmienky rešpektovania jeho ústavnej konformity, alebo zjednocovať
judikatúru všeobecných súdov (čo je kompetenciou práve najvyššieho súdu, pozri
napr. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05, III. ÚS 78/07).
Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti a nezákonnosti rozhodnutia
najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší
súd neodmietol sťažovateľovi poskytnutie súdnej ochrany, vecou sa zaoberal a rozhodol
o nej.
Najvyšší súd správne a v súlade s Občianskym súdnym poriadkom zmenil rozsudok
najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho, a tým potvrdil prvostupňové rozhodnutie
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 20 Cb/97/1998 z 12. januára 2005 v spojení s opravným
uznesením z 21. februára 2005, pretože odvolací súd nerešpektoval jeho právny názor
vyslovený už predtým v rozhodnutí sp. zn. 1 ObdoV/30/2006 z 30. júna 2008.
Najvyšší súd ako dovolací súd skúmal, či v prerokovávanej veci je dovolanie
prípustné v zmysle príslušných ustanovení procesného kódexu (Občianskeho súdneho
poriadku), a napokon dospel k záveru, že „V prejednávanej veci je dovolanie prípustné v
zmysle § 238 ods. 1 OSP, nakoľko žalobca podal dovolanie proti rozsudku odvolacieho
súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, ako aj v zmysle §
238 ods. 2 OSP, pretože sa jedná o rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd
odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci...
V danom prípade je daná existencia dovolacieho dôvodu v zmysle § 241 ods. 2
písm. c) OSP...“.
Najvyšší súd tiež konštatoval, že „V danom prípade spočíva nesprávne právne
posúdenie veci odvolacím súdom na jeho omyle pri aplikácii práva na zistený skutkový stav
tým, že nevzal do úvahy ustanovenie § 307 ods. 3 Obchodného zákonníka a nenáležité
vyslovil, že sa jedná o právny vzťah nespravujúci sa Obchodným zákonníkom. Odvolací súd
tvrdil, že došlo len k postúpeniu pohľadávky, ale nie aj ručiteľského záväzku, keďže také
niečo zákon nepozná. Táto skutočnosť, že zákon presne nevymedzuje možnosť postúpenia
ručiteľského záväzku, bola odvolacím súdkom vyhodnotená ako dôvod na zamietnutie
žaloby.
Dovolací súd..., konštatuje, že v danom prípade ide o právny vzťah spravujúci sa
Obchodným zákonníkom. Podľa ustanovenia § 261 ods. 4 Obchodného zákonníka, touto
časťou zákona (t. j. treťou časťou - obchodné záväzkové vzťahy) sa spravujú aj vzťahy, ktoré
vznikli pri zabezpečovaní plnenia záväzkov v záväzkových vzťahoch...
Keďže sa v zmysle ustanovenia § 261 ods. 4 Obchodného zákonníka treťou časťou
tohto zákona spravujú aj zabezpečovacie vzťahy (t. j. aj ručenie), bolo potrebné aplikovať
na tento právny vzťah citované ustanovenie § 307 ods. 3 Obchodného zákonníka. Vzťahy,
ktoré vznikajú pri zabezpečovaní záväzkov z úverovej zmluvy, sa spravujú ustanoveniami
Obchodného zákonníka. Použitie Obchodného zákonníka na tieto vzťahy nemôžu účastníci
dohodou vylúčiť. Pre vznik povinnosti splniť dlh ručiteľom je rozhodujúce, že dlžník napriek
výzve veriteľa v primeranej lehote splatný dlh nesplnil. Tieto skutočnosti, ako záväzný
právny názor, vyslovil v predmetnej veci už dovolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
č. k. 1 ObdoV/30/2006-541 zo dňa 30. júna 2008. Napriek viazanosti odvolacieho súdu
týmto právnym názorom dovolacieho súdu v súlade s ustanovením § 243d veta druhá OSP,
odvolací súd naň neprihliadal, čím dal príčinu, k dovolateľom správne konštatovanej,
prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 2 OSP...“.
Obdobne najvyšší súd ako súd dovolací podrobne v rozsudku uviedol, prečo sa
nemôže stotožniť so závermi odvolacieho súdu, a svoje právne úvahy vyčerpávajúcim
spôsobom odôvodnil. Nie je úlohou ústavného súdu ďalej citovať z tohto rozsudku, pretože
sťažovateľ jeho právne závery pozná a tieto sú podrobne prezentované na 10 až 17 strane.
Dôvody najvyššieho súdu sp. zn. sp. zn. 1 ObdoV/19/2010 z 29. marca 2012 sú podľa
názoru ústavného súdu zrozumiteľné, logické a vychádzajú zo skutkových okolností daného
prípadu a relevantných procesných a hmotnoprávnych noriem.
Rozsudok nevykazuje znaky svojvôle a hoci s právnym názorom dovolacieho súdu
sťažovateľ nesúhlasí, ústavný súd nie je oprávnený nahrádzať právne názory, ku ktorým
najvyšší súd dospel. Interpretácia ustanovení Obchodného zákonníka a Občianskeho
súdneho poriadku, ktorú najvyšší súd v danom prípade zvolil, nepopiera zásadným
spôsobom znenie a účel právnych noriem aplikovateľných v danej veci a ústavný súd
nezistil, že by rozhodnutie najvyššieho súdu bolo nezlučiteľné s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi
najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny
názor svojím vlastným (m. m. IV. ÚS 35/02).
Ústavný súd považuje napadnutý rozsudok dovolacieho súdu za ústavne
akceptovateľný a spôsob, akým v tejto veci rozhodol, nemožno považovať ani za arbitrárny
alebo zjavne neodôvodnený a ako taký odporujúci základnému právu zaručenému v čl. 46
ods. 1 ústavy, resp. právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na tom nemení ani skutočnosť, že najvyšší súd ako dovolací súd rozhodol inak ako
súd odvolací, pretože nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať judikatúru všeobecných
súdov v týchto otázkach, a navyše najvyšší súd ako súd odvolací nerešpektoval právny
názor dovolacieho súdu z roku 2008.
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je tiež
záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.
Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný
a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné
a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu
a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (m. m. I. ÚS 50/04,
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil takú príčinnú súvislosť
medzi namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a sťažovateľom
namietaným porušením jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ktoré by signalizovali, že k ich porušeniu reálne mohlo dôjsť, a preto ju
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na uvedenú skutočnosť bolo už bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa (napr. na zrušenie, resp. odklad vykonateľnosti rozsudku
dovolacieho súdu).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. augusta 2012