Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 180/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. augusta 2012

v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka

prerokoval sťažnosť D. B., K., zastúpenej advokátkou Mgr. V. D., Advokátska kancelária,

K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo D. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é

b o l o .

2. Okresnému súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. p r i k a z u j e

konať bez zbytočných prieťahov.

3. D. B. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré

j e Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť D. B. trovy právneho zastúpenia v sume

269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet jej právneho

zástupcu JUDr. V. D., Advokátska kancelária, K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -9 z 24. apríla 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť D. B., K. (ďalej

len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C

189/2007.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka podala okresnému súdu

16. novembra 2007 návrh na rozvod manželstva a na úpravu výkonu rodičovských práv

a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode.

Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom z 29. septembra 2009, ktorým manželstvo

sťažovateľky rozviedol, rozhodol o zverení maloletých detí do osobnej starostlivosti

rodičov, o výške vyživovacej povinnosti rodičov k maloletým deťom a o úprave styku

rodičov s maloletými deťmi.

Sťažovateľka napadla rozsudok odvolaním vo vzťahu k výroku o náhrade trov

konania a odporca vo vzťahu k výroku o zverení maloletého dieťaťa do osobnej

starostlivosti matky.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) napadnutý rozsudok potvrdil

vo vzťahu k výrokom o zverení maloletých detí do osobnej starostlivosti rodičov, o určení

výšky vyživovacej povinnosti rodičov a vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania.

Krajský súd však zrušil predmetný rozsudok vo výroku o úprave styku rodičov s maloletými

deťmi a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Vo svojom rozhodnutí poukázal

na závažnú procesnú chybu prvostupňového konania a formuloval záväzné pokyny na ďalší

postup okresného súdu.

Podľa vyjadrenia sťažovateľky okresný súd opätovne vo veci rozhodol, avšak bez

toho, aby rešpektoval záväzné pokyny odvolacieho súdu. Sťažovateľka z uvedeného dôvodu

napadla predmetný rozsudok odvolaním. Krajský súd svojím rozhodnutím z 18. augusta

2011 predmetný rozsudok zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie s poukazom

na to, že „prvostupňový súd rešpektoval len doplnenie dokazovania, no opakovane

neodstránil evidentné nedostatky vo vzťahu k samotnej úprave styku ako aj ďalšie

nedostatky a chyby vytýkané mu vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov v rámci odôvodnenia

rozsudku“, a tiež na to, že okresný súd „absolútne nevysvetlil, prečo a z akých dôvodov

nerešpektoval prejavenú vôľu detí vo vzťahu k neobmedzenej úprave styku“, a „ignoroval

aj pokyny odvolacieho súdu týkajúce sa práva detí na vzájomný súrodenecký kontakt“.

Sťažovateľka uviedla, že toto rozhodnutie krajského súdu bolo okresnému súdu

doručené 22. augusta 2011, právnej zástupkyni sťažovateľky však bolo doručené až

s odstupom takmer 4 mesiacov, a to 12. decembra 2011. Po vrátení veci na nové konanie

okresný súd pojednávanie vykonané 31. januára 2012 odročil na neurčito na účely

„nariadenia opätovného znaleckého dokazovania“. Následnú sťažnosť sťažovateľky

na prieťahy v konaní z 9. februára 2012 adresovanú predsedovi okresného súdu tento

kvalifikoval ako opodstatnenú.

Podľa názoru sťažovateľky predmetné konanie vedené pred okresným súdom je

poznačené obdobiami nečinnosti, ako aj jeho neefektívnym postupom, v čom vidí

sťažovateľka porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov a porušenie svojho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhla, aby ústavný

súd rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov zaručeného a práva na prejednanie jej

záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. , prikázal okresnému súdu konať vo veci bez

zbytočných prieťahov a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, ako

aj trovy právneho zastúpenia.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd

prostredníctvom svojho predsedu, ktorého vyjadrenie doručené ústavnému súdu

23. júla 2012 obsahovalo podrobný chronologický prehľad procesných úkonov konania

a konštatovanie, že postup okresného súdu v posudzovanom konaní nevykazuje zbytočné

prieťahy. V liste predseda okresného súdu zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho

pojednávania v danej veci.

V podaní doručenom ústavnému súdu 31. júla 2012 súhlasila s upustením od ústneho

pojednávania vo veci samej aj sťažovateľka. Vo svojom vyjadrení k stanovisku okresného

súdu sťažovateľka uviedla, že zotrváva na argumentácii obsiahnutej v samotnej sťažnosti.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože

po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd po preskúmaní obsahu sťažnosti, stanoviska okresného súdu

a súvisiaceho súdneho spisu dospel k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:

Sťažovateľka 16. novembra 2007 podala návrh na začatie konania o rozvod

manželstva a úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode.

Okresný súd uznesením z 15. októbra 2008 ustanovil znalca z odboru psychológie

a uložil mu povinnosť predložiť vypracovaný znalecký posudok v lehote 40 dní

od doručenia uznesenia. Okresný súd urgoval znalca 27. februára 2009, pričom znalec

požiadal o predĺženie lehoty z dôvodu „pracovných prekážok“, okresný súd jeho žiadosti

vyhovel a lehotu posunul do 30. apríla 2009. Znalec predložil vypracovaný znalecký

posudok 28. apríla 2009 a okresný určil termín pojednávania na 29. september 2009.

Okresný súd 29. septembra 2009 vydal rozsudok, ktorým rozviedol manželstvo

sťažovateľky, zveril maloletého syna do starostlivosti odporcu a maloletú dcéru

do starostlivosti sťažovateľky, určil vyživovaciu povinnosť účastníkov konania, upravil

styk detí s nimi a oboch účastníkov zaviazal nahradiť štátu trovy. Sťažovateľka podala

odvolanie proti rozsudku v časti, v ktorej bola zaviazaná uhradiť štátu trovy konania,

odporca napadol odvolaním rozsudok v časti výroku, ktorým bola maloletá dcéra zverená

do starostlivosti sťažovateľky a proti od tohto závislým výrokom (vyživovacia povinnosť

a úprava styku).

Krajský súd svojím rozhodnutím z 26. mája 2010 potvrdil napadnutý rozsudok

v časti výroku o zverení maloletej dcéry do osobnej starostlivosti sťažovateľky a určení

výšky vyživovacej povinnosti odporcu, vo výrokoch o zverení maloletého syna do osobnej

starostlivosti odporcu a určení vyživovacej povinnosti sťažovateľky a vo výroku

o povinnosti sťažovateľky nahradiť trovy štátu. V časti výrokov o úprave styku odporcu

s maloletou dcérou a sťažovateľky s maloletým synom krajský súd napadnutý rozsudok

zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie so záväzným právnym názorom, podľa

ktorého je potrebné vykonať potrebné dokazovanie a rozhodnutie náležite odôvodniť.

Zrušenie rozsudku v označenej časti odôvodnil odvolací súd jeho nezrozumiteľnosťou

a nepreskúmateľnosťou majúcou za následok procesnú vadu spôsobujúcu zmätočnosť

konania, ktorou sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom [§ 221ods. 1

písm. f) ]; uvedená vada ako taká bránila odvolaciemu súdu

v naplnení jeho prieskumnej právomoci, čo založilo ďalší dôvod na zrušenie rozhodnutia

[ ], pretože nebolo možné zistiť, či

prvostupňový súd dostatočne zistil skutkový stav a tento správne právne posúdil.

Okresný súd 23. novembra 2010 vydal rozsudok, ktorým upravil styk účastníkov

konania s maloletými deťmi, sťažovateľka ho napadla odvolaním v celom rozsahu

dôvodiac, že okresný súd nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu a neodstránil vady,

ktoré mu boli odvolacím súdom vytknuté. Krajský súd uznesením z 18. augusta 2011

napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie dôvodiac, že

okresný súd po vrátení veci nerešpektoval v plnom rozsahu záväzný právny názor

formulovaný odvolacím súdom v jeho rozhodnutí z 26. mája 2010 a „opakovane a z tých

istých dôvodov vydal nezrozumiteľný a nepreskúmateľný rozsudok“. Krajský súd na záver

zopakoval, že úlohou okresného súdu bude opätovne rozhodnúť pri dôslednom rešpektovaní

záväzného právneho názoru krajského súdu a rozhodnutie náležite odôvodniť.

Okresný súd uznesením z 3. februára 2012 ustanovil znalca z odboru psychológie,

sťažovateľka však uplatnila námietku zaujatosti voči osobe ustanoveného znalca, pričom jej

námietke okresný súd uznesením z 13. marca 2012 vyhovel a zmenil osobu ustanoveného

znalca.

Na základe sťažnosti sťažovateľky na prieťahy v konaní doručenej predsedovi

okresného súdu 9. februára 2012 bolo zákonnému sudcovi adresované písomné upozornenie

predsedu okresného súdu z 9. marca 2012, v ktorom tento uviedol: „Pri šetrení sťažnosti

som zistil, že v predmetnej veci nepostupujete sústredene, efektívne a bez zbytočných

prieťahov. Krajský súd Vám dvakrát zrušil rozsudok, ktorým ste rozhodovali o úprave styku

rodičov s maloletými deťmi, opakovane a z tých istých dôvodov. Upozorňujem Vás preto

na vzniknuté prieťahy v konaní a ukladám Vám urýchlene a bez prieťahov vo veci konať.“

V čase rozhodovania ústavného súdu nebola vec sťažovateľky pred okresným súdom

meritórne skončená.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva

garantovaného , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého

každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, , , ).

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva

podľa ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu,

a preto aj v prípade sťažovateľky preskúmal z hľadiska charakteru prerokúvanej veci jej

skutkovú a právnu zložitosť, ako aj jej významnosť z pohľadu sťažovateľky (1), ďalej

správanie sťažovateľky v priebehu konania (2) a napokon aj postup konajúceho súdu (3).

1. Z hľadiska kritéria zložitosť veci ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie

o rozvod manželstva a t. č. o úpravu styku rodičov s maloletými deťmi môže v danej veci

predstavovať určitý stupeň zložitosti súvisiaci napr. s nevyhnutnosťou znaleckého

dokazovania. Doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania však ústavný súd nemôže

pripísať na vrub zložitosti prerokovávanej veci. Treba dodať, že konanie vo veci

(od podania návrhu 16. novembra 2007 až dosiaľ) trvá už takmer 5 rokov, z toho

na okresnom súde takmer 4 roky. Táto dĺžka konania, aj keď o rozvode

manželstva, o zverení maloletých detí do starostlivosti rodičov a o výške ich vyživovacej

povinnosti už bolo právoplatne rozhodnuté, je celkom zjavne neprimeraná, zvlášť

s prihliadnutím na osobitný charakter konania týkajúceho sa starostlivosti o maloletých,

zaradeného medzi tzv. privilegované konania, u ktorých ustálená judikatúra štrasburských

orgánov ochrany práva vyžaduje výnimočnú rýchlosť rozhodovania [napr. H. proti

Spojenému kráľovstvu z r. 1987; Voleský proti Českej republike z 29. júna 2004 – „...len

samotné plynutie času môže spôsobiť nezvratné následky vo vzťahoch medzi dieťaťom

a rodičom, ktorý s ním nežije“ ; Fiala proti Českej republike z 18. júla 2006; Kubizňáková

proti Českej republike z 21. júna 2005].

2. V rámci posúdenia podľa druhého kritéria, t. j. hodnotenia prípadných zbytočných

prieťahov v súdnom konaní, nezistil ústavný súd také okolnosti, ktoré by signalizovali

nedostatočnú aktivitu sťažovateľky ako jeho účastníčky. Sťažovateľka podala právne

perfektný návrh, dostavovala sa na určené termíny pojednávania a v primeraných lehotách

reagovala na výzvy súdu, napokon námietky v tomto smere nevzniesol vo svojom vyjadrení

ani samotný okresný súd.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného a práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v posudzovanom konaní.

Ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna

činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie zaručeného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu

nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým

sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. ,

, ).

Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu v posudzovanom konaní dospel

k záveru, že najzávažnejšími nedostatkami, ktoré narušili plynulosť konania, bol

neefektívny a nesústredený postup konajúceho súdu.

Neefektívny postup okresného súdu potvrdzuje skutočnosť zrušenia jeho rozsudku

odvolacím súdom z dôvodu závažných procesných pochybení a znásobuje ho okolnosť

nerešpektovania záväzných pokynov odvolacieho súdu v novom konaní po vrátení veci

majúca za následok opätovné zrušenie prvostupňového rozsudku z dôvodov identických ako

v predchádzajúcom prípade.

Okresný súd postupoval nesústredene a neefektívne aj v súvislosti s ustanovením

v poradí druhého znalca, ktorého ustanovenie bolo napadnuté námietkou zaujatosti zo strany

sťažovateľky okresným súdom v rámci autoremedúry napokon uznanou ako opodstatnenou

a vedúcou k ustanoveniu osoby iného znalca.

Ústavný súd v postupe okresného súdu zistil aj krátkodobejšie obdobie pasivity

okresného súdu kvantifikovateľné nečinnosťou v rozsahu približne troch mesiacov, ktoré sa

vyskytlo v etape konania súvisiacej s ustanovením prvého znalca, keď okresný súd

po určitých prieťahoch spôsobených znalcom pri vypracovaní znaleckého posudku

a po predložení posudku určil termín pojednávania vzhľadom na označenú okolnosť

s neprimeraným časovým odstupom.

Vzhľadom na zistené skutočnosti ústavný súd neakceptoval obranu predsedu

okresného súdu, ktorý odvolávajúc sa na podrobný chronologický prehľad úkonov konania

považoval postup okresného súdu za plynulý a bez zbytočných prieťahov. Táto obrana

navyše vzhľadom na zistenia ústavného sudu získané zo súvisiaceho spisu (písomné

upozornenie predsedu okresného súdu o zistených zbytočných prieťahoch adresované

zákonnému sudcovi) pôsobí značne rozporuplne.

Ústavný súd konštatuje, že rozhodujúcim faktorom, ktorý mal negatívny dopad

na plynulý priebeh posudzovaného konania, bol postup okresného súdu a zbytočné

prieťahy, ktorých sa dopustil, predovšetkým v dôsledku hrubo neefektívneho a

nesústredeného postupu, ako aj v dôsledku označeného obdobia nečinnosti.

S ohľadom na všetky už uvedené závery nemožno doterajšiu dobu konania vedeného

pred okresným súdom považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1 dohovoru

za primeranú a ani za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu sťažovateľky

zaručenému . Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva

sťažovateľky boli porušené.

Podľa druhej vety ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj porušenie práva

na prerokovanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a konanie

nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu pred okresným súdom meritórne skončené,

prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav

právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľka domáhajúc sa rozhodnutia súdu vo svojej veci

nachádza.

III.

Podľa môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku boli

porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnila

sťažovateľka neprimeranou dĺžkou posudzovaného konania a stratou presvedčenia

o účinnom fungovaní systému súdnej ochrany. Tieto okolnosti si podľa názoru sťažovateľky

vyžadujú poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia jej základného

práva zaručeného a práva zaručeného dohovorom. Vychádzajúc z uvedeného

považovala sťažovateľka za primeranú výšku finančného zadosťučinenia sumu 3 000 €,

na zaplatenie ktorej žiadala zaviazať okresný súd.

Pretože porušenie základného práva zaručeného sťažovateľke

a jej práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť

obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie

nemožno vzhľadom na okolnosti prípadu považovať za dostatočnú a účinnú nápravu,

priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu

2 000 €, ktorá zohľadňuje najmä charakter zbytočných prieťahov v konaní, nemajetkovú

ujmu sťažovateľky spočívajúcu v jej psychickej záťaži a pocite právnej neistoty, ako aj

privilegovanosť posudzovaného konania.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného

zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (,

).

Sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadala priznať náhradu

trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikovala sumou 404,37 €.

Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá predstavovala

sumu 763 €.

Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava

zastúpenia a podanie sťažnosti ) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a)

a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov. Náhradu za tretí úkon právnej služby (vyjadrenie k stanovisku okresného súdu)

ústavný súd nepriznal, pretože ho nepovažoval za taký, ktorý by relevantným spôsobom

prispel k objasneniu skutkového stavu veci ako podkladu na rozhodnutie. Vychádzajúc

z uvedeného za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2012 patrí odmena v sume 2 x

127,16 €, k tomu tiež 2 x režijný paušál 7,63 €. Ústavný súd tak priznal sťažovateľke

náhradu trov konania v celkovej sume 269,58 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľky okresný súd, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

Vzhľadom na znenie toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2012