Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 300/2012
PDF · 163.36 KB
No categories available
II. ÚS 300/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. septembra 2012
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
doc. JUDr. B. F., PhD., Advokátska kancelária..., s. r. o., B., vedené pod sp. zn.
Rvp 7783/2012, sp. zn. Rvp 7784/2012, sp. zn. Rvp 7785/2012, sp. zn. Rvp 7786/2012
a sp. zn. Rvp 7787/2012 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20
ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia čl.
12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Malacky v bližšie neoznačených konaniach
a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 7783/2012, sp. zn.
Rvp 7784/2012, sp. zn. Rvp 7785/2012, sp. zn. Rvp 7786/2012 a sp. zn. Rvp 7787/2012
s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 7783/2012.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. mája 2012
osobne doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom
Okresného súdu Malacky (ďalej len „okresný súd“) v bližšie neoznačených konaniach
(súdnym exekútorom boli veci vedené pod spisovými značkami: EX 268/2004,
EX 347/2004, EX 453/2004, EX 245/2004 a EX 90/2006, pozn.).
Zo sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 7783/2012 až sp. zn.
Rvp 7787/2012 (s takmer identickým obsahom, líšiacich sa len v označení povinného, čísla
zmluvy o úvere a spisových značiek konaní, pod ktorými sú konania vedené súdnym
exekútorom) vyplýva, že sťažovateľka (oprávnená) v predmetných veciach osobitne
podanými návrhmi požiadala pôvodne zvoleného súdneho exekútora o vykonanie exekúcií.
Pôvodne zvolený súdny exekútor postupujúc podľa zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Exekučný poriadok“) následne požiadal okresný súd o udelenie poverení na vykonanie
exekúcií, o ktorých okresný súd rozhodol. Sťažovateľka uplatňujúc postup podľa § 44
ods. 8 Exekučného poriadku podala okresnému súdu v napadnutých konaniach návrhy na
zmenu súdneho exekútora, o ktorých okresný súd dosiaľ nerozhodol napriek skutočnosti, že
veci nevykazujú prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadujú takú spoluprácu
okresného súdu s účastníkmi konania, ktorá by mohla podstatne ovplyvniť jeho posúdenie,
resp. rozhodnutie v označených veciach. Sťažovateľka uvádza, že jej dosiaľ neboli zo strany
okresného súdu oznámené ani spisové značky, pod ktorými sa napádané exekučné konania
vedú, preto ich identifikovala len pomocou označenia účastníkov a údajov, ktoré sú jej
známe.
Vzhľadom na neodôvodnenú nečinnosť a neefektívny postup okresného súdu
sťažovateľka podala opakovane žiadosti o informáciu o stave konania, ako aj sťažnosti
v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) na prieťahy v ňou
iniciovaných exekučných konaniach predsedovi okresného súdu (ktoré však ústavnému
súdu nedoručila, pozn.). Sťažovateľka v sťažnostiach uvádza, že na tieto svoje sťažnosti
nedostala dosiaľ žiadnu odpoveď.
Uvedeným postupom okresného súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru upravujúcich zákaz
diskriminácie.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka v petite sťažností navrhuje, aby ústavný súd
vyslovil, že postupom okresného súdu v konaniach (bližšie nekonkretizovaných) boli
porušené ňou označené práva, aby okresnému súdu prikázal konať bez zbytočných
prieťahov a aby sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov
právneho zastúpenia.
II.
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 7783/2012, sp. zn. Rvp 7784/2012, sp. zn. Rvp 7785/2012, sp. zn. Rvp 7786/2012
a sp. zn. Rvp 7787/2012 a z neho vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť, ako aj na
totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú,
rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy o spojení týchto sťažností na
spoločné konanie, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca.
Podľa § 20 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa
musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom..., ak tento zákon
neustanovuje inak.
V zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Citované ustanovenia § 20 ods. 1 až 3 zákona o ústavnom súde sa v celom rozsahu
vzťahujú aj na sťažnosti podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde
presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých
formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20
a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je
ústavný súd viazaný pritom návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom
súde), čo osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich
základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľka prostredníctvom
kvalifikovaného zástupcu (ktorý koncipoval samotné návrhy, pozn.) v texte sťažností ani
v ich petite neuviedla spisové značky, pod ktorými sú ňou namietané konania vedené
okresným súdom, a ani ústavnému súdu s návrhmi nedoručila relevantné (k návrhom
sa vzťahujúce) písomné podklady, hoci napr. na prvom liste návrhov uvádza, že tvoria
prílohu týchto návrhov (s označením „listiny podľa textu“, pozn.).
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady.
Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce
z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup
slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná
judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05,
III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné). Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti
zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to osobitne v prípade, ak
ide o osoby práva znalé (napr. advokáta). Na uvedenom nič nemení ani sťažovateľkino
tvrdenie, že jej dosiaľ neboli zo strany okresného súdu oznámené spisové značky konaní,
pod ktorými sa jej exekučné konania vedú. Sťažovateľka totiž žiadnym dôkazom
nepreukázala, že by tieto údaje žiadala oznámiť a že by jej ich okresný súd odmietol
sprístupniť. Navyše, právny zástupca nepochybne disponuje/mal by disponovať účinnejším
prostriedkom, na základe ktorého je možné zistiť na okresnom súde požadované
skutočnosti, ako len prípadné formálne zaslanie písomnej žiadosti, ak vôbec takáto žiadosť
bola zaslaná (sťažovateľka v sťažnostiach neuvádza ani dátum, kedy tak mala urobiť).
V neposlednom rade ústavný súd dodáva, že v okolnostiach danej veci by skutočnosť, že sa
sťažovateľka formálne obrátila na okresný súd, aby jej oznámil spisové značky súdnych
konaní, mohla mať svoj význam vtedy, ak by okresný súd výslovne odmietol sťažovateľke
(jej právnemu zástupcovi) požadované skutočnosti oznámiť, k čomu nedošlo, resp. toto
sťažovateľka netvrdila.
Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky
konštatuje, že sťažnosti vykazujú také nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že nie
je možné preskúmať splnenie hoci len procesných podmienok konania pred ústavným
súdom. Na základe uvedených skutočností ústavný súd zastáva názor, že sú splnené
predpoklady na odmietnutie označených sťažností sťažovateľky z dôvodu nesplnenia
zákonom predpísaných náležitostí, poukazujúc pritom aj na svoje predchádzajúce
rozhodnutia, ktorými už odmietol z obdobných dôvodov v zásade identické sťažnosti
sťažovateľky (pozri napr. uznesenia vo veciach vedených pod sp. zn. II. ÚS 218/2012,
sp. zn. II. ÚS 254/2012, sp. zn. I. ÚS 284/2012, sp. zn. I. ÚS 306/2012, sp. zn.
III. ÚS 263/2012, sp. zn. III. ÚS 275/2012).
Ústavný súd tiež pripomína, že v konaniach o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), v súlade so svojou
ustálenou judikatúrou vyžaduje preukázanie podania sťažnosti predsedovi príslušného súdu
proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 3 ods. 7
v spojení s § 62 a nasl. zákona o súdoch. Takúto sťažnosť totiž ústavný súd považuje za
účinný prostriedok ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorý vzhľadom na subsidiárne postavenie ústavného súdu pri
ochrane základných práv a slobôd treba využiť pred podaním sťažnosti ústavnému súdu
(porovnaj napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04).
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka
nepreukázala/nedoložila podanie kvalifikovanej sťažnosti na prieťahy v súdnom konaní
adresovanej predsedovi súdu. Táto skutočnosť by sama osebe bola dôvodom na odmietnutie
sťažností pre ich neprípustnosť vyplývajúcu z § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Napokon ústavný súd pripomína, že pokiaľ ide o námietku riadneho nevybavenia
sťažností sťažovateľky na prieťahy v konaní predsedom okresného súdu, sťažovateľka
mohla podať sťažnosť podľa § 63 a nasl. zákona o súdoch aj predsedovi nadriadeného
krajského súdu, aby vo veci urobil nápravu, čo však z jej sťažností nevyplýva.
Z uvedených dôvodov ústavný súd zastáva názor, že sťažovateľka sa domáha
ochrany svojich práv v napadnutých konaniach prostredníctvom sťažností podľa čl. 127
ods. 1 ústavy tiež predčasne, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažností z dôvodu
neprípustnosti.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol
sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia
zákonom predpísaných náležitostí, ako aj z dôvodu neprípustnosti.
Rozhodovaním o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky sa už ústavný súd
nezaoberal, pretože vzhľadom na opísané okolnosti prípadu a ustálené právne závery
rozhodovanie o nich sa stalo bezpredmetným.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. septembra 2012