Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)II. ÚS 305/2012
PDF · 158.96 KB
No categories available
II. ÚS 305/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 305/2012 -10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. septembra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
doc. JUDr. B. F., PhD., Advokátska kancelária..., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia
jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 , čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Mesto nad
Váhom v bližšie neoznačenom konaní a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2012
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava “) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom
Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) v bližšie neoznačenom
konaní (súdnym exekútorom bola vec vedená pod sp. zn. EX 4410/2010, pozn.).
Sťažovateľka (oprávnená) v označenej veci písomným návrhom požiadala zvoleného
súdneho exekútora o vykonanie exekúcie pre pohľadávku, ktorá jej vznikla neplnením
záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 3760581 uzatvorenej s dlžníčkou Z. T.
Súdny exekútor postupujúc podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov následne požiadal
okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd túto žiadosť prijal na
ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti rozhodnúť o nej v rámci
priznanej právomoci v zákonom ustanovenej lehote.
Sťažovateľka uvádza, že okresný súd o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie do dňa spísania ústavnej sťažnosti rozhodol len čiastočne
napriek tomu, že vec nevykazuje prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžaduje takú
spoluprácu okresného súdu s účastníkmi konania, ktorá by mohla podstatne ovplyvniť jeho
posúdenie, resp. rozhodnutie v označenej veci. Podľa sťažovateľky „Z pohľadu platného
práva... nie je možné akceptovať stav, kedy exekučný súd... poverí súdneho exekútora
výkonom exekúcie len pre časť pohľadávky oprávneného a o právnom osude zostávajúcej
časti pohľadávky nerozhodne (či už pozitívne udelením poverenia alebo negatívne
zamietnutím žiadosti).“.
Sťažovateľka v sťažnosti neuviedla spisovú značku, pod ktorou sa napádané
exekučné konanie vedie, pretože podľa nej toto konanie môže identifikovať len pomocou
označenia účastníkov a údajov, ktoré sú jej známe.
Vzhľadom na neodôvodnenú nečinnosť a neefektívny postup okresného súdu
sťažovateľka podala opakovane žiadosti o informáciu o stave konania, ako aj sťažnosť
v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) na prieťahy v ňou
iniciovanom exekučnom konaní predsedovi okresného súdu (ktorú však ústavnému súdu
nedoručila, pozn.). Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že na túto sťažnosť nedostala dosiaľ
žiadnu odpoveď.
Uvedeným postupom okresného súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy , základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy , práva
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru upravujúcich zákaz
diskriminácie.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka v petite sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd
vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní (bližšie nekonkretizovanom) boli porušené
ňou označené práva, aby okresnému súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov a aby
sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1933 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca.
Podľa § 20 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa
musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom..., ak tento zákon
neustanovuje inak.
V zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Citované ustanovenia § 20 ods. 1 až 3 zákona o ústavnom súde sa v celom rozsahu
vzťahujú aj na sťažnosti podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde .
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde
presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých
formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy , § 20
a § 50 zákona o ústavnom súde ). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je
ústavný súd viazaný pritom návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom
súde), čo osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich
základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľka prostredníctvom
kvalifikovaného zástupcu (ktorý koncipoval samotný návrh, pozn.) v texte sťažnosti ani
v jej petite neuviedla spisovú značku, pod ktorou je ňou namietané konanie vedené
okresným súdom, a ani ústavnému súdu s návrhom nedoručila relevantné (k návrhu
sa vzťahujúce) písomné podklady, hoci napr. na prvom liste návrhu uvádza, že tvoria
prílohu tohto návrhu (s označením „listiny podľa textu“, pozn.).
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady.
Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce
z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup
slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná
judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04 , IV. ÚS 168/05 ,
III. ÚS 357/2010 , III. ÚS 206/2010 a iné). Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti
zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to osobitne v prípade, ak
ide o osoby práva znalé (napr. advokáta). Na uvedenom nič nemení ani sťažovateľkino
tvrdenie, že jej dosiaľ nebola zo strany okresného súdu oznámená spisová značka konania,
pod ktorou sa jej exekučné konanie vedie. Sťažovateľka totiž žiadnym dôkazom
nepreukázala, že by tento údaj žiadala oznámiť, resp. že jej ho okresný súd odmietol
sprístupniť. Navyše, právny zástupca nepochybne disponuje/mal by disponovať účinnejším
prostriedkom, na základe ktorého je možné zistiť na okresnom súde požadované
skutočnosti, ako len prípadné formálne zaslanie písomnej žiadosti, ak vôbec takáto žiadosť
bola zaslaná (sťažovateľka v sťažnosti neuvádza ani dátum, kedy tak mala urobiť).
V neposlednom rade ústavný súd dodáva, že v okolnostiach danej veci by skutočnosť, že sa
sťažovateľka formálne obrátila na okresný súd, aby jej oznámil spisovú značku súdneho
konania, mohla mať svoj význam vtedy, ak by okresný súd výslovne odmietol sťažovateľke
(jej právnemu zástupcovi) požadované skutočnosti oznámiť, k čomu nedošlo, resp. toto
sťažovateľka netvrdila.
Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky
konštatuje, že sťažnosť vykazuje také nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že nie
je možné preskúmať splnenie hoci len procesných podmienok konania pred ústavným
súdom. Na základe uvedených skutočností ústavný súd zastáva názor, že sú splnené
predpoklady na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky z dôvodu nesplnenia zákonom
predpísaných náležitostí, poukazujúc pritom aj na svoje predchádzajúce rozhodnutia,
ktorými už odmietol z obdobných dôvodov v zásade identické sťažnosti sťažovateľky (pozri
napr. uznesenia vo veciach vedených pod sp. zn. II. ÚS 218/2012 , sp. zn. II. ÚS 254/2012 ,
sp. zn. I. ÚS 284/2012 , sp. zn. I. ÚS 306/2012 , sp. zn. III. ÚS 263/2012 , sp. zn.
Ústavný súd tiež pripomína, že v konaniach o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1
ústavy , v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), v súlade so svojou
ustálenou judikatúrou vyžaduje preukázanie podania sťažnosti predsedovi príslušného súdu
proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 3 ods. 7
v spojení s § 62 a nasl. zákona o súdoch. Takúto sťažnosť totiž ústavný súd považuje za
účinný prostriedok ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorý vzhľadom na subsidiárne postavenie ústavného súdu pri
ochrane základných práv a slobôd treba využiť pred podaním sťažnosti ústavnému súdu
(porovnaj napr. IV. ÚS 153/03 , IV. ÚS 278/04 ).
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka
nepreukázala/nedoložila podanie kvalifikovanej sťažnosti na prieťahy v súdnom konaní
adresovanej predsedovi súdu. Táto skutočnosť by sama osebe bola dôvodom na odmietnutie
sťažnosti pre jej neprípustnosť vyplývajúcu z § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde .
Napokon ústavný súd pripomína, že pokiaľ ide o námietku riadneho nevybavenia
sťažnosti sťažovateľky na prieťahy v konaní predsedom okresného súdu, sťažovateľka
mohla podať sťažnosť podľa § 63 a nasl. zákona o súdoch aj predsedovi nadriadeného
krajského súdu, aby vo veci urobil nápravu, čo však z jej sťažnosti nevyplýva.
Z uvedených dôvodov ústavný súd zastáva názor, že sťažovateľka sa domáha
ochrany svojich práv v napadnutom konaní prostredníctvom sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy tiež predčasne, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu neprípustnosti.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol
sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia
zákonom predpísaných náležitostí, ako aj z dôvodu neprípustnosti.
Rozhodovaním o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky sa už ústavný súd
nezaoberal, pretože vzhľadom na opísané okolnosti prípadu a ustálené právne závery
rozhodovanie o nich sa stalo bezpredmetným.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. septembra 2012