Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 443/2012
PDF · 314.53 KB
No categories available
III. ÚS 443/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., N., vo veci namietaného
porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Prešove zo 16. mája 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 129/2011
a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2012
doručená sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., N. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Co 129/2011-493
zo 16. mája 2012. Sťažovateľka je podľa obsahu sťažnosti zastúpená právnym zástupcom
JUDr. J. P., Advokátska kancelária, D., avšak kvalifikované splnomocnenie preň k sťažnosti
nepriložila.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že JUDr. J. P., D., vyvolal 24. marca 2004
žalobou začatie konania vedeného Okresným súdom Vranov nad Topľou (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 8 C 193/2004, ktorého predmetom bolo zaplatenie sumy
33 193,92 € s príslušenstvom. V procesnej pozícii žalovaných vystupovali M. S., H. (ďalej
len „odporkyňa v 1. rade“), a M. Š., B., t. č. na neznámom mieste, ktorý bol zastúpený
opatrovníčkou E. O., zamestnankyňou okresného súdu (ďalej len „odporca v 2. rade“).
Na základe zmluvy o postúpení pohľadávky z 28. apríla 2005 okresný súd uznesením
č. k. 8 C 193/2004-93 z 30. marca 2006 pripustil, aby na miesto pôvodného žalobcu vstúpila
Mgr. M. P., D. Na základe ďalšej zmluvy o postúpení pohľadávky z 8. februára 2008
okresný súd uznesením č. k. 8 C 193/2004-176 z 22. mája 2008 pripustil, aby na miesto
žalobcu vstúpila sťažovateľka.
Okresný súd rozsudkom č. k. 8 C 193/2004-398 z 8. júla 2010 uložil odporcom
povinnosť zaplatiť sťažovateľke žalovanú sumu s príslušenstvom s tým, že plnením jedného
z odporcov zaniká do výšky plnenia povinnosť druhého odporcu. Zároveň okresný súd
uložil odporcom povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľke trovy konania
v sume 12 716,77 €.
Odporkyňa v 1. rade podala proti prvostupňovému rozsudku okresného súdu
odvolanie, ktorým namietala nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne zistený skutkový
stav a navrhla zmeniť napadnutý rozsudok tak, že žaloba bude zamietnutá na trovy
sťažovateľky. Pre prípad, že by odvolací súd potvrdil v merite napadnutý rozsudok
okresného súdu, navrhla, aby náhrada trov konania sťažovateľke nebola priznaná.
Krajský súd rozsudkom č. k. 15 Co 107/2010-437 z 9. februára 2011 potvrdil
prvostupňový rozsudok okresného súdu vo veci samej a vo výroku o trovách konania ho
zrušil a v tomto rozsahu vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Zrušovací výrok
svojho rozsudku krajský súd odôvodnil zistením, že „odvolateľka vo svojom odvolaní
v prípade potvrdenia rozsudku navrhla náhradu trov konania žalobcovi nepriznať. Tento jej
prednes je potrebné posúdiť ako žiadosť o rozhodnutie o trovách konania podľa § 150
ods. 1 O. s. p. Dôvody hodné osobitného zreteľa neboli súdom prvého stupňa preskúmané,
preto v záujme zachovania práva účastníkov na spravodlivý súdny proces a na možnosť
konať pred súdom musí byť zisťovanie dôvodov hodných osobitného zreteľa prevedené
najskôr pred súdom prvého stupňa. V prípade, ak prvostupňový súd nezistí dôvody hodné
osobitného zreteľa je potrebné o trovách účastníkov rozhodnúť podľa § 142 ods. 1 O. s. p.,
avšak s prihliadnutím na účelnosť trov právneho zastúpenia. V súvislosti s tým odvolací súd
dáva do pozornosti súdu prvého stupňa skutočnosť, že žaloba bola pôvodne podaná
žalobcom, ktorý vykonával advokátsku činnosť a napriek tomu bol zastúpený advokátom.
Právo účastníka dať sa zastúpiť je procesným právom, ktoré nie je možné odoprieť
ani advokátovi, avšak vo vzťahu k druhej procesnej strane je potrebné takéto zastúpenie
posudzovať z pohľadu účelnosti vynaložených trov.“.
Okresný súd po vrátení veci uznesením č. k. 8 C 193/2004-472 z 20. júla 2011
sťažovateľke náhradu trov konania voči odporkyni v 1. rade nepriznal a odporcovi v 2. rade
uložil povinnosť nahradiť trovy konania v sume 12 716,77 €. Okresný súd konštatoval,
že „odporkyňa v 1. rade bola počas konania pred súdom prvého stupňa zastúpená Centrom
právnej pomoci, tzn. že splnila podmienky na poskytnutie právnej pomoci osobám
v materiálnej núdzi podľa ustanovení § 4 písm. a) zák. č. 327/2005 Z. z., preto súd skúmal
jej majetkové a ekonomické pomery. Bolo zistené, že... je samostatne zárobkovo činná osoba
– živnostníčka s ročným príjmom 8255 eur a výdavkami 4273,44 eur. Odporkyňa v 1. rade
sa sama stará o maloletú dcéru N., býva v byte svojich rodičov, ktorým prispieva
na bývanie a jej mesačné výdavky na jej osobnú potrebu a potreby dcéry predstavujú sumu
355,85 eur, pričom zároveň mesačne uhrádza odvody vo výške 155,13 eur a za kanceláriu
sumu 31 eur. Je potrebné konštatovať, že odporkyňa v 1. rade bola spolu s odporcom
v 2. rade zaviazaná uhradiť žalovanú sumu vo výške 33 193,92 eur s príslušenstvom,
čo samo o sebe zhoršuje jej ekonomickú situáciu, nakoľko sa sama stará o maloletú dcéru.
Súd preto dospel k záveru, že odporkyňa sa nachádza v nepriaznivej ekonomickej situácii,
ktorá na jej strane predstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý v súlade
s ust. § 150 O. s. p. náhrada trov konania nemusí byť priznaná inak úspešnému
navrhovateľom, ktorému nepriznaním náhrady trov nemôže byť spôsobená výrazná
ekonomická ujma, pretože náhrada trov mu bude priznaná od odporcu v 2. rade.“.
Uznesenie okresného súdu napadla sťažovateľka odvolaním. Proti názoru okresného
súdu o absencii ekonomickej ujmy v dôsledku nepriznania náhrady trov konania
voči odporkyni v 1. rade namietala, že tento záver „vychádza zo skutkových zistení,
ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutočnosť, že žalovaná bola zastúpená
Centrom právnej pomoci sama osebe nemôže byť dôvodom aplikácie ustanovenia § 150
O. s. p., pričom situácia žalovanej sa v priebehu konania mohla zmeniť. Z odôvodnenia
rozhodnutia súdu prvého stupňa nie je zrejmé, či súd skúmal aktuálne pomery žalovanej
v 1. rade. Žalovaná v priebehu konania zmenila právneho zástupcu, ktorý nie je v zozname
advokátov poskytujúcich právnu pomoc.“. Ďalej sťažovateľka upozornila, že „pokiaľ súd
nezistil aktuálnu adresu žalovaného v 2. rade, nebude mať túto možnosť ani exekútor
a priznanie nároku voči žalovanému v 2. rade je teda len formálne, bez možnosti
skutočného vymoženia priznaného nároku. Za daných okolností by žalobca ako úspešný
účastník konania musel znášať trovy konania sám. Časť trov právneho zastúpenia, ktoré
vznikli žalobcovi, boli zapríčinené práve postojom žalovanej v 1. rade a účelovými úkonmi
uskutočnenými v konaní.“.
Krajský súd uznesením č. k. 15 Co 129/2011-493 zo 16. mája 2012 napadnuté
prvostupňové uznesenie potvrdil a náhradu trov odvolacieho konania odporkyni v 1. rade
nepriznal. Dospel k záveru, že okresný súd „náležite pri aplikácii ust. § 150 O. s. p. kládol
dôraz na aktuálne majetkové, príjmové i sociálne pomery žalovanej v 1. rade. Zohľadniac
sociálnu a majetkovú situáciu žalovanej považoval správne túto za dôvod hodný osobitného
zreteľa. Neobstojí odvolacia námietka..., že z odôvodnenia nie je zrejmé, či súd vôbec
skúmal aktuálne pomery žalovanej v 1. rade. Z obsahu spisu vyplýva, že prvostupňový súd
riadne skúmal aktuálne majetkové pomery žalovanej v 1. rade, keď preskúmal potvrdenie
o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch žalovanej v 1. rade, daňové priznania
za roky 2009 a 2010, výpis z účtu Slovenskej sporiteľne a čestné prehlásenie žalovanej
v 1. rade o nevlastnení účtov v iných bankách.“.
Po rekapitulácii okresným súdom zistených majetkových a príjmových pomerov
odporkyne v 1. rade krajský súd konštatoval, že „ak ustanovenie § 150 O. s. p. má slúžiť
k odstráneniu neprimeranej tvrdosti, boli v predmetnej veci splnené tieto predpoklady preto,
aby žalobcovi nebola priznaná voči nej náhrada trov konania. Opačné rozhodnutie
by s najväčšou pravdepodobnosťou viedlo k existenčným problémom žalovanej v 1. rade,
a to aj vzhľadom na výšku uplatnených trov konania a záväzok právoplatne priznaný.
Správanie účastníka konania, na ktoré žalobca v odvolaní poukazuje, je relevantnou
okolnosťou pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa, nie však okolnosťou
jedinou. Prvostupňový súd správne poukázal aj na to, že rozhodnutie o nepriznaní náhrady
trov konania celkom podľa § 150 O. s. p. nie je na úkor žalobcu, keďže náhrada trov je mu
priznaná od žalovaného v 2. rade.
Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti,
a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Námietka žalobcu ohľadom
reálnej nemožnosti vymoženia priznaného nároku od žalovaného v 2. rade vzhľadom na to,
že mu bol ustanovený opatrovník z dôvodu neznámeho pobytu, nemá opodstatnenie,
keďže účelom ustanovenia opatrovníka žalovanému v 2. rade v zmysle § 29 ods. 2 O. s. p. je
ochrana záujmov žalovaného v 2. rade v konaní a zároveň slúži na to, aby bolo zaručené
právo žalobcu na prejednanie veci v primeranej lehote. Aj účinky urobených procesných
úkonov opatrovníka zostávajú zachované. Koniec koncov, argumentum ad absurdum
by pri tvrdení žalobcu znamenal, že v každej veci, v ktorej by súd uložil povinnosť
účastníkovi konania, ktorý je zastúpený opatrovníkom z dôvodu neznámeho pobytu, by toto
plnenie bolo nevymožiteľné.“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka vyjadruje nesúhlas s právnymi
závermi krajského súdu. Skutočnosť, že odporkyňa v 1. rade bola v konaní zastúpená
Centrom právnej pomoci „sama osebe nemôže byť dôvodom aplikácie ustanovenia § 150
O. s. p. a uvedené platí o to viac, že konanie prebiehalo niekoľko rokov, pričom situácia
odporkyne 1/ sa v priebehu konania (od okamihu, kedy jej bolo priznané zastupovanie
Centrom právnej pomoci) mohla zmeniť. Predloženie výpisov z daňového priznania
odporkyne 1/ za roky 2009 a 2010 nemôže byť dostatočným podkladom pre takýto záver.
Sťažovateľka zdôrazňuje, že odporkyňa 1/ je samostatne zárobkovo činná osoba –
živnostníčka, a teda má postavenie podnikateľa. Výsledky podnikania obsiahnuté v číselnom
vyjadrení v daňovom priznaní nie sú skutočným obrazom hospodárskej resp. ekonomickej
situácie podnikateľa, nakoľko súd nevyhodnocuje odôvodnenosť a potrebu nákladových
položiek, ktoré si odporkyňa v daňovom priznaní (vo svojom účtovníctve) uplatnila. Pokiaľ
odporkyňa 1/ vykonáva podnikateľskú činnosť, ktorej jedným z charakteristických znakov je
vykonávanie činnosti na vlastné riziko a na vlastnú zodpovednosť, nemôže byť záver
o ekonomickej situácii podnikateľa dôvodom hodným osobitného zreteľa na nepriznanie
náhrady trov konania voči úspešnému účastníkovi konania. Týmto spôsobom by bola
prenášaná zodpovednosť za neúspech v podnikaní z podnikateľa na druhého účastníka,
ktorý – hoc úspešný v konaní o veci samej, by niesol dôsledky v podobe materiálnej ujmy
spočívajúcej v uhradených nákladoch spojených s konaním. Nemožno sa stotožniť ani
s tvrdením súdu o tom, že nepriznaním náhrady trov voči odporkyni 1/ nebude sťažovateľke
spôsobená ekonomická ujma, nakoľko náhrada mu bude priznaná od odporcu 2/. Takéto
tvrdenie súdu vyznieva absurdne v kontexte s okolnosťou, známou z priebehu konania
a zo spisu, a to, že odporca 2/ sa dlhodobo zdržuje na neznámom mieste a v konaní je
zastúpený opatrovníčkou. Vzhľadom na uvedené je viac než zrejmé, že pokiaľ súd nedokázal
zistiť aktuálnu adresu, na ktorej sa odporca 2/ zdržiava, nebude mať túto možnosť
ani exekútor a priznanie nároku na náhradu trov konania voči odporcovi 2/ je teda len
formálne, bez reálnej možnosti skutočného vymoženia priznaného nároku. Pokiaľ odvolací
súd v odôvodnení k tejto námietke sťažovateľky uviedol, že... nemá opodstatnenie, postráda
jeho odôvodnenie presvedčivosť a logiku, nevychádza zo skutočností, ktoré vyšli najavo
v priebehu konania. Odporca 2/ bol takmer počas celého konania zastúpený opatrovníkom
z dôvodu, že sa súdu napriek viacerým pokusom a spolupráci s políciou nepodarilo vypátrať
pobyt odporcu. Jediným obdobím, počas ktorého bol odporca 2/ zastihnuteľný, bolo
obdobie jeho pobytu vo výkone väzby, ktoré však pred skončením konania uplynulo a bol
prepustený. Vzhľadom na tento fakt je tiež možné predpokladať, že sa odporca 2/ ani
nenachádza na území SR a o jeho pobyte nemá informácie ani odporkyňa 1/, hoci je jeho
bývalou manželkou a dlh vznikol práve v období, kedy boli manželmi. Za daných okolností
je preto zrejmé, že sťažovateľka ako úspešná účastníčka konania, by musela sama znášať
náklady na konanie, čo je v rozpore s jednou zo základných zásad upravených
v Občianskom súdnom poriadku. Nie bez významu je tiež skutočnosť, že časť trov právneho
zastúpenia, ktoré sťažovateľke vznikli, bola zapríčinená práve a výlučne postojom
a účelovými úkonmi odporkyne 1/ uskutočnenými v konaní (napr. keď po viac ako 4 rokoch
od začatia konania si vyžiadal na pojednávaní lehotu na podanie žaloby o neplatnosť
ručiteľského vyhlásenia, pojednávanie bolo za týmto účelom odročené a následne súdu
písomne oznámila, že žalobu nepodá) a tiež napr. jej opakovanou neúčasťou
na pojednávaní, ktoré ospravedlňovala krátko pred jeho začatím čím znemožnila jeho
včasné odročenie tak, aby sa právny zástupca sťažovateľky nemusel na pojednávanie
dostaviť a merať cestu Dolný Kubín – Humenné a späť len aby si vypočul žiadosť
o odročenie... S touto námietkou sa odvolací súd v napadnutom rozhodnutí vôbec
nevysporiadal.“.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie
nálezom takto rozhodol:
„1. Uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 15Co/129/2011 zo dňa 16.05.2012
bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 Ústavy SR, spočívajúce v práve
na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde a základné právo podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve
na spravodlivé súdne konanie.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 15Co/129/2011 zo dňa 16.05.2012 a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie
konanie.
3. Zároveň sťažovateľka žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
1484,70 € a túto poukázať jej právnemu zástupcovi.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,
či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého
z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto
preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda
môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad
a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
1. Ústavný súd už judikoval, že rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho
konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy),
porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).
Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae
aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade
so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).
Ústavný súd však iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia
všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla
dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel
upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie
a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (mutatis
mutandis IV. ÚS 170/08, IV. ÚS 248/08, II. ÚS 64/09).
Podstata sťažovateľkinej sťažnostnej argumentácie spočíva v nesúhlase s aplikáciou
§ 150 zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
len „OSP“) na jej prípad, pretože podľa jej názoru skutkové okolnosti nesvedčia v prospech
odchýlky od všeobecného pravidla zakotveného v § 142 OSP.
Podľa § 150 ods. 1 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd
výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä
na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti
a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto
skutočnosti a dôkazy uplatniť.
K aplikácii citovaného ustanovenia už ústavný súd judikoval, že odôvodnenie
rozhodnutia, v ktorom je ustanovenie § 150 OSP aplikované, by malo byť precízne,
pričom sa ex lege vyžaduje, aby v tomto konaní boli bezpečne preukázané skutočnosti,
na základe ktorých je toto ustanovenie aplikované (I. ÚS 248/2010). Odvolací súd
pri rozhodovaní o časti odvolania o trovách konania teda nemôže rozhodnutím o odvolaní
nepriznať nárok na náhradu trov konania iba na základe všeobecného odôvodnenia
Aj v posudzovanom prípade je tak úlohou ústavného súdu zistiť, či uznesenie
krajského súdu, ktorým bolo potvrdené prvostupňové uznesenie založené na aplikácii § 150
OSP, nie je výsledkom extrémneho vybočenia z rámcov daných pravidlami rozhodovania
o nárokoch na náhradu trov konania. Načrtnutý koncept medzí ústavno-súdneho prieskumu
potom úzko súvisí aj s kvalitou odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu,
ktoré bezpochyby musí reagovať na okolnosti konkrétneho prípadu.
1.1 Dôvody, ktoré podľa názoru okresného súdu zakladali právomoc aplikovať § 150
OSP, vychádzali z danosti materiálnej núdze u odporkyne v 1. rade vyplývajúcej z jej
majetkových a príjmovo-výdavkových pomerov, ako aj zo skutočnosti, že sťažovateľke
ako úspešnej žalobkyni bola priznaná náhrada trov konania proti odporcovi v 2. rade.
Sťažovateľka kritizovala súd prvého stupňa, pretože faktory determinujúce záver
o majetkovom statuse odporkyne v 1. rade (zastúpenie Centrom právnej pomoci) neboli
podľa jej názoru dostatočne relevantné, keďže okresný súd neskúmal aktuálne majetkové
a zárobkové pomery odporkyne v 1. rade, a navyše odporkyňa v 1. rade svojím procesným
postojom v konaní zapríčinila vznik časti trov právneho zastúpenia sťažovateľky. Okrem
toho, sťažovateľka spochybnila odkaz okresného súdu na priznanie náhrady trov konania
v celom rozsahu proti odporcovi v 2. rade zdôraznením skutočnosti neznámeho pobytu
odporcu v 2. rade, čo má znemožniť prípadné nútené vymáhanie priznaného nároku.
Krajský súd ku problému majetkových pomerov odporkyne v 1. rade dôvodil jej
daňovými priznaniami k dani z príjmov za roky 2009 a 2010, výpisom z jej účtu a jej
čestným vyhlásením o tom, že nevlastní žiadne ďalšie účty v bankách. V nadväznosti na to
zvýraznil okresným súdom zistené mesačné príjmové a výdavkové pomery.
Ústavný súd nezistil v úvahách krajského súdu pri rozhodovaní o odolaní
sťažovateľky známky extrémneho vybočenia z pravidiel priznávania náhrady trov konania
účastníkovi konania úspešnému v spore. Je vhodné na tomto mieste opätovne zdôrazniť,
že ústavný súd nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05),
a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej
činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými
v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Ingerencia ústavného súdu
do výkonu právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle už
citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba
v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.
Okolnosti posudzovaného prípadu predstavujú podľa názoru ústavného súdu
legitímny skutkový podklad pre úvahy o možnosti odchýlky od zásadného pravidla
regulujúceho priznávanie náhrady trov konania v občianskom súdnom konaní (§ 142 OSP)
v prospech výnimočného postupu umožneného § 150 OSP. Majetkové pomery neúspešného
účastníka konania, ktorý by inak bol na základe výsledku sporu povinný nahradiť
úspešnému účastníkovi účelne vynaložené trovy konania, bezpochyby sú akceptovateľným
dôvodom na zvažovanie postupu podľa § 150 OSP. Treba však zdôrazniť, že úvaha súdu
o tom, či majetkové pomery možno podradiť pod legálny pojem „dôvody hodné osobitného
zreteľa“, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Inými slovami,
v určitých konkrétnych okolnostiach majetkové pomery dôvodom hodným osobitného
zreteľa byť môžu, kým v iných skutkových okolnostiach tie isté majetkové pomery
aplikáciu § 150 OSP vôbec nemusia zakladať. Aj Ústavný súd Českej republiky vo vzťahu
k zodpovedajúcemu ustanoveniu v českom právnom poriadku konštatoval, že relevantnými
okolnosťami pre jeho aplikáciu sú – doktrinálne i judikatórne nespochybniteľne –
majetkové, sociálne a osobné pomery v konaní neúspešného účastníka konania, ako aj ich
vyvažovanie s pomermi účastníka úspešného, a rovnako tak i tzv. okolnosti prípadu, t. j. tie,
ktoré identifikujú uplatnený nárok, hlavne z pohľadu jeho skutkovej i právnej zložitosti,
procesné správanie strán, dôvody neúspechu strany náhradovo povinnej a prípadne aj ďalšie
konkrétne okolnosti (nález vo veci sp. zn. III. ÚS 3448/10 zo 14. apríla 2010).
Okresný súd i krajský súd podľa názoru ústavného súdu dostatočne zvážili ďalšie
relevantné okolnosti sťažovateľkinho prípadu. Spomedzi nich sa do popredia dostáva
predovšetkým priznanie náhrady trov konania voči odporcovi v 2. rade. Touto časťou
výroku okresný súd dostatočne vyvážil „náhradový“ neúspech sťažovateľky v procesnom
vzťahu s odporkyňou v 1. rade a priznanie náhrady trov voči odporcovi v 2. rade tak
v posudzovanom prípade poskytuje dostatok relevantného diskrečného priestoru na záver
krajského súdu o subsumovateľnosti zistených majetkových pomerov odporkyne v 1. rade
pod pojem dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 150 OSP.
Poukaz sťažovateľky na skutočnosť, že odporkyňa v 1. rade je živnostníčkou,
a tvrdenie, že napadnutým rozhodnutím v podstate dochádza k prenosu zodpovednosti
odporkyne v 1. rade za jej neúspech v podnikaní na sťažovateľku, sú z hľadiska ústavno-
súdneho prieskumu napadnutého uznesenia krajského súdu irelevantné. Okresný súd
i krajský súd rozhodovali o uplatnenom nároku na náhradu trov konania a aj skúmanie
rozhodných skutkových okolností nemôže byť v takom prípade bezhraničné. Je nevyhnutné,
aby sa prihliadalo na okolnosti majúce priamy vzťah k nároku, o ktorom sa rozhoduje,
prípadne aj na priame dopady rozhodnutia podľa § 150 OSP. Úspešnosť sťažovateľky
ako podnikateľa sa však nemôže odvíjať iba od jednotlivého problému nepriznania náhrady
trov konania voči jednému z dvoch odporcov v konaní, v ktorom sťažovateľka navyše bola
úspešná. Jej úspech v podnikaní bezpochyby determinuje množstvo faktorov a vplyv
posudzovaného rozhodnutia krajského súdu materiálne znamená, že sťažovateľka disponuje
vykonateľnou pohľadávkou v sume 33 193,92 € s príslušenstvom voči obom odporcom
(rozhodnutie v merite) a vykonateľnou pohľadávkou v sume 12 716,77 € voči odporcovi
v 2. rade (rozhodnutie o náhrade trov konania). Z uvedených hľadísk len ťažko možno
akceptovať predmetnú sťažnostnú námietku.
Protiargumentácia sťažovateľky o nezastihnuteľnosti odporcu v 2. rade pre neznáme
miesto jeho pobytu nie je podľa názoru ústavného súdu relevantná. V tomto závere sa
ústavný súd stotožňuje s názorom krajského súdu a dodáva, že v prípade dobrovoľného
nesplnenia povinnosti uloženej odporcovi v 2. rade exekučné právo pozná nástroje
na prekonanie prekážky spočívajúcej v jeho zámernom zdržiavaní sa na neznámej adrese
[pozri § 49 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov]. Neznámy pobyt odporcu v 2. rade teda v žiadnom prípade nemožno identifikovať
s reálnou (faktickou) nevymožiteľnosťou judikovanej pohľadávky voči nemu. Pritom
ústavný súd nespochybňuje, že skutočnosť neznámeho pobytu odporcu v 2. rade môže mať
za následok isté sťaženie prípadného núteného vymáhania jeho povinnosti nahradiť
sťažovateľke súdmi uznané vzniknuté trovy konania. Je však správne, že okresný súd
i krajský súd súčasne prihliadali aj na už analyzované majetkové pomery odporkyne
v 1. rade. Výsledok tohto vzájomného vyvažovania a porovnávania výhod i nevýhod
všeobecnými súdmi zvoleného riešenia však už ústavný súd na úrovni aplikácie
jednoduchého práva preskúmavať nemôže, pretože tým by sa dostal do pozície ďalšej
opravnej inštancie všeobecného súdnictva, čo mu ako nezávislému súdnemu orgánu
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) neprislúcha.
1.2 Pokiaľ ide o odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu, odzrkadľuje
podľa názoru ústavného súdu v dostatočnej miere všetky skutkové okolnosti rozhodujúce
pre ústavne akceptovateľné posúdenie možnosti aplikácie § 150 OSP.
Pri hodnotení kvality odôvodnenia napadnutého uznesenia nemožno opomenúť
stabilne formulovaný právny názor ústavného súdu, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05),
pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
Ústavný súd zistil, že oba súdy sa v dostatočnej miere zaoberali majetkovými
pomermi odporkyne v 1. rade, krajský súd reagoval na odvolanie sťažovateľky
vysporiadaním sa s jej námietkami o neznámom mieste pobytu odporcu v 2. rade,
ako aj zaujatím postoja k správaniu sťažovateľky v konaní. Z rekapitulácie odvolania
v naratívnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že práve
uvedené námietky boli z hľadiska sťažovateľky ako odvolateľa rozhodujúce. Možno teda
konštatovať, že krajský súd dal odpovede na všetky tie otázky nastolené sťažovateľkou v jej
odvolaní, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia (m. m. napr. IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd tak aj z pohľadu kvality odôvodnenia (čo je determinant ústavnej
akceptovateľnosti) napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru o absencii
signálov, ktoré by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohli viesť ku konštatovaniu
porušenia sťažovateľkou označených práv.
2. Ústavný súd vzhľadom na to, že nezistil dôvody na prijatie posudzovanej sťažnosti
na ďalšie konanie, resp. dospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti, odmietol sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde bez výzvy na odstránenie
nedostatku jej podania spočívajúceho v chýbajúcom splnomocnení pre kvalifikovaného
právneho zástupcu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. septembra 2012