Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 443/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., N., vo veci namietaného

porušenia základného práva zaručeného a práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Prešove zo 16. mája 2012 v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2012

doručená sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., N. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -493

zo 16. mája 2012. Sťažovateľka je podľa obsahu sťažnosti zastúpená právnym zástupcom

JUDr. J. P., Advokátska kancelária, D., avšak kvalifikované splnomocnenie preň k sťažnosti

nepriložila.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že JUDr. J. P., D., vyvolal 24. marca 2004

žalobou začatie konania vedeného Okresným súdom Vranov nad Topľou (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. , ktorého predmetom bolo zaplatenie sumy

33 193,92 € s príslušenstvom. V procesnej pozícii žalovaných vystupovali M. S., H. (ďalej

len „odporkyňa v 1. rade“), a M. Š., B., t. č. na neznámom mieste, ktorý bol zastúpený

opatrovníčkou E. O., zamestnankyňou okresného súdu (ďalej len „odporca v 2. rade“).

Na základe zmluvy o postúpení pohľadávky z 28. apríla 2005 okresný súd uznesením

č. k. -93 z 30. marca 2006 pripustil, aby na miesto pôvodného žalobcu vstúpila

Mgr. M. P., D. Na základe ďalšej zmluvy o postúpení pohľadávky z 8. februára 2008

okresný súd uznesením č. k. -176 z 22. mája 2008 pripustil, aby na miesto

žalobcu vstúpila sťažovateľka.

Okresný súd rozsudkom č. k. -398 z 8. júla 2010 uložil odporcom

povinnosť zaplatiť sťažovateľke žalovanú sumu s príslušenstvom s tým, že plnením jedného

z odporcov zaniká do výšky plnenia povinnosť druhého odporcu. Zároveň okresný súd

uložil odporcom povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľke trovy konania

v sume 12 716,77 €.

Odporkyňa v 1. rade podala proti prvostupňovému rozsudku okresného súdu

odvolanie, ktorým namietala nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne zistený skutkový

stav a navrhla zmeniť napadnutý rozsudok tak, že žaloba bude zamietnutá na trovy

sťažovateľky. Pre prípad, že by odvolací súd potvrdil v merite napadnutý rozsudok

okresného súdu, navrhla, aby náhrada trov konania sťažovateľke nebola priznaná.

Krajský súd rozsudkom č. k. -437 z 9. februára 2011 potvrdil

prvostupňový rozsudok okresného súdu vo veci samej a vo výroku o trovách konania ho

zrušil a v tomto rozsahu vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Zrušovací výrok

svojho rozsudku krajský súd odôvodnil zistením, že „odvolateľka vo svojom odvolaní

v prípade potvrdenia rozsudku navrhla náhradu trov konania žalobcovi nepriznať. Tento jej

prednes je potrebné posúdiť ako žiadosť o rozhodnutie o trovách konania podľa § 150

ods. 1 Dôvody hodné osobitného zreteľa neboli súdom prvého stupňa preskúmané,

preto v záujme zachovania práva účastníkov na spravodlivý súdny proces a na možnosť

konať pred súdom musí byť zisťovanie dôvodov hodných osobitného zreteľa prevedené

najskôr pred súdom prvého stupňa. V prípade, ak prvostupňový súd nezistí dôvody hodné

osobitného zreteľa je potrebné o trovách účastníkov rozhodnúť podľa ,

avšak s prihliadnutím na účelnosť trov právneho zastúpenia. V súvislosti s tým odvolací súd

dáva do pozornosti súdu prvého stupňa skutočnosť, že žaloba bola pôvodne podaná

žalobcom, ktorý vykonával advokátsku činnosť a napriek tomu bol zastúpený advokátom.

Právo účastníka dať sa zastúpiť je procesným právom, ktoré nie je možné odoprieť

ani advokátovi, avšak vo vzťahu k druhej procesnej strane je potrebné takéto zastúpenie

posudzovať z pohľadu účelnosti vynaložených trov.“.

Okresný súd po vrátení veci uznesením č. k. -472 z 20. júla 2011

sťažovateľke náhradu trov konania voči odporkyni v 1. rade nepriznal a odporcovi v 2. rade

uložil povinnosť nahradiť trovy konania v sume 12 716,77 €. Okresný súd konštatoval,

že „odporkyňa v 1. rade bola počas konania pred súdom prvého stupňa zastúpená Centrom

právnej pomoci, tzn. že splnila podmienky na poskytnutie právnej pomoci osobám

v materiálnej núdzi podľa ustanovení , preto súd skúmal

jej majetkové a ekonomické pomery. Bolo zistené, že... je samostatne zárobkovo činná osoba

– živnostníčka s ročným príjmom 8255 eur a výdavkami 4273,44 eur. Odporkyňa v 1. rade

sa sama stará o maloletú dcéru N., býva v byte svojich rodičov, ktorým prispieva

na bývanie a jej mesačné výdavky na jej osobnú potrebu a potreby dcéry predstavujú sumu

355,85 eur, pričom zároveň mesačne uhrádza odvody vo výške 155,13 eur a za kanceláriu

sumu 31 eur. Je potrebné konštatovať, že odporkyňa v 1. rade bola spolu s odporcom

v 2. rade zaviazaná uhradiť žalovanú sumu vo výške 33 193,92 eur s príslušenstvom,

čo samo o sebe zhoršuje jej ekonomickú situáciu, nakoľko sa sama stará o maloletú dcéru.

Súd preto dospel k záveru, že odporkyňa sa nachádza v nepriaznivej ekonomickej situácii,

ktorá na jej strane predstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý v súlade

s ust. náhrada trov konania nemusí byť priznaná inak úspešnému

navrhovateľom, ktorému nepriznaním náhrady trov nemôže byť spôsobená výrazná

ekonomická ujma, pretože náhrada trov mu bude priznaná od odporcu v 2. rade.“.

Uznesenie okresného súdu napadla sťažovateľka odvolaním. Proti názoru okresného

súdu o absencii ekonomickej ujmy v dôsledku nepriznania náhrady trov konania

voči odporkyni v 1. rade namietala, že tento záver „vychádza zo skutkových zistení,

ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutočnosť, že žalovaná bola zastúpená

Centrom právnej pomoci sama osebe nemôže byť dôvodom aplikácie ustanovenia § 150

, pričom situácia žalovanej sa v priebehu konania mohla zmeniť. Z odôvodnenia

rozhodnutia súdu prvého stupňa nie je zrejmé, či súd skúmal aktuálne pomery žalovanej

v 1. rade. Žalovaná v priebehu konania zmenila právneho zástupcu, ktorý nie je v zozname

advokátov poskytujúcich právnu pomoc.“. Ďalej sťažovateľka upozornila, že „pokiaľ súd

nezistil aktuálnu adresu žalovaného v 2. rade, nebude mať túto možnosť ani exekútor

a priznanie nároku voči žalovanému v 2. rade je teda len formálne, bez možnosti

skutočného vymoženia priznaného nároku. Za daných okolností by žalobca ako úspešný

účastník konania musel znášať trovy konania sám. Časť trov právneho zastúpenia, ktoré

vznikli žalobcovi, boli zapríčinené práve postojom žalovanej v 1. rade a účelovými úkonmi

uskutočnenými v konaní.“.

Krajský súd uznesením č. k. -493 zo 16. mája 2012 napadnuté

prvostupňové uznesenie potvrdil a náhradu trov odvolacieho konania odporkyni v 1. rade

nepriznal. Dospel k záveru, že okresný súd „náležite pri aplikácii ust. kládol

dôraz na aktuálne majetkové, príjmové i sociálne pomery žalovanej v 1. rade. Zohľadniac

sociálnu a majetkovú situáciu žalovanej považoval správne túto za dôvod hodný osobitného

zreteľa. Neobstojí odvolacia námietka..., že z odôvodnenia nie je zrejmé, či súd vôbec

skúmal aktuálne pomery žalovanej v 1. rade. Z obsahu spisu vyplýva, že prvostupňový súd

riadne skúmal aktuálne majetkové pomery žalovanej v 1. rade, keď preskúmal potvrdenie

o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch žalovanej v 1. rade, daňové priznania

za roky 2009 a 2010, výpis z účtu Slovenskej sporiteľne a čestné prehlásenie žalovanej

v 1. rade o nevlastnení účtov v iných bankách.“.

Po rekapitulácii okresným súdom zistených majetkových a príjmových pomerov

odporkyne v 1. rade krajský súd konštatoval, že „ak ustanovenie má slúžiť

k odstráneniu neprimeranej tvrdosti, boli v predmetnej veci splnené tieto predpoklady preto,

aby žalobcovi nebola priznaná voči nej náhrada trov konania. Opačné rozhodnutie

by s najväčšou pravdepodobnosťou viedlo k existenčným problémom žalovanej v 1. rade,

a to aj vzhľadom na výšku uplatnených trov konania a záväzok právoplatne priznaný.

Správanie účastníka konania, na ktoré žalobca v odvolaní poukazuje, je relevantnou

okolnosťou pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa, nie však okolnosťou

jedinou. Prvostupňový súd správne poukázal aj na to, že rozhodnutie o nepriznaní náhrady

trov konania celkom podľa nie je na úkor žalobcu, keďže náhrada trov je mu

priznaná od žalovaného v 2. rade.

Z ustanovenia vyplýva, že každý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti,

a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Námietka žalobcu ohľadom

reálnej nemožnosti vymoženia priznaného nároku od žalovaného v 2. rade vzhľadom na to,

že mu bol ustanovený opatrovník z dôvodu neznámeho pobytu, nemá opodstatnenie,

keďže účelom ustanovenia opatrovníka žalovanému v 2. rade v zmysle je

ochrana záujmov žalovaného v 2. rade v konaní a zároveň slúži na to, aby bolo zaručené

právo žalobcu na prejednanie veci v primeranej lehote. Aj účinky urobených procesných

úkonov opatrovníka zostávajú zachované. Koniec koncov, argumentum ad absurdum

by pri tvrdení žalobcu znamenal, že v každej veci, v ktorej by súd uložil povinnosť

účastníkovi konania, ktorý je zastúpený opatrovníkom z dôvodu neznámeho pobytu, by toto

plnenie bolo nevymožiteľné.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka vyjadruje nesúhlas s právnymi

závermi krajského súdu. Skutočnosť, že odporkyňa v 1. rade bola v konaní zastúpená

Centrom právnej pomoci „sama osebe nemôže byť dôvodom aplikácie ustanovenia § 150

a uvedené platí o to viac, že konanie prebiehalo niekoľko rokov, pričom situácia

odporkyne 1/ sa v priebehu konania (od okamihu, kedy jej bolo priznané zastupovanie

Centrom právnej pomoci) mohla zmeniť. Predloženie výpisov z daňového priznania

odporkyne 1/ za roky 2009 a 2010 nemôže byť dostatočným podkladom pre takýto záver.

Sťažovateľka zdôrazňuje, že odporkyňa 1/ je samostatne zárobkovo činná osoba –

živnostníčka, a teda má postavenie podnikateľa. Výsledky podnikania obsiahnuté v číselnom

vyjadrení v daňovom priznaní nie sú skutočným obrazom hospodárskej resp. ekonomickej

situácie podnikateľa, nakoľko súd nevyhodnocuje odôvodnenosť a potrebu nákladových

položiek, ktoré si odporkyňa v daňovom priznaní (vo svojom účtovníctve) uplatnila. Pokiaľ

odporkyňa 1/ vykonáva podnikateľskú činnosť, ktorej jedným z charakteristických znakov je

vykonávanie činnosti na vlastné riziko a na vlastnú zodpovednosť, nemôže byť záver

o ekonomickej situácii podnikateľa dôvodom hodným osobitného zreteľa na nepriznanie

náhrady trov konania voči úspešnému účastníkovi konania. Týmto spôsobom by bola

prenášaná zodpovednosť za neúspech v podnikaní z podnikateľa na druhého účastníka,

ktorý – hoc úspešný v konaní o veci samej, by niesol dôsledky v podobe materiálnej ujmy

spočívajúcej v uhradených nákladoch spojených s konaním. Nemožno sa stotožniť ani

s tvrdením súdu o tom, že nepriznaním náhrady trov voči odporkyni 1/ nebude sťažovateľke

spôsobená ekonomická ujma, nakoľko náhrada mu bude priznaná od odporcu 2/. Takéto

tvrdenie súdu vyznieva absurdne v kontexte s okolnosťou, známou z priebehu konania

a zo spisu, a to, že odporca 2/ sa dlhodobo zdržuje na neznámom mieste a v konaní je

zastúpený opatrovníčkou. Vzhľadom na uvedené je viac než zrejmé, že pokiaľ súd nedokázal

zistiť aktuálnu adresu, na ktorej sa odporca 2/ zdržiava, nebude mať túto možnosť

ani exekútor a priznanie nároku na náhradu trov konania voči odporcovi 2/ je teda len

formálne, bez reálnej možnosti skutočného vymoženia priznaného nároku. Pokiaľ odvolací

súd v odôvodnení k tejto námietke sťažovateľky uviedol, že... nemá opodstatnenie, postráda

jeho odôvodnenie presvedčivosť a logiku, nevychádza zo skutočností, ktoré vyšli najavo

v priebehu konania. Odporca 2/ bol takmer počas celého konania zastúpený opatrovníkom

z dôvodu, že sa súdu napriek viacerým pokusom a spolupráci s políciou nepodarilo vypátrať

pobyt odporcu. Jediným obdobím, počas ktorého bol odporca 2/ zastihnuteľný, bolo

obdobie jeho pobytu vo výkone väzby, ktoré však pred skončením konania uplynulo a bol

prepustený. Vzhľadom na tento fakt je tiež možné predpokladať, že sa odporca 2/ ani

nenachádza na území SR a o jeho pobyte nemá informácie ani odporkyňa 1/, hoci je jeho

bývalou manželkou a dlh vznikol práve v období, kedy boli manželmi. Za daných okolností

je preto zrejmé, že sťažovateľka ako úspešná účastníčka konania, by musela sama znášať

náklady na konanie, čo je v rozpore s jednou zo základných zásad upravených

v . Nie bez významu je tiež skutočnosť, že časť trov právneho

zastúpenia, ktoré sťažovateľke vznikli, bola zapríčinená práve a výlučne postojom

a účelovými úkonmi odporkyne 1/ uskutočnenými v konaní (napr. keď po viac ako 4 rokoch

od začatia konania si vyžiadal na pojednávaní lehotu na podanie žaloby o neplatnosť

ručiteľského vyhlásenia, pojednávanie bolo za týmto účelom odročené a následne súdu

písomne oznámila, že žalobu nepodá) a tiež napr. jej opakovanou neúčasťou

na pojednávaní, ktoré ospravedlňovala krátko pred jeho začatím čím znemožnila jeho

včasné odročenie tak, aby sa právny zástupca sťažovateľky nemusel na pojednávanie

dostaviť a merať cestu Dolný Kubín – Humenné a späť len aby si vypočul žiadosť

o odročenie... S touto námietkou sa odvolací súd v napadnutom rozhodnutí vôbec

nevysporiadal.“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie

nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 16.05.2012

bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa SR, spočívajúce v práve

na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde a základné právo podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve

na spravodlivé súdne konanie.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove

sp. zn. zo dňa 16.05.2012 a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie

konanie.

3. Zároveň sťažovateľka žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

1484,70 € a túto poukázať jej právnemu zástupcovi.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,

či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého

z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto

preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda

môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad

a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

1. Ústavný súd už judikoval, že rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho

konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa

môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom ( a ),

porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne ).

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa je ratione materiae

aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade

so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Ústavný súd však iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia

všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla

dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel

upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie

a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (mutatis

mutandis , , ).

Podstata sťažovateľkinej sťažnostnej argumentácie spočíva v nesúhlase s aplikáciou

v znení neskorších predpisov (ďalej

len „OSP“) na jej prípad, pretože podľa jej názoru skutkové okolnosti nesvedčia v prospech

odchýlky od všeobecného pravidla zakotveného v .

Podľa ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd

výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä

na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti

a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto

skutočnosti a dôkazy uplatniť.

K aplikácii citovaného ustanovenia už ústavný súd judikoval, že odôvodnenie

rozhodnutia, v ktorom je ustanovenie aplikované, by malo byť precízne,

pričom sa ex lege vyžaduje, aby v tomto konaní boli bezpečne preukázané skutočnosti,

na základe ktorých je toto ustanovenie aplikované (). Odvolací súd

pri rozhodovaní o časti odvolania o trovách konania teda nemôže rozhodnutím o odvolaní

nepriznať nárok na náhradu trov konania iba na základe všeobecného odôvodnenia

().

Aj v posudzovanom prípade je tak úlohou ústavného súdu zistiť, či uznesenie

krajského súdu, ktorým bolo potvrdené prvostupňové uznesenie založené na aplikácii § 150

, nie je výsledkom extrémneho vybočenia z rámcov daných pravidlami rozhodovania

o nárokoch na náhradu trov konania. Načrtnutý koncept medzí ústavno-súdneho prieskumu

potom úzko súvisí aj s kvalitou odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu,

ktoré bezpochyby musí reagovať na okolnosti konkrétneho prípadu.

1.1 Dôvody, ktoré podľa názoru okresného súdu zakladali právomoc aplikovať § 150

, vychádzali z danosti materiálnej núdze u odporkyne v 1. rade vyplývajúcej z jej

majetkových a príjmovo-výdavkových pomerov, ako aj zo skutočnosti, že sťažovateľke

ako úspešnej žalobkyni bola priznaná náhrada trov konania proti odporcovi v 2. rade.

Sťažovateľka kritizovala súd prvého stupňa, pretože faktory determinujúce záver

o majetkovom statuse odporkyne v 1. rade (zastúpenie Centrom právnej pomoci) neboli

podľa jej názoru dostatočne relevantné, keďže okresný súd neskúmal aktuálne majetkové

a zárobkové pomery odporkyne v 1. rade, a navyše odporkyňa v 1. rade svojím procesným

postojom v konaní zapríčinila vznik časti trov právneho zastúpenia sťažovateľky. Okrem

toho, sťažovateľka spochybnila odkaz okresného súdu na priznanie náhrady trov konania

v celom rozsahu proti odporcovi v 2. rade zdôraznením skutočnosti neznámeho pobytu

odporcu v 2. rade, čo má znemožniť prípadné nútené vymáhanie priznaného nároku.

Krajský súd ku problému majetkových pomerov odporkyne v 1. rade dôvodil jej

daňovými priznaniami k dani z príjmov za roky 2009 a 2010, výpisom z jej účtu a jej

čestným vyhlásením o tom, že nevlastní žiadne ďalšie účty v bankách. V nadväznosti na to

zvýraznil okresným súdom zistené mesačné príjmové a výdavkové pomery.

Ústavný súd nezistil v úvahách krajského súdu pri rozhodovaní o odolaní

sťažovateľky známky extrémneho vybočenia z pravidiel priznávania náhrady trov konania

účastníkovi konania úspešnému v spore. Je vhodné na tomto mieste opätovne zdôrazniť,

že ústavný súd nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ),

a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej

činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými

v siedmom oddiele druhej hlavy ( až ). Ingerencia ústavného súdu

do výkonu právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle už

citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba

v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

Okolnosti posudzovaného prípadu predstavujú podľa názoru ústavného súdu

legitímny skutkový podklad pre úvahy o možnosti odchýlky od zásadného pravidla

regulujúceho priznávanie náhrady trov konania v občianskom súdnom konaní ( )

v prospech výnimočného postupu umožneného . Majetkové pomery neúspešného

účastníka konania, ktorý by inak bol na základe výsledku sporu povinný nahradiť

úspešnému účastníkovi účelne vynaložené trovy konania, bezpochyby sú akceptovateľným

dôvodom na zvažovanie postupu podľa . Treba však zdôrazniť, že úvaha súdu

o tom, či majetkové pomery možno podradiť pod legálny pojem „dôvody hodné osobitného

zreteľa“, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Inými slovami,

v určitých konkrétnych okolnostiach majetkové pomery dôvodom hodným osobitného

zreteľa byť môžu, kým v iných skutkových okolnostiach tie isté majetkové pomery

aplikáciu vôbec nemusia zakladať. Aj Ústavný súd Českej republiky vo vzťahu

k zodpovedajúcemu ustanoveniu v českom právnom poriadku konštatoval, že relevantnými

okolnosťami pre jeho aplikáciu sú – doktrinálne i judikatórne nespochybniteľne –

majetkové, sociálne a osobné pomery v konaní neúspešného účastníka konania, ako aj ich

vyvažovanie s pomermi účastníka úspešného, a rovnako tak i tzv. okolnosti prípadu, t. j. tie,

ktoré identifikujú uplatnený nárok, hlavne z pohľadu jeho skutkovej i právnej zložitosti,

procesné správanie strán, dôvody neúspechu strany náhradovo povinnej a prípadne aj ďalšie

konkrétne okolnosti (nález vo veci sp. zn. zo 14. apríla 2010).

Okresný súd i krajský súd podľa názoru ústavného súdu dostatočne zvážili ďalšie

relevantné okolnosti sťažovateľkinho prípadu. Spomedzi nich sa do popredia dostáva

predovšetkým priznanie náhrady trov konania voči odporcovi v 2. rade. Touto časťou

výroku okresný súd dostatočne vyvážil „náhradový“ neúspech sťažovateľky v procesnom

vzťahu s odporkyňou v 1. rade a priznanie náhrady trov voči odporcovi v 2. rade tak

v posudzovanom prípade poskytuje dostatok relevantného diskrečného priestoru na záver

krajského súdu o subsumovateľnosti zistených majetkových pomerov odporkyne v 1. rade

pod pojem dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle .

Poukaz sťažovateľky na skutočnosť, že odporkyňa v 1. rade je živnostníčkou,

a tvrdenie, že napadnutým rozhodnutím v podstate dochádza k prenosu zodpovednosti

odporkyne v 1. rade za jej neúspech v podnikaní na sťažovateľku, sú z hľadiska ústavno-

súdneho prieskumu napadnutého uznesenia krajského súdu irelevantné. Okresný súd

i krajský súd rozhodovali o uplatnenom nároku na náhradu trov konania a aj skúmanie

rozhodných skutkových okolností nemôže byť v takom prípade bezhraničné. Je nevyhnutné,

aby sa prihliadalo na okolnosti majúce priamy vzťah k nároku, o ktorom sa rozhoduje,

prípadne aj na priame dopady rozhodnutia podľa . Úspešnosť sťažovateľky

ako podnikateľa sa však nemôže odvíjať iba od jednotlivého problému nepriznania náhrady

trov konania voči jednému z dvoch odporcov v konaní, v ktorom sťažovateľka navyše bola

úspešná. Jej úspech v podnikaní bezpochyby determinuje množstvo faktorov a vplyv

posudzovaného rozhodnutia krajského súdu materiálne znamená, že sťažovateľka disponuje

vykonateľnou pohľadávkou v sume 33 193,92 € s príslušenstvom voči obom odporcom

(rozhodnutie v merite) a vykonateľnou pohľadávkou v sume 12 716,77 € voči odporcovi

v 2. rade (rozhodnutie o náhrade trov konania). Z uvedených hľadísk len ťažko možno

akceptovať predmetnú sťažnostnú námietku.

Protiargumentácia sťažovateľky o nezastihnuteľnosti odporcu v 2. rade pre neznáme

miesto jeho pobytu nie je podľa názoru ústavného súdu relevantná. V tomto závere sa

ústavný súd stotožňuje s názorom krajského súdu a dodáva, že v prípade dobrovoľného

nesplnenia povinnosti uloženej odporcovi v 2. rade exekučné právo pozná nástroje

na prekonanie prekážky spočívajúcej v jeho zámernom zdržiavaní sa na neznámej adrese

[pozri o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov]. Neznámy pobyt odporcu v 2. rade teda v žiadnom prípade nemožno identifikovať

s reálnou (faktickou) nevymožiteľnosťou judikovanej pohľadávky voči nemu. Pritom

ústavný súd nespochybňuje, že skutočnosť neznámeho pobytu odporcu v 2. rade môže mať

za následok isté sťaženie prípadného núteného vymáhania jeho povinnosti nahradiť

sťažovateľke súdmi uznané vzniknuté trovy konania. Je však správne, že okresný súd

i krajský súd súčasne prihliadali aj na už analyzované majetkové pomery odporkyne

v 1. rade. Výsledok tohto vzájomného vyvažovania a porovnávania výhod i nevýhod

všeobecnými súdmi zvoleného riešenia však už ústavný súd na úrovni aplikácie

jednoduchého práva preskúmavať nemôže, pretože tým by sa dostal do pozície ďalšej

opravnej inštancie všeobecného súdnictva, čo mu ako nezávislému súdnemu orgánu

ochrany ústavnosti ( ) neprislúcha.

1.2 Pokiaľ ide o odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu, odzrkadľuje

podľa názoru ústavného súdu v dostatočnej miere všetky skutkové okolnosti rozhodujúce

pre ústavne akceptovateľné posúdenie možnosti aplikácie .

Pri hodnotení kvality odôvodnenia napadnutého uznesenia nemožno opomenúť

stabilne formulovaný právny názor ústavného súdu, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (),

pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Ústavný súd zistil, že oba súdy sa v dostatočnej miere zaoberali majetkovými

pomermi odporkyne v 1. rade, krajský súd reagoval na odvolanie sťažovateľky

vysporiadaním sa s jej námietkami o neznámom mieste pobytu odporcu v 2. rade,

ako aj zaujatím postoja k správaniu sťažovateľky v konaní. Z rekapitulácie odvolania

v naratívnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že práve

uvedené námietky boli z hľadiska sťažovateľky ako odvolateľa rozhodujúce. Možno teda

konštatovať, že krajský súd dal odpovede na všetky tie otázky nastolené sťažovateľkou v jej

odvolaní, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia (m. m. napr. ).

Ústavný súd tak aj z pohľadu kvality odôvodnenia (čo je determinant ústavnej

akceptovateľnosti) napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru o absencii

signálov, ktoré by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohli viesť ku konštatovaniu

porušenia sťažovateľkou označených práv.

2. Ústavný súd vzhľadom na to, že nezistil dôvody na prijatie posudzovanej sťažnosti

na ďalšie konanie, resp. dospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti, odmietol sťažnosť

sťažovateľky podľa bez výzvy na odstránenie

nedostatku jej podania spočívajúceho v chýbajúcom splnomocnení pre kvalifikovaného

právneho zástupcu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2012