Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 332/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. Š., Ž., Ing. P. Š., P., maloletých S. F. a J. F.,

zastúpených zákonnými zástupcami M. F. a J. F., M. F. a J. F., všetci bytom P., zastúpených

advokátom JUDr. D. M., P., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených

v a a 4 , ako aj práv zaručených

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 30. novembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. Š., Ing. P. Š., maloletých S. F. a J. F., M. F. a J. F. o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2012

doručená sťažnosť Ing. J. Š., Ž. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), Ing. P. Š., P. (ďalej len

„sťažovateľ v 2. rade“), mal. S. F., P. (ďalej len „sťažovateľka v 3. rade“), mal. J. F., P.

(ďalej len „sťažovateľka vo 4. rade“), M. F., P. (ďalej len „sťažovateľ v 5. rade“) a J. F., P.

(ďalej len „sťažovateľka v 6. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali

porušenie základných práv zaručených v a a 4 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a v čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 30. novembra 2011 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovatelia boli účastníkmi konania

vedeného Okresným súdom Poprad (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

v procesnom postavení žalovaných, v ktorom sa K. Š. a J. Š. (ďalej len „žalobcovia“)

pôvodne domáhali proti sťažovateľom v 1. a 2. rade určenia neplatnosti darovacej zmluvy.

Po pripustení zmeny žaloby uznesením okresného súdu z 26. marca 2007 sa predmetom

konania stalo určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a zrušenie vecného bremena, pričom okruh

účastníkov konania na strane žalovaných sa rozšíril aj o sťažovateľov v 3., 4., 5. a 6. rade.

Okresný súd rozsudkom č. k. -136 z 15. februára 2008 (ďalej len „rozsudok“)

žalobu zamietol a žalobcov zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľom v 1. až 6.

rade trovy konania v sume 44 685 Sk. Výrok o trovách konania bol s prihliadnutím na plný

úspech žalovaných (sťažovateľov) v spore odôvodnený ustanovením § 142 ods. 1

(ďalej aj „OSP“). Okresný súd pri vyčíslení trov konania

pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 6 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) a z ustanovenia vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č.

“), v zmysle ktorých ustanovení sa postupuje, ak hodnotu veci alebo práva

nemožno vyjadriť v peniazoch alebo ak ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

Proti rozsudku okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania podali sťažovatelia

odvolanie, v ktorom namietali, že v spore o určenie neplatnosti právneho úkonu je možné

určiť hodnotu sporu, „keď ňou je práve hodnota darovaných, či cena predávaných

nehnuteľností, ktoré boli predmetom kúpnej a darovacej zmluvy“, a preto žiadali rozsudok

v napadnutej časti zmeniť a priznať im trovy prvostupňového konania v sume 517 504 Sk

podľa ich vyčíslenia z 15. februára 2008. Krajský súd svojím uznesením

sp. zn. z 20. augusta 2008 rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách

konania zrušil z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť a nedostatok

dôvodov a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Podľa záväzného právneho názoru

odvolacieho súdu vzhľadom na zmenu predmetu konania a na rozdielny počet úkonov

vykonaných v prospech toho-ktorého zo žalovaných trovy konania mali byť vypočítané

vo vzťahu ku každému zo žalovaných (sťažovateľov) zvlášť. Okrem toho z vyčíslenia trov

konania predloženého sťažovateľmi 15. februára 2008 vyplýva, že tieto boli vyčíslené len

vo vzťahu k sťažovateľom v 1., 2., 5. a 6. rade, napriek tomu žalobcovia boli zaviazaní

nahradiť trovy konania aj sťažovateľkám v 3. a vo 4. rade. Z odôvodnenia rozsudku

nemožno zistiť, prečo pri určovaní tarifnej odmeny podľa vyhlášky č.

účinnej do 31. decembra 2004 nebolo aplikované ustanovenie § 13 ods. 7, ktoré ustanovuje

základnú sadzbu tarifnej odmeny vo veciach určenia (ne)platnosti právneho úkonu.

Okresný súd po vrátení veci na ďalšie konanie opätovne o trovách konania rozhodol

uznesením z 2. februára 2010, ktorým zaviazal žalobcov zaplatiť spoločne a nerozdielne

sťažovateľom v 1. a 2. rade trovy konania v sume 3 464,14 € a sťažovateľom v 5. a 6. rade

trovy konania v sume 1 941,68 €. Súčasne zaviazal žalobcov zaplatiť spoločne a nerozdielne

sťažovateľom v 1., 2., 5. a 6. rade trovy konania v sume 7 740,09 €. Pri určení výšky

základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby okresný súd vychádzal

z hodnoty predmetu sporu 20 064,06 € a po pripustení zmeny žaloby uznesením z 26. marca

2007 vychádzal z hodnoty predmetu sporu 40 128,13 €, teda aplikoval ustanovenia § 13 ods.

7 vyhlášky č. a vyhlášky č.

Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podali žalobcovia odvolanie, v ktorom

namietali jeho nepreskúmateľnosť a nedostatok odôvodnenia, čo sa týka okresným súdom

určenej hodnoty sporu.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 28. októbra 2010 rozhodol o odvolaní

žalobcov tak, že vec vrátil okresnému súdu na postup podľa , keď zistil, že

„doposiaľ nebolo rozhodnuté o trovách konania medzi žalobcami v 1. a 2. rade

a žalovanými v 3. a 4. rade“.

Dopĺňacím uznesením zo 6. decembra 2010 (ďalej len „dopĺňacie uznesenie“)

okresný súd rozhodol, že žalobcovia nemajú právo na náhradu trov konania

a sťažovateľkám v 3. a vo 4. rade sa náhrada trov konania nepriznáva. Po právoplatnosti

dopĺňacieho uznesenia bola vec opätovne predložená krajskému súdu na rozhodnutie

o odvolaní žalobcov. Krajský súd uznesením sp. zn. z 24. februára 2011 zrušil

odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu z 2. februára 2010 v spojení s dopĺňacím

uznesením „vo výroku o trovách konania medzi žalobcami v 1. a 2. rade a žalovanými

v 1. a 2. rade, vo výroku o trovách konania medzi žalobcami v 1. a 2. rade a žalovanými

v 5. a 6. rade a vo výroku o trovách konania medzi žalobcami v 1. a 2. rade a žalovanými

v 1. 2. 5. a 6. rade“ a v rozsahu zrušenia vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.

Odvolací súd dospel k záveru, že prvostupňové rozhodnutie je v napadnutých výrokoch

nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a pre nezrozumiteľnosť, pretože z jeho

odôvodnenia nie je možné zistiť, z čoho sa vychádzalo pri určení hodnoty predmetu sporu

tvoriacej základ pre výpočet základnej sadzby tarifnej odmeny. Odvolací súd tiež vytkol

prvostupňovému súdu, že nerešpektoval jeho záväzný pokyn vyčísliť trovy konania

vo vzťahu ku každému zo žalovaných zvlášť v závislosti od predmetu sporu a počtu

vykonaných úkonov. V tejto súvislosti uviedol, že v napadnutom uznesení okresný súd

zaviazal žalobcov na úhradu trov konania aj žalovaným (sťažovateľom) v 5. a 6. rade, ktorí

neboli účastníkmi kúpnej zmluvy (títo uzatvorili len dohodu o zriadení vecného bremena).

Odvolací súd tiež zdôraznil, že v prípade existencie podielového spoluvlastníctva je

základom pre výpočet odmeny za zastupovanie účastníka cena spoluvlastníckeho podielu

pripadajúceho na toho-ktorého účastníka.

Okresný súd uznesením z 19. augusta 2011 rozhodol opätovne o trovách konania tak,

že „Navrhovateľ v 1. rade je povinný zaplatiť odporcom v 1. a 2. rade spoločne

a nerozdielne trovy konania... vo výške 3.820,37 eur... Navrhovateľ v 2. rade je povinný

zaplatiť odporcom v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne trovy konania... vo výške 3.820,37

eur... Navrhovatelia v 1. a 2. rade sú povinný zaplatiť odporcom 5. a 6. rade spoločne

a nerozdielne trovy konania... vo výške 242,71 eur... Navrhovatelia v 1. a 2. rade nemajú

právo na náhradu trov konania...“. Okresný súd pri vyčíslení trov konania postupoval

podľa ustanovenia vyhlášky č. a podľa ustanovenia

vyhlášky č. Pri určení výšky základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon

právnej služby vychádzal z hodnoty sporu 20 064,06 €, teda z hodnoty nehnuteľnosti

(spoluvlastníckeho podielu) uvedenej v darovacej zmluve, a po pripustení zmeny žaloby

uznesením z 26. marca 2007 vychádzal z hodnoty sporu 40 128,13 €, teda z hodnoty

nehnuteľnosti (spoluvlastníckeho podielu) uvedenej v kúpnej zmluve.

Proti tomuto uzneseniu okresného súdu sa odvolali žalobcovia, ktorí v odvolaní

namietali nepreskúmateľnosť rozhodnutia vo vzťahu k určenej výške trov konania

priznaných žalovaným v 1., 2., 5. a 6. rade.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 30. novembra 2011 odvolaním

napadnuté uznesenie okresného súdu z 19. augusta 2011 zmenil „vo výroku o trovách

konania medzi žalobcami v 1. a 2 rade a žalovanými v 1. a 2. rade tak, že každému

zo žalovaných v 1. a 2. rade sa priznáva náhrada trov konania vo výške 910,49 Eur pre

každého zo žalovaných v 1. a 2. rade a žalobcovia v 1. a 2. rade sú povinní ju zaplatiť

spoločne a nerozdielne“, ako aj „vo výroku o trovách konania medzi žalobcami v 1. a 2.

rade a žalovanými v 5. a 6. rade tak, že žalovaným v 5. a 6. rade sa nepriznáva náhrada

trov konania a žalobcovia v 1. a 2. rade nemajú právo na ich náhradu“.

Sťažovatelia v odôvodnení sťažnosti namietajú, že aj napriek tomu, že právny

zástupca v zákonnej lehote vyčíslil trovy konania všetkých ním zastúpených žalovaných

(sťažovateľov), čo je zrejmé z vyčíslenia trov konania sťažovateľov z 15. februára 2008,

krajský súd ako odvolací súd nesprávnym posúdením tohto podania a nesprávnym

záväzným právnym názorom (vysloveným v jeho skorších zrušujúcich rozhodnutiach)

„postupne zbavoval“ sťažovateľov v 3., 4., 5. a 6. rade ich nároku na náhradu trov konania.

Podľa sťažovateľov v uvedenom vyčíslení trov konania v spore o určenie neplatnosti

kúpnej zmluvy je hodnota veci odvodená od kúpnej ceny, čo podľa sťažovateľov

preukazuje, že trovy konania vo vzťahu k tomuto nároku si vyčíslili sťažovateľky

v 3. a vo 4. rade ako účastníčky kúpnej zmluvy. Sťažovatelia v 5. a 6. rade konali len ako

ich zákonní zástupcovia. Súčasne však sťažovatelia tvrdia, že v uvedenom vyčíslení sú pod

poradovým číslom 9 a 10 uvedení „J. F. a M. F. jednak v postavení zákonných zástupcov –

rodičov mal. S. a J., ako aj vo vlastnom mene, t.j. ide o vyčíslenie trov žalovaných v 3/ až 6/

rade“. Obdobne je to aj pri úkonoch pod poradovými číslami 11 až 15, ktoré právny

zástupca žalovaných vykonal v mene všetkých žalovaných. Uvedené podľa sťažovateľov

preukazuje nepravdivosť záveru krajského súdu, že žalovaní v 3. až 6. rade nevyčíslili trovy

konania.

Podľa názoru sťažovateľov krajský súd v uznesení z 20. augusta 2008 „vyslovil...

pre OS PP nesprávny no záväzný právny názor, že vo vyčíslení trov konania z 15.2.2008

vyčíslili trovy len žalovaní v 1/, 2/, 5/ a 6/ rade ale nevyčíslili ich žalovaní

v 3/ a 4/ rade. ...“. Po tomto zrušujúcom uznesení okresný súd uznesením z 2. februára 2010

priznal sťažovateľom v 1., 2., 5. a 6. rade trovy konania „v správnej výške, ale následkom

zrejmej nesprávnosti v zmysle ust. vo výroku uviedol žalovaných v 5/ a 6/ rade,

hoci títo vo vzťahu k týmto trovám boli len v postavení zákonných zástupcov mal.

žalovaných v 3/ a 4/ rade“. Pokyn krajského súdu okresnému súdu mal podľa sťažovateľov

správne znieť na odstránenie tejto zrejmej nesprávnosti, a nie na opätovné rozhodnutie

o trovách konania sťažovateliek v 3. a vo 4. rade, o ktorých už bolo rozhodnuté. Následne

vydané dopĺňacie uznesenie, ktorým okresný súd sťažovateľkám v 3. a vo 4. rade nepriznal

náhradu trov prvostupňového ani odvolacieho konania, je preto zmätočné a duplicitné.

Vo vzťahu k sťažovateľkám v 3. a vo 4. rade tak existujú dve protichodné rozhodnutia.

Sťažovatelia ďalej namietajú, že krajský súd konal v zjavnom rozpore so svojím

právnym názorom vysloveným v skorších uzneseniach z 24. februára 2011 a 20. augusta

2008. Kým v prvom zrušujúcom uznesení z 20. augusta 2008 vyslovil potrebu postupu

podľa vyhlášky č. , teda z hodnoty veci tvoriacej predmet

právneho úkonu, v namietanom rozhodnutí vyslovil právny názor, že pri žalobe o určenie

neplatnosti zmluvy je potrebné vychádzať z vyhlášky č. , pretože

predmetom konania v tomto prípade nie je peňažné plnenie, vec ani právo. Navyše, krajský

súd zmenil prvostupňové uznesenie vo výroku o trovách konania medzi žalobcami

a sťažovateľmi v 5. a 6. rade tak, že im náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že títo si

žiadne trovy nevyčíslili. Uvedený právny záver je v rozpore s názorom vysloveným

krajským súdom v uznesení z 20. augusta 2008, podľa ktorého „... z vyčíslenia trov konania

zo dňa 15.2.2008... vyplýva, že tieto boli vyčíslené iba vo vzťahu k žalovaným v 1.,2.,5. a 6.

rade“.

Krajský súd podľa sťažovateľov v namietanom rozhodnutí nesprávne aplikoval

ustanovenie vyhlášky č. s odôvodnením, že predmetom konania

nie je peňažné plnenie, vec ani právo. Pretože hodnota uplatňovaného práva bola v priebehu

konania jasne a presne ustálená, bol podľa sťažovateľov na mieste postup „podľa § 10

ods. 1 tarify“. Krajský súd sa „nevysporiadal ani s našou argumentáciou o aplikácií

ust.§ 14b ods.2 Vyhlášky č.655/2004 cestou analógie legis na tento prípad, ktorú... sme

uviedli v odvolaní z 25.3.2008“. Sťažovatelia tiež poukázali na iné rozhodnutia okresného

a krajského súdu, v ktorých v spore o určenie neplatnosti darovacej zmluvy súdy považovali

za tarifnú hodnotu veci hodnotu daru uvedenú v darovacej zmluve. Napokon sťažovatelia

namietajú postup krajského súdu, ktorý v odvolacom konaní prekročil svoju zákonnú

právomoc, keď preskúmal odvolaním žalobcov napadnuté uznesenie a zmenil ho z iných

dôvodov, ako uvádzali žalobcovia v odvolaní.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd prijal ich sťažnosť

na ďalšie konanie a následne rozhodol o porušení ich základných práv zaručených v čl. 46

ods. 1 a a 4 a práv zaručených v dohovoru a v

dodatkového protokolu uznesením krajského súdu „sp. zn. “ (správne má byť

sp. zn. , pozn.) z 30. novembra 2011, aby označené uznesenie krajského

súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby zaviazal krajský súd na úhradu trov

právneho zastúpenia sťažovateľov v sume 933,86 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľov

zaručených v a a 4 a práv zaručených v

dohovoru a v čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu sp. zn.

z 30. novembra 2011.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa je

viazaný návrhom sťažovateľov, ktorí sú v danom prípade zastúpení kvalifikovaným

právnym zástupcom. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh

výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd teda môže rozhodnúť

len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci

ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv ( a a 4 ,

ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu) iba v súvislosti s tými postupmi

a rozhodnutiami (rozhodnutie krajského súdu sp. zn. z 30. novembra 2011),

ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovatelia domáhajú v návrhu na rozhodnutie, t. j.

v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení označených práv v súvislosti s inými rozhodnutiami

alebo postupmi (uznesenie okresného súdu sp. zn. z 2. februára 2010,

uznesenia krajského súdu sp. zn. z 20. augusta 2008, sp. zn.

z 28. októbra 2010 a sp. zn. z 24. februára 2011), ktoré sťažovatelia uvádzajú

v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba

za súčasť ich argumentácie (napr. , , ).

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Sťažovatelia namietajú nesprávnosť a arbitrárnosť právnych záverov krajského súdu,

keď krajský súd v namietanom rozhodnutí nepriznal sťažovateľom v 3. až 6. rade náhradu

trov konania z dôvodu, že títo trovy konania nevyčíslili. Vo vzťahu k výroku o priznaní trov

konania sťažovateľom v 1. a 2. rade sťažovatelia namietajú nesprávnu aplikáciu ustanovenia

vyhlášky č. pri vyčíslení trov konania v spore o neplatnosť

právneho úkonu. Krajský súd mal vychádzať z hodnoty predmetu sporu (z hodnoty

nehnuteľnosti) a aplikovať ustanovenie a vyhlášky č. Podľa

sťažovateľov krajský súd sa nedostatočne vysporiadal s ich argumentáciou a prekročil svoju

právomoc, keď preskúmal a zmenil uznesenie súdu prvého stupňa nad rámec odvolacích

dôvodov, pričom nerešpektoval svoj záväzný právny názor vyslovený vo svojich skorších

rozhodnutiach.

1. Ústavný súd predovšetkým konštatuje neexistenciu príčinnej súvislosti medzi

namietaným porušením označených práv sťažovateliek v 3. a vo 4. rade a namietaným

uznesením krajského súdu sp. zn. z 30. novembra 2011. Z výroku

namietaného rozhodnutia je totiž zrejmé, že sa žiadnym spôsobom nedotýka právneho

postavenia sťažovateliek v 3. a vo 4. rade. O trovách konania sťažovateliek v 3. a vo 4. rade

rozhodol okresný súd uznesením z 2. februára 2010 v spojení s dopĺňacím uznesením tak, že

im náhradu trov konania nepriznal. Keďže proti dopĺňaciemu uzneseniu sťažovateľky

v 3. a vo 4. rade odvolanie nepodali, nadobudlo právoplatnosť 28. decembra 2010.

Vzhľadom na vymedzený predmet konania sa ústavný súd nemohol zaoberať námietkami

sťažovateliek v 3. a vo 4. rade, ktoré v podstate smerujú proti výroku dopĺňacieho

uznesenia, ktorým im nebola priznaná náhrada trov konania. Vzhľadom na uvedené

prichádzalo do úvahy odmietnutie sťažnosti sťažovateliek v 3. a vo 4. rade ako zjavne

neopodstatnenej podľa .

2. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Krajský súd v odôvodnení namietaného rozhodnutia, ktorým zmenil uznesenie súdu

prvého stupňa sp. zn. z 19. augusta 2011, svoj právny záver odôvodnil takto:

„V danom prípade, ako to vyplýva z obsahu spisu pôvodne predmetom konania bola

žaloba o určenie neplatnosti darovacej zmluvy. Účastníkmi konania o tejto žalobe boli

na strane žalovanej iba žalovaní v prvom a druhom rade. Neskôr po pripustení zmeny

žaloby sa predmetom konania stalo určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a zrušenie vecného

bremena. Okruh účastníkov konania o pôvodnej žalobe pritom nebol totožný z okruhom

účastníkov po pripustení jej zmeny. Účastníkmi kúpnej zmluvy boli na strane predávajúcich

žalovaní v1. a 2. rade a na strane kupujúcich žalované v 3. a 4. rade. O nepriznaní náhrady

trov konania žalovaným v 3. a 4. rade už bolo právoplatne rozhodnuté uznesením

Okresného súdu Poprad zo dňa 2.2.2010 č.k. -176 v spojení s doplneným

uznesením Okresného súdu Poprad zo dňa 6.12.2010 č.k. -204. Pokiaľ ide

o žalovaných v piatom a šiestom rade s týmito bola uzatvorená len dohoda o zriadení

vecného bremena, čo je zrejme z obsahu kúpnej zmluvy a dohody o zriadení vecného

bremena zo dňa 28.09.2001 (číslo listu 94 spisu).

Do pripustenia zmeny žaloby, ku ktorej došlo uznesením Okresného súdu Poprad

zo dňa 26.03.2007, č.k. -75, hodnota sporu vychádzajúc z obsahu darovacej

zmluvy, predstavovala sumu 604 450 Sk . Hodnota darovaného spoluvlastníckeho podielu

pre každého zo žalovaných v prvom a druhom rade dosiahla čiastku 302 225 Sk.

Vo veciach určenia platnosti alebo neplatnosti právnych úkonov vyhláška číslo

v ustanovení pri stanovení výšky tarifnej odmeny vychádzala

zo základnej sadzby tarifnej odmeny určenej z hodnoty veci tvoriacej predmet právneho

úkonu. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby z hodnoty 302 225 Sk

je podľa ustanovenia vyhlášky číslo 7680 Sk.

Takýto stav platil až do 1.1.2005 kedy nadobudla účinnosť vyhláška číslo 655/2004

Z.z. Tento právny predpis v ustanovení §10 ods.1 a ods. 2 základnú sadzbu tarifnej odmeny

za jeden úkon právnej služby odvádza od tarifnej hodnoty, ktorou sa rozumie výška

peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva. Za cenu práva sa považuje aj hodnota

pohľadávky a hodnota záväzku. Predmetom tohto konania peňažné plnenie a ani vec alebo

právo nie je. Preto pri žalobe o určenie neplatnosti zmluvy sa musí vychádzať z ustanovenia

vyhlášky číslo , podľa ktorého základná sadzba tarifnej odmeny

za jeden úkon právnej služby je 1/13 výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu

veci alebo práva v peniazoch alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. 1/13

výpočtového základu predstavovala v roku 2007 sumu 1371 Sk a v roku 2008 sumu 1465 Sk.

Aj keď vyhláška číslo v znení účinnom do 31.12.2008 v ustanovení

ods. 2 vo veciach učenia platnosti alebo neplatnosti právnych úkonov, pri ktorých sa

hodnota sporu určiť dá odkazovala na ustanovenie § 14a ods. 1, táto okolnosť správnosť

záverov o potrebe aplikácie ustanovenia vyhlášky číslo pri

úkonoch vykonaných od 1.1.2005 ovplyvniť nemôže. Ustanovenia §14a a §14b vyhlášky

číslo v znení účinnom do 31.12.2008 sa vzťahovali iba na tarifnú odmenu

advokáta za zastupovanie osoby v materiálnej núdzi v občianskom súdnom konaní a nie pri

zastupovaní v iných prípadoch. Navyše ak úmyslom zákonodarcu bolo aby vo veciach

určenia platnosti alebo neplatnosti právnych úkonov pri určovaní základnej sadzby tarifnej

odmeny sa malo vychádzať z hodnoty veci alebo práva tvoriacich predmet právneho úkonu

urobil by to spôsobom nevzbudzujúcim žiadne pochybnosti obdobne ako v ustanovení §13

ods. 7 vyhlášky číslo

Za zastupovanie každého zo žalovaných v prvom a druhom rade právnemu

zástupcovi vznikol nárok na zaplatenie odmeny vo výške 27 022,50 Sk. Táto čiastka

pozostáva z odmeny právneho zástupcu za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2002

(prevzatie a príprava zastúpenia dňa 12.11.2002 a spísanie vyjadrenia zo dňa 13.11.2002)

vo výške po 7680 Sk za úkon ( a vyhlášky číslo ), z odmeny

právneho zástupcu za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2003 (vyjadrenie

k odvolaniu nesmerujúcemu proti rozhodnutiu vo veci samej zo dňa 25.4.2003) vo výške

3840 Sk ( písmeno c vyhlášky číslo ), z odmeny právneho zástupcu

za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2007 (účasť na pojednávaní dňa 23.2.2007

a spísanie podania zo dňa 23.3.2007) vo výške po 1371 Sk za úkon (§11 ods. 1 vyhlášky

číslo ), z odmeny právneho zástupcu za jeden úkon právnej služby vykonaný

v roku 2007 (spísanie odvolania nesmerujúceho proti rozhodnutiu vo veci samej zo dňa

4.4.2007) vo výške 685,50 Sk ( písmeno c vyhlášky číslo v znení

účinnom do 31.12.2008) a z odmeny právneho zástupcu za tri úkony právnej služby

vykonané v roku 2008 (účasť na pojednávaní dňa 18.1.2008, spísanie podania zo dňa

22.1.2008 a účasť na pojednávaní dňa 15.2.2008 ) vo výške po 1465 Sk za úkon (§11 ods. 1

vyhlášky číslo ). Nakoľko žalovaní v 1. a 2. rade boli zastúpení tým istým

právnym zástupcom suma 27 022,50 Sk sa v súlade z ustanovením §17 ods. 2 vyhlášky číslo

a vyhlášky číslo v znení účinnom do 31.12.2008

znížila o 20 % na sumu 21 618 Sk. Po pripočítaní režijného paušálu za dva úkony vykonané

v roku 2002 vo výške po 100 Sk za úkon, režijného paušálu za úkon vykonaný v roku 2003

vo výške 128 Sk, z režijného paušálu za tri úkony vykonané v roku 2007 vo výške po 178 Sk

za úkon, režijného paušálu za 3 úkony vykonané v roku 2008 vo výške po 190 Sk za úkon

a sumy 4379,50 Sk tvoriacej 19% DPH, trovy právneho zastúpenia za zastupovanie každého

zo žalovaných v1. a 2. rade dosiahli sumu 27 429,50 Sk, ktorej po prepočítaní

na v súčasnosti platnú menu zodpovedá čiastke 910,49 Eur.

Odvolací súd preto postupom vyplývajúcim z ustanovenia zmenil

uznesenie vo výroku o trovách konania medzi žalobcami v prvom a druhom rade

a žalovanými v prvom a druhom rade tak, že každému zo žalovaných v prvom a druhom

rade priznal náhradu trov konania vo výške po 910,49 Eur pre každého zo žalovaných

v prvom a druhom rade a žalobcom v prvom a druhom rade uložil povinnosť takto priznanú

náhradu zaplatiť spoločne a nerozdielne právnemu zástupcovi žalovaných v prvom

a druhom rade.

Taktiež bolo potrebné zmeniť uznesenie ( ) vo výroku o trovách konania

medzi žalobcami v prvom a druhom rade a žalovanými v piatom a šiestom rade. Predmetom

konania vo vzťahu k žalovaným v piatom a šiestom rade bolo len určenie neplatnosti

dohody o zriadení vecného bremena. Ohľadne tohto nároku si právny zástupca žalovaných

v piatom a šiestom rade žiadne trovy nevyčíslil čo je zrejme z vyčíslenia trov konania zo dňa

15.2.2008 (číslo listu 132 a 133 spisu). Trovy konania boli vyčíslené iba ohľadne nárokov

súvisiacich s určením neplatnosti darovacej zmluvy a kúpnej zmluvy. V dôsledku

nevyčíslenia trov konania v lehote troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku zo dňa

15.2.2008 pri nároku na určenie neplatnosti dohody o zriadení vecného bremena, náhrada

trov právneho zastúpenia podľa ustanovenia priznaná byť nemohla.“

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného rozhodnutia dospel k záveru,

že z rozhodnutia krajského súdu nevyplýva zjavná neopodstatnenosť, jednostrannosť alebo

taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by

bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Z odôvodnenia namietaného rozhodnutia vyplýva, že krajský súd pri určení náhrady

trov právneho zastúpenia za úkony právnej služby vykonané do 31. decembra 2004

aplikoval vyhlášky č. , pričom vychádzal z hodnoty predmetu

právneho úkonu (darovacej zmluvy), teda z hodnoty nehnuteľnosti (resp. hodnoty

spoluvlastníckeho podielu). Pri úkonoch vykonaných od 1. januára 2005 vychádzal z § 11

ods. 1 vyhlášky č. , keď dospel k záveru, že v spore o určenie neplatnosti

právneho úkonu predmetom konania nie je peňažné plnenie, vec ani právo. Krajský súd sa

podľa názoru ústavného súdu dostatočne vysporiadal aj s argumentáciou sťažovateľov, keď

uviedol výstižné dôvody, prečo neprichádza do úvahy aplikácia § 14b ods. 2 vyhlášky

č.

Ústavný súd z namietaného rozhodnutia nezistil, že by sa krajský súd odklonil

od svojho právneho názoru vysloveného vo svojich skorších rozhodnutiach. Z uznesenia

krajského súdu sp. zn. z 20. augusta 2008 vyplýva, že krajský súd v ňom

vyslovil záväzný právny názor len vo vzťahu k aplikácii § 13 ods. 7 vyhlášky č. 163/2002

Z. z., pričom k aplikácii ustanovenia vyhlášky č. okresným súdom

na úkony právnej služby vykonané po účinnosti tejto vyhlášky nemal výhrady. Ústavný súd

nepovažoval za rozporný ani právny názor krajského súdu vyslovený v namietanom

rozhodnutí oproti právnemu názoru v uznesení z 20. augusta 2008, podľa ktorého v podaní

sťažovateľov z 15. februára 2008 boli trovy konania vyčíslené iba vo vzťahu k žalovaným

v 1., 2., 5. a 6. rade. Ako to vyplýva z namietaného rozhodnutia, krajský súd posúdil

vyčíslenie trov konania sťažovateľmi v 5. a 6. rade, čo sa týka nároku, vo vzťahu ku

ktorému neboli v postavení účastníkov konania za „nevyčíslenie“ trov konania, a na základe

tohto záveru im náhradu trov konania nepriznal s poukazom na ustanovenie § 151 ods. 2

.

V súvislosti s námietkou sťažovateľov, že krajský súd rozhodol nad rámec

odvolacích dôvodov, ústavný súd poukazuje na ustanovenie , podľa

ktorého odvolací súd má z úradnej povinnosti prihliadať aj na vady konania, ktoré mali za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takouto vadou konania je v zmysle judikatúry

všeobecných súdov aj vada spôsobená odňatím možnosti účastníkovi konať pred súdom

spôsobená nepreskúmateľnosťou rozhodnutia, ktorú v posudzovanej veci žalobcovia

namietali vo svojom odvolaní. Ústavný súd preto ani túto námietku sťažovateľov

nepovažoval za dôvodnú.

Prihliadajúc na tieto zistenia a okolnosti prípadu postup krajského súdu pri

odôvodňovaní svojho právneho záveru nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo

arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňujú,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov

krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov

je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. Podľa názoru ústavného súdu

interpretácia príslušných ustanovení a jeho odôvodnenie

krajským súdom v danej veci takéto nedostatky nevykazuje.

V súvislosti s nejednotnou rozhodovacou praxou všeobecných súdov, na ktorú

sťažovatelia poukázali, ústavný súd konštatuje, že výklad príslušných ustanovení vyhlášky

č. uvedený v namietanom uznesení krajského súdu je celkom zrejme jedným

z možných legitímnych výkladov, ktorý v nijakom prípade nemožno považovať ani za

arbitrárny, ale ani za zjavne neodôvodnený. Rovnako treba hodnotiť aj výklad, ktorý

presadzujú sťažovatelia.

Nie je však úlohou ústavného súdu zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných

súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1

písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

(m. m. , , , , ).

Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že aj sťažnosť

sťažovateľov v 1., 2., 5. a 6. rade namietajúcu porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4

, dohovoru a dodatkového protokolu namietaným rozhodnutím

krajského súdu bolo potrebné odmietnuť už pri jej predbežnom prerokovaní z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti ( ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi

sťažovateľov uplatnenými v ich sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2012