Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 331/2012
PDF · 217.55 KB
No categories available
II. ÚS 331/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. G., D., zastúpeného advokátom JUDr. L. M., Česká
republika, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených v čl. 24 ods. 2,
čl. 25 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv zaručených
v čl. 1, čl. 4, čl. 15 ods. 1 a 3 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práv
zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
čl. 18 ods. 1 až 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ako aj v čl. 4
ods. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23 Tos 21/2011 zo 6. decembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. marca 2012
doručená sťažnosť J. G., D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich
základných práv zaručených v čl. 24 ods. 2, čl. 25 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základných práv zaručených v čl. 1, čl. 4, čl. 15 ods. 1 a 3
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv zaručených v čl. 6
ods. 1 a čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), čl. 18 ods. 1 až 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach
(ďalej len „pakt“), ako aj v čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 7“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 Tos 21/2011 zo 6. decembra 2011.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Vojenského obvodového súdu
P. (ďalej len „vojenský obvodový súd“) sp. zn. T 171/72 z 30. novembra 1972 bol
sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených
silách podľa § 269 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý Trestný zákon“) a bol mu
uložený trest odňatia slobody v trvaní 15 mesiacov nepodmienečne. Dôvodom odsúdenia
bola skutočnosť, že sťažovateľ kvôli svojmu náboženskému presvedčeniu svedka
Jehovovho odmietol vykonať vojenskú základnú službu.
Uznesením Vojenského obvodového súdu B. sp. zn. Nt 23/73 z 23. februára 1973 bol
sťažovateľ prepustený na slobodu na základe amnestie prezidenta republiky z 23. februára
1973.
Uznesením vojenského obvodového súdu sp. zn. 2 Rtv 66/91 z 5. decembra 1991 bol
podľa § 14 ods. 1 písm. e) zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších
predpisov rozsudok zrušený v celom rozsahu a rovnako tak boli zrušené všetky rozhodnutia,
ktoré na neho obsahovo nadväzovali, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo, stratila
podklad.
Rozsudkom vojenského obvodového súdu sp. zn. 2 Rtv 66/91 z 27. januára 1992 bol
sťažovateľ uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa
§ 270 ods. 1 starého Trestného zákona a bol za to odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní
štyroch mesiacov podmienečne.
Okresný súd Prešov uznesením č. k. 33 Nt 13/2009-33 z 18. februára 2010 povolil
obnovu konania a rozsudok bol výrok o vine a treste v rozsudku vojenského obvodového
súdu, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom
na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením č. k. 23 Tos 21/2011-
49 zo 6. decembra 2011 porušil jeho práva. Tvrdí, že «Jádro sporu spočívá ve výkladu čl. 4
odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě (č. 209/1992 Sb.), kde je garantováno právo na
znovuotevření případu, jestliže vyvstanou nové skutečnosti nebo se prokáže podstatná vada
v předchozím řízení. Stížnostní soud to v napadeném rozhodnutí vysvětluje tak, že takové
právo existuje, ale že jde pouze o „mimořádné opravné prostředky“ (čl. 50 odst. 5 Ústavy),
z nichž podle platného trestního řádu připadá v úvahu v případě
a) procesních a hmotněprávních vad dovolání a
b) skutečností či nových důkazů obnova řízení.
... Jinými slovy, stížnostní soud podmínky pro aplikaci čl. 4 odst. 2 Protokolu…
interpretuje tak, že nápravu vadného rozhodnutí fakticky vylučuje…
Tím ovšem dochází k porušení čl. 4 odst. 4 Listiny, neboť vykládat nějaké ustanovení
tak, že není možné ho prakticky aplikovat, znamená nešetřit podstatu a smysl základních
práv a svobod. Zároveň dochází k porušení čl. 50 odst. 5 Ústavy a čl. 4 odst. 2 Protokolu
č. 7 k Úmluvě.
V napadeném usnesení se připouští, že podle § 394 odst. 4 trestního řádu by novou
skutečností mohlo být relevantní rozhodnutí Evropského soudu pro lidská práva.
Krajský soud v napadeném rozhodnutí tvrdí, že soud prvního stupně si svým
rozhodnutím „prakticky předčasné přivlastnil kompetence“ Evropského soudu pro lidská
práva.
Nicméně stížnostní soud se judikaturou Evropského soudu pro lidská práva v dané
věci vůbec nezabýval. Ze srovnatelných rozsudků, tj. takových, které se zabývají obsahově
totožnou problematikou, vyplývá, že ve stěžovatelově věci byl porušen čl. 9 Úmluvy.
Již v době, kdy rozhodoval stížnostní soud, existoval totiž rozsudek Velkého senátu
Evropského soudu pro lidská práva ze dne 7. 7. 2011 č. 23459/03 ve srovnatelné věci
Vahana Bayatyana. Zde Evropský soud poprvé vyslovil, že perzekuce kvůli odepření
vojenské služby z náboženských důvodů je porušením čl. 9 Úmluvy.
V návaznosti na to vydal Evropský soud pro lidská práva další rozsudky se shodnými
závěry, a to ze dne:
• 22. 11. 2011 č. 43965/04 ve věci Yunuse Ercepa;
• 10. 1. 2012 č. 37819/03 ve věci Hayka Bukharatyana...
Stěžovatel má za to, že z těchto rozsudku je třeba vyvodit praktické závěry a ne
počínat si jako arménské úřady, které navzdory těmto rozsudkům nadále odmítají ve
srovnatelných věcech odsouzení zrušit a nadále ze stejných důvodů vězní 58 dalších mužů...
Stěžovatel namítá porušení čl. 9 Úmluvy.
Tomu ve slovenských poměrech odpovídá i porušení práva na svobodu svědomí
a náboženského vyznaní a související právo na odepření vojenské služby podle čl. 15
odst. 1, 3 Listiny, čl. 24 odst. 1, čl. 25 odst. 2 Ústavy a čl. 18 odst. 1-3 Paktu...
Stěžovatel připomíná, že rozsudky Evropského soudu pro lidská práva uvedené
v bodě IV. zároveň překonaly dosavadní judikaturu Ústavního soudu SR.
Rozsudky Evropského soudu pro lidská práva uvedené v bodě IV. potvrzují, že
nedávna pravomocná zrušení obdobných vadných rozsudků slovenskými soudy je zcela na
místě.
Stěžovatel přitom podotýká, že všem navrhovatelům, jimž obecné soudy vyšlý vstříc,
bylo zcela lhostejné, zda ke zrušení rozsudku došly přímou aplikací čl. 4 odst. 2 Protokolu
č. 7 k Úmluvě nebo s odkazem na § 394 odst. 1 trestního řádu či na § 394 odst. 4 trestního
řádu anebo jakýmkoli jiným procesním postupem.
Pro navrhovatele bylo v těchto věcech podstatné, že k zrušení nezákonného rozsudku
(případné nedůsledného rehabilitačního rozhodnutí) došlo. Viz pravomocná rozhodnutí:
Okresního soudu Bratislava I. ze dne
• 16. 10. 2009 č.j. 3Nt/4/2008-VOS ve věci Štefana Kully;
• 22. 2. 2010 sp. zn. 7Nt/1/2009 ve věci Štefana Kovára;
• 10. 5. 2010 sp. zn. 1 Nt 13/2009 ve věci zemř. Pavla Ujháziho;
• 22. 11. 2010 sp. zn. 5Nt/13/2009 ve věci zemř. Jána Roztockého...
Stěžovatel má za to, že pokud jemu obnova řízení byla odepřena, zatímco ve
srovnatelných případech jiných slovenských občanů byla povolena, pak to znamená
porušení práva na rovnost osob ve shodném právním postavení, a tudíž porušení čl. 1
Listiny, a to při současném porušení čl. 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě.
Zatímco ve shora uvedených případech soudy navrhovatelům poskytly ochranu ve
smyslu čl. 36 odst. 1 Listiny a čl. 46 odst. 1 Ústavy, Krajský soud Trenčín ochranu
stěžovateli neposkytl, a tím porušil tato ustanovení a také právo na spravedlivý proces
podle čl. 6 odst. 1 Úmluvy.
Stěžovatel k této problematice připomíná též dvě rozhodnutí Nejvyššího soudu ČR:
Slovenský občan F. B. byl ze stejného důvodů jako stěžovatel odsouzen v roce 1959 a
částečně byl rehabilitován v roce 1992. Šlo o jediné odsouzení, tudíž zásada „ne bis in
idem“ zde nehrála roli. F. B. však chtěl dosáhnout úplné rehabilitace, a proto podal návrh
na povolení obnovy řízení. Návrhu vyhověl Okresní soud Hradec Králové usnesením ze dne
15. 12. 2000 sp. zn. Nt 1710/99, avšak ministr spravedlnosti ČR proti tomuto rozhodnutí
podal stížnost pro porušení zákona s tím, že náprava je možná pouze cestou stížnosti pro
porušení zákona. Nejvyšší soud ČR však ministrovu stížnost zamítl usnesením ze dne 3. 7.
2001 sp. zn. 7 Tz 140/2001, neboť právě obnova řízení umožňuje, aby ve smyslu článku 38
odst. 2 Listiny a článku 6 odst. 1 Úmluvy byla navrhovatelova „záležitost... spravedlivě,
veřejně a v přiměřené lhůtě projednána nezávislým a nestranným soudem“...».
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„I. Usnesením Krajského soudu Trenčín ze dne 6. 12. 2011 č.j. 23Tos/21/2011-49
bylo porušeno právo stěžovatele na
- spravedlivý proces podle čl. 6 odst. 1 Úmluvy;
- šetření základních práv a svobod podle čl. 4 odst. 4 Listiny;
- soudní ochranu podle čl. 36 odst. 1 Listiny a čl. 46 odst. 1 Ústavy;
- znovuotevření případu podle čl. 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě;
- rovnost podle čl. 1 Listiny;
- odepření vojenské služby z důvodu svědomí a náboženského vyznaní podle
čl. 15 odst. 3 Listiny a čl. 25 odst. 2 Ústavy;
- svobodu svědomí a náboženského vyznaní podle čl. 18 odst. 1-3 Paktu, čl. 15
odst. 1 Listiny a čl. 24 odst. 2 Ústavy a čl. 9 Úmluvy.
II. Usnesení Krajského soudu Trenčín ze dne 6. 12. 2011 č.j. 23Tos/21/2011-49
se zrušuje.
III. Stěžovateli se přiznává přiměřené zadostiučinění ve výši 1.000,- Euro, které je
Krajský soud Trenčín povinen vyplatit k rukám stěžovatele do dvou měsíců od doručení
tohoto nálezu.
IV. Stěžovateli se podle advokátního tarifu přiznávají náklady právního
zastupování, které je Krajský soud Trenčín povinen vyplatit na účet právního zástupce
stěžovatele...“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo
slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa v tej časti, ktorou namieta porušenie
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na „rovnosť“ podľa čl. 1 listiny a práva nebyť
opakovane súdený alebo trestaný podľa čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7 napadnutým uznesením
č. k. 23 Tos/21/2011-49 zo 6. decembra 2011 vo vzťahu k zamietnutiu povolenia na obnovu
konania, je zjavne neopodstatnená.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je
opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade
s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu
napadnutého uznesenia krajského súdu.
Z napadnutého uznesenia krajského súdu č. k. 23 Tos/21/2011-49 zo 6. decembra
2011 pripojeného k sťažnosti okrem iného vyplýva:
«Predovšetkým je potrebné uviesť, že rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Na
jednej strane súd konštatuje, že nejde o novoobjavené, resp. súdu skôr neznáme skutočnosti,
pričom nedostatok tejto podmienky uvedenej v § 394 ods. 1 Tr.por. pre povolenie obnovy
konania, súd nahradil čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 vyššie uvedeného Dohovoru.
K tomu senát krajského súdu vyslovuje nasledovný právny názor o vzťahu a použití
tých ustanovení Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Trestného
poriadku týkajúcich sa mimoriadnych opravných prostriedkov proti právoplatným
rozhodnutiam súdu.
Ustanovenie čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 Dohovoru vyjadruje možnosť obnovy
konania, ako výnimky z ods. 1 vyššie citovaného ustanovenia o neprípustnosti stíhania
a potrestania, ak v tej istej veci už bolo právoplatne rozhodnuté. Predmetné ustanovenie
Dohovoru pod pojmom obnova konania, nemá na mysli len obnovu konania v zmysle nášho
Tr.por. (vrátane Tr.por. účinných do 31.12.2005), ale obnovu konania všeobecne, z
dôvodov jednak skutkových alebo procesných. Takto formulovanej možnosti „otvorenia“
právoplatne skončenej veci bol potom daný výraz aj v Ústave Slovenskej republiky, kde v čl.
50 ods. 5 sa používa pojem „mimoriadne opravné prostriedky“.
Ďalej je potrebné poukázať na to, že citované ustanovenie Dohovoru výslovne
odkazuje na zákon a Trestný poriadok príslušného štátu, pričom v Trestnom poriadku je
daný tomuto výraz v ustanoveniach o mimoriadnych opravných prostriedkoch - 8. hlava
III. časti Tr.por., kde najmä procesné vady a hmotnoprávne vady, vrátane vád týkajúcich sa
trestu, môžu byť dôvodom na dovolanie (predtým sťažnosť pre porušenie zákona) a až
skutkové vady v prípade nových skutočností, alebo dôkazov týkajúce sa ako výroku o vine
tak, aj výroku o treste, môžu byť podmienkou pre obnovu konania.
Pod pojmom podstatná chyba v predchádzajúcom konaní nemožno mať na mysli
použitie nesprávnej právnej kvalifikácie na základe nesprávneho právneho názoru, hoci by
to aj vyplývalo z nesprávnej aplikácie do úvahy prichádzajúcich predpisov, vrátane
medzinárodných dohôd. Iný výklad by bol v rozpore s podmienkami obnovy konania podľa
Z uvedeného predovšetkým vyplýva, že v tomto prípade na obnovu konania (či už
cestou dovolania, tak aj obnovy konania) nie je možné povoliť podľa čl. Dohovoru, ktorý
citoval súd prvého stupňa vo výroku svojho rozhodnutia. Uvedené ustanovenie Dohovoru
totiž priamo odkazuje na vnútroštátnu úpravu, a teda sám Dohovor takto vylučuje svoje
vlastné priame použitie na vnútroštátnu obnovu konania.
Taktiež je potrebné poukázať na ustanovenie § 394 ods. 4 Tr. por., podľa ktorého
skutočnosťou skôr neznámou je aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa
ktorého rozhodnutím prokurátora alebo súdu Slovenskej republiky, alebo v konaní ktoré mu
prechádzalo boli porušené základné ľudské práva alebo slobody obvineného, ak negatívne
dôsledky tohto ustanovenia nemožno inak napraviť. Súd prvého stupňa si svojím
rozhodnutím prakticky predčasne „osvojil“ kompetencie tohto Európskeho súdu, pričom
v konaní o obnove konania negatívne dôsledky vyššie uvedených súdnych rozhodnutí,
nemožno inak napraviť.
Z uvedených dôvodov dospel preto krajský súd k záveru, že v predmetnej trestnej veci
neboli zistené podmienky pre povolenie obnovy konania v dôsledku čoho zrušil napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa v celom rozsahu a návrh odsúdeného na obnovu konania
zamietol.»
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd jednoznačným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré sťažnosti vojenského prokurátora vyhovel. Ústavný
súd považuje za potrebné konštatovať, že predmetný postup krajského súdu pri
odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne
neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského
súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
krajského súdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho
názoru krajského súdu je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol
nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,
zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam.
Sťažovateľ v súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu vo svojej sťažnosti
poukázal aj na iné rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu
Českej republiky, ktoré podľa jeho názoru preukazujú skutočnosť, že „Shora uvedenými
rozhodnutími slovenského i českého Nejvyššího soudu tedy stěžovatel vyvrací tvrzení soudu
stížnostního, že projednání věci v rehabilitačním řízení po 1. 1. 1990 je samo o sobě
zárukou správného rozhodnutí ve věci samé.“. Nad rámec uvedených skutočností ústavný
súd považuje za potrebné k sťažovateľom namietanej existencii obsahovo odlišnej
judikatúry všeobecných súdov doplniť, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať
rozhodovaciu prax všeobecných súdov (I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).
Podľa názoru ústavného súdu z uvedeného vyplýva, že predmetný právny výklad
krajským súdom nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o porušení práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na „rovnosť“ podľa čl. 1 listiny
a práva nebyť opakovane súdený alebo trestaný podľa čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7, preto bolo
potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj porušenie základných práv zaručených
v čl. 15 ods.1 a 3 listiny a v čl. 18 ods. 1 až 3 paktu, pretože „v rehabilitačním řízení nebylo
zohledněno právo stěžovatele na odepření vojenské služby z důvodu svědomí
a náboženského vyznání podle čl. 15 odst. 1, 3 Listiny a s tím související právo na svobodu
svědomí a náboženského vyznání podle čl. 18 odst. 1-3 Paktu…“, bez ďalšej bližšej
argumentácie, ktorou by odôvodnil svoje tvrdenia.
Podľa čl. 15 ods. 3 listiny nikoho nemožno nútiť, aby vykonával vojenskú službu, ak
je to v rozpore s jeho svedomím alebo s jeho náboženským vyznaním. Podrobnosti ustanoví
zákon.
Podľa čl. 18 ods. 1 paktu každý má právo na slobodu myslenia, svedomia
a náboženstva. Toto právo zahŕňa v sebe slobodu vyznávať alebo prijať náboženstvo alebo
vieru podľa vlastnej voľby a slobodu prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru sám alebo
spoločne s inými či už verejne alebo súkromne, vykonávaním náboženských úkonov,
bohoslužbou, zachovávaním obradov a vyučovaním.
Podľa čl. 18 ods. 2 paktu nikto nesmie byť podrobený donucovaniu, ktoré by
narušovalo jeho slobodu vyznávať alebo prijať náboženstvo alebo vieru podľa svojej
vlastnej voľby.
Podľa čl. 18 ods. 3 paktu sloboda prejavovať náboženstvo alebo vieru sa môže
podrobiť len takým obmedzeniam, aké predpisuje zákon a ktoré sú nevyhnutné na ochranu
verejnej bezpečnosti, poriadku, zdravia alebo morálky alebo základných práv a slobôd
iných.
V tejto súvislosti chce ústavný súd poukázať na svoje skoršie rozhodnutie č. k.
II. ÚS 342/06-28 z 11. decembra 2007 vydané v obdobnej veci, v ktorom ústavný súd,
pokiaľ ide o porušenie základných práv a slobôd zaručených v čl. 15 ods. 3 listiny,
dostatočným spôsobom konštatoval, že v danom prípade bola sloboda svedomia
a presvedčenia sťažovateľa obmedzená na základe zákona a o tomto obmedzení nemožno
tvrdiť, že by bolo úplne neospravedlniteľné záujmom štátu na zabezpečení jeho
obranyschopnosti a zachovaní verejného poriadku, a teda sledovalo legitímny cieľ, a to ani
s poukazom na to, že zákonné obmedzenie ustanovovalo „staré právo“, ktoré bolo
predchádzajúcim režimom vykladané spôsobom, ktorý nie je v každom prípade
akceptovaný i v súčasnosti. Povinnosť vykonávať vojenskú službu podľa starého práva
nemožno vnímať ako výlučne socialistickú a protidemokratickú, hoci v danom prípade
„staré (trestné) právo“ nechránilo jednotlivca primeraným spôsobom v porovnaní
s ochranou záujmov spoločnosti (obdobne aj II. ÚS 152/2011).
Podobne tak ústavný súd vo svojom rozhodnutí č. k. III. ÚS 165/05-22 z 9. júna 2005
vo vzťahu k slobode svedomia uviedol, že ani relevantná časť práva platného v čase
rozhodovania o vine a treste nevykazuje ani podľa vtedy platných medzinárodných
štandardov znaky neznesiteľnej nespravodlivosti, ktoré by súdy dnes mohli a museli
zohľadniť, a to aj s poukazom na to, že v roku 1981 ani všetky členské štáty Rady Európy
neumožňovali vykonať namiesto vojenskej služby civilnú službu (napr. Švajčiarsko)
a trestnoprávny postih za nenastúpenie vojenskej služby bol zavedený aj v týchto krajinách.
Ústavný súd konštatuje, že rovnaké závery sa vzťahujú aj na vec sťažovateľa.
S namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 15 ods. 1 až 3 listiny a čl. 18
ods. 1 až 3 paktu sa čiastočne vysporiadal aj krajský súd v odôvodnení napadnutého
uznesenia, a to tak, ako ústavný súd uvádza v už citovanom odôvodnení napadnutého
uznesenia krajského súdu. Ústavný súd vzhľadom na skutočnosť, že nezistil porušenie
týchto základných práv, dospel k záveru, že napadnutým uznesením krajského súdu
nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva zaručeného v čl. 15 ods. 1 až 3 listiny
a v čl. 18 ods. 1 až 3 paktu. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť aj
v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2012