Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 413/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. septembra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť J. G., D., zastúpeného euroadvokátom JUDr. L. M., Česká

republika, vo veci namietaného porušenia a Slovenskej

republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným

súdom Prešov pod sp. zn. a Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. G. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2013

doručená sťažnosť J. G., D. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46

ods. 1 a (ďalej len „“), a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 4 ods. 2 Protokolu

č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol“)

v konaniach vedených Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

a Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.

. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 18. júla 2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov (ďalej len

„vojenský súd“) sp. zn. T 171/72 z 30. novembra 1972 bol sťažovateľ uznaný vinným

trestným činom nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného

zákona a bol mu za to uložený trest odňatia slobody v trvaní 15 mesiacov nepodmienečne

so zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny. Uvedeného činu sa mal dopustiť tým, že

odoprel vykonávať vojenskú službu, a to kvôli svojmu náboženskému presvedčeniu Svedka

Jehovovho. Navyše mal aj zdravotné problémy. Uznesením Vojenského obvodového súdu

Bratislava sp. zn. Nt 23/73 z 23. februára 1973 bol sťažovateľ prepustený na slobodu

na základe amnestie prezidenta republiky z 23. februára 1973.

Uznesením vojenského súdu sp. zn. z 5. decembra 1991 bol rozsudok

sp. zn. T 171/72 z 30. novembra 1972 v rámci rehabilitačného konania zrušený v celom

rozsahu, pričom následným rozsudkom sp. zn. z 27. januára 1992 bol

sťažovateľ uznaný vinným trestným činom nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa

a bol mu za to uložený trest odňatia slobody v trvaní 4

mesiacov podmienečne.

Uznesením okresného súdu č. k. -33 z 18. februára 2010 bola vo veci

povolená obnova konania a všetky dovtedy vydané rozhodnutia boli zrušené. Na základe

sťažnosti prokurátora uznesením krajského súdu č. k. -49 zo 6. decembra

2011 bolo uznesenie okresného súdu zrušené a návrh sťažovateľa na povolenie obnovy

konania bol zamietnutý. Následným uznesením ústavného súdu č. k. -7

z 13. septembra 2012 bola ako zjavne neopodstatnená odmietnutá sťažnosť podaná

sťažovateľom proti už uvedenému uzneseniu krajského súdu. Na základe novozistených

skutočností podal sťažovateľ 12. októbra 2012 ďalší návrh na povolenie obnovy konania.

Uznesením okresného súdu č. k. -173 z 12. apríla 2013 bol návrh zamietnutý

s tým, že obhajobou sťažovateľa sa „prvostupňový súd i odvolací súd v pôvodnom konaní

z hľadiska vtedy platného právneho poriadku zaoberali, neakceptovali ju a v odôvodnení

rozhodnutí sa s ňou vysporiadali“. Napokon uznesením krajského súdu č. k.

-180 z 19. júna 2013 bola sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu

okresného súdu zamietnutá s tým, že skutočnosti, ktoré teraz uvádza sťažovateľ, boli známe

„i pri rozhodovaní súdu v rehabilitačnom konaní“.

Sťažovateľ predovšetkým namieta, že v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

došlo k porušeniu jeho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 a listiny. Totiž podľa nesmie

rozhodovať o návrhu na povolenie obnovy konania sudca, ktorý rozhodoval vo veci

v predchádzajúcom konaní. V danom prípade rozhodovali však v predchádzajúcom konaní

vedenom pod sp. zn. rovnakí sudcovia, ktorí teraz rozhodovali vo veci pod

sp. zn. . Táto skutočnosť je sama osebe dôvodom na zrušenie uznesenia

krajského súdu č. k. -180 z 19. júna 2013.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na rozporuplnosť odôvodnenia uznesenia okresného

súdu č. k. -173 z 12. apríla 2013, kde sa uvádza, že sťažovateľovou obhajobou

sa „prvostupňový súd i odvolací súd v pôvodnom konaní z hľadiska vtedy platného

právneho poriadku zaoberali, neakceptovali ju a v odôvodnení rozhodnutí sa s ňou

vysporiadali“. Pokiaľ by to tak naozaj bolo, potom už táto skutočnosť sama osebe je

dôvodom na obnovu konania, pretože to, čo bolo zistené v pôvodnom konaní (spáchanie

trestného činu podľa ), bolo popreté v rehabilitačnom konaní,

v ktorom okresný súd zistil, že došlo k spáchaniu trestného činu podľa § 270 ods. 1

. Ak súd v terajšom konaní uznal ako správne zistenia v pôvodnom (teda

nie v rehabilitačnom) konaní, potom nemusel povoľovať obnovu pôvodného konania, ale

mal povoliť obnovu rehabilitačného konania, zrušiť všetky rehabilitačné rozhodnutia

a následne znova a riadne konať v rehabilitačnej veci. K tomu sťažovateľ poznamenáva, že

hoci je trestná sadzba podľa prísnejšia, než podľa

ods. 1, je aplikácia § 269 ods. 1 pre sťažovateľa výhodnejšia, lebo v takomto prípade je

chránený zásadou ne bis in idem. V prípade mu však hrozí

opakované trestné stíhanie. V podrobnostiach odkazuje v tejto súvislosti na zjednocujúce

stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

Tpj 14/97 z 21. mája 1998.

Krajský súd v napadnutom uznesení uvádza, že všetky okolnosti „boli známe i pri

rozhodovaní súdu v rehabilitačnom konaní“. Medzi tieto okolnosti patrí aj to, že sťažovateľ

„vždy tvrdil, že prekážkou výkonu vojenskej základnej služby je jeho náboženské

presvedčenie a jeho subjektívne zlý zdravotný stav“. Ak ale prekážkou výkonu vojenskej

základnej služby bolo aj sťažovateľovo náboženské presvedčenie, tak išlo o vedomé

a úmyselné odopretie vojenskej služby a v žiadnom prípade nemohlo ísť o nedbanlivostný

trestný čin podľa . Aj z tohto pohľadu teda existuje

novozistená skutočnosť, podľa ktorej sťažovateľ nespáchal a ani nemohol spáchať trestný

čin, za ktorý bol odsúdený v rehabilitačnom konaní. I preto mali byť rehabilitačné

rozhodnutia zrušené s tým, aby sa znova a riadne konalo vo veci.

Uvedenými ďalšími skutočnosťami došlo jednak k porušeniu základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , resp. listiny, jeho

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale tiež práva na

znovuotvorenie prípadu podľa čl. 4 ods. 2 protokolu.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 48 ods. 1

a listiny v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. ,

ako aj porušenie , listiny, dohovoru a

protokolu v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. a krajským

súdom pod sp. zn. s tým, aby boli uznesenia okresného súdu z 12. apríla

2013 a krajského súdu z 19. júna 2013 zrušené. Napokon sa domáha priznania náhrady trov

právneho zastúpenia advokátom vo výške 275,94 €.

II.

Z uznesenia okresného súdu č. k. -173 z 12. apríla 2013 vyplýva, že ním

bol zamietnutý návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania vedeného vojenským

súdom pod sp. zn. . Podľa názoru okresného súdu sťažovateľ odoprel výkon

vojenskej služby z dôvodu svojho náboženského presvedčenia, pričom touto jeho obhajobou

sa všeobecné súdy v pôvodnom konaní z hľadiska vtedy platného právneho poriadku

zaoberali, neakceptovali ju a v odôvodnení rozhodnutia sa s ňou vysporiadali, pričom

zo spisu vojenského súdu sp. zn. T 171/1972 nevyplýva, že by sa sťažovateľ chcel legálne

vyhnúť povinnej vojenskej službe prácou v bani. Znamená to, že návrh na obnovu konania

neobsahuje skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by boli pre okresný súd nové, resp. skôr

neznáme v zmysle .

Z uznesenia krajského súdu č. k. -180 z 19. júna 2013 vyplýva, že

ním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu č. k.

-173 z 12. apríla 2013. Sťažovateľ vo svojom návrhu na povolenie obnovy

konania vedeného vojenským súdom pod sp. zn. ako novú okolnosť uvádzal

to, že v rehabilitačnom konaní vojenský súd vyhodnotil jeho náboženské presvedčenie ako

irelevantné a za kľúčové považoval to, že z nedbanlivosti nerešpektoval povolávací rozkaz,

pretože sa subjektívne zdravotne necítil spôsobilý na výkon vojenskej služby. V tejto

súvislosti vojenský súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože neodstránil rozpor, prečo

sa sťažovateľ cítil zdravotne nespôsobilý už v roku 1972, hoci lekári k tomuto záveru

dospeli v roku 1975. Pokiaľ by sťažovateľ bol v roku 1972 spôsobilý na výkon vojenskej

služby a pritom zároveň objektívne nebol spôsobilý na prácu v podzemí, potom bolo treba

zistiť, v čom konkrétne sa líšili zdravotné požiadavky na výkon vojenskej služby

v porovnaní s prácou v podzemí, ako aj to, ako treba danú situáciu riešiť aplikovaním

právnych predpisov nižšej právnej sily (právny predpis uverejnený v čiastke 41/1958 Ú. v.).

V sťažnosti podanej proti zamietajúcemu uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 12. apríla 2013 sťažovateľ namietal, že vo svojom návrhu nežiadal obnovu pôvodného

konania, ale výslovne obnovu rehabilitačného konania. Rozdiel vo výsledku pôvodného

konania a rehabilitačného konania spočíval nielen vo výmere trestu, ale najmä v právnej

kvalifikácii, keď v pôvodnom konaní bol odsúdený pre úmyselný trestný čin, avšak

v rehabilitačnom konaní pre nedbanlivostný trestný čin. Práve to je dôvod na obnovu

konania. V žiadnom prípade totiž nemohlo ísť o nedbanlivostný trestný čin, pre ktorý je

sťažovateľ stále právoplatne odsúdený rehabilitačným súdom. Obnova konania mala byť

preto povolená tak, aby mohol byť rehabilitačný rozsudok zrušený a aby bolo možné

rehabilitačné konanie znova realizovať. Dosiaľ nebola uspokojivo objasnená otázka, prečo

sa sťažovateľ cítil na vojenskú službu zdravotne nespôsobilý už v roku 1972, hoci lekári

dospeli k takémuto záveru až v roku 1975. K tejto otázke nebol vypracovaný znalecký

posudok tak v pôvodnom konaní v roku 1972, ako ani v rehabilitačnom konaní v roku 1991.

Podľa názoru krajského súdu sa okresný súd dôsledne vysporiadal s návrhom a svoje

zamietajúce stanovisko aj v súlade so zákonom odôvodnil. Sťažovateľ v pôvodnom konaní

nenamietal, že by chcel využiť možnosť oslobodenia od povinnej vojenskej služby tým, že

by uzavrel zmluvu o desaťročnom výkone prác s B. Preto sa vojenský súd touto možnosťou

ani nezaoberal. Sťažovateľ vo svojich výpovediach vždy tvrdil, že prekážkou výkonu

vojenskej základnej služby je jeho náboženské presvedčenie a jeho subjektívne zlý

zdravotný stav. Je síce faktom, že po podstatnom zhoršení zdravotného stavu bol v roku

1975 napokon od výkonu základnej vojenskej služby oslobodený, avšak až do tohto obdobia

bol považovaný za schopného vykonať túto službu. Zdravotné požiadavky na prácu

v podzemí musia byť prísnejšie, ako pre výkon vojenskej služby. Tieto okolnosti boli známe

aj pri rozhodovaní v rehabilitačnom konaní, pričom vojenský súd sa s nimi vysporiadal tak,

že vzhľadom na udávané subjektívne zdravotné problémy sťažovateľa, ktoré mu podľa jeho

tvrdenia zabránili nastúpiť vojenskú základnú službu k danému termínu, kvalifikoval jeho

konanie ako nedbanlivostný trestný čin.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným

súdom pod sp. zn. , nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

ak nemôžu takúto ochranu poskytnúť všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného súdu č. k.

-173 z 12. apríla 2013 bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný prostriedok,

a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa podľa , listiny,

dohovoru a protokolu mal krajský súd v rámci opravného konania. Tým je zároveň vylúčená

v tomto rozsahu právomoc ústavného súdu. Treba tiež dodať, že sťažovateľ právo podať

riadny opravný prostriedok proti uzneseniu krajského súdu aj využil.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému krajským súdom pod sp. zn. . Túto časť sťažnosti treba

považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľ predovšetkým namieta, že krajský súd porušil jeho základné právo

na zákonného sudcu podľa , resp. listiny, a to vzhľadom

na ustanovenie , podľa ktorého o návrhu na povolenie

obnovy konania nesmie rozhodovať sudca, ktorý rozhodoval vo veci v predchádzajúcom

konaní. Napriek tomu v danom prípade v terajšom konaní vedenom pod sp. zn.

rozhodovali tí istí sudcovia ako v predchádzajúcom konaní vedenom pod

sp. zn. .

Podľa o návrhu na povolenie obnovy konania, ktoré

sa skončilo právoplatným rozhodnutím súdu, rozhoduje iný samosudca, alebo iný senát

súdu, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni.

Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že na súde prvého stupňa musí o návrhu

na povolenie obnovy konania rozhodovať iný samosudca, resp. iný senát, než ktorý

rozhodoval predtým. Napriek tomu však podstatou námietky sťažovateľa je, že

v predchádzajúcom konaní a aj v terajšom konaní rozhodovali rovnakí sudcovia (senáty

v rovnakom zložení), a to v rámci opravného, teda druhostupňového konania vedeného

krajským súdom. Je preto už na prvý pohľad zrejmé, že uplatnená námietka nie je dôvodná.

Odhliadnuc od dosiaľ uvedeného, zrejmým zámerom zákonodarcu bolo zabezpečiť

čo najväčšiu objektivitu pri rozhodovaní o návrhoch na povolenie obnovy konania a práve

pre tento účel chcel zákonodarca vylúčiť možnosť, aby o povolení obnovy konania

rozhodoval ten istý sudca, resp. ten istý senát, ktorý rozhodoval predtým vo veci samej, teda

ten istý sudca, resp. ten istý senát, ktorý predtým rozhodol o vine a treste. Ratio legis

uvedeného ustanovenia nespočívalo teda v tom, aby sudca, resp. senát rozhodujúci o návrhu

na povolenie obnovy konania nesmel byť totožný so sudcom, resp. senátom rozhodujúcim

o skoršom (prvšom) návrhu na obnovu konania.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa , resp. listiny, jeho práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj jeho práva na znovuotvorenie prípadu

podľa čl. 4 ods. 2 protokolu treba uviesť nasledovné:

Z textu sťažnosti nevyplýva, na základe akých dôvodov požiadal sťažovateľ

o obnovu konania. Zo zhrnutia obsahu jeho návrhu na obnovu konania uvedeného

v uznesení krajského súdu č. k. -180 z 19. júna 2013 možno konštatovať, že

ako novú okolnosť uvádzal to, že v rehabilitačnom konaní vojenský súd vyhodnotil jeho

náboženské presvedčenie ako irelevantné a za kľúčové považoval to, že z nedbanlivosti

nerešpektoval povolávací rozkaz, pretože sa subjektívne zdravotne necítil spôsobilý na

výkon vojenskej služby. Namietal, že v tejto súvislosti vojenský súd nedostatočne zistil

skutkový stav, pretože neodstránil rozpor v tom, že hoci sa sťažovateľ cítil zdravotne

nespôsobilý už v roku 1972, lekári k tomuto záveru dospeli až v roku 1975. Vyslovil názor,

že pokiaľ by bol v roku 1972 spôsobilý na výkon vojenskej služby a pritom zároveň

objektívne nebol spôsobilý na prácu v podzemí, potom by bolo treba zistiť, v čom konkrétne

sa líšili zdravotné požiadavky na výkon vojenskej služby v porovnaní s prácou v podzemí,

ako aj to, ako treba danú situáciu riešiť podľa platnej právnej úpravy. V sťažnosti podanej

proti zamietajúcemu uzneseniu okresného súdu sťažovateľ tiež uviedol, že sa nedomáhal

obnovy pôvodného konania, ale výslovne obnovy rehabilitačného konania. Dôvodom

na obnovu konania je okolnosť, že kým v pôvodnom konaní bol odsúdený za úmyselný

trestný čin, zatiaľ v rehabilitačnom konaní sa tak stalo za nedbanlivostný trestný čin.

Rehabilitačné konanie malo byť povolením obnovy zrušené tak, aby mohlo prebehnúť nové

rehabilitačné konanie, v ktorom sa vyjasní, odkedy bol sťažovateľ zdravotne nespôsobilý

vojenskej služby. Na tento účel by sa mal vypracovať aj znalecký posudok.

Na základe dosiaľ uvedeného možno z pohľadu ústavného súdu konštatovať, že

sťažovateľ považoval za novú skutočnosť tú okolnosť, že zmena právnej kvalifikácie jeho

konania z úmyselného trestného činu podľa na

nedbanlivostný trestný čin podľa sa v rehabilitačnom konaní

vykonala bez dostatočne zisteného skutkového stavu, pretože nebolo dostatočne dôkazmi

(najmä znaleckým posudkom) vyjasnené, kedy sa stal sťažovateľ nespôsobilým vykonávať

základnú vojenskú službu, a zároveň nebola ani jasná vzájomná súvislosť medzi zdravotnou

spôsobilosťou na výkon vojenskej služby a na prácu v podzemí.

Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že tvrdené rozhodovanie

v rehabilitačnom konaní bez dostatočného preverenia rozhodujúcich skutkových okolností

nie je dôvodom na obnovu konania. Ide totiž v skutočnosti o námietku nedostatočne

zisteného skutkového stavu, ktorú bolo možné uplatniť v rámci odvolania proti rozsudku

vojenského súdu sp. zn. z 27. januára 1992, čo však sťažovateľ neurobil.

Vo svetle tohto záveru sa argumenty uvedené v sťažnosti podanej ústavnému súdu javia ako

nepodstatné.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. septembra 2013