Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 359/2012
PDF · 163.1 KB
No categories available
II. ÚS 359/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. S., S., zastúpeného advokátom JUDr. T. S.,
PhD., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v
konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na
zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v
Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 NcC 12/2011 a jeho uznesením z 31. augusta 2011
a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. D. S. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra
2011 doručená sťažnosť MUDr. D. S., S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní
zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl.
48 ods. 1 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
2 NcC 12/2011 a jeho uznesením z 31. augusta 2011.
V konkrétnostiach sťažovateľ uviedol, že „Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bol porušený
tým, že Krajský súd v Prešove vydal uznesenie z 31. augusta 2011 sp. zn. 2 NcC 12/2011 s...
nezrozumiteľným výrokom“, v dôsledku čoho „už samotné nesplnenie požiadavky
zrozumiteľnosti výroku napadnutého uznesenia je dôvodom na zrušenie sťažnosťou
napadnutého uznesenia Krajského súdu v Prešove“. Sťažovateľ tiež uviedol, že
odôvodnenie uznesenia krajského súdu považuje za arbitrárne a z ústavného hľadiska
neudržateľné do tej miery, že „to malo za následok porušenie označených
ústavnoprocesných práv sťažovateľa“, konkrétne „základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Pokiaľ ide o porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy,
sťažovateľ uviedol, že „neaplikovaním zákonného ustanovenia § 11 ods. 1 vety druhej
O. s. p. Krajským súdom v Prešove došlo k porušeniu základného práva na zákonného
sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj k porušeniu práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd“, pričom „Porušením základného práva na zákonného sudcu podľa
čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“, pretože „O nariadení predbežného opatrenia
nemôže rozhodnúť súd, ktorý je podľa § 11 ods. 1 O. s. p. miestne nepríslušný.“.
Pokiaľ ide o porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy, sťažovateľ uviedol, že konanie krajského
súdu „... je jednostranné, odôvodnenie uznesenia... nesie znak arbitrárnosti a zároveň je
porušené právo na rovnosť v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky“.
Pretože krajský súd nedal sťažovateľovi podľa jeho tvrdenia možnosť vyjadriť sa
k vykonávaným dôkazom, porušil jeho základné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy –
právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Pokiaľ ide o porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažovateľ uviedol: „Pretože krajský
súd nepostupoval v súlade s princípom rovnosti zbraní a princípom kontradiktórnosti
konania porušil napadnutým uznesením právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6
ods. 1 Dohovoru.“
Sťažovateľ preto tvrdil, že „Pre dosiahnutie nápravy vo veci je nevyhnutné, aby
Ústavný súd Slovenskej republiky využil svoju právomoc podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a preto aby vyhovel návrhu sťažovateľa a zrušil označené uznesenie
Krajského súdu v Prešove a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na
ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo MUDr. D. S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní pred súdom podľa čl.
47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 NcC 12/2011 a uznesením Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 2 NcC 12/2011 z 31. augusta 2011 porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 NcC 12/2011 z 31. augusta 2011
zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
3. Priznáva MUDr. D. S. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- €,
ktoré je povinný vyplatiť Krajský súd v Prešove MUDr. D. S. do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť MUDr. D. S. trovy konania v sume
261,82 €... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho
zástupcu JUDr. T. S., PhD. advokáta so sídlom v K.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu
ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho
prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základných
práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 NcC 12/2011 a jeho uznesením z 31. augusta 2011, ktorým rozhodol, že na
konanie vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti sťažovateľa (vrátane konania
o predbežnom opatrení) je príslušný Okresný súd Ružomberok. Z uvedeného vyplýva, že
napriek tomu, že sťažovateľ namietal porušenie viacerých základných práv, podstata jeho
sťažnosti spočíva v namietanom porušení základného práva na zákonného sudcu podľa
čl. 48 ods. 1 ústavy, keďže o predbežnom opatrení v právnej veci starostlivosti súdu o jeho
maloleté deti mal rozhodnúť Okresný súd Prešov, a nie Okresný súd Ružomberok. Tým, že
krajský súd rozhodol, že týmto súdom je Okresný súd Ružomberok, podľa sťažovateľa
porušil jeho základné právo na zákonného sudcu.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Ústavný súd už viackrát uznal, že medzi takéto účinné právne prostriedky nápravy
možno v určitých prípadoch považovať aj dovolanie podľa § 236 a nasl. Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Hoci Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 238
ods. 4 vylučuje prípustnosť dovolania vo veciach upravených zákonom č. 36/2005 Z. z.
o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(s výnimkou rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností alebo
o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi
dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení), ústavný súd vo svojej
judikatúre k prípustnosti dovolania vyslovil, že prípustnosť dovolania opierajúceho sa
o niektorý z dôvodov podľa § 237 OSP je založená na princípe univerzality, čo znamená, že
dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu bez ohľadu na povahu
predmetu konania, ak sa v ňom namieta niektorá z procesných vád konania uvedených v
tomto ustanovení. V takýchto prípadoch možno napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v
ktorých je inak dovolanie vylúčené (III. ÚS 171/06, IV. ÚS 238/07, II. ÚS 1/08).
Z uvedeného dôvodu ústavný súd konštatoval, že „závažné procesné pochybenia
súdov (vrátane porušenia základného práva na zákonného sudcu)... sú jednak dôvodom na
podanie odvolania... a jednak dovolania podľa § 237 písm. g ) OSP“, takže „porušenie
ústavou garantovaného základného práva neodňateľnosti zákonnému sudcovi odôvodňuje
podanie tak riadneho ako aj mimoriadneho opravného prostriedku“ (IV. ÚS 10/02). Taký je
aj prípad sťažovateľa, ktorý namietal, že krajský súd postupom a označeným uznesením
porušil jeho základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. V rámci
Občianskeho súdneho poriadku ide o zákonný dôvod dovolania podľa § 237 písm. g) OSP,
t. j. „nesprávne obsadený súd“, keďže „Účelom práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy je
zabezpečiť občanovi, aby ochranu jeho právam poskytol sudca ako predstaviteľ tej zložky
súdnej moci, ktorá má právomoc o veci konať a aby ochranu práva v rámci súdnej moci
poskytol sudca zo súdu ktorý je vecne a miestne príslušný“ (II. ÚS 87/01).
Prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v konaní
postihnutom niektorou procesnou vadou uvedenou v § 237 OSP (a to aj vo veciach,
v ktorých je inak dovolanie podľa § 238 ods. 4 OSP vylúčené) vyplýva aj z praxe
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok sp. zn. 5 Cdo 147/01). Zo sťažnosti
sťažovateľa a ani z jej príloh však nevyplynulo, že by na ochranu svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (okrem odvolania) využil aj dovolanie s poukazom na niektorý
z dôvodov podľa § 237 OSP, keď bol toho názoru, že v jeho veci je použiteľné len
mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny
prokurátor“). Ústavný súd preto uvádza, že skutočnosť, že sťažovateľ nevyužil svoje právo
na podanie dovolania ako účinného a dostupného právneho prostriedku ochrany svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, nemôže byť dôvodom na to, aby ústavný súd
jeho procesné pochybenie napravoval prostredníctvom a v rámci konania o ústavnej
sťažnosti, pretože nie je ani alternatívou a ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Z uvedeného
vyplýva, že sťažovateľ sa mal domáhať ochrany svojho základného práva podľa čl. 48
ods. 1 ústavy prostredníctvom dovolania podľa § 236 a nasl. OSP v systéme všeobecného
súdnictva, a nie ústavnou sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom podľa čl. 127 ods. 1
V zásade rovnaké odôvodnenie ústavný súd použil aj vo vzťahu k namietanému
porušeniu ďalších práv (čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1
dohovoru), podstata ktorých podľa sťažovateľa spočívala v odňatí (nezákonnom
obmedzení) ich reálneho uplatnenia v konaní pred krajským súdom. Ústavný súd preto
uvádza, že pokiaľ bol sťažovateľ presvedčený o závažnom porušení aj týchto práv, mal aj
v tomto prípade k dispozícii účinný právny prostriedok nápravy v rámci všeobecného
súdnictva, a to dovolanie podľa § 237 písm. f) OSP (odňatie možnosti konať pred súdom)
vo vzťahu a prostredníctvom označených procesných práv.
Ako vyplýva zo sťažnosti, sťažovateľ ani proti prípadnému porušovaniu týchto
základných práv a slobôd nevyužil dovolanie a pridržiaval sa argumentácie o mimoriadnom
dovolaní generálneho prokurátora.
Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej neprípustnosť, pretože nevyčerpal možnosť podania
dovolania podľa § 236 a nasl. OSP ako účinného opravného prostriedku, hoci na to mal
právo.
Keďže sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, neprichádzalo do úvahy
zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami (zrušiť napadnuté rozhodnutie a vrátiť vec
krajskému súdu na ďalšie konanie, priznať sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie a náhradu trov právneho zastúpenia), rozhodovanie o ktorých je podmienené
vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. septembra 2012