Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)II. ÚS 380/2012
PDF · 135.06 KB
No categories available
II. ÚS 380/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M. s. r. o., zastúpenej A., s. r. o., vo veci
namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom
Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 6 Sž 15/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti M. s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2012
doručená sťažnosť spoločnosti M. s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) pod sp. zn. 6 Sž 15/2011. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 16. júla
2012.
Zo sťažnosti vyplýva, že v dňoch 21., 24., 25., 26., 27., 28. a 31. augusta 2009
sťažovateľka odvysielala v televíznom programe R. informácie o bytovom dome F., ktoré
mohli naplniť definíciu skrytej reklamy podľa § 32 ods. 13 zákona č. 308/2000 Z. z.
o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní“). Dňa 9. februára 2010 Rada pre
vysielanie a retransmisiu (ďalej len „rada“) ako správny orgán v oblasti vysielania
a retransmisie rozhodnutím sp. zn. RP/08/2010 uložila sťažovateľke pokutu vo výške
10 000 € za porušenie povinnosti ustanovenej v § 31a ods. 4 zákona o vysielaní.
Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu odvolanie. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
8 Sž 7/2010 z 10. marca 2011 bolo rozhodnutie rady zrušené a vec bola vrátená na ďalšie
konanie. Novým rozhodnutím rady sp. zn. RP 20/2011 z 24. mája 2011 bola za porušenie
povinnosti podľa § 32 ods. 12 zákona o vysielaní v znení účinnom k 31. augustu 2009
sťažovateľke uložená pokuta vo výške 10 000 €. Na základe odvolania sťažovateľky
rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 6 Sž 15/2011-23 z 25. apríla 2012 bolo rozhodnutie rady
potvrdené.
Podľa názoru sťažovateľky došlo k zásahu do jej základných práv pre nedodržanie
zákonnej subjektívnej lehoty, v ktorej mala rada rozhodnúť. Táto totiž nerozhodla
do 6 mesiacov odo dňa, keď sa o porušení povinnosti sťažovateľky dozvedela.
Podľa § 64 ods. 4 zákona o vysielaní rada o uložení sankcie rozhodne do šiestich
mesiacov odo dňa, keď sa o porušení povinnosti podľa odseku 1 dozvedela, najneskôr však
do jedného roka odo dňa, keď bola povinnosť porušená. Za deň, keď sa rada dozvedela
o porušení povinnosti podľa odseku 1, sa považuje deň prerokovania správy o kontrole
dodržiavania povinnosti podľa tohto zákona na zasadnutí rady. Sťažovateľka porušila
povinnosť 31. augusta 2009. Pre počítanie subjektívnej lehoty podľa zákona o vysielaní
v znení účinnom do 14. decembra 2009 je dňom rozhodujúcim pre určenie začiatku plynutia
lehoty deň, keď bola rade doručená sťažnosť fyzickej osoby smerujúca proti odvysielanému
televíznemu programu. Takáto sťažnosť bola doručená 7. septembra 2009 a od tohto
dátumu začala plynúť subjektívna lehota. Objektívna lehota má začiatok deň nasledujúci po
dni, v ktorom nastala skutočnosť určujúca začiatok lehoty, t. j. 1. septembra 2009.
Rozhodnutie rady bolo vydané 24. mája 2011. Pritom subjektívna lehota, v ktorej rada
mohla rozhodnúť o porušení povinnosti, ako aj o uložení sankcie, uplynula ešte v roku
2010. Preto došlo k preklúzii subjektívnej lehoty. Časové limitovanie právneho postihu za
správny delikt má materiálne a procesné dôvody. Len včasným uložením sankcie možno
dosiahnuť jeho účel, pričom čím dlhšia je doba od spáchania protiprávneho konania, tým
menšia je sila dôkazných prostriedkov. Sankcia už nefunguje ako prostriedok individuálnej
a generálnej prevencie. Takéto oneskorené sankcionovanie nenapĺňa účel, ktorý má ako
trest vyvolať. Je nemožné, aby rada rátala s tým, že keď jej rozhodnutie je napadnuté
odvolaním a najvyšší súd rozhodnutie zruší a vráti vec na ďalšie konanie, začala jej plynúť
nová subjektívna doba na rozhodnutie a uloženie sankcie. Rada musí uložiť sankciu vždy
do šiestich mesiacov odo dňa, kedy sa o porušení práva dozvedela. Iným výkladom by sa
vytváral stav, podľa ktorého by ustanovenie o subjektívnej lehote bolo bezvýznamné, keďže
rade poskytuje možnosť rozhodnúť v úplne inej a omnoho dlhšej lehote. Podľa názoru
sťažovateľky ústavný súd musí zodpovedať otázku, či je rozhodnutie vydané po uplynutí
subjektívnej lehoty spravodlivé.
Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.
6 Sž 15/2011 s tým, aby bol rozsudok z 25. apríla 2012 v spojení s rozhodnutím rady
z 24. mája 2012 zrušený a vec bola vrátená rade na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu
trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 323,51 €.
II.
Z rozsudku najvyššieho súdu č. k. 6 Sž 15/2011-23 z 25. apríla 2012 doručeného
právnemu zástupcovi sťažovateľky (podľa dátumovej pečiatky) 16. mája 2012 vyplýva, že
ním bolo potvrdené rozhodnutie rady sp. zn. RP 20/2011 z 24. mája 2011. Podľa názoru
najvyššieho súdu opravný prostriedok sťažovateľky nie je dôvodný. V súvislosti
s námietkou nedodržania zákonom ustanovenej šesťmesačnej subjektívnej lehoty
na rozhodnutie o uložení sankcie poukazuje najvyšší súd na ustanovenie § 64 ods. 3 zákona
o vysielaní v znení účinnom v čase spáchania deliktu, podľa ktorého rada rozhodne
o uložení sankcie do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa o porušení povinnosti podľa
odseku 1 dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď bola povinnosť porušená.
Podľa § 64 ods. 4 zákona o vysielaní v znení účinnom po 15. decembri 2009 rada o uložení
sankcie rozhodne do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa o porušení povinnosti podľa
odseku 1 dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď bola povinnosť porušená,
pričom za deň, keď sa rada dozvedela o porušení povinnosti podľa odseku 1, sa považuje
deň prerokovania správy o kontrole dodržiavania povinností podľa tohto zákona
na zasadnutí rady. Sťažovateľka mala porušiť povinnosť 31. augusta 2009. Subjektívna
šesťmesačná lehota začala rade plynúť podľa § 64 ods. 3 zákona o vysielaní v znení
účinnom do 14. decembra 2009 dňa 7. septembra 2009, keď bola rade doručená sťažnosť
fyzickej osoby smerujúca proti inkriminovanému televíznemu programu. Rozhodnutie rady
sp. zn. RP 08/2010 bolo vydané 9. februára 2010, teda pre počítanie subjektívnej lehoty
uplynulo 5 mesiacov a 2 dni. Subjektívna lehota bola v danom prípade zachovaná, pretože
rada prvýkrát rozhodla o uložení sankcie v zákonom ustanovenej šesťmesačnej lehote.
Vychádzajúc z ustanovenia § 64 ods. 3 zákona o vysielaní treba konštatovať, že
zákonodarca určil subjektívnu lehotu, ktorá sa vzťahuje na prvé rozhodnutie v konaní
o uložení sankcie, nie teda na ďalšie konanie po zrušení rozhodnutia o uložení sankcie
súdom, a to rešpektujúc skutočnosť, že sankcia je uložená v jednom celistvom konaní.
V dôsledku toho, že najvyšší súd prvé rozhodnutie o uložení sankcie zrušil a vec vrátil
na ďalšie konanie, rada nerozhodovala v novom konaní, ale v konaní, ktoré treba považovať
za pokračovanie už v začatom konaní po zrušení rozhodnutia súdom.
Z uvedených dôvodov námietku sťažovateľky, podľa ktorej sankcia bola uložená
neskorším rozhodnutím rady po uplynutí šesťmesačnej subjektívnej lehoty, treba považovať
za nedôvodnú. V prípadoch, keď v sankčnom konaní podľa zákona o vysielaní rada
rozhoduje v ďalšom konaní o uložení sankcie, je jej povinnosťou rozhodovať v jednoročnej
objektívnej lehote. Táto v danej veci začala plynúť nasledujúcim dňom od porušenia
povinnosti, t. j. 1. septembra 2009. Rozhodnutie rady sp. zn. RP 20/2011 bolo vydané
24. mája 2011, čiže od začiatku plynutia objektívnej lehoty do vydania rozhodnutia
o uložení sankcie uplynul 1 rok, 8 mesiacov a 24 dní. V tejto lehote sú však zahrnuté aj
časové úseky, keď podľa § 246d Občianskeho súdneho poriadku lehota na zánik
zodpovednosti neplynula, keďže rada rozhodla po druhýkrát, a to po predchádzajúcom
zrušení jej rozhodnutia najvyšším súdom, pričom za deň, kedy lehota začne spočívať,
sa považuje deň, kedy začalo súdne konanie. Posledným dňom spočívania lehoty je deň
právoplatnosti súdneho rozhodnutia. Prvé rozhodnutie rady sp. zn. RP 08/2010 bolo
napadnuté opravným prostriedkom doručeným najvyššiemu súdu 26. marca 2010.
O opravnom prostriedku sa rozhodlo rozsudkom z 24. marca 2011, teda lehota neplynula
11 mesiacov a 28 dní, z čoho vyplýva, že rada vydala rozhodnutie nielen v subjektívnej
šesťmesačnej lehote, ale aj v objektívnej jednoročnej lehote.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľky, podľa ktorej rada vo veci nerozhodla
v subjektívnej šesťmesačnej lehote, pretože v tejto lehote bolo vydané iba jej prvé
rozhodnutie, ktoré však najvyšší súd zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Ďalšie
rozhodnutie však už bolo vydané po uplynutí lehoty. Podľa sťažovateľky za správny možno
považovať iba taký výklad, podľa ktorého aj prípadné nové rozhodnutie (po zrušení
predchádzajúceho rozhodnutia vydaného súdom) musí byť vydané v šesťmesačnej
subjektívnej lehote.
Podľa názoru ústavného súdu sú úvahy najvyššieho súdu vyčerpávajúce
a presvedčivé. Podrobne zdôvodňujú zásady a spôsob počítania subjektívnej lehoty v danom
prípade. Rozsudok preto nemožno považovať za arbitrárny, ale ani za zjavne
neodôvodnený.
V danej súvislosti neušlo pozornosti ústavného súdu, že sťažovateľka nijako
konkrétne nepolemizuje s argumentáciou najvyššieho súdu vysvetľujúcou spôsob plynutia,
resp. počítania subjektívnej lehoty. Sťažovateľka sa totiž obmedzila iba na zopakovanie
svojho odlišného právneho názoru bez toho, aby pritom reflektovala na konkrétnu
argumentáciu najvyššieho súdu.
Napokon treba poznamenať, že hoci sťažovateľka žiadala vysloviť aj porušenie čl. 48
ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom, pričom verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených
zákonom, neuviedla nijaké skutočnosti, ale ani úvahy, z ktorých by porušenie uvedeného
článku ústavy malo vyplývať.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. septembra 2012