Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 380/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M. s. r. o., zastúpenej A., s. r. o., vo veci

namietaného porušenia a 2 a , ako aj

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom

Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti M. s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2012

doručená sťažnosť spoločnosti M. s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia a 2 a (ďalej len „“),

ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 16. júla

2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že v dňoch 21., 24., 25., 26., 27., 28. a 31. augusta 2009

sťažovateľka odvysielala v televíznom programe R. informácie o bytovom dome F., ktoré

mohli naplniť definíciu skrytej reklamy podľa

o vysielaní a retransmisii a o zmene o telekomunikáciách v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní“). Dňa 9. februára 2010 Rada pre

vysielanie a retransmisiu (ďalej len „rada“) ako správny orgán v oblasti vysielania

a retransmisie rozhodnutím sp. zn. uložila sťažovateľke pokutu vo výške

10 000 € za porušenie povinnosti ustanovenej v § 31a ods. 4 zákona o vysielaní.

Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu odvolanie. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 10. marca 2011 bolo rozhodnutie rady zrušené a vec bola vrátená na ďalšie

konanie. Novým rozhodnutím rady sp. zn. RP 20/2011 z 24. mája 2011 bola za porušenie

povinnosti podľa § 32 ods. 12 zákona o vysielaní v znení účinnom k 31. augustu 2009

sťažovateľke uložená pokuta vo výške 10 000 €. Na základe odvolania sťažovateľky

rozsudkom najvyššieho súdu č. k. -23 z 25. apríla 2012 bolo rozhodnutie rady

potvrdené.

Podľa názoru sťažovateľky došlo k zásahu do jej základných práv pre nedodržanie

zákonnej subjektívnej lehoty, v ktorej mala rada rozhodnúť. Táto totiž nerozhodla

do 6 mesiacov odo dňa, keď sa o porušení povinnosti sťažovateľky dozvedela.

Podľa § 64 ods. 4 zákona o vysielaní rada o uložení sankcie rozhodne do šiestich

mesiacov odo dňa, keď sa o porušení povinnosti podľa odseku 1 dozvedela, najneskôr však

do jedného roka odo dňa, keď bola povinnosť porušená. Za deň, keď sa rada dozvedela

o porušení povinnosti podľa odseku 1, sa považuje deň prerokovania správy o kontrole

dodržiavania povinnosti podľa tohto zákona na zasadnutí rady. Sťažovateľka porušila

povinnosť 31. augusta 2009. Pre počítanie subjektívnej lehoty podľa zákona o vysielaní

v znení účinnom do 14. decembra 2009 je dňom rozhodujúcim pre určenie začiatku plynutia

lehoty deň, keď bola rade doručená sťažnosť fyzickej osoby smerujúca proti odvysielanému

televíznemu programu. Takáto sťažnosť bola doručená 7. septembra 2009 a od tohto

dátumu začala plynúť subjektívna lehota. Objektívna lehota má začiatok deň nasledujúci po

dni, v ktorom nastala skutočnosť určujúca začiatok lehoty, t. j. 1. septembra 2009.

Rozhodnutie rady bolo vydané 24. mája 2011. Pritom subjektívna lehota, v ktorej rada

mohla rozhodnúť o porušení povinnosti, ako aj o uložení sankcie, uplynula ešte v roku

2010. Preto došlo k preklúzii subjektívnej lehoty. Časové limitovanie právneho postihu za

správny delikt má materiálne a procesné dôvody. Len včasným uložením sankcie možno

dosiahnuť jeho účel, pričom čím dlhšia je doba od spáchania protiprávneho konania, tým

menšia je sila dôkazných prostriedkov. Sankcia už nefunguje ako prostriedok individuálnej

a generálnej prevencie. Takéto oneskorené sankcionovanie nenapĺňa účel, ktorý má ako

trest vyvolať. Je nemožné, aby rada rátala s tým, že keď jej rozhodnutie je napadnuté

odvolaním a najvyšší súd rozhodnutie zruší a vráti vec na ďalšie konanie, začala jej plynúť

nová subjektívna doba na rozhodnutie a uloženie sankcie. Rada musí uložiť sankciu vždy

do šiestich mesiacov odo dňa, kedy sa o porušení práva dozvedela. Iným výkladom by sa

vytváral stav, podľa ktorého by ustanovenie o subjektívnej lehote bolo bezvýznamné, keďže

rade poskytuje možnosť rozhodnúť v úplne inej a omnoho dlhšej lehote. Podľa názoru

sťažovateľky ústavný súd musí zodpovedať otázku, či je rozhodnutie vydané po uplynutí

subjektívnej lehoty spravodlivé.

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.

s tým, aby bol rozsudok z 25. apríla 2012 v spojení s rozhodnutím rady

z 24. mája 2012 zrušený a vec bola vrátená rade na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu

trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 323,51 €.

II.

Z rozsudku najvyššieho súdu č. k. -23 z 25. apríla 2012 doručeného

právnemu zástupcovi sťažovateľky (podľa dátumovej pečiatky) 16. mája 2012 vyplýva, že

ním bolo potvrdené rozhodnutie rady sp. zn. RP 20/2011 z 24. mája 2011. Podľa názoru

najvyššieho súdu opravný prostriedok sťažovateľky nie je dôvodný. V súvislosti

s námietkou nedodržania zákonom ustanovenej šesťmesačnej subjektívnej lehoty

na rozhodnutie o uložení sankcie poukazuje najvyšší súd na ustanovenie § 64 ods. 3 zákona

o vysielaní v znení účinnom v čase spáchania deliktu, podľa ktorého rada rozhodne

o uložení sankcie do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa o porušení povinnosti podľa

odseku 1 dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď bola povinnosť porušená.

Podľa § 64 ods. 4 zákona o vysielaní v znení účinnom po 15. decembri 2009 rada o uložení

sankcie rozhodne do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa o porušení povinnosti podľa

odseku 1 dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď bola povinnosť porušená,

pričom za deň, keď sa rada dozvedela o porušení povinnosti podľa odseku 1, sa považuje

deň prerokovania správy o kontrole dodržiavania povinností podľa tohto zákona

na zasadnutí rady. Sťažovateľka mala porušiť povinnosť 31. augusta 2009. Subjektívna

šesťmesačná lehota začala rade plynúť podľa § 64 ods. 3 zákona o vysielaní v znení

účinnom do 14. decembra 2009 dňa 7. septembra 2009, keď bola rade doručená sťažnosť

fyzickej osoby smerujúca proti inkriminovanému televíznemu programu. Rozhodnutie rady

sp. zn. RP 08/2010 bolo vydané 9. februára 2010, teda pre počítanie subjektívnej lehoty

uplynulo 5 mesiacov a 2 dni. Subjektívna lehota bola v danom prípade zachovaná, pretože

rada prvýkrát rozhodla o uložení sankcie v zákonom ustanovenej šesťmesačnej lehote.

Vychádzajúc z ustanovenia § 64 ods. 3 zákona o vysielaní treba konštatovať, že

zákonodarca určil subjektívnu lehotu, ktorá sa vzťahuje na prvé rozhodnutie v konaní

o uložení sankcie, nie teda na ďalšie konanie po zrušení rozhodnutia o uložení sankcie

súdom, a to rešpektujúc skutočnosť, že sankcia je uložená v jednom celistvom konaní.

V dôsledku toho, že najvyšší súd prvé rozhodnutie o uložení sankcie zrušil a vec vrátil

na ďalšie konanie, rada nerozhodovala v novom konaní, ale v konaní, ktoré treba považovať

za pokračovanie už v začatom konaní po zrušení rozhodnutia súdom.

Z uvedených dôvodov námietku sťažovateľky, podľa ktorej sankcia bola uložená

neskorším rozhodnutím rady po uplynutí šesťmesačnej subjektívnej lehoty, treba považovať

za nedôvodnú. V prípadoch, keď v sankčnom konaní podľa zákona o vysielaní rada

rozhoduje v ďalšom konaní o uložení sankcie, je jej povinnosťou rozhodovať v jednoročnej

objektívnej lehote. Táto v danej veci začala plynúť nasledujúcim dňom od porušenia

povinnosti, t. j. 1. septembra 2009. Rozhodnutie rady sp. zn. RP 20/2011 bolo vydané

24. mája 2011, čiže od začiatku plynutia objektívnej lehoty do vydania rozhodnutia

o uložení sankcie uplynul 1 rok, 8 mesiacov a 24 dní. V tejto lehote sú však zahrnuté aj

časové úseky, keď podľa lehota na zánik

zodpovednosti neplynula, keďže rada rozhodla po druhýkrát, a to po predchádzajúcom

zrušení jej rozhodnutia najvyšším súdom, pričom za deň, kedy lehota začne spočívať,

sa považuje deň, kedy začalo súdne konanie. Posledným dňom spočívania lehoty je deň

právoplatnosti súdneho rozhodnutia. Prvé rozhodnutie rady sp. zn. RP 08/2010 bolo

napadnuté opravným prostriedkom doručeným najvyššiemu súdu 26. marca 2010.

O opravnom prostriedku sa rozhodlo rozsudkom z 24. marca 2011, teda lehota neplynula

11 mesiacov a 28 dní, z čoho vyplýva, že rada vydala rozhodnutie nielen v subjektívnej

šesťmesačnej lehote, ale aj v objektívnej jednoročnej lehote.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľky, podľa ktorej rada vo veci nerozhodla

v subjektívnej šesťmesačnej lehote, pretože v tejto lehote bolo vydané iba jej prvé

rozhodnutie, ktoré však najvyšší súd zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Ďalšie

rozhodnutie však už bolo vydané po uplynutí lehoty. Podľa sťažovateľky za správny možno

považovať iba taký výklad, podľa ktorého aj prípadné nové rozhodnutie (po zrušení

predchádzajúceho rozhodnutia vydaného súdom) musí byť vydané v šesťmesačnej

subjektívnej lehote.

Podľa názoru ústavného súdu sú úvahy najvyššieho súdu vyčerpávajúce

a presvedčivé. Podrobne zdôvodňujú zásady a spôsob počítania subjektívnej lehoty v danom

prípade. Rozsudok preto nemožno považovať za arbitrárny, ale ani za zjavne

neodôvodnený.

V danej súvislosti neušlo pozornosti ústavného súdu, že sťažovateľka nijako

konkrétne nepolemizuje s argumentáciou najvyššieho súdu vysvetľujúcou spôsob plynutia,

resp. počítania subjektívnej lehoty. Sťažovateľka sa totiž obmedzila iba na zopakovanie

svojho odlišného právneho názoru bez toho, aby pritom reflektovala na konkrétnu

argumentáciu najvyššieho súdu.

Napokon treba poznamenať, že hoci sťažovateľka žiadala vysloviť aj porušenie čl. 48

ods. 2 , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom, pričom verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených

zákonom, neuviedla nijaké skutočnosti, ale ani úvahy, z ktorých by porušenie uvedeného

článku malo vyplývať.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2012