Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
80b/361836.7be1d2.pdf
PDF · 160.47 KB
No categories available
8Sž/7/2010
Najvyšší súd 8Sž/7/2010-22
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a z členiek senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Aleny
Adamcovej, v právnej veci navrhovateľa: M. T., S., so sídlom B. X., B., zastúpeného Mgr. P.
Ď., advokátom Advokátskej kancelárie B. – Ď., S., so sídlom v B., D. C. X., proti
odporkyni: Rada pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova 8, Bratislava,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporkyne č. RP/08/2010 z 9. februára 2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/08/2010
z 9. februára 2010 z r u š u j e a vec jej v r a c i a na ďalšie konanie.
Odporkyňa je p o v i n n á zaplatiť navrhovateľovi trovy konania v sume 460,25 €,
k rukám jeho právneho zástupcu, do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
O d ô v o d n e n i e :
Navrhovateľ sa opravným prostriedkom, doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky dňa 26. marca 2010, domáhal postupom podľa ustanovení § 250l a nasl.
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej v texte rozsudku len „O.s.p.“) preskúmania zákonnosti
rozhodnutia odporkyne č. RP/08/2010 z 9. februára 2010.
Uvedeným rozhodnutím odporkyňa ako orgán príslušný podľa § 4 ods.1 až 3 a § 5
ods.1 písm. g/ zák. č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000
2
Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák.č. 308/2000 Z.z.“)
rozhodla, že navrhovateľ porušil povinnosť ustanovenú v § 31a ods. 4 zák.č. 308/2000
Z.z. (§ 32 ods.12 zák.č. 308/2000 Z.z. účinného do 14.12.2009) tým, že v dňoch 21.
augusta, 24. augusta, 25. augusta, 26. augusta, 27. augusta, 28. augusta, 31. augusta 2009
odvysielal v programe R. Š. s A. a S. informácie o bytovom dome F. S. R., ktoré naplnili
definíciu skrytej mediálnej komerčnej komunikácie podľa ustanovenia § 31a ods. 3 zák.č.
308/2000 Z.z. (definícia skrytej reklamy podľa § 32 ods.13 zák.č. 308/2000 Z.z. účinného
do 14.12.2009), za čo mu uložila podľa ust. § 64 ods.1 písm. d/ zák.č. 308/2000 Z.z. sankciu
- pokutu, určenú podľa ustanovenia § 67 ods. 5 písm. a/ zák.č. 308/2000 Z.z. vo výške
10 000 €.
V odôvodnení rozhodnutia odporkyňa uviedla, že v predmetnej veci bol naplnený
skutkový stav vysielania skrytej mediálnej komerčnej komunikácie, nakoľko došlo ku
kumulácii všetkých kritérií vyplývajúcich z definície skrytej mediálnej komerčnej
komunikácie obsiahnutej v ustanovení § 31a ods.3 zák.č. 308/2000 Z.z., pričom zároveň
skúmala aj naplnenie kritérií definície skrytej reklamy podľa § 32 ods.13 zák.č. 308/2000
Z.z., účinného v čase odvysielania predmetného programu – a to:
1. zvuková, obrazová alebo zvukovo-obrazová informácia, ktorá priamo alebo nepriamo
propaguje tovar, služby, ochrannú známku, obchodné meno alebo aktivity fyzickej
osoby alebo právnickej osoby vykonávajúcej hospodársku činnosť (slovná alebo
obrazová informácia o tovare, službe, obchodnom mene, ochrannej známke, prípadne
o činnostiach výrobcu tovarov alebo poskytovateľa služieb),
2. ak vysielateľ alebo poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie túto
informáciu v rámci programu (odvysielaná v rámci programu),
3. ktorá priamo alebo nepriamo propaguje ....., využíva na propagačné účely (plniaca
reklamný účel),
4. zámerne využíva (zámerne využitie tejto informácie na reklamný účel),
5. mohla by vzhľadom na svoju povahu uviesť verejnosť do omylu o podstate tejto
informácie (čím môže byť verejnosť uvedená do omylu o podstate tejto informácie).
Ohľadne jednotlivých kritérií odporkyňa uviedla, že :
3
1. Uvedené informácie sa týkali bytového domu F. S. R. a vo všetkých programoch,
okrem programu vysielaného 21. augusta 2009 bol explicitne spomenutý názov
bytového domu. V programe vysielanom dňa 21. augusta 2009 bol bytový dom
špecifikovaný cit.: „...v centre B. na rohu Š. a M.“, pričom bola uvedená priama
internetová stránka tohto bytového domu W.. S poukazom na túto skutočnosť,
odporkyňa mala za to, že prvé kritérium skrytej mediálnej komerčnej komunikácie,
tak ako aj skrytej reklamy bolo naplnené vo všetkých predmetných programoch.
2. Informácie boli odvysielané v rámci programov R. Š. s A. a S. v dňoch 21. augusta,
24. augusta, 25. augusta, 26. augusta, 27. augusta, 28. augusta, 31. augusta 2009,
a preto požadované kritérium bolo naplnené tak v zmysle skrytej mediálnej
komerčnej komunikácie ako aj v zmysle skrytej reklamy.
3. Nakoľko v predmetných programoch boli uvedené informácie propagujúce predmetný
bytový dom mala za to, že kritérium reklamného účelu bolo naplnené z hľadiska
definície skrytej mediálnej komerčnej komunikácie ako aj z hľadiska definície skrytej
reklamy.
4. Kritérium zámernosti využívania informácií na reklamné, resp. propagačné účely
je jedným z pojmových znakov tak v definícii skrytej mediálnej komerčnej
komunikácie ako aj v definícii skrytej reklamy. Uvedené kritérium považuje
odporkyňa za naplnené v prípade, že využitie informácie na reklamný účel bolo
taktiež naplnené, nakoľko prezentované informácie mali reklamný charakter a ich
zaradenie do vysielania bolo pripravené redakčne dopredu. Z tohto dôvodu považovala
odporkyňa za preukázateľné, že dané informácie boli využívané na reklamný účel
zámerne.
5. Pri skrytej mediálnej komerčnej komunikácii ako aj pri skrytej reklame je možnosť
uvedenia verejnosti do omylu o podstate tejto informácie využívanej na reklamný
účel. Ako vyplýva z porovnania predmetných definícií, toto kritérium je v zásade
totožné pri oboch inštitútoch. Zdôraznila, že predmetný program je zábavným
programom, v rámci ktorého môže recipient dôvodne očakávať rôzne druhy
4
informácií, propagačné informácie však očakáva v reklame alebo v iných zložkách
programovej služby, ktoré plnia reklamný účel a nie v zábavnom programe. Z tohto
dôvodu dospela k záveru, že vzhľadom na propagačný charakter informácií o bytovom
dome mohol byť recipient uvedený do omylu o podstate tejto informácie.
Na základe uvedených skutočností odporkyňa konštatovala, že informácie o bytovom
dome F. S. R. odvysielané v programe R. Š. s A. a S. v dňoch 21. augusta, 24. augusta,
25. augusta, 26. augusta, 27. augusta, 28. augusta, 31. augusta 2009 naplnili všetky kritériá
definície skrytej mediálnej komerčnej komunikácie podľa ustanovenia § 31a ods. 3 zák.č.
308/2000 Z.z., ako aj kritériá definície skrytej reklamy v zmysle § 32 ods.13 zák.č. 308/2000
Z.z. (účinného do 14.12.2009) a navrhovateľ teda porušil povinnosť ustanovenú v § 31a
ods.4 zák.č. 308/2000 Z.z. (§ 32 ods.12 zák.č. 308/2000 Z.z. účinného do 14.12.2009).
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia tiež vyplýva, že odporkyňa pri odôvodnení
výšky uloženej sankcie vzala do úvahy najmä:
- závažnosť správneho deliktu spočívajúcu v propagácii uvedeného bytového domu
navrhovateľom takým spôsobom, pri ktorom bol divák uvedený do omylu o podstate
programom sprostredkúvanej informácie, odporkyňa pritom vzala do úvahy aj fakt, že
k naplneniu správneho deliktu došlo v siedmich samostatných programoch a tiež že
prezentovanie cien poskytnutých do súťaží je bežnou praxou, ktorá je v prípade prezentácie
cien vo výlučne informačnom duchu v súlade s ustanoveniami zákona č. 308/2000 Z.z.
- mieru zavinenia – navrhovateľ, ktorý bol už v minulosti právoplatne
sankcionovaný za porušenie povinnosti ustanovenej v § 32 ods.12 zák.č. 308/2000 Z.z.
účinného do 14.12.2009, mal a mohol vedieť, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť
záujem chránený zákonom č. 308/2000 Z.z.
- rozsah a dosah vysielania, nakoľko ide o multiregionálneho vysielateľa.
Vzhľadom na uvedené odporkyňa uložila pokutu v dolnej hranici zákonom
stanoveného rozsahu a z tohto dôvodu považovala výšku sankcie za plne odôvodnenú.
Navrhovateľ ako dôvod opravného prostriedku uviedol, že vydaním napadnutého
rozhodnutia došlo k porušeniu jeho práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky, najmä
garancie právneho štátu a tiež práva na súdnu a inú právnu ochranu, postupom správneho
5
orgánu mu bola odňatá možnosť konať pred správnym orgánom, ktorý postupoval v konaní
v rozpore so zákonom. Uviedol tiež, že konanie správneho orgánu predchádzajúce
rozhodnutiu trpí takými vadami, ktoré mali vplyv na zákonnosť rozhodnutia, ktoré
vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepreskúmateľné pre nezrozu-
miteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov.
K právnemu posúdeniu veci uviedol, že rozhodnutie odporkyne je nezákonné,
v rozpore s princípmi právneho štátu a je v rozpore so zákazom retroaktivity.
Navrhovateľ zdôraznil, že odporkyňa začala konanie vo veci porušenia ustanovení
zák.č. 308/2000 Z.z. pred nadobudnutím účinnosti jeho novely (15.12.2009), pričom vo veci
konala a pokračovala v zmysle platnej a účinnej právnej úpravy až do momentu nadobudnutia
účinnosti novelizovanej právnej úpravy. Následne ho odporkyňa informovala o skutočnosti,
že došlo k zmene právnej úpravy a zároveň ho vyzvala, aby sa k tejto skutočnosti, že bude
postupovať podľa úpravy platnej a účinnej po 15. decembri 2009 v stanovenej lehote vyjadril.
Podľa názoru navrhovateľa v zmysle článku 2 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení
s § 3 ods.1 správneho poriadku, je povinnosťou správneho orgánu postupovať v súlade
so zákonom bez ohľadu na názor tretích osôb, a preto uvedenú výzvu správneho orgánu
na vyjadrenie sa k postupu v konaní považoval za snahu aprobovať rozhodnutie správneho
orgánu postupovať v konaní podľa novelizovaného znenia cit. zákona, a to napriek
skutočnosti, že vo veci sa začalo konať podľa znenia platného a účinného do novelizácie
platnej a účinnej od 15. decembra 2009.
Navrhovateľ vzhľadom na skutočnosť, že predmetné konanie je konaním správneho
trestania, za účelom posúdenia retroaktivity v tomto konaní, poukázal na úpravu otázky
retroaktivity pre trestné konanie. Retroaktivita je v prípade posudzovania trestnosti činov
zakázaná v rámci článku 50 ods.6 Ústavy Slovenskej republiky, pričom pokiaľ ide o ochranu
pred retroaktivitou právnych účinkov v ostatných veciach (podľa názoru Ústavného súdu
Slovenskej republiky) je implikovaná (ochrana) v princípe právneho štátu ustanoveného
článkom 1 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky. Pokiaľ správny orgán v odôvodnení svojho
rozhodnutia cituje nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I.ÚS 238/04, poukázal na
skutočnosť, že v predmetnom citáte je uvedené: „Vznik právnych vzťahov existujúcich pred
nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, resp. právne nároky, ktoré z týchto vzťahov
vznikli sa riadia zrušenou právnou normou (dôsledkom opačnej interpretácie stretu právnych
6
noriem by bola nepravá retroaktivita). Aplikuje sa tu princíp ochrany právnych vzťahov,
ktoré vznikli v minulosti.......“. Následne po uvedení znenia tohto nálezu konštatoval:
„Vzhľadom na absenciu prechodných ustanovení k zmenám účinným k 15. decembru 2009
odporkyňa postupovala v predmetnom správnom konaní podľa účinného znenia zákona
č. 308/2000 Z.z.“. Odporkyňa následne uviedla, že napriek zmene zostali ustanovenia zákona,
čo sa týka rozsahu povinností vysielateľa nezmenené. Navrhovateľ uviedol, že pokiaľ by
sme striktne postupovali podľa úpravy pre trestné konanie a aplikovali by sme ju na
podmienky správneho trestania, dospeli by sme k záveru, že postup odporkyne bol
v predmetnom konaní v rozpore so zákonom z dôvodu retroaktívneho použitia právnej normy
a teda vydané rozhodnutie musíme považovať za nezákonné. Ak by sme považovali právny
vzťah deliktuálnej zodpovednosti v správnom konaní za „ostatnú vec“ dospeli by sme
k záveru, že spornou otázkou v predmetnom konaní pred správnym orgánom je popri
samotnej otázke, či vôbec došlo k porušeniu právnej normy konaním vysielateľa, najmä
možnosť aplikácie novelizovanej právnej úpravy na údajný správny delikt a uloženie sankcie
za takýto delikt (právny vzťah deliktuálnej zodpovednosti za konanie údajne v rozpore
so zákonom a právneho nároku štátu - vzneseného správnym orgánom – voči potrestanému
páchateľovi údajného správneho deliktu na sankciu). Podľa názoru navrhovateľa, vzhľadom
na citovaný nález ústavného súdu a s ohľadom na ustanovenia čl. 1 ods.1 Ústavy Slovenskej
republiky nie je možné takúto aplikáciu právnej normy na vznik právnych vzťahov pred
účinnosťou tejto právnej normy pripustiť. Takáto aplikácia by bola v rozpore s princípmi
právneho štátu a to najmä so zásadou právnej istoty účastníkov právnych vzťahov.
Navrhovateľ uviedol, že aplikáciu právnej normy novelizovaného znenia považuje
za dôsledok neexistencie prechodných ustanovení k novele zákona č. 308/2000 Z.z. účinnej
od 15. decembra 2010.
Navrhovateľ poukázal na komplikovanú právnu argumentáciu odporkyne
v odôvodnení napádaného rozhodnutia, ktorá je zrejmým dôsledkom uvedomenia si
nedostatku právnej úpravy a snahou nahradiť tento nedostatok obšírnou právnou
argumentáciou o retroaktivite v správnom trestaní a „podobnosti“ úpravy pred a po
novelizácii. Obsah odôvodnenia sa pokúša aprobovať nielen rozličné číselné označenie
jednotlivých ustanovení právneho predpisu v novom a starom znení, ale snaží sa vysporiadať
s absenciou zákonnej definície konania vysielateľa v novej úprave a odlišným pojmovým
aparátom novej úpravy, a to všetko bez opory v zákone. Navrhovateľ zdôraznil, že nakoľko
7
sa jedná o objektívny nedostatok zákona, považuje za neprípustné, aby bol vysielateľ
trestaný na základe retroaktívneho použitia právnej normy, pričom takéto rozhodnutie
a konanie správneho orgánu predchádzajúce rozhodnutiu trpí takými vadami, ktoré mali vplyv
na zákonnosť rozhodnutia. Uviedol, že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo
z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže aplikovaná právna úprava nebola platná
a účinná v čase údajného spáchania správneho deliktu a jej použitie spočíva výlučne na
konštrukcii trestajúceho správneho orgánu a nemá žiadnu oporu v zákone.
Uviedol tiež, že rovnakým nedostatkom trpí výrok o udelení sankcie, pričom
v tomto smere odporkyňa nedodržala ani zákonný predpoklad pre odôvodnenie určenia výšky
sankcie podľa ustanovení zák.č. 308/2000 Z.z. Odporkyňa uviedla ako kritériá závažnosť
správneho deliktu, mieru zavinenia a rozsah a dosah vysielania, kritériá ktoré nezodpovedajú
v úplnosti podmienkam ani starej ani novej právnej úpravy. V prípade, ak by sme brali
do úvahy odporkyňou použitú právnu úpravu, podľa ktorej správny orgán pri určení výšky
sankcie posudzuje (§ 64 ods.3): závažnosť veci, spôsob trvania a následkov porušenia
povinnosti, mieru zavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania, získané
bezdôvodné obohatenie a sankciu, ktorú už prípadne uložil samoregulačný orgán pre oblasť
upravenú týmto zákonom v rámci vlastného samoregulačného systému, správny orgán
nedostatočne vyhodnotil skutkové okolnosti pre posúdenie určenia výšky sankcie. V tomto
smere upozornil na skutočnosť, že sa jedná o kogentné ustanovenie právneho predpisu,
a preto považoval neúplnosť odôvodnenia výroku rozhodnutia za nezákonnú, pričom
spôsobuje nezákonnosť celého rozhodnutia. Zdôraznil, že správna úvaha, ktorou sa správny
orgán riadi pri určovaní výšky pokuty nemôže byť svojvôľou a vždy musí byť ohraničená
literou zákona. Tiež poukázal na to, že konštatovanie, že navrhovateľ je multiregionálnym
vysielateľom považuje bez ďalšieho za neurčité a nezrozumiteľné, z čoho vyplýva
skutočnosť, že takto odôvodnené rozhodnutie trpí nedostatkom dôvodov a v dôsledku
toho je nepreskúmateľné a nezákonné.
Navrhovateľ záverom vzhľadom na skutkový priebeh údajného správneho deliktu
upozornil, že voči vysielateľovi rozhlasovej programovej služby F. R., v ktorej vysielaní
odzneli presne identické informácie v rovnakom čase a rovnakým spôsobom, správny
orgán žiadne správne konanie ani nezačal. Z tohto dôvodu napadnuté rozhodnutie
považoval aj za diskriminačné. Podľa jeho názoru, pokiaľ správny orgán vyhodnotí konanie
8
jedného vysielateľa ako porušenie zákona č. 308/2000 Z.z., považuje za nesprávne
a neodôvodnené, aby to isté konanie iného vysielateľa ani neposúdil z hľadiska dodržiavaní
ustanovení tohto zákona. Takýto postup je neštandardný a majúci negatívny vplyv na snahu
o prevenciu nezákonného konania vysielateľov. Vzhľadom na túto skutočnosť, existencie
dvojitého prístupu k porušovaniu zák.č. 308/2000 Z.z., správna úvaha správneho orgánu
pokiaľ ide o určenie výšky sankcie nie je v súlade so zákonom, ale naopak je prejavom
svojvôle pri výkone právomoci správneho orgánu.
Z uvedených dôvodov navrhovateľ navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
napadnuté rozhodnutie odporkyne zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Zároveň žiadal
o priznanie náhrady trov odvolacieho konania.
Odporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k opravnému prostriedku uviedla, že ako
príslušný správny orgán dostatočne zistila skutkový stav veci, na ktorý správne aplikovala
relevantné ustanovenia zákona. Jej rozhodnutie má všetky náležitosti ustanovené v § 47
zák.č. 71/1967 Zb., nevykazuje formálne ani logické nedostatky, je riadne odôvodnené
a vychádza zo skutkového stavu zisteného v zmysle ustanovení zák.č. 71/1967 Zb.
a navrhovateľ nebol rozhodnutím ani postupom správneho orgánu ukrátený na svojich
právach. Preto navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie
potvrdil. Poukázala tiež na ustanovenia o mediálnej komerčnej komunikácii, nachádzajúce sa
v ôsmej časti zákona č. 308/2000 Z. z., pričom definícia skrytej mediálnej komerčnej
komunikácie podľa § 31a ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. účinného od 15. decembra 2009 je
po vecnej stránke totožná s definíciou skrytej reklamy podľa § 32 ods. 13 zákona č. 308/2000
Z. z. účinného do 14. decembra 2009. Odporkyňa zdôraznila, že v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia sa vysporiadala s jednotlivými kritériami tak definície skrytej mediálnej
komerčnej komunikácie ako aj definície skrytej reklamy, pričom definície oboch pojmov sú
po vecnej stránke totožné. Zmeny, ktoré v zákone nastali, sú výlučne formálneho charakteru
a nemajú vplyv na skutočnosť, či daný komunikát naplnil kritériá skrytej reklamy resp.
kritériá mediálnej komerčnej komunikácie. Podstatou zákazu retroaktívneho pôsobenia
právnej normy do minulosti je ochrana právnych vzťahov, práv a záujmov, ktoré vznikli
za podmienok daných právnou normou účinnou v danom čase. V trestnom konaní je táto
zásada vyjadrená zákazom trestania subjektu za trestný čin spáchaný v čase, keď takéto
konanie nebolo trestné v zmysle v tom čase účinnej právnej úpravy. Program a informácie
9
v programe, ktoré navrhovateľ odvysielal pred novelou zákona č. 308/2000 Z. z. boli
v priebehu správneho konania posudzované podľa vecne zhodných kritérií. Vysielanie daných
informácií v predmetnom programe, za daných okolností bolo v rozpore s ustanoveniami
zákona č. 308/2000 Z. z. tak pred novelou, ako aj po jej účinnosti. Skutočnosť, že sa definícia
skrytej reklamy zmenila po formálnej stránke a že sa rozšírila aj na iné formy prenosu nič
nemení na fakte, že odvysielanie informácií daného charakteru daným spôsobom
v predmetnom programe je stále v rozpore s rovnakou povinnosťou zákona č. 308/2000 Z. z.,
hoci bol názov tejto povinnosti zmenený. Z tohto dôvodu v danom prípade nejde
o nedovolené retroaktívne pôsobenie právnej normy, nakoľko použitím novej právnej úpravy
pri vydaní rozhodnutia správnym orgánom v žiadnom ohľade nezhoršila alebo neporušila
práva navrhovateľa. Čo sa týka výšky uloženej pokuty, odporkyňa uviedla, že navrhovateľom
namietané záverečné uvedenie daných kritérií je len zhrnutím argumentov, resp. doplnením
argumentov, ktorými sa pri určení výšky pokuty riadila, pričom s viacerými kritériami
sa obšírnejšie vysporiadala v iných častiach odôvodnenia rozhodnutia. Tiež námietku
navrhovateľa ohľadne nesankcionovania vysielateľa rozhlasovej programovej služby, F. R.,
považovala odporkyňa za zjavne irelevantnú, pretože u uvedeného vysielateľa neodzneli
identické informácie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej v texte rozhodnutia len „najvyšší súd“) ako
súd vecne príslušný (§ 246 ods.2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 64 ods.5 zák.č. 308/2000 Z.z.)
preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a to v rozsahu
námietok navrhovateľa obsiahnutých v podanom opravnom prostriedku a po prejednaní veci
na ústnom pojednávaní (§ 250q ods.1 O.s.p.) dospel k záveru, že podané odvolanie je
opodstatnené.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.).
V prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch
proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej hlavy
piatej časti O.s.p. (§ 250l ods. 1 O.s.p.).
10
Úlohou najvyššieho súdu v posudzovanej veci bolo postupom podľa ustanovení tretej
hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmať zákonnosť postupu
a horeoznačeného rozhodnutia odporkyne, ktorým rozhodla, že navrhovateľ porušil
povinnosť ustanovenú v § 31a ods.4 zák.č. 308/2000 Z.z. (§ 32 ods.12 zák.č. 308/2000 Z.z.
účinného do 14.12.2009) tým, že v dňoch 21. augusta, 24. augusta, 25. augusta, 26. augusta,
27. augusta, 28. augusta, 31. augusta 2009 odvysielal v programe R. Š. s A. a S. informácie
o bytovom dome F. S. R., ktoré naplnili definíciu skrytej mediálnej komerčnej komunikácie
podľa ustanovenia § 31a ods. 3 zák.č. 308/2000 Z.z. (definícia skrytej reklamy podľa § 32
ods.13 zák.č. 308/2000 Z.z., účinného do 14.12.2009), za čo mu uložila podľa ust. § 64
ods.1 písm. d/ zák.č. 308/2000 Z.z. sankciu - pokutu, určenú podľa ustanovenia § 67 ods.
5 písm. a/ zák.č. 308/2000 Z.z. vo výške 10 000 €.
Z podkladov súdneho spisu, vrátane administratívneho spisu odporkyne je zrejmé, že
v prejednávanej veci skutkový stav sporný nebol. Navrhovateľ v správnom konaní ani
v konaní pred súdom nepoprel odvysielanie horeuvedených príspevkov, ani ich obsah
a znenie.
Úlohou najvyššieho súdu v zmysle námietok navrhovateľa bolo posúdiť, či
navrhovateľ odvysielaním tohto programu porušil zákonné ustanovenia špecifikované
odporkyňou v rozhodnutí a či teda sankcia bola uložená v súlade so zákonom.
Ako vyplýva z vyššie uvedeného, v prejednávanom prípade bola predovšetkým
spornou otázka, podľa akého právneho predpisu mala odporkyňa o uložení sankcie
rozhodnúť, teda či bolo potrebné aplikovať zákon č. 308/2000 Z. z. účinný do 14. decembra
2009 (zákon účinný v čase porušenia zákonnej povinnosti) alebo zákon č. 308/2000 Z.z.
účinný od 15. decembra 2009 (zákon účinný v čase rozhodovania o porušení zákonnej
povinnosti).
Zákonom č. 498/2009 Z. z. bol s účinnosťou od 15. decembra 2009 zmenený
a doplnený zákon č. 308/2000 Z.z., pričom prechodné ustanovenia upravili len niektoré
špecifické právne inštitúty, ale neriešili aplikáciu zákona č. 308/2000 Z. z. ako celku.
11
Aj keď táto generálna úprava spôsobu aplikácie zákona č. 308/2000 Z. z. účinného
od 15. decembra 2009 v jeho prechodných ustanoveniach chýba, pravidlá postupu v takomto
prípade sú jednoznačne dané v právnej teórii, a tiež sú vymedzené aj platnými ústavnými
princípmi.
Všeobecne platné pravidlo pri zmene právneho predpisu, resp. zrušení právneho
predpisu a nahradení ho novým právnym predpisom určuje, že právne vzťahy, ktoré vznikli
za platnosti a účinnosti skoršieho právneho predpisu, sa v čase platnosti a účinnosti
neskoršieho právneho predpisu naďalej spravujú právnym predpisom, za účinnosti ktorého
vznikli, ak neskorší právny predpis neustanovuje inak.
V danom prípade bola navrhovateľovi uložená sankcia formou peňažnej pokuty. Jedná
sa teda o formu správneho trestania, ktoré sa riadi zásadami platnými v trestnom práve.
V prejednávanej veci je preto nevyhnutné uplatniť zásadu ustanovenú v čl. 50 ods. 6 Ústavy
Slovenskej republiky, podľa ktorého trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa
zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre
páchateľa priaznivejšie.
Z uvedeného vyplýva, že odporkyňa mala o uložení sankcie rozhodnúť podľa zákona
platného a účinného v čase porušenia zákonnej povinnosti navrhovateľom, teda podľa zákona
č. 308/2000 Z. z. účinného do 14. decembra 2009. Neskorší zákon mohla použiť len, ak by to
bolo pre navrhovateľa priaznivejšie. Takýto dôvod aplikovania neskoršej právnej normy však
z napadnutého rozhodnutia nevyplýva.
Podľa § 250q ods. 2 O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým
preskúmané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Ustanovenie
§ 250j ods. 5 platí obdobne.
Podľa § 250l ods. 2 O.s.p., pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa
primerane ustanovenie z druhej hlavy s výnimkou § 250a.
Podľa § 250j ods. 3 O.s.p. súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa
okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu
12
orgánu na ďalšie konanie, ak bolo rozhodnutie vydané na základe neúčinného právneho
predpisu, ak rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok
dôvodov, alebo rozhodnutie je nepreskúmateľné pre neúplnosť spisu správneho orgánu alebo
z dôvodu, že spisy neboli predložené. Súd zruší rozhodnutie správneho orgánu a konanie
zastaví, ak rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený. Rozsahom
a dôvodmi žaloby v týchto prípadoch súd nie je viazaný.
Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia odporkyne senát najvyššieho súdu dospel
k záveru, že rozhodnutie č. RP/08/2010 z 9. februára 2010 bolo vydané na základe
neúčinného právneho predpisu, nakoľko vo výroku rozhodnutia odporkyňa uviedla, že
navrhovateľovi ukladá sankciu za porušenie povinnosti ustanovenej v § 31a ods. 4 zákona
č. 308/2000 Z. z., pričom toto ustanovenie bolo účinné až od 15. decembra 2009, a teda
nebolo účinné v čase porušenia povinnosti.
Čo sa týka námietky navrhovateľa ohľadne nepreskúmateľnosti rozhodnutia
odporkyne v časti týkajúcej sa uloženej pokuty, odvolací súd konštatuje, že táto námietka je
tiež v plnom rozsahu opodstatnená. Inštitút správneho uváženia totiž pri svojej realizácii -
s ohľadom na jeho možnú preskúmateľnosť v správnom súdnictve, ale aj s ohľadom na jeho
zrozumiteľnosť účastníkom konania - vyžaduje odôvodnenie výšky pokuty z hľadiska
všetkých zákonných kritérií.
Z dôvodu, že predmet konania v posudzovanej veci, resp. v správnom súdnictve
vôbec, je daný výrokom napadnutého rozhodnutia správneho orgánu, najvyšší súd odvolaciu
námietku navrhovateľa - že voči vysielateľovi rozhlasovej programovej služby F. R.,
v ktorej vysielaní odzneli presne identické informácie v rovnakom čase a rovnakým
spôsobom, správny orgán žiadne správne konanie ani nezačal - považoval za bezpredmetnú.
Keďže v rozsahu navrhovateľom vymedzených odvolacích dôvodov bolo zistené
pochybenie pri aplikovaní relevantných zákonných ustanovení Najvyšší súd Slovenskej
republiky s poukazom na vyššie uvedené napadnuté rozhodnutie odporkyne podľa § 250q
ods. 2 O.s.p. zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.
13
V ďalšom konaní bude úlohou odporkyne odstrániť vytýkané nedostatky, s tým, že
odporkyňa je povinná svoje rozhodnutie podrobne odôvodniť, vrátane odôvodnenia výšky
sankcie.
O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l
ods. 2 O.s.p. Úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov konania v sume 460,25 €, ktorá
pozostáva z odmeny advokáta za tri úkony právnej služby: za prevzatie a prípravu zastúpenia
zo dňa 24. marca 2010, za písomné podanie na súd - opravný prostriedok zo dňa
24. marca 2010, podaný na súd dňa 26. marca 2010, t.j. 2x120,17 € + 19% DPH = 286 €
a za účasť na pojednávaní pred súdom 10. marca 2011, t.j. 1x123,50 € + 20% DPH = 148,20 €
(§ 14 ods.1 písm. a/, b/ a c/ vo výške podľa § 11 ods.4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov)
a režijný paušál (§ 16 ods. 3 cit. vyhlášky) 2x vo výške 7,21 € + 19% DPH = 17,16 €
a 1x režijný paušál vo výške 7,41 € + 20% DPH = 8,89 €, celkom 286 + 148,20 + 17,16 +
8,89 = 460,25 €.
Povinnosť platiť súdny poplatok za podaný opravný prostriedok navrhovateľovi
nevznikla, keďže bol v konaní úspešný (§ 2 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch v znení neskorších predpisov), a preto mu súd v tejto časti požadovanú náhradu
trov konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. marca 2011
JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská