Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 366/2012
PDF · 180.39 KB
No categories available
II. ÚS 366/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného advokátom doc. JUDr.
B. F., PhD., B., vedené pod sp. zn. Rvp 5240/2012 až sp. zn. Rvp 5246/2012, sp. zn. Rvp
5315/2012 až sp. zn. Rvp 5337/2012 a sp. zn. Rvp 5537/2012 až sp. zn. Rvp 5538/2012 vo
veci namietaného porušenia základného práva a práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením ustanovenia čl. 12 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s porušením ustanovenia
čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Kežmarok v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Er 449/09, sp. zn. 2 Er 466/09, sp. zn.
2 Er 671/08, sp. zn. 2 Er 735/08, sp. zn. 2 Er 745/08, sp. zn. 2 Er 757/08 a sp. zn.
2 Er 768/08 a jeho rozhodnutiami zo 16. marca 2012, ďalej jeho postupom v konaniach
vedených pod sp. zn. 5 Er 948/07, sp. zn. 5 Er 922/07, sp. zn. 5 Er 921/07, sp. zn.
5 Er 926/07, sp. zn. 5 Er 925/07, sp. zn. 5 Er 924/07, sp. zn. 5 Er 923/07, sp. zn.
5 Er 878/07, sp. zn. 5 Er 874/07, sp. zn. 5 Er 872/07, sp. zn. 5 Er 876/07, sp. zn.
5 Er 877/07, sp. zn. 5 Er 609/07, sp. zn. 5 Er 611/07, sp. zn. 5 Er 612/07, sp. zn.
5 Er 506/07, sp. zn. 5 Er 516/07, sp. zn. 5 Er 501/07, sp. zn. 5 Er 500/07, sp. zn.
5 Er 504/07, sp. zn. 5 Er 503/07, sp. zn. 5 Er 505/07 a sp. zn. 5 Er 240/04 a jeho
rozhodnutiami z 23. marca 2012 a tiež jeho postupom v konaniach vedených pod sp. zn.
3 Er 1254/09 a sp. zn. 3 Er 128/09 a jeho rozhodnutiami z 23. apríla 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti JUDr. R. K. vedené pod sp. zn. Rvp 5240/2012 až sp. zn. Rvp
5246/2012, sp. zn. Rvp 5315/2012 až sp. zn. Rvp 5337/2012 a sp. zn. Rvp 5537/2012 až sp.
zn. Rvp 5538/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp
5240/2012.
2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a ako podané zjavne neoprávnenou osobou.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 9. mája 2012
doručených 7 sťažností, 21. mája 2012 ďalších 23 sťažností a 12. júna 2012 ešte 2 sťažnosti
JUDr. R. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva
a práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s porušením ustanovenia čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s porušením ustanovenia čl. 14
dohovoru postupom Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) v konaniach
vedených pod sp. zn. 2 Er 449/09, sp. zn. 2 Er 466/09, sp. zn. 2 Er 671/08, sp. zn.
2 Er 735/08, sp. zn. 2 Er 745/08, sp. zn. 2 Er 757/08 a sp. zn. 2 Er 768/08 a jeho
rozhodnutiami zo 16. marca 2012, ďalej jeho postupom v konaniach vedených pod sp. zn.
5 Er 948/07, sp. zn. 5 Er 922/07, sp. zn. 5 Er 921/07, sp. zn. 5 Er 926/07, sp. zn. 5 Er
925/07, sp. zn. 5 Er 924/07, sp. zn. 5 Er 923/07, sp. zn. 5 Er 878/07, sp. zn. 5 Er 874/07, sp.
zn. 5 Er 872/07, sp. zn. 5 Er 876/07, sp. zn. 5 Er 877/07, sp. zn. 5 Er 609/07, sp. zn.
5 Er 611/07, sp. zn. 5 Er 612/07, sp. zn. 5 Er 506/07, sp. zn. 5 Er 516/07, sp. zn.
5 Er 501/07, sp. zn. 5 Er 500/07, sp. zn. 5 Er 504/07, sp. zn. 5 Er 503/07, sp. zn. 5 Er 505/07
a sp. zn. 5 Er 240/04 a jeho rozhodnutiami z 23. marca 2012 a tiež jeho postupom
v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Er 1254/09 a sp. zn. 3 Er 128/09 a jeho rozhodnutiami
z 23. apríla 2012.
Z obsahu sťažností vyplýva, že v označených exekučných konaniach bol sťažovateľ
okresným súdom poverený, aby ako súdny exekútor vykonal exekúcie v prospech
spoločnosti P., s. r. o., ako oprávnenej z týchto exekúcií. Napádanými rozhodnutiami mal
podľa tvrdení sťažovateľa okresný súd ex offo rozhodnúť o jeho vylúčení z vykonávania
označených exekučných konaní z dôvodu jeho možnej zaujatosti, pretože sťažovateľ bol
v minulosti zamestnancom tejto spoločnosti ako oprávnenej z exekúcií, pričom okresný súd
tak rozhodol argumentačne sa odvolávajú na rozhodnutie ústavného súdu č. k. III. ÚS
322/2010-37 z 13. apríla 2011.
Sťažnosťami podanými ústavnému súdu sťažovateľ vo všetkých 32 prípadoch
namieta porušenie predovšetkým svojho základného práva a práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to z dôvodu, že okresný
súd rozhodol o jeho vylúčení ako povereného súdneho exekútora bez akéhokoľvek návrhu
účastníkov konania, teda tak učinil ex offo, na čo podľa sťažovateľa nemal oprávnenie.
Sťažovateľ tiež poukázal na skutočnosť, že okresný súd svoje napádané rozhodnutia založil
výlučne na rozhodnutí ústavného súdu, ktoré sa týkalo inej exekučnej veci (odlišnej
od napádaných exekučných konaní, pozn.), a tiež toto rozhodnutie ústavného súdu bolo
vydané bez tohto, aby sa sťažovateľ mohol v konaní pred ústavným súdom k nemu vyjadriť,
a napokon ani okresný súd neumožnil sťažovateľovi vyjadriť sa k nemu pred vydaním
napádaných exekučných rozhodní. Podľa sťažovateľa sú tak napádané exekučné
rozhodnutia okresného súdu neodôvodnené a arbitrárne. V nadväznosti na uvedené tak mali
byť podľa sťažovateľa porušené aj jeho „majetkové“ práva, resp. práva na ochranu
vlastníctva, pretože uvedeným postupom okresného súdu mu bolo podľa jeho tvrdení
odopreté legitímne očakávanie na odmenu za vykonanie predmetných exekučných konaní,
na vykonanie ktorých bol už poverený. Napokon podľa sťažovateľa okresný súd v dôsledku
uvedeného postupu „... zaobchádzal odlišne s fyzickou osobou – povinným na strane jednej
s sťažovateľom na strane druhej“.
Vzhľadom na uvedené tvrdenia sa sťažovateľ v sťažnostiach podaných ústavnému
súdu domáha, aby ústavný súd po ich prijatí na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že
postupom okresného súdu v každom z ním napádaných exekučných konaní bolo porušené
jeho základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru, tiež jeho základné právo a právo na ochranu vlastníctva zaručené
v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, a napokon, že došlo aj k porušeniu
všeobecného zákazu diskriminácie zaručeného v čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru.
V dôsledku uvedeného sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd zrušil ním označené
rozhodnutia okresného súdu o jeho vylúčení ako súdneho exekútora z vykonávania
označených exekučných konaní, aby okresnému súdu zakázal pokračovať v diskriminácii
sťažovateľa a aby sťažovateľovi priznal primerané finančné zadosťučinenie v každom
jednotlivom prípade po 1 000 €, a tiež aby mu priznal úhradu trov konania pred ústavným
súdom.
II.
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“).
Podľa § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Aj keď zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, tak
odvolávajúc sa na ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde možno aj v konaní o sťažnosti
podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane citované ustanovenie § 112
ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 5240/2012 až sp. zn. Rvp 5246/2012, sp. zn. Rvp 5315/2012 až sp. zn. Rvp 5337/2012
a sp. zn. Rvp 5537/2012 až sp. zn. Rvp 5538/2012 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu
a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľa a okresného
súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc citované právne
normy tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania, tak ako to je
uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažností je tvrdenie sťažovateľa o porušení ním označených práv
zaručených ústavou, dohovorom a dodatkovým protokolom postupom okresného súdu
v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Er 449/09, sp. zn. 2 Er 466/09, sp. zn. 2 Er 671/08,
sp. zn. 2 Er 735/08, sp. zn. 2 Er 745/08, sp. zn. 2 Er 757/08 a sp. zn. 2 Er 768/08 a jeho
rozhodnutiami zo 16. marca 2012, ďalej jeho postupom v konaniach vedených pod sp. zn.
5 Er 948/07, sp. zn. 5 Er 922/07, sp. zn. 5 Er 921/07, sp. zn. 5 Er 926/07, sp. zn.
5 Er 925/07, sp. zn. 5 Er 924/07, sp. zn. 5 Er 923/07, sp. zn. 5 Er 878/07, sp. zn.
5 Er 874/07, sp. zn. 5 Er 872/07, sp. zn. 5 Er 876/07, sp. zn. 5 Er 877/07, sp. zn.
5 Er 609/07, sp. zn. 5 Er 611/07, sp. zn. 5 Er 612/07, sp. zn. 5 Er 506/07, sp. zn.
5 Er 516/07, sp. zn. 5 Er 501/07, sp. zn. 5 Er 500/07, sp. zn. 5 Er 504/07, sp. zn.
5 Er 503/07, sp. zn. 5 Er 505/07 a sp. zn. 5 Er 240/04 a jeho rozhodnutiami z 23. marca
2012 a tiež jeho postupom v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Er 1254/09 a sp. zn.
3 Er 128/09 a jeho rozhodnutiami z 23. apríla 2012. K porušeniu označených práv malo
podľa sťažovateľa dôjsť tým, že okresný súd rozhodol o jeho vylúčení ako povereného
súdneho exekútora ex offo a bez vykonania akéhokoľvek dokazovania a tiež bez toho, aby
mu umožnil vyjadriť sa k jeho vylúčeniu. Podľa sťažovateľa okresný súd rozhodol iba
odvolaním sa, resp. „... uspokojujúc sa len s polemickým názorom ústavného súdu, ktorý bol
vyjadrený v Náleze zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III ÚS 322/2010-37...“, takže v konečnom
dôsledku podľa sťažovateľa okresný súd napadnuté rozhodnutia založil na nesprávnom
skutkovom zistení, pričom vec aj nesprávne právne posúdil, resp. túto neposúdil podľa
relevantnej právnej normy, keď ho z vykonávania exekúcií vylúčil.
Ústavný súd sa najskôr zaoberal otázkou, či sú naplnené predpoklady meritórneho
prerokovania sťažností sťažovateľa (§ 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde), a dospel
k záveru, že ich podala osoba zjavne neoprávnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že domáhať sa ochrany základných
práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba jedine v záujme ochrany
svojich základných práv (napr. II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06). Sťažovateľ musí teda namietať
porušenie svojich základných práv a v spojitosti s konaním pred všeobecným súdom je to
možné len vtedy, ak je v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu účastníkom konania,
v ktorom namieta porušenie základných práv (napr. II. ÚS 3/05, II. ÚS 90/2012).
Súdny exekútor má pri výkone exekučnej činnosti postavenie verejného činiteľa.
Tento status mu priznáva zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), ktorý v § 2
ods. 1 ustanovuje, že exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie
núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Podľa ustanovenia § 5 Exekučného poriadku
má exekútor pri výkone exekučnej činnosti, vykonávanie ktorej je výkonom verejnej moci,
postavenie verejného činiteľa. Z uvedeného vyplýva, že právnou úpravou v Exekučnom
poriadku preniesol štát časť výkonu svojej moci – špecificky moci súdnej, ktorej súčasťou
je aj konanie vykonávacie – na súdnych exekútorov. Nimi sú síce fyzické osoby, avšak táto
skutočnosť má význam len právne technický či organizačne inštitucionálny. Z hľadiska
funkcionálneho vykonávajú tieto osoby štátnu moc, resp. moc súdnu. Preto, ak súdny
exekútor vykonáva funkcie, ktoré by inak bol povinný vykonávať štát, resp. súd, je pri
výkone zverenej štátnej moci povinný rešpektovať a dbať na základné práva tých osôb,
vo vzťahu ku ktorým prenesenú štátnu moc vykonáva; rovnako tak pre tieto osoby musí
platiť rovnaký štandard ochrany ich základných práv ako v konaní pred súdmi.
Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku účastníkmi konania sú oprávnený a povinný;
iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento
zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.
Z citovanej definície účastníkov exekučného konania vyplýva, že poverený súdny
exekútor je účastníkom konania len vtedy, ak exekučný súd rozhoduje o trovách exekúcie.
Z uvedeného vyplýva, že súdny exekútor nemá aktívnu legitimáciu na podanie sťažnosti
ústavnému súdu proti rozhodnutiu, ktorým exekučný súd vylúčil exekútora z vykonávania
exekúcie z dôvodu zaujatosti navrhovaného súdneho exekútora voči oprávnenej, teda
vzhľadom na okolnosť vylučujúcu navrhovaného exekútora z vykonávania exekúcie podľa
§ 30 ods. 1 Exekučného poriadku. V takomto prípade je súdny exekútor objektom
rozhodovania a sám ako súčasť súdnej moci nie je nositeľom žiadnych základných práv,
a to ani v záujme ochrany účastníka exekučného konania (oprávneného).
Pri predbežnom prerokovaní sťažností ústavný súd nepochybne zistil, že sťažovateľ
nemal v namietaných konaniach pred okresným súdom, výsledkom ktorých sú namietané
rozhodnutia, postavenie účastníka konania, a teda nie je oprávnenou osobou na podanie
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (mutatis mutandis II. ÚS 113/02, I. ÚS 343/09,
Keďže porušenie označených práv v namietaných konaniach pred ústavným súdom
namietala osoba odlišná od účastníka týchto súdnych konaní, ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
podané zjavne neoprávnenou osobou.
Ústavný súd navyše poznamenáva, že sťažovateľ napadol ústavnými sťažnosťami
uznesenia okresného súdu len v časti týkajúcej sa jeho vylúčenia z exekúcií. V časti
týkajúcej sa uloženia povinnosti zaplatenia súdneho poplatku ústavné sťažnosti nepodal. Aj
v opačnom prípade by však pripadalo do úvahy ich odmietnutie pre neprípustnosť z dôvodu
zákonom danej možnosti podania účinného opravného prostriedku – odvolania.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Nad rámec ústavný súd podotýka, že sťažnosti sťažovateľa po obsahovej stránke
nekorešpondujú s obsahom príloh, ktoré k sťažnostiam doložil na výzvu ústavného súdu.
Sťažovateľ napríklad v sťažnostiach uvádza, že okresný súd ho ako povereného súdneho
exekútora vylúčil z vykonávania označených exekučných konaní ex offo, t. j. bez
akéhokoľvek návrhu, avšak z napádaných uznesení okresného súdu vyplýva, že okresný súd
tak učinil na základe, resp. na podklade podnetu samotného sťažovateľa, ktorý listom sám
oznámil okresnému súdu skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné mať pochybnosti
o jeho nezaujatosti ako povereného súdneho exekútora.
Vzhľadom na to, že sťažnosti boli odmietnuté ako celok a rozhodnutie o zrušení
napadnutých rozhodnutí okresného súdu, o priznaní finančného zadosťučinenia a trov
konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobôd sťažovateľa (čl. 127 ods. 2
prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto častiach sťažností, ktorými sa sťažovateľ domáhal
ich priznania, už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. septembra 2012