Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 449/2012
PDF · 206.86 KB
No categories available
I. ÚS 449/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Š. R., K., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. M.
S., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa
čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení
s odsekom 4 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 5 ods. 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 4 Tos 44/2012 z 23. mája 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Š. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2012
doručená sťažnosť Š. R., K., t. č. vo väzbe(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení
s odsekom 4 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tos 44/2012 z 23. mája 2012.
Sťažovateľ bol uznesením vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru
v Košiciach, odboru kriminálnej polície ČVS: KRP-53/OVK-KE-2011 zo 16. októbra 2011
obvinený zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa
§ 172 ods. 1 písm. c),d) a ods. 2 písm. c), e) Trestného zákona. Uznesenie o vznesení
obvinenia bolo sťažovateľovi doručené v ten istý deň, t. j. 16. októbra 2011. Sťažovateľ bol
následne uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Košice II (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 67/2011 zo 17. októbra 2011 vzatý do väzby z dôvodov
uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku. Okresný súd uznesením
sp. zn. 4 T 42/2012 zo 14. mája 2012 zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby
na slobodu, pretože v danom štádiu trestného konania naďalej trvajú dôvody väzby. Proti
uvedenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorá však bola
uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 44/2012 z 23. mája 2012 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“) zamietnutá ako nedôvodná. Napadnuté uznesenie bolo doručené obhajcovi
sťažovateľa 31. mája 2012.
Podstata sťažnosti sa týka rozporu vo vymedzení doby páchania trestnej činnosti
sťažovateľom v uznesení o vznesení obvinenia ČVS: KRP-53/OVK-KE-2011
zo 16. októbra 2011 (ďalej len „uznesenie o vznesení obvinenia“). Pri preštudovaní
vyšetrovacieho spisu totiž sťažovateľ zistil rozpor medzi uznesením o vznesení obvinenia,
ktoré mu bolo doručené, a uznesením o vznesení obvinenia, ktoré je obsahom
vyšetrovacieho spisu. Konkrétne v skutkovej vete uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré
bolo doručené sťažovateľovi, je uvedené, že trestnú činnosť mal páchať „... od presne
nezistenej doby opakovane až do 14.10.2011...“. Naproti tomu v uznesení o vznesení
obvinenia, ktoré je súčasťou vyšetrovacieho spisu, je doba páchania trestnej činnosti
sťažovateľom vymedzená dobou „... najmenej od mesiaca máj 2011 opakovane až
do 14.10.2011...“. Touto námietkou sťažovateľ odôvodnil žiadosť o prepustenie z väzby,
ako aj sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu zo 14. mája 2012, ktorým bola zamietnutá
žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu. Krajský súd napadnutým uznesením
z 23. mája 2012 zamietol túto sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú, pretože nepovažoval
rozpor vo vymedzení doby páchania trestnej činnosti sťažovateľom za také pochybenie,
ktoré by mohlo byť dôvodom na zrušenie uznesenia okresného súdu zo 14. mája 2012.
Krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie v tejto otázke takto:
„Aj krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, že i v danom štádiu konania sú
preukázané materiálne i formálne dôvody väzby tak, ako to bolo uvedené
v predchádzajúcom uznesení, pričom skutočnosti uvádzané obžalovaným v súvislosti
s nezákonnosťou vzneseného obvinenia, krajský súd nepovažuje za také procesné
pochybenie, ktoré by malo za následok konštatovanie, že neboli splnené formálne
podmienky väzby. Ako sám obžalovaný konštatuje, uznesenie o vznesení obvinenia mu bolo
doručené a úprava vo vymedzení času páchania skutku nemení totožnosť skutku.“
Krajský súd v napadnutom uznesení nevyhodnotil rozpor vo vymedzení doby
páchania trestnej činnosti ako závažné pochybenie, ktoré by vyvolalo pochybnosti
o zákonnosti väzby sťažovateľa či samotného trestného stíhania sťažovateľa.
Podľa sťažovateľa ide o podstatný rozpor v náležitostiach uznesenia o vznesení
obvinenia, a nie o nepodstatnú odlišnosť, ktorú by bolo možné prehliadnuť. Sťažovateľovi
tak podľa jeho názoru bolo doručené iné uznesenie o vznesení obvinenia ako to, pre ktoré sa
proti nemu vedie trestné stíhania a pre ktoré bol vzatý do väzby. Sťažovateľ v tejto
súvislosti uviedol, že je „... neprípustné, aby súdy disponovali jedným rozhodnutím
a sťažovateľ podával opravný prostriedok proti rozhodnutiu inému, aj keď navonok
pôsobiacemu ako rozhodnutie totožné“. Sťažovateľ sa nestotožňuje so skutkovými
a právnymi závermi krajského súdu uvedenými v napadnutom uznesení, pretože podľa jeho
názoru mali za následok porušenie jeho práv. Z uvedeného dôvodu sa sťažovateľ obrátil
so sťažnosťou na ústavný súd. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti
rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie uvedených základných práv podľa ústavy
a práv podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu. Zároveň sťažovateľ
navrhol, aby ústavný súd nálezom zakázal krajskému súdu pokračovať v porušovaní jeho
práv, zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal
mu finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 €, ako aj náhradu trov konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických
a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd zdôrazňuje, že krajský súd napadnutým uznesením rozhodoval
o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu zo 14. mája 2012, ktorým bola
zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu. Krajský súd napadnutým
uznesením opätovne posudzoval splnenie podmienok väzby. Išlo preto o rozhodovanie
o väzbe sťažovateľa. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s odsekom 4 ústavy a právo na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okrem toho sťažovateľ namieta porušenie svojho základného
práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Pokiaľ ide o základné právo sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd
vo svojej judikatúre opakovane konštatoval (napr. I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04),
že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu,
a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré
je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktoré je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1
ústavy v pomere špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty
základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch
pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie
spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto
sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.
Obdobné stanovisko platí aj vo vzťahu k čl. 6 dohovoru, ktorého porušenie
sťažovateľ namieta, kde ústavný súd konštatuje, že čl. 6 dohovoru upravuje právo
na spravodlivý proces. Tento článok dohovoru sa zásadne nevzťahuje na konanie o väzbe
vrátane konania a rozhodovania trestného súdu o žiadosti o prepustenie z väzby, pre ktoré
platí špeciálna, pokiaľ ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe,
v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo
na osobnú slobodu a bezpečnosť (III. ÚS 272/03, II. ÚS 15/05, IV. ÚS 65/05). Pôsobnosť
tohto článku sa vzťahuje na konania, ktorých predmetom je rozhodovanie o právach alebo
záväzkoch občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti trestného obvinenia proti
konkrétnej osobe (čl. 6 ods. 1 dohovoru) pri rozhodovaní vo veci samej. Napadnuté
uznesenie krajského súdu sa však týkalo väzby sťažovateľa.
Ústavný súd rešpektuje aj prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP),
podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al
v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 etc.).
Vzhľadom na uvedené vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s odsekom 4 ústavy
a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
krajského súdu ústavný súd konštatoval v rámci predbežného prerokovania sťažnosti
nedostatok príčinnej súvislosti medzi napádaným uznesením krajského súdu a označenými
právami. Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie nezákonné.
Vo vzťahu k čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru ústavný súd
uvádza, že v zmysle judikatúry ústavného súdu je v ustanoveniach čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
týkajúcich sa práva na osobnú slobodu obsiahnuté tak právo podať návrh na konanie,
v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil
prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu
nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania, teda práva, ktoré
vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (obdobne III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03,
Sťažovateľ namieta rozpor vo vymedzení doby páchania trestnej činnosti
v písomnom vyhotovení uznesenia o vznesení obvinenia zo 16. októbra 2011, ktoré bolo
sťažovateľovi doručené, a uznesením, ktoré tvorí súčasť vyšetrovacieho spisu. Sťažovateľ
nesúhlasí s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom uznesení, že tento rozpor
nemení totožnosť skutku, a ani nevyvoláva pochybnosti o splnení formálnych podmienok
väzby. Podľa sťažovateľa ide o podstatnú odlišnosť, ktorá odlišuje obe uznesenia o vznesení
obvinenia, čo má za priamy následok porušenie jeho práv.
Skutok, pre ktorý bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie, spočíval v tom, že
sťažovateľ kupoval od Ing. Ľ. Č. (ktorá je v tejto veci tiež obvinená) a tiež z iných zdrojov
návykovú látku tzv. pervitín, t. j. metamfetamín, ktorý následne ďalej predával záujemcom
z radov dílerov a konzumentov drog. Tento základ skutku, pre ktorý bolo sťažovateľovi
vznesené obvinenie a ktorý je podrobne rozvedený vo výrovej časti uznesenia o vznesení
obvinenia zo 16. októbra 2011, je pritom rovnaký v obidvoch jeho písomných
vyhodnoteniach. Sťažovateľ ani nenamieta žiaden rozpor v opise podstaty skutku.
Rozdiel v skutkovej vete uznesenia o vznesení obvinenia sa týka ohraničenia
začiatku doby páchania trestnej činnosti. V uznesení o vznesení obvinenia, ktoré bolo
sťažovateľovi doručené, je uvedené, že trestnú činnosť páchal od presne nezistenej doby, no
v uznesení o vznesení obvinenia, ktoré je súčasťou vyšetrovacieho spisu, je uvedené, že
trestnú činnosť páchal najmenej od mája 2011. Takáto rozdielnosť skutkovej vety
v písomných vyhotoveniach uznesenia o vznesení obvinenia podľa názoru ústavného súdu
nemá žiaden vplyv na totožnosť skutku a nevyvoláva žiadne zásadné otázniky spojené
s uvedením skutku, pre ktorý bolo vznesené sťažovateľovi obvinenie a pre ktorý bol
sťažovateľ vzatý do väzby. Navyše, ako vyplýva z napadnutého uznesenia, rozdiel
vo vymedzení doby páchania trestnej činnosti bol v priebehu dokazovania upravený
v obžalobe v prospech sťažovateľa. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom vyjadrenia
prokurátora Krajskej prokuratúry v Košiciach z 3. mája 2012, ktoré sťažovateľ k sťažnosti
pripojil a z ktorého vyplýva, že doba páchania trestnej činnosti bola na základe výsledkov
dokazovania v obžalobe stanovená tak: „... že táto trestná činnosť mala byť páchaná len od
mesiaca jún 2011 do 14.10.2011.“ V dôsledku toho bola v obžalobe zmiernená právna
kvalifikácia konania sťažovateľa, pretože bol vypustený kvalifikačný znak „po dlhší čas“
ako závažnejší spôsob konania v zmysle § 172 ods. 2 písm. c) Trestného zákona a § 138
písm. b) Trestného zákona.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia konštatuje, že v prípade
sťažovateľa boli splnené formálne podmienky väzby. Uznesenie o vznesení obvinenia proti
sťažovateľovi zo 16. októbra 2011 obsahuje všetky náležitosti podľa § 206 ods. 3 Trestného
poriadku a sťažovateľovi bolo riadne doručené. Rozdiel vo vymedzení doby páchania
trestnej činnosti nemení totožnosť skutku, z ktorého je sťažovateľ obvinený, a preto
rozhodne nemožno prijať tvrdenie sťažovateľa, že ide o podstatnú odlišnosť, ktorá by mohla
vyvolať pochybnosť o tom, aké uznesenie o vznesení obvinenia bolo sťažovateľovi
doručené. Ústavný súd preto nezistil relevantnú príčinnú súvislosť medzi sťažovateľom
namietaným porušením označených základných práv, resp. slobôd a napadnutým uznesením
krajského súdu. Skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom krajského
súdu o zachovaní totožnosti skutku, nemôže viesť sama osebe k záveru o porušení práv,
ktoré sťažovateľ namieta. Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti
odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
Pretože došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd sa nezaoberal
ďalšími návrhmi sťažovateľa, keďže tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti
vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. októbra 2012