Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 449/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Š. R., K., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. M.

S., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa

a základného práva podľa v spojení

s odsekom 4 a práv podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 23. mája 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2012

doručená sťažnosť Š. R., K., t. č. vo väzbe(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

s odsekom 4 a práv podľa a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 23. mája 2012.

Sťažovateľ bol uznesením vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru

v Košiciach, odboru kriminálnej polície ČVS: KRP-53/OVK-KE-2011 zo 16. októbra 2011

obvinený zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa

, a , . Uznesenie o vznesení

obvinenia bolo sťažovateľovi doručené v ten istý deň, t. j. 16. októbra 2011. Sťažovateľ bol

následne uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Košice II (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. zo 17. októbra 2011 vzatý do väzby z dôvodov

uvedených v a . Okresný súd uznesením

sp. zn. zo 14. mája 2012 zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby

na slobodu, pretože v danom štádiu trestného konania naďalej trvajú dôvody väzby. Proti

uvedenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorá však bola

uznesením krajského súdu sp. zn. z 23. mája 2012 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“) zamietnutá ako nedôvodná. Napadnuté uznesenie bolo doručené obhajcovi

sťažovateľa 31. mája 2012.

Podstata sťažnosti sa týka rozporu vo vymedzení doby páchania trestnej činnosti

sťažovateľom v uznesení o vznesení obvinenia ČVS: KRP-53/OVK-KE-2011

zo 16. októbra 2011 (ďalej len „uznesenie o vznesení obvinenia“). Pri preštudovaní

vyšetrovacieho spisu totiž sťažovateľ zistil rozpor medzi uznesením o vznesení obvinenia,

ktoré mu bolo doručené, a uznesením o vznesení obvinenia, ktoré je obsahom

vyšetrovacieho spisu. Konkrétne v skutkovej vete uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré

bolo doručené sťažovateľovi, je uvedené, že trestnú činnosť mal páchať „... od presne

nezistenej doby opakovane až do 14.10.2011...“. Naproti tomu v uznesení o vznesení

obvinenia, ktoré je súčasťou vyšetrovacieho spisu, je doba páchania trestnej činnosti

sťažovateľom vymedzená dobou „... najmenej od mesiaca máj 2011 opakovane až

do 14.10.2011...“. Touto námietkou sťažovateľ odôvodnil žiadosť o prepustenie z väzby,

ako aj sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu zo 14. mája 2012, ktorým bola zamietnutá

žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu. Krajský súd napadnutým uznesením

z 23. mája 2012 zamietol túto sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú, pretože nepovažoval

rozpor vo vymedzení doby páchania trestnej činnosti sťažovateľom za také pochybenie,

ktoré by mohlo byť dôvodom na zrušenie uznesenia okresného súdu zo 14. mája 2012.

Krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie v tejto otázke takto:

„Aj krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, že i v danom štádiu konania sú

preukázané materiálne i formálne dôvody väzby tak, ako to bolo uvedené

v predchádzajúcom uznesení, pričom skutočnosti uvádzané obžalovaným v súvislosti

s nezákonnosťou vzneseného obvinenia, krajský súd nepovažuje za také procesné

pochybenie, ktoré by malo za následok konštatovanie, že neboli splnené formálne

podmienky väzby. Ako sám obžalovaný konštatuje, uznesenie o vznesení obvinenia mu bolo

doručené a úprava vo vymedzení času páchania skutku nemení totožnosť skutku.“

Krajský súd v napadnutom uznesení nevyhodnotil rozpor vo vymedzení doby

páchania trestnej činnosti ako závažné pochybenie, ktoré by vyvolalo pochybnosti

o zákonnosti väzby sťažovateľa či samotného trestného stíhania sťažovateľa.

Podľa sťažovateľa ide o podstatný rozpor v náležitostiach uznesenia o vznesení

obvinenia, a nie o nepodstatnú odlišnosť, ktorú by bolo možné prehliadnuť. Sťažovateľovi

tak podľa jeho názoru bolo doručené iné uznesenie o vznesení obvinenia ako to, pre ktoré sa

proti nemu vedie trestné stíhania a pre ktoré bol vzatý do väzby. Sťažovateľ v tejto

súvislosti uviedol, že je „... neprípustné, aby súdy disponovali jedným rozhodnutím

a sťažovateľ podával opravný prostriedok proti rozhodnutiu inému, aj keď navonok

pôsobiacemu ako rozhodnutie totožné“. Sťažovateľ sa nestotožňuje so skutkovými

a právnymi závermi krajského súdu uvedenými v napadnutom uznesení, pretože podľa jeho

názoru mali za následok porušenie jeho práv. Z uvedeného dôvodu sa sťažovateľ obrátil

so sťažnosťou na ústavný súd. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti

rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie uvedených základných práv podľa

a práv podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu. Zároveň sťažovateľ

navrhol, aby ústavný súd nálezom zakázal krajskému súdu pokračovať v porušovaní jeho

práv, zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal

mu finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 €, ako aj náhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických

a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Ústavný súd zdôrazňuje, že krajský súd napadnutým uznesením rozhodoval

o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu zo 14. mája 2012, ktorým bola

zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu. Krajský súd napadnutým

uznesením opätovne posudzoval splnenie podmienok väzby. Išlo preto o rozhodovanie

o väzbe sťažovateľa. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa v spojení s odsekom 4 a právo na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okrem toho sťažovateľ namieta porušenie svojho základného

práva na osobnú slobodu podľa a práva podľa dohovoru.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa a 4

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Pokiaľ ide o základné právo sťažovateľa zaručené v , ústavný súd

vo svojej judikatúre opakovane konštatoval (napr. , ),

že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu,

a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré

je aplikovateľné ustanovenie a 5 , ktoré je vo vzťahu k

v pomere špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty

základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch

pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie

spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto

sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17

ods. 2 a 5 o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie .

Obdobné stanovisko platí aj vo vzťahu k čl. 6 dohovoru, ktorého porušenie

sťažovateľ namieta, kde ústavný súd konštatuje, že čl. 6 dohovoru upravuje právo

na spravodlivý proces. Tento článok dohovoru sa zásadne nevzťahuje na konanie o väzbe

vrátane konania a rozhodovania trestného súdu o žiadosti o prepustenie z väzby, pre ktoré

platí špeciálna, pokiaľ ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe,

v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo

na osobnú slobodu a bezpečnosť (, , ). Pôsobnosť

tohto článku sa vzťahuje na konania, ktorých predmetom je rozhodovanie o právach alebo

záväzkoch občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti trestného obvinenia proti

konkrétnej osobe (čl. 6 ods. 1 dohovoru) pri rozhodovaní vo veci samej. Napadnuté

uznesenie krajského súdu sa však týkalo väzby sťažovateľa.

Ústavný súd rešpektuje aj prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP),

podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al

v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 etc.).

Vzhľadom na uvedené vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu

základného práva na súdnu ochranu podľa v spojení s odsekom 4

a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

krajského súdu ústavný súd konštatoval v rámci predbežného prerokovania sťažnosti

nedostatok príčinnej súvislosti medzi napádaným uznesením krajského súdu a označenými

právami. Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2

a práva podľa dohovoru

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie nezákonné.

Vo vzťahu k , 2 a 5 a a 4 dohovoru ústavný súd

uvádza, že v zmysle judikatúry ústavného súdu je v ustanoveniach a 5

týkajúcich sa práva na osobnú slobodu obsiahnuté tak právo podať návrh na konanie,

v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil

prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu

nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania, teda práva, ktoré

vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (obdobne , ,

).

Sťažovateľ namieta rozpor vo vymedzení doby páchania trestnej činnosti

v písomnom vyhotovení uznesenia o vznesení obvinenia zo 16. októbra 2011, ktoré bolo

sťažovateľovi doručené, a uznesením, ktoré tvorí súčasť vyšetrovacieho spisu. Sťažovateľ

nesúhlasí s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom uznesení, že tento rozpor

nemení totožnosť skutku, a ani nevyvoláva pochybnosti o splnení formálnych podmienok

väzby. Podľa sťažovateľa ide o podstatnú odlišnosť, ktorá odlišuje obe uznesenia o vznesení

obvinenia, čo má za priamy následok porušenie jeho práv.

Skutok, pre ktorý bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie, spočíval v tom, že

sťažovateľ kupoval od Ing. Ľ. Č. (ktorá je v tejto veci tiež obvinená) a tiež z iných zdrojov

návykovú látku tzv. pervitín, t. j. metamfetamín, ktorý následne ďalej predával záujemcom

z radov dílerov a konzumentov drog. Tento základ skutku, pre ktorý bolo sťažovateľovi

vznesené obvinenie a ktorý je podrobne rozvedený vo výrovej časti uznesenia o vznesení

obvinenia zo 16. októbra 2011, je pritom rovnaký v obidvoch jeho písomných

vyhodnoteniach. Sťažovateľ ani nenamieta žiaden rozpor v opise podstaty skutku.

Rozdiel v skutkovej vete uznesenia o vznesení obvinenia sa týka ohraničenia

začiatku doby páchania trestnej činnosti. V uznesení o vznesení obvinenia, ktoré bolo

sťažovateľovi doručené, je uvedené, že trestnú činnosť páchal od presne nezistenej doby, no

v uznesení o vznesení obvinenia, ktoré je súčasťou vyšetrovacieho spisu, je uvedené, že

trestnú činnosť páchal najmenej od mája 2011. Takáto rozdielnosť skutkovej vety

v písomných vyhotoveniach uznesenia o vznesení obvinenia podľa názoru ústavného súdu

nemá žiaden vplyv na totožnosť skutku a nevyvoláva žiadne zásadné otázniky spojené

s uvedením skutku, pre ktorý bolo vznesené sťažovateľovi obvinenie a pre ktorý bol

sťažovateľ vzatý do väzby. Navyše, ako vyplýva z napadnutého uznesenia, rozdiel

vo vymedzení doby páchania trestnej činnosti bol v priebehu dokazovania upravený

v obžalobe v prospech sťažovateľa. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom vyjadrenia

prokurátora Krajskej prokuratúry v Košiciach z 3. mája 2012, ktoré sťažovateľ k sťažnosti

pripojil a z ktorého vyplýva, že doba páchania trestnej činnosti bola na základe výsledkov

dokazovania v obžalobe stanovená tak: „... že táto trestná činnosť mala byť páchaná len od

mesiaca jún 2011 do 14.10.2011.“ V dôsledku toho bola v obžalobe zmiernená právna

kvalifikácia konania sťažovateľa, pretože bol vypustený kvalifikačný znak „po dlhší čas“

ako závažnejší spôsob konania v zmysle a

písm. b) .

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia konštatuje, že v prípade

sťažovateľa boli splnené formálne podmienky väzby. Uznesenie o vznesení obvinenia proti

sťažovateľovi zo 16. októbra 2011 obsahuje všetky náležitosti podľa § 206 ods. 3 Trestného

poriadku a sťažovateľovi bolo riadne doručené. Rozdiel vo vymedzení doby páchania

trestnej činnosti nemení totožnosť skutku, z ktorého je sťažovateľ obvinený, a preto

rozhodne nemožno prijať tvrdenie sťažovateľa, že ide o podstatnú odlišnosť, ktorá by mohla

vyvolať pochybnosť o tom, aké uznesenie o vznesení obvinenia bolo sťažovateľovi

doručené. Ústavný súd preto nezistil relevantnú príčinnú súvislosť medzi sťažovateľom

namietaným porušením označených základných práv, resp. slobôd a napadnutým uznesením

krajského súdu. Skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom krajského

súdu o zachovaní totožnosti skutku, nemôže viesť sama osebe k záveru o porušení práv,

ktoré sťažovateľ namieta. Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti

odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

Pretože došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd sa nezaoberal

ďalšími návrhmi sťažovateľa, keďže tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti

vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012