Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 465/2012
PDF · 207.12 KB
No categories available
I. ÚS 465/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti L., a. s., B., zastúpenej advokátom
JUDr. J. F., B., vedené pod sp. zn. Rvp 10846/2012 až sp. zn. Rvp 10849/2012 vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v bližšie neidentifikovaných konaniach
a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti L., a. s., vedené pod sp. zn. Rvp 10846/2012 až
sp. zn. Rvp 10849/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti L., a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 18. júla 2012
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti L., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu
v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) v bližšie neidentifikovaných konaniach.
2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka iniciovala pred krajským
súdom viacero konaní vo veci nečinnosti Obvodného úradu Košice ako orgánu verejnej
správy podľa § 250t zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „OSP“) v priestupkových konaniach začatých pre podozrenie
z porušenia § 21a ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších
predpisov. Podľa vyjadrenia samotnej sťažovateľky „Jednotlivé konania na Krajskom súde
Košice boli identifikované podľa dlžníka sťažovateľa a predmetu sporu, ktorého sa týkalo
konanie o sťažnosti pre porušenie základného práva sťažovateľa pred Ústavným súdom SR,
v súvislosti s ktorým došlo k spáchaniu priestupku podľa zákona č. 21a ods. 1 zákona
č. 211/0000 Z. z.“. Vzhľadom na podľa sťažovateľky „enormnú stagnáciu konania“
na krajskom súde sa obrátila na jeho predsedu podaním/sťažnosťou podľa § 62 ods. 1
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) so zámerom docieliť prijatie opatrení
smerujúcich ku skončeniu vecí/vydaniu meritórneho rozhodnutia v prerokovávaných
veciach. Keďže ani využitím tohto účinného prostriedku nápravy nedošlo/nemalo dôjsť
ku skončeniu prerokovávaných vecí krajským súdom, podala sťažovateľka v ostatnom
sťažnosť ústavnému súdu.
3. Sťažovateľka v podanej sťažnosti v podstatnom argumentovala tým, že „...
podáva sťažnosť Ústavnému súdu Slovenskej republiky po tom, čo v občianskom súdnom
konaní využil všetky dostupné a účinné prostriedky nápravy. Tieto však neviedli
k odstráneniu prieťahov a stagnácie konania. Doterajšia nečinnosť a neefektívna činnosť
štátneho orgánu spôsobila sťažovateľovi ničím neodôvodniteľné problémy v jeho
podnikateľskej činnosti a vytvorila v sfére jeho práv stav dlhotrvajúcej neistoty. Okrem
toho, žiadne prostriedky nápravy nemôžu konvalidovať časový aspekt konania. Právny
prostriedok nápravy upravený ust. § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. (o súdoch a zmene
a doplnení niektorých zákonov) vzhľadom na celkovú dĺžku konania nemôže zaručiť
potrebnú účinnosť.“. Na podporu svojej argumentácie sťažovateľka doložila aj podrobné
citácie z rozhodovacej praxe ústavného súdu vzťahujúce sa na obdobné prípady.
4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka požiadala, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti L. a. s... na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy... a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Krajského súdu Košice v Konaní porušené
bolo.
2. Krajskému súdu Košice prikazuje, aby v Konaní konal bez zbytočných prieťahov.
3. Spoločnosti L. a. s.,... priznáva finančné zadosťučinenie...
4. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť spoločnosti L. a. s... trovy konania...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak
ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie
konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv alebo slobôd alebo ľudských
práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, alebo
ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil
stav pred porušením.
6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom
zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
II. A
K spoločnému prerokovaniu vecí
7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle
§ 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločné konanie
veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
8. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom
pod sp. zn. Rvp 10846/2012 až sp. zn. Rvp 10849/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu
právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe
sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd
o spojení sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto
uznesenia.
II. B
K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv postupom krajského súdu
v bližšie neoznačených konaniach
9. Vychádzajúc z obsahu sťažností a k nim priložených príloh ústavný súd
konštatuje, že tieto napriek tomu, že sťažovateľka je zastúpená advokátom, nespĺňajú
náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené
v § 20 ods. 2 a 3 a § 50 ods. 1 písm. b) a ods. 2 zákona o ústavnom súde.
10. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa
ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva,
prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,
odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa
k návrhu na začatie konania musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa
advokátom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že
sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom
súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania, okrem prípadov výslovne
uvedených v tomto zákone. Ustanovenie § 20 zákona o ústavnom súde sa v celom rozsahu
vzťahuje na sťažnosť podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.
11. Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných
náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa
tvrdenia sťažovateľa porušili [písm. a)], označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia
alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody [písm. b)],
a označenie, proti komu smeruje [písm. c)]. Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde
k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom
zásahu.
12. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde
presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých
náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom
súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný
návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
13. V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20
ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného
súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ
domáha. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2
ods. 2 ústavy).
14. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľka prostredníctvom
kvalifikovaného zástupcu v texte podaných sťažností ani v ich petite neuviedla spisové
značky, pod ktorými by ňou namietané konania mali byť krajským súdom vedené, čo je
zjavne v rozpore s § 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde. Ústavný súd ďalej
konštatuje, že sťažovateľkou predložený návrh rozhodnutia vo veci samej (petit) nie je
vymedzený presne, určito a zrozumiteľne, teda takým spôsobom, aby mohol byť
východiskom pre jeho rozhodnutie v uvedenej veci (pozri bod 4) a v súlade s § 20 ods. 3
zákona o ústavnom súde. Sťažovateľka síce v petite podanej sťažnosti uvádza, ktoré jej
základné práva mali byť porušené, rozchádza sa však v presnom označení súdu, ktorý mal
byť ich porušovateľom, keď v bodoch 1 až 3 označuje za porušovateľa Krajský súd
v Košiciach a v bode 4 petitu Okresný súd Bratislava I. V rozpore s § 50 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nepredložila ústavnému súdu dôkaz o zásahu do svojich označených práv,
keď ani porovnaním obsahu jednotlivých sťažovateľkou podaných sťažností a k nim
doloženej prílohy (potvrdenie o prijatí podaní krajským súdom 14. júna 2010) nevyplýva
zhoda medzi sťažovateľkou označenými dlžníkmi v tabuľkách nachádzajúcich sa na druhej
strane podaných sťažností a dlžníkmi označenými v priloženej prílohe (potvrdenie o prijatí
podaní krajským súdom...). Dôsledkom tohto rozporu je skutočnosť, že sťažovateľka
nepredložila ústavnému súdu hodnoverný dôkaz/doklad o tom, že v súvislosti s konkrétne
označenými dlžníkmi v ňou podaných sťažnostiach sa obrátila na krajský súd
podaním/návrhom na konanie podľa § 250t OSP. Taktiež v rozpore so svojou povinnosťou
podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde nepredložila ústavnému súdu právne perfektné
plné moci na zastupovanie zvoleným advokátom, v danom prípade JUDr. Jaroslavom
Fridrichom, keďže ňou predložené plné moci sú všeobecné a absentuje v nich označenie
konkrétnej povinnej osoby a označenie konkrétnej právnej veci, v ktorej boli sťažovateľkou
udelené.
15. Ústavný súd už len pripomína, že sťažovateľka je v konaní pred ústavným súdom
zastúpená advokátom. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene
a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,
a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,
aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,
aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.
Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína
konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08). Ústavný súd podotýka,
že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľky nie je
povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne
vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní
účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010
a iné). Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky
konštatuje, že sťažnosti vykazujú také nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že nie
je možné preskúmať splnenie hoci len procesných podmienok konania pred ústavným
súdom, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažovateľkou podaných sťažností podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.
16. Ústavný súd tiež pripomína, že v konaniach o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), v súlade
so svojou ustálenou judikatúrou vyžaduje preukázanie podania sťažnosti predsedovi
príslušného súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. zákona o súdoch. Takúto sťažnosť totiž ústavný súd
považuje za účinný prostriedok ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorý vzhľadom na subsidiárne postavenie ústavného
súdu pri ochrane základných práv a slobôd treba využiť pred podaním sťažnosti ústavnému
súdu (porovnaj napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04).
17. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť (pozri bod 2 a 3), že
sťažovateľka nepreukázala/nedoložila podanie kvalifikovanej sťažnosti na prieťahy
v súdnom konaní adresovanú predsedovi súdu. Uvedená skutočnosť sama osebe by bola
dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej neprípustnosť. Táto skutočnosť vyplýva opäť
z porovnania obsahu jednotlivých sťažovateľkou podaných sťažností a k nim doloženej
prílohy – podania adresovaného krajskému súdu z 3. augusta 2011, ako aj z písomného
vyrozumenia krajského súdu právnemu zástupcovi sťažovateľky z 25. augusta 2011,
v ktorých nie sú uvedené ani spisové značky napadnutých konaní, ani označení dlžníci
totožní s tými, ktorých presná identifikácia je poznamenaná v tabuľkách nachádzajúcich sa
na druhej strane podaných sťažností.
18. Napokon ústavný súd pripomína, že pokiaľ ide o námietku riadneho nevybavenia
sťažností sťažovateľky na prieťahy v konaní predsedom krajského súdu, sťažovateľka
mohla podať sťažnosť podľa § 63 a nasl. zákona o súdoch aj predsedovi nadriadeného
najvyššieho súdu, aby vo veci urobil nápravu, čo však z jej sťažností nevyplýva.
19. Z uvedených dôvodov ústavný súd zastáva názor, že sťažovateľka sa domáha
ochrany svojich práv postupom krajského súdu v bližšie neoznačených konaniach
prostredníctvom sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy tiež predčasne, čo zakladá dôvod
na odmietnutie sťažností z dôvodu neprípustnosti.
20. Na základe uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
odmietol sťažovateľkou podané sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí, ako aj z dôvodu neprípustnosti.
Rozhodovaním o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky sa už ústavný súd nezaoberal,
pretože vzhľadom na opísané okolnosti posudzovaných vecí a ustálené právne závery
rozhodovanie o nich sa stalo bezpredmetným.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. októbra 2012