Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 404/2012
PDF · 212.73 KB
No categories available
II. ÚS 404/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť V. A., M., zastúpeného advokátkou JUDr. J. V., H., pre
namietané porušenie základných práv podľa čl. 39 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9
So/136/2011 z 29. marca 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. A. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2012
doručená sťažnosť V. A., M. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho
základných práv podľa čl. 39 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 So/136/2011 z 29. marca 2012.
2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Rozhodnutím právnej predchodkyne Sociálnej
poisťovne, ústredie v Bratislave č. 460 411 7640 zo dňa 11. 07. 1990 bol sťažovateľovi ako
pracujúcemu v III. pracovnej kategórii priznaný invalidný dôchodok vo výške 2.307,-Sk
vypočítaný vo výmere 67 % z priemerného mesačného zárobku (ďalej len „PMZ“ ) za roky
1989, 1988, 1987,1985,1982...
Na základe žiadosti sťažovateľa o prehodnotenie výšky invalidného dôchodku listom
zo dňa 06. 07. 2009, Sociálna poisťovňa, ústredie v Bratislave rozhodnutím č. 460 411 7640
zo dňa 2. novembra 2009... rozhodla tak, že sťažovateľovi od 8. 7. 2006 naďalej patrí
invalidný dôchodok vo výške 8 945,-Sk mesačne.
Na základe odvolania podaného sťažovateľom proti vyššie uvedenému rozhodnutiu
Sociálnej poisťovne, ústredie v Bratislave Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa
24. augusta 2010, sp. zn. 1Sd/35/2010-55 zrušil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie
v Bratislave č. 460 411 7640 zo dňa 2. 11. 2009 a vec vrátil na ďalšie konanie.
Po vrátení veci na ďalšie konanie Sociálna poisťovňa, ústredie v Bratislave
rozhodnutím zo dňa 09. 11. 2010, č. 460 411 7640 0... rozhodla, že sťažovateľovi naďalej
patrí od 8. júla 2006 invalidný dôchodok v sume 8 946,-Sk mesačne.
Toto rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie v Bratislave bolo sťažovateľovi
doručené dňa 15. 11. 2010. Proti tomuto rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, ústredie
v Bratislave sťažovateľ v zákonnom stanovenej lehote podal odvolanie na Krajskom súde
v Prešove. Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 28. apríla 2011, č. k. 3Sd/105/2010-57
odvolaním napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie v Bratislave potvrdil.
Na základe odvolania sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa
28. apríla 2011, č. k. 3Sd/105/2010-57, Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 29. marca 2012,
sp. zn. 9So/136/2011 ako odvolací súd rozhodol tak, že potvrdil rozsudok Krajského súdu
v Prešove zo dňa 28. apríla 2011, č. k. 3Sd/105/2010-57. Náhradu trov konania účastníkom
nepriznal. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. marca 2012, sp. zn. 9So/136/2011 bol
sťažovateľovi doručený dňa 07.05.2012.»
3. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej tvrdí: «Rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa
29. marca 2012, sp. zn. 9So/136/2011 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu
ochranu a na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe vyplývajúce z čl. 39 ods. 1Ústavy
Slovenskej republiky tým, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR je arbitrárne z toho dôvodu,
že Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Prešove v preskúmavanej veci pri
vykonávaní dokazovania neprihliadali na to, že v konaní vyšlo najavo, že na základe
žiadosti podanej sťažovateľom o prehodnotenie invalidného dôchodku zo dňa 06. 07. 2010
(správne má byť 06. 07. 2009, pozn.), Sociálna poisťovňa, ústredie v Bratislave pri
rozhodovaní o nároku sťažovateľa vychádzala z nesprávne určeného priemerného
mesačného zárobku, ktorý nezodpovedal mesačným priemerom hrubých zárobkov
dosiahnutým v piatich zárobkové najlepších kalendárnych rokoch sťažovateľa v rozhodnom
období, v dôsledku čoho sťažovateľ poberal invalidný dôchodok v nižšej sume, ako mu
podľa práva patrila.
Ide o porušenie ust. § 132 O. s. p., ktoré má za následok, že toto konanie je
postihnuté vadou konania, ktorá má podstatný vplyv na rozhodnutie v preskúmavanej
právnej veci.
Určenie výmery priemerného mesačného zárobku sťažovateľa vychádzajúcej
z priemerného mesačného zárobku za roky 1989, 1988, 1987,1985,1982 pre účely
rozhodnutia o výške invalidného dôchodku v roku 1990 bolo v rozpore s ust. § 1 ods. 3 a
ust. § 12 ods. 1 zák. č. 100/1988 Zb.. Nezákonnosť postupu právnej predchodkyne Sociálnej
poisťovne, ústredie v Bratislave spočívala v tom, že pri stanovení PMZ, základom pre jeho
určenie nebolo päť zárobkovo najlepších rokov sťažovateľa v rozhodujúcom období“.»
4. Sťažovateľ ďalej uviedol: „Z dôvodu dodatočného zistenia, že dávka invalidného
dôchodku bola priznaná sťažovateľovi v nižšej sume, ako mu patrila, bez ohľadu
na skutočnosť, že listom zo dňa 6. 7. 2009 sa domáhal zvýšenia dôchodku na základe
novopreukázanej doby zamestnania a na právoplatnosť rozhodnutia o priznaní invalidného
dôchodku z roku 1990, v konaní o zvýšenie invalidného dôchodku, Sociálna poisťovňa,
ústredie v Bratislave bola povinná postupovať podľa ust. § 12 ods. 4 zák. č. 100/1988 Zb.
a podľa ust. § 95 ods. 1 zák. č. 100/1988 Zb. a rozhodnúť o zvýšení invalidného dôchodku
sťažovateľa.
V odvolacom konaní vedenom na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 3Sd/105/2010,
odvolací súd námietky sťažovateľa týkajúce sa nesprávne zisteného priemerného mesačného
zárobku pre účely priznania výšky invalidného dôchodku vyhodnotil ako nedôvodné
s poukazom na právoplatnosť rozhodnutia č. 460 411 7640 zo dňa 11. 07. 1990 vydaného
právnou predchodkyňou Sociálnej poisťovne, ústredie v Bratislave voči ktorému sťažovateľ
mohol podať opravné prostriedky. Súd v tomto konaní považoval námietky sťažovateľa
za nedôvodné bez toho, aby sa vyporiadal s nárokom sťažovateľa vyplývajúcim z ust § 95
ods. 1 zák. č. 100/1988 Zb.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení rozsudku zo dňa 29. marca 2012,
sp. zn. 9So/136/2011 sa v celom rozsahu stotožnil s právnym hodnotením a skutkovými
dôvodmi Krajského súdu v Prešove uvedenými v odvolaním napadnutom rozsudku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie
odporkyne - Sociálnej poisťovne, ústredie v Bratislave bolo vydané v súlade so zákonom
a preto odvolaním napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 28. apríla 2011,
sp. zn. 3Sd/105/2010 ako vecne správny potvrdil.“
5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie
vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo sťažovateľa na primerané
hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu podľa Čl. 39 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
9So/136/2011 zo dňa 29. marca 2012 bolo porušené.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 9So/136/2011 zo dňa
29. marca 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 269,58 €, ktoré
je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť jeho právnej zástupkyni JUDr. J. V.,
H. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
9. Podľa § 250l ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) sa podľa
ustanovení tejto hlavy postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie
o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov.
Podľa § 250l ods. 2 OSP pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa
primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a.
10. Podľa § 250i ods. 1 OSP je pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia pre súd
rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže
vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.
Podľa § 250i ods. 3 OSP súd pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho
orgánu prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
11. Podľa § 95 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 100/1998 Zb“) ak sa dodatočne zistí, že sa dávka
priznala alebo sa vypláca v nižšej sume, ako patrí, alebo že sa neprávom odoprela alebo že
sa priznala od neskoršieho dátumu, než od ktorého patrí, dávka sa zvýši alebo prizná.
12. Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy majú občania právo na primerané hmotné
zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
16. Podstatou sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základného práva
na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a v nadväznosti na to aj
porušenie základného práva sťažovateľa na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri
nespôsobilosti na prácu vyplývajúceho z čl. 39 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 9 So/136/2011 z 29. marca 2012, ktorým najvyšší súd potvrdil rozsudok Krajského
súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Sd/105/2010 z 28. apríla 2011, ktorým
bolo potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava (ďalej len „Sociálna
poisťovňa“), z 9. novembra 2010 o žiadosti sťažovateľa o prehodnotenie výšky jeho
invalidného dôchodku. Podľa tvrdenia sťažovateľa Sociálna poisťovňa aj napriek
preukázanému skutkovému stavu veci, z ktorého vyplývalo zrejmé nesprávne určenie
výmery priemerného mesačného zárobku ako rozhodujúcej skutočnosti pre posúdenie výšky
invalidného dôchodku sťažovateľa, neodstránila tento nezákonný stav postupom podľa § 95
ods. 1 a 2 zákona č. 100/1988 Zb. a nerozhodla o zvýšení jeho invalidného dôchodku. Tento
nezákonný postup neodstránil ani krajský súd, ani najvyšší súd v napadnutom rozsudku,
v ktorom sa podľa sťažovateľa vôbec nevysporiadal s jeho námietkou, že ide o dodatočné
zistenie rozhodujúcich skutočností na zvýšenie invalidného dôchodku (t. j. že
do priemerného mesačného zárobku sťažovateľa sa mali započítať iné roky, ktoré patrili
k zárobkovo najlepším rokom), a k tejto otázke nezaujal žiadny právny záver. Z tohto
dôvodu považuje sťažovateľ napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu za nepresvedčivé
a v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 OSP.
17. Najvyšší súd v odôvodnení svojho napadnutého rozsudku sp. zn. 9 So/136/2011
z 29. marca 2012 uviedol:
„Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporkyne o nároku
navrhovateľa na zvýšenie invalidného dôchodku z dôvodu novopreukázanej doby
zamestnania a z titulu invalidity na podklade kontrolnej lekárskej prehliadky o zmene výšky
invalidného dôchodku a jeho doplatenie za 10 rokov spätne...
Krajský súd nepovažoval za dôvodné námietky navrhovateľa ohľadom PMZ (pozn.
priemerného mesačného zárobku), z ktorého bol invalidný dôchodok v minulosti vypočítaný,
keďže preskúmavaným rozhodnutím odporkyne z 9. novembra 2010 nedošlo ku zmene výšky
tohto dôchodku, priznanej a vyplácanej k 8. júla 2006 pred preukázaním ďalšej doby
zamestnania čestným vyhlásením o dobách zamestnania. Poukázal na to, že nesprávnosť
PMZ, z ktorého bol invalidný dôchodok vymeraný rozhodnutím z 11. júla 1990, mohol
navrhovateľ namietať v minulosti včas podaným návrhom na preskúmanie uvedeného
rozhodnutia, čo však neurobil. Uvedené rozhodnutie je právoplatné a preto ho súd už
nemôže preskúmavať. Z toho istého dôvodu sa krajský súd nemohol zaoberať námietkou
navrhovateľa, že podmienky invalidity spĺňal už v čase priznania čiastočnej invalidity...
Dôvodné nie sú ani námietky navrhovateľa, že mu invalidný dôchodok nebol
vymeraný za celkom 42 rokov zamestnania po 18. roku veku.
... invalidný dôchodok bol priznaný podľa zákona č. 100/1988 Zb., v zmysle ktorého
sa doba zamestnania pred 18.rokom veku pre výšku dôchodku nehodnotí v prípade, že
žiadateľ získal viac ako 25 rokov zamestnania, čo je i prípad navrhovateľa.
Pokiaľ navrhovateľ namietal nesprávnosť použitého PMZ, táto jeho námietka je
taktiež nedôvodná. Krajský súd správne uviedol, že výšku PMZ mohol a mal navrhovateľ
namietať v prípadnom včas podanom návrhu na preskúmanie rozhodnutia z 11. júla 1990.
Navrhovateľ nepreukázal nové skutočnosti o výške svojich hrubých zárobkov. Zvýšenia
dôchodku sa domáhal len z dôvodu ďalšej doby zamestnania.“
18. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).
19. Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
20. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné
uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto
nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti
postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom
oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Preskúmanie rozhodnutia všeobecného
súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu
základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného
súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery
boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04). Ústavnoprávnou požiadavkou
je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky
odôvodnené.
21. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho
súdu konštatoval, že najvyšší súd sa zrozumiteľne a jasným spôsobom vysporiadal
so všetkými námietkami sťažovateľa, ktoré boli podstatné a mali právny význam pre jeho
rozhodnutie vo veci, pričom výklad a aplikácia dotknutých ustanovení právnych predpisov
boli vykonané ústavne súladným spôsobom.
Nie je možné súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že najvyšší súd nezaujal žiadny
právny záver k námietke, že v danom prípade išlo o dodatočné zistenie rozhodujúcich
skutočností pre jeho nárok na zvýšenie invalidného dôchodku a je tu dôvod na zvýšenie
invalidného dôchodku podľa ustanovenia § 95 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. Podľa tretej
hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku súd rozhoduje o opravných prostriedkoch
proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov. Takýmto neprávoplatným
rozhodnutím v tomto prípade bolo rozhodnutie Sociálnej poisťovne č. 460 411 7640 0 z 9.
novembra 2010, ktorým sa rozhodovalo o žiadosti sťažovateľa o prehodnotenie výšky
invalidného dôchodku z dôvodu novopreukázanej doby zamestnania a o zmene sumy
invalidného dôchodku z titulu posúdenia zdravotného stavu podľa nariadenej kontrolnej
prehliadky. Argumentácia sťažovateľa, že na výpočet jeho priemerného mesačného zárobku
ako predpokladu na výpočet invalidného dôchodku neboli použité zárobkovo najlepšie roky,
však nebola predmetom rozhodovania Sociálnej poisťovne a sám sťažovateľ pripustil
(na s. 6 sťažnosti), že vo svojej žiadosti túto námietku neuplatnil. Zo sťažnosti sťažovateľa
ani z rozhodnutia Sociálnej poisťovne z 9. novembra 2010 zároveň nevyplýva, že by
bola skutočnosť nesprávne určenej výšky priemerného mesačného zárobku sťažovateľa pred
týmto správnym orgánom sťažovateľom preukázaná.
Výška priemerného mesačného zárobku sťažovateľa pre účely určenia jeho
invalidného dôchodku bola určená ešte rozhodnutím predchodkyne Sociálnej poisťovne
č. 460 411 7640 z 11. júla 1990. Ide o právoplatné rozhodnutie vydané v minulosti a ako
také už nemohlo byť podľa osobitnej tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku
v konaní pred krajským súdom ani najvyšším súdom preskúmané. S týmto právnym
záverom krajského súdu sa v napadnutom rozsudku stotožnil aj najvyšší súd a s týmto
výkladom právnej normy podľa svojich záverov súhlasí aj ústavný súd.
Podľa ustanovenia § 250i ods. 1 a 3 OSP je pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia
správneho orgánu rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého
rozhodnutia, a pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len
na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia. Ako už bolo uvedené, výška priemerného mesačného zárobku
sťažovateľa a sťažovateľom tvrdené nesprávne určenie jej výšky nebolo predmetom
rozhodnutia Sociálnej poisťovne z 9. novembra 2010, ktorého nezákonnosť sťažovateľ
namietal opravným prostriedkom podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku. Navyše, z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že
navrhovateľ nepreukázal nové skutočnosti o výške svojich hrubých zárobkov a zvýšenia
dôchodku sa domáhal len z dôvodu ďalšej doby zamestnania.
22. Najvyšší súd sa jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal
so všetkými skutkovými a právnymi okolnosťami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie vo veci
podstatné a právne významné, pričom výklad a aplikácia dotknutých ustanovení právnych
predpisov boli vykonané ústavne súladným spôsobom. Ústavný súd po preskúmaní
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
nevykazuje znaky svojvoľnosti alebo arbitrárnosti a závery v ňom uvedené v súvislosti
s namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a na spravodlivé
súdne konanie nie sú ústavne neudržateľné. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku podľa
názoru ústavného súdu primeraným spôsobom reagoval na námietky sťažovateľa a vysvetlil
dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie, pričom toto rozhodnutie nemožno považovať
za nepresvedčivé, respektíve také, ktoré by bolo v rozpore s § 157 ods. 2 OSP.
23. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti neboli zistené také skutočnosti, ktoré by umožňovali vysloviť porušenie
základného práva sťažovateľa podľa čl. 39 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 9 So/136/2011
z 29. marca 2012. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
24. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľa
ústavný súd nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. októbra 2012