Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 419/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,

K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 a 2 v spojení s porušením ustanovenia

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8

Sžf 20/2011 z 22. marca 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2012

faxom a 28. júna 2012 poštou doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M. (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a 2 (ďalej len „“) v spojení s

porušením ustanovenia rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 22. marca 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že podaním zo 16. júna 2006 sťažovateľ ako

daňový subjekt, u ktorého bola vykonávaná daňová kontrola, podal Daňovému úradu

Košice V (ďalej len „daňový úrad“) ako správcovi dane vykonávajúcemu predmetnú

daňovú kontrolu námietku v zmysle § 15 ods. 8 zákona Slovenskej národnej rady

č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných

orgánov v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „zákon o správe daní“) proti

postupu zamestnancov daňového úradu, ktorí podľa sťažovateľa v rozpore s § 30a ods. 7

zákona o správe daní v znení účinnom ku dňu podania námietky neukončili u neho

vykonávanú daňovú kontrolu v lehote 12 mesiacov, ktorá začala 25. mája 2005. Daňový

úrad rozhodnutím č. z 10. júla 2006 námietke sťažovateľa nevyhovel,

pričom Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 30.

novembra 2006 predmetné rozhodnutie daňového úradu ako zákonné potvrdil, čo okrem

iného dôvodil tým, že lehota na ukončenie daňovej kontroly stanovená v § 30a ods. 7

zákona o správe daní v znení účinnom v rozhodnom čase je iba lehotou poriadkovou,

s uplynutím ktorej nie sú späté žiadne hmotnoprávne účinky. Na základe odvolania

sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 19. apríla 2007 zrušil rozsudok

krajského súdu a tiež rozhodnutie daňového úradu a vec vrátil na ďalšie konanie daňovému

úradu.

Po vrátení veci daňový úrad rozhodnutím č. z 8. februára 2010

zastavil „... daňové konanie vo veci podanej námietky...“ sťažovateľa z dôvodu, že daňová

kontrola vykonávaná u sťažovateľa bola medzičasom 31. októbra 2006 ukončená.

Na základe odvolania sťažovateľa bolo označené rozhodnutie daňového úradu potvrdené aj

rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“)

č. I/223/11542-74532/2010/991545-r z 30. júna 2010.

Žalobou podanou Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sa

sťažovateľ domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia tak daňového riaditeľstva, ako aj

jemu predchádzajúceho rozhodnutia daňového úradu, ktorých nezákonnosť sťažovateľ videl

v tom, že uvedené daňové úrady podľa neho prekročili svoje kompetencie a rozhodli nad

rozsah oprávnení daných im ustanoveniami zákona o správe daní, podľa ktorých „... daňová

kontrola nie je daňovým konaním a nie je ani jeho súčasťou“, a teda podľa sťažovateľa ani

nie je možné konanie o námietke vznesenej daňovým subjektom počas daňovej kontroly

zastaviť, ale je potrebné o námietke meritórne rozhodnúť, a to v pozitívnom smere (t. j. že

námietke bude vyhovené) alebo v smere negatívnom (t. j. správca dane oznámi

kontrolovanému subjektu dôvody, pre ktoré nie je možné námietke vyhovieť). Vzhľadom na

uvedené teda sťažovateľ v podanej žalobe namietal, že o ním uplatnenej námietke proti

daňovej kontrole ešte nebolo rozhodnuté, pretože zastavenie konania o nej nepovažuje za

zákonný spôsob jej vybavenia. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 27. januára

2011 žalobu sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol. Proti rozsudku krajského súdu podal

sťažovateľ odvolanie, ktorým namietal už nielen nesprávne právne posúdenie veci

daňovými úradmi, ale aj to, že tieto daňové úrady dospeli k nesprávnym skutkovým

zisteniam.

O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 27. januára 2011 rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 22. marca 2012

tak, že rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil (rozsudky nadobudli

právoplatnosť 2. mája 2012, pozn.).

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta porušenie svojich

základných práv rozhodnutím najvyššieho súdu, ako aj postup, ktorý jeho vydaniu

predchádzal, a to jednak z dôvodu, že najvyšší súd podľa sťažovateľa nesprávne odobril

právne závery krajského súdu týkajúce sa dôvodnosti, resp. zákonnosti zastavenia konania

o námietke, ktorú sťažovateľ vzniesol u správcu dane počas daňovej kontroly, a jednak

z dôvodu, že najvyšší súd sa podľa sťažovateľa vôbec nevysporiadal s jeho odvolacími

námietkami týkajúcimi sa nedostatkov tak daňovými úradmi, ako aj krajským súdom

zisteného skutkového stavu.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

«... zastavenie konania znamená, že orgán verejnej správy sa podaním účastníka

konania meritórne nezaoberá a nerozhoduje teda opravách a právom chránených záujmoch

účastníka konania. Z uvedeného dôvodu nemožno prípady, v ktorých správny orgán

rozhodne o zastavení konania rozširovať nad rámec ustanovený zákonom. V prípade

sťažovateľa tak ako na to bolo poukázané už v žalobe na daňovú

kontrolu, v ktorej sťažovateľ svoju námietku, o ktorej doposiaľ nebolo rozhodnuté, vzniesol,

umožňoval použiť ustanovenia prvej časti a § 32, § 34 a § 41 citovaného zákona.

Spomínané ustanovenia § 32, § 34 a § 41 Zákona o správe daní sú vymenované taxatívne a

ich použitie, ako to vyplýva výslovne z ustanovenia § 15 ods. 6 Zákona o správe daní, je

obmedzené ich primeranosťou.

Krajský súd v Košiciach odôvodnil svoju úvahu o primeranosti použitia ustanovenia

§ 25 ods. 1 písm. f) Zákona o správe daní a poplatkov tým, že daňová kontrola bola

ukončená, resp. kontrolovaný daňový subjekt neumožnil vykonanie daňovej kontroly.

Najvyšší súd SR sa s týmto právnym názorom stotožnil do tej miery, že poukázal na

odôvodnenie prvostupňového súdu. Žalobca - sťažovateľ však vo svojom odvolaní tento

skutkový a právny názor Krajského súdu v Košiciach spochybnil, a to ako už bolo uvedené

doslovnou citáciou vyjadrenia vtedajšieho správcu dane zo dňa 13.2.2007, ktoré predložil

v konaní pred Najvyšším súdom SR pod sp. zn. . Daňový úrad Košice V, vtedajší

správca dane, v uvedenom podaní zo dňa 13.2.2007 uviedol: „... u žalobcu sú vykonávané

daňové kontroly.... Daňové kontroly vykonávané u daňového subjektu mali byť v zmysle

ukončené do 25.5.2006. Ku dňu vydania tohto

rozhodnutia daňové kontroly neboli ukončené v zmysle

Napriek tomu, že správca dane neukončil kontroly v lehote podľa § 30a ods. 7 Zákona

č. , už začaté kontroly je v zmysle potrebné ukončiť

a následne na základe výsledkov kontroly vydať rozhodnutie podľa

Zb. Už začaté kontroly nemôže správca dane zastaviť len z dôvodu, že nedodržal lehotu

podľa tak, ako to navrhuje daňový subjekt.“

Sťažovateľ poukázal v odvolaní na to, že správca dane, ktorý vykonával daňovú

kontrolu dňa 13.2.2007 tvrdil, že vykonáva daňové kontroly, ktoré k uvedenému dňu neboli

ukončené, nemožno po štyroch rokoch spätne zmeniť skutkovú situáciu tak, že už od

11.7.2006 prešiel správca dane z výkonu daňovej kontroly do procesu určenia dane podľa

pomôcok. Žalovaný, aj súdy oboch stupňov po štyroch rokoch nevysvetliteľným spôsobom

konštatovali, že v čase, keď správca dane uvádzal Najvyššiemu súdu SR, že vykonáva

u žalobcu - sťažovateľa daňovú kontrolu, túto ten istý správca dane už viac než pol roka

nevykonával. Navyše toto konštatovanie je v rozpore s obsahom samotného rozhodnutia

Daňového úradu Košice I, ktorý rozhodol o zastavení daňového konania, keďže tejto

v odôvodnení rozhodnutia o zastavení konania o námietke sťažovateľa uviedol:

„Opakovaná daňová kontrola za zdaňovacie obdobie december 2000 a daňové kontroly za

zdaňovacie obdobie január 2002, február - december 2002 boli ukončené 31.10.2006 a za

jednotlivé zdaňovacie obdobia boli správcom dane vydané dodatočné platobné výmery,

ktoré sú právoplatné.“

Základom právneho názoru súdov oboch stupňov (Krajský súd v Košiciach to

v odôvodnení svojho rozhodnutia explicitne uviedol a odvolací súd sa na toto rozhodnutie

odvolal) je záver, že správca dane prešiel dňa 11.7.2006 na určenie dane podľa pomôcok

preto, že sťažovateľ neumožnil vykonanie daňovej kontroly.

Sťažovateľ uviedol vo svojom odvolaní jasné a konkrétne argumenty, ktoré tento

záver súdu prvého stupňa nielen že spochybňovali, ale jeho skutkový základ vyvrátili.

Napriek tomu Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí nevenoval týmto konkrétnym

námietkam sťažovateľa žiadnu pozornosť a nijakým spôsobom sa s nimi v rozhodnutí,

ktorým rozhodol o odvolaní sťažovateľa, nevysporiadal.

Pokiaľ ide o naznačený právny názor, že rozhodnutie o námietkach v daňovej

kontrole by nemalo byť predmetom súdneho prieskumu, sťažovateľ považuje za potrebné

poukázať na to, že samotné rozhodnutie odvolacieho súdu tento názor nepodporuje, keďže

tento nerozhodol o žalobe žalobcu - sťažovateľa spôsobom uvedeným v ustanovení § 250d

ods. 3

Navyše takýto názor je zásadne protikladný názoru a postupu Najvyššieho súdu SR

vo veci sp. zn. zo dňa 19.4.2007, ktorým Najvyšší súd SR žalobe sťažovateľa,

týkajúcej sa tej istej námietky, vyhovel. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR je so zreteľom na

vyššie uvedené námietky nepreskúmateľné. So zreteľom na skutočnosť, že sa nijakým

spôsobom nevysporiadal s námietkami sťažovateľa spôsobilými spochybniť správnosť

skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa, a so zreteľom na osvojenie si názorov

a rozhodnutia súdu prvého stupňa také, ktoré arbitrárnym výkladom ustanovenie Zákona

o práve daní a poplatkov, odňalo sťažovateľovi práva namietané touto sťažnosťou. ...»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„... Právo sťažovateľa JUDr. Ing. K. M.

- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotvené v článku 46

ods. 1, v spojení s článkom 152 ods. 4 ,

- domáhať sa preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zakotvené

v článku 46 ods. 2 SR

bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. dňa

22.3.2012 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 22.3.2012 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v a 2 v spojení s porušením ustanovenia

ods. 4 rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 22. marca 2012,

k porušeniu ktorých malo dôjsť jednak tým, že (1.) najvyšší súd sa vôbec nevysporiadal

s odvolacími námietkami sťažovateľa o nesprávnych skutkových zisteniach krajského súdu,

ktorý svoje rozhodnutie založil na tom, že konanie o námietke sťažovateľa vznesenej počas

daňovej kontroly bolo potrebné zastaviť z dôvodu, že daňová kontrola u sťažovateľa už

v čase vydania ním preskúmavaného rozhodnutia daňového úradu nebola vykonávaná,

pričom podľa sťažovateľa sa toto konštatovanie nezakladá na pravde, ako aj tým, že (2.)

najvyšší súd svoje rozhodnutie založil na nesprávnom právnom základe, keď verifikoval

závery krajského súdu, že o námietke vznesenej daňovým subjektom (v danom prípade

sťažovateľom, pozn.) počas daňovej kontroly nie je potrebné meritórne rozhodnúť, ak sa

v čase rozhodnutia táto daňová kontrola už nevykonáva, ale možno konanie o tejto námietke

zastaviť.

Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že v prípade obidvoch sťažovateľom

označených článkov ide o záruku prístupu k súdu s tým, že

upravuje toto základné právo vo veciach, o ktorých rozhodujú orgány verejnej správy, preto

je aj vnímaný ako špeciálne ustanovenie vo vzťahu k . Spoločné

namietanie (kombinácia) porušenia týchto základných práv vo vzťahu k tomu istému

rozhodnutiu všeobecného súdu odôvodňuje aj ich spoločné posúdenie ústavným súdom

s náležitým rešpektovaním odchýlok, ktoré sú v nich prítomné.

Účelom a 2 je zabezpečiť osobám ústavné právo (zákonnú

a garantovanú možnosť) domáhať sa na príslušnom orgáne štátu pomocou exaktne

stanoveného procesného postupu svojich práv. garantuje taktiež možnosť

preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy prostredníctvom súdneho

preskúmavania. Samotné konanie podľa musí mať charakter súdneho

konania, ktoré okrem inštitucionálnych záruk nezávislosti a nestrannosti orgánu

rozhodujúceho vo veci musí poskytovať garancie procesnej povahy primerané povahe

preskúmavaniu rozhodnutia orgánu verejnej správy. Účastník konania musí mať v každom

prípade možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam

týkajúcim sa preskúmavanej zákonnosti ().

Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľom označených

základných práv postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu poukazuje aj na svoju

doterajšiu judikatúru, podľa ktorej jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade

so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Táto právomoc mu spolu s právomocou podľa umožňuje

preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo

nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd

nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony

nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné

pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„... najvyšší súd v zmysle ustanovenia konštatuje, že nezistil dôvod

na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu

so správnou citáciou dotknutých právnych noriem, obsiahnutých v odôvodnení napadnutého

rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie

výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v celom rozsahu, považujúc právne

posúdenie veci krajským súdom za správne, a aby nadbytočné neopakoval pre účastníkov

známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, najvyšší súd sa

vo svojom odôvodnení následne obmedzí iba na doplnenie ďalších dôvodov v rozsahu

odvolacích námietok na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia. ...

Rozhodnutie podľa o námietke proti postupu

vedúceho zamestnanca správcu dane v daňovom konaní (

Zb.) je procesným rozhodnutím, v priebehu daňového konania, ktorým sa nerozhoduje

o práve a povinnosti podľa hmotného práva. V zásade u takéhoto typu rozhodnutia

(čiastkové procesné rozhodnutie) nie je osvedčené ukrátenie daňového subjektu na právach.

To sa môže prejaviť až v konečnom meritórnom rozhodnutí správcu dane. Prípadné vady

týchto typov čiastkových procesných rozhodnutí, ak mali vplyv na zákonnosť meritórneho

rozhodnutia ( ), sa preskúmavajú v zmysle až v spojení

s meritórnym rozhodnutím. Ide o prejav zásady subsidiarity v správnom súdnictve. Zákonná

podmienka preukázania ukrátenia fyzickej alebo právnickej osoby na jej právach (§ 247

) je zákonom určeným selekčným prvkom, (obdobne ako existencia naliehavého

právneho záujmu vo všeobecnom súdnictve - ), ktorý zabraňuje zahlteniu

súdneho systému nedôvodnými žalobami a ktorý je v súlade s právom na súdnu a inú

právnu ochranu podľa , 2 .

Odvolací súd z predmetnej žaloby nezistil jednoznačne, v čom mal byť žalobca

v zmysle napadnutým rozhodnutím ukrátený na svojich právach, keďže

ním bolo rozhodnuté výlučne o procesných otázkach. K ukráteniu na právach v zmysle

v zásade dochádza až meritómym rozhodnutím správneho orgánu tým, že

sa v právnej sfére daňového subjektu prejavia konštitutívne účinky rozhodnutia. Pokiaľ nie

je vydané meritórne rozhodnutie, v zásade tvrdené porušenia procesných ustanovení majú

iba potenciálny vplyv na zákonnosť konečného rozhodnutia. Odvolací súd má však, za to, že

ak súd meritórne preskúmal zákonnosť administratívneho procesného rozhodnutia (§ 248

písm. a/ ) nie je možné uvedený nedostatok považovať za vadu súdneho konania,

pretože v prípade pochybností reštriktívnym prístupom k výkladu ustanovenia § 248 písm. a/

a meritómym prejednaním a rozhodnutím veci rozsudkom v danom prípade poskytol

účastníkovi súdnu ochranu v súlade s v spojení s , 2

Slovenskej republiky.

Vychádzajúc s uvedeného... Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny... potvrdil, stotožniac sa

s právnym posúdením a dôvodmi krajského súdu, viazaný tiež rozsahom a dôvodmi

odvolania ako aj rozsahom a dôvodmi podanej žaloby. ...“

Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd sa v napádanom rozsudku v plnej miere

argumentačne odvolal na rozhodnutie krajského súdu, v záujme jeho posúdenia je

nevyhnutné na tomto mieste poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia rozsudku krajského

súdu sp. zn. z 27. januára 2010, ktorý svoje rozhodnutie v podstatnej časti

odôvodnil takto:

„... Je pravdou, že daňová kontrola nie je daňovým konaním a nie je ani jeho

súčasťou. V § 15 ods. 16,17 zákona o správe daní a poplatkov je uvedené, že ustanovenia

o výkone daňovej kontroly sa vzťahujú rovnako aj na orgány oprávnené vykonávať daňovú

kontrolu podľa osobitných predpisov a ust. prvej časti a § 32, § 34 a § 41 sa primerane

použijú aj na daňovú kontrolu. Z toho vyplýva, že v daňovej kontrole možno použiť všetky

ustanovenia prvej časti zákona o správe daní a poplatkov, bez ohľadu na to, že zákonodarca

ich detailne nevymenoval a z ostatných častí zákona o správe daní a poplatkov vymenoval

len ust. § 32, § 34 a § 41.

Zastavenie daňového konania je upravené v § 25 a t.j. v prvej časti zákona o správe

daní a poplatkov a preto aj toto ustanovenie je možné primerane ustanovenia v daňovej

kontrole. To neznamená, že týmto odkazom by sa daňová kontrola stávala daňovým

konaním. Znamená to toľko, že v daňovej kontrole možno použiť uvedené ustanovenia

o správe daní a poplatkov. Zákon o správe daní a poplatkov neupravuje osobitne ako má

správca dane postupovať v prípadoch, ak odpadol dôvod na konanie o námietkach proti

postupu zamestnancov správcu dane pri daňovej kontrole ak daňová kontrola bola

ukončená resp. ak kontrolovaný daňový subjekt neumožnil vykonanie daňovej kontroly.

Preto správca dane musel pristúpiť k určeniu dane podľa pomôcok. Preto aj podľa názoru

súdu je namieste použitie ust. § 25 ods. 1 písm. f zákona o správe daní a poplatkov

v zastavení daňového konania.

Súd... dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu bol v súlade

so zákonom o správe daní a poplatkov a preto žalobu podľa zamietol.“

1. K námietke sťažovateľa o nedostatočnom zistení skutkového stavu

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa v napádanom rozsudku vôbec nevysporiadal

s jeho odvolacími námietkami týkajúcimi sa ním tvrdeného nesprávneho skutkového

zistenia tak daňového úradu, ako aj daňového riaditeľstva týkajúceho sa trvania daňovej

kontroly u sťažovateľa v čase vydania rozhodnutia daňovým úradom (8. februára 2010)

o zastavení konania o jeho námietke vznesenej počas daňovej kontroly, ktoré o tejto

námietke bolo zastavené práve na tom skutkovom základe, že v čase zastavenia tohto

konania daňová kontrola u sťažovateľa už neprebiehala, pričom sťažovateľ argumentuje, že

toto sa nezakladá na pravde, pretože z ním predložených dôkazov v odvolacom konaní pred

najvyšším súdom malo vyplynúť, že v tomto rozhodnom čase, t. j. v čase rozhodovania

o zastavení konania o námietke, daňová kontrola u sťažovateľa mala ešte prebiehať, resp. že

prebiehala.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd predovšetkým poukazuje na ustanovenie § 250j

ods. 1 (ďalej aj „OSP“), z ktorého zjavne vyplýva, že súd

(krajský súd) pri preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu (v danom prípade

daňového riaditeľstva, pozn.) je viazaný nielen rozsahom, ale aj dôvodmi žaloby. Inými

slovami, všeobecné súdy pri výkone správneho súdnictva podľa ustanovení V. časti druhej

hlavy vykonávajú svoju preskúmavaciu právomoc vo

vzťahu k právoplatným rozhodnutiam orgánov verejnej správy výlučne iba „v medziach

žaloby“.

Ako to však aj ústavný súd zistil, sťažovateľ svojou žalobou, na základe ktorej

krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. preskúmaval rozhodnutie

daňového riaditeľstva a jemu predchádzajúce rozhodnutie daňového úradu, nijako

nenamietal, resp. nijako nespochybňoval skutkové zistenia označených (žalovaných)

daňových orgánov, a to ani čo do ustálenia času ukončenia daňovej kontroly, resp. čo sa

týka ustálenia, že v čase vydania rozhodnutia daňového úradu o zastavení konania

o námietke sťažovateľa už daňová kontrola u neho neprebiehala.

Vzhľadom na uvedené krajský súd preskúmaval napádané rozhodnutia daňových

orgánov iba v žalobou sťažovateľa vymedzenom rozsahu, t. j. nezaoberal sa žalobou

nenamietaným nedostatkom ich skutkových zistení, preto nadväzne na to aj najvyšší súd,

ktorý preskúmaval rozhodnutie krajského súdu, súc viazaný nielen dôvodmi a rozsahom

odvolania sťažovateľa, ale v prvom rade rozsahom a dôvodmi samotnej žaloby (tak ako to

uviedol v závere odôvodnenia svojho rozhodnutia, pozn.), vzhľadom na koncentračnú

zásadu ovládajúcu správne súdnictvo nevenoval osobitnú pozornosť, resp. sa nezaoberal

tvrdeniami sťažovateľa o nesprávnosti skutkových zistení daňových orgánov, pretože tieto

tvrdenia sťažovateľ prvýkrát uplatnil až v odvolacom konaní proti rozsudku krajského súdu,

preto podľa názoru ústavného súdu v tejto okolnosti nemožno vzhliadať porušenie

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v a 2 .

Uvedené platí o to viac, že v danom prípade išlo iba o preskúmanie procesného

rozhodnutia orgánu verejnej správy predbežnej povahy, ktorého následky prípadnej

nezákonnosti by boli s poukazom na ustanovenie odstrániteľné v rámci

rozhodovania o žalobách proti konečným právoplatným, avšak už meritórnym

rozhodnutiam (pozri ďalej).

Okrem toho s prihliadnutím aj na ustanovenie , podľa ktorého sa

žaloba musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu

v poslednom stupni..., pričom zmeškanie lehoty nemožno odpustiť, zjavne nie je daná

možnosť na to, aby sťažovateľ sťažnosťou namietanú, hoci aj prípadne dôvodnú,

nesprávnosť skutkového zistenia prvýkrát uplatňoval až v odvolacom konaní, t. j. potom, čo

už o žalobe bolo rozhodnuté súdom prvého stupňa (krajským súdom).

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v sťažovateľa v tejto časti pre jej zjavnú

neopodstatnenosť odmietol ( ).

2. K námietke sťažovateľa o nesprávnej právnej kvalifikácii

Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti namieta nesprávnosť právneho posúdenia veci

najvyšším súdom stotožňujúceho sa s právnym názorom krajského súdu o tom, že ak už

v čase vydania rozhodnutia daňového úradu (správcu dane) č. j.

z 8. februára 2010 daňová kontrola u sťažovateľa (daňového subjektu) neprebiehala,

s poukazom na ustanovenie § 15 ods. 16 zákona o správe daní za primeraného použitia

ustanovenia § 25 ods. 1 písm. f) tohto zákona zastavenie konania o jeho námietke proti

postupu zamestnancov správcu dane pri výkone daňových kontrol začatých 25. mája 2005

bolo dôvodné a z tohto dôvodu najvyšší súd rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 27. januára 2011 o zamietnutí žaloby sťažovateľa ako vecne správny

potvrdil.

V zmysle ustanovenia § 15 ods. 16 zákona o správe daní ustanovenia prvej časti

a § 32, 34 a 41 sa primerane použijú aj na daňovú kontrolu.

V zmysle ustanovenia § 25 ods. 1 písm. f) zákona o správe daní ak nie je v tomto

zákone alebo osobitnom predpise ustanovené inak, daňové konanie sa zastaví, ak odpadol

dôvod konania.

Ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci nemá dôvod pochybovať o správnosti

právneho záveru najvyššieho súdu opierajúceho sa o právny názor krajského súdu

spočívajúci v tom, že vzhľadom na ukončenie daňovej kontroly u sťažovateľa 31. októbra

2006 bolo za primeraného použitia ustanovenia prvej časti zákona o správe daní, t. j. jeho

ustanovenia § 25 ods. 1 písm. f), ktoré sa inak vzťahuje na ukončenie daňového konania,

zastavenie konania o námietke sťažovateľa vznesenej ešte v priebehu daňovej kontroly proti

postupu zamestnancov správcu dane správne, pretože dôvod na ich prerokovanie odpadol.

Účelom námietok, ktoré možno podať iba do dňa doručenia výzvy na vyjadrenie sa

k protokolu o daňovej kontrole, resp. iba počas daňovej kontroly, ako to aj krajský súd

v ostatnej časti odôvodnenia svojho rozsudku (na strane 7 odsek 2 rozsudku, pozn.) uviedol,

je plniť funkciu osobitného prostriedku nápravy špeciálne zameraného na vyjadrenie

nespokojnosti kontrolovaného daňového subjektu s postupom konkrétne označeného

zamestnanca správcu dane, čo znamená, že môže smerovať len voči takým nedostatkom

v daňovej kontrole, ktoré majú priamu spojitosť so správaním tejto konkrétnej osoby. Inými

slovami, keďže účelom námietok je dosiahnutie okamžitej nápravy v správaní konkrétneho

zamestnanca správcu dane nadriadeným orgánom ešte počas trvania daňovej kontroly, ktorý

sa v danom prípade jej ukončením 31. októbra 2006 už minul, odpadol tak dôvod aj na ich

vecné prerokovanie.

Tento záver pri využití pravidiel systematického, gramatického a logického výkladu

označených právnych noriem v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárny či zjavne

neodôvodnený. Z namietaného rozsudku najvyššieho súdu opierajúceho sa o právnu

argumentáciu krajského súdu totiž nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu

alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,

ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že daňový úrad vo svojom rozhodnutí č. j.

z 8. februára 2010, resp. vo výrokovej časti, použil slovné spojenie

„... zastavuje daňové konanie vo veci podanej námietky...“, keďže v jeho ostatnej časti

nespochybniteľným a zrozumiteľným spôsobom vyjadril, že zastavuje nie daňové konanie,

ale konanie o námietke sťažovateľa vznesenej v rámci daňovej kontroly proti postupu

zamestnancov správcu dane.

Napokon, ako to najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn.

z 22. marca 2012 na zdôraznenie správnosti odvolaním sťažovateľa napadnutého rozsudku

krajského súdu s odvolaním sa na zásadu subsidiarity v správnom súdnictve a s poukazom

na ustanovenie uviedol, v prípade rozhodovania o námietke sťažovateľa

proti postupu zamestnancov správcu dane ide o predbežné procesné rozhodnutie a pre

prípadné porušenie procesných práv daňového subjektu (sťažovateľa), pokiaľ by toto

porušenie ako vada konania malo priamy vplyv na zákonnosť a správnosť konečného

meritórneho rozhodnutia (napr. platobného výmeru o určení dane), je daná možnosť

odstránenia tejto vady a jej následkov v rámci preskúmania práve tohto už právoplatného

meritórneho rozhodnutia (o hmotno-právnej daňovej povinnosti, pozn.) podaním žaloby

v zmysle ustanovení V. časti druhej hlavy .

Najvyšší súd tak svoje skutkové a právne závery ústavne akceptovateľným spôsobom

odôvodnil a z jeho rozhodnutia vyplýva, že do odôvodnenia svojho rozsudku uviedol

postup, akým dospel k právnemu záveru, a dôvody, pre ktoré odvolaniu sťažovateľa

nevyhovel, pričom tento nijako nemožno považovať za svojvoľný.

Ústavný súd ďalej pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného v čl. 46

ods. 1 a 2 nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) dožadovať sa toho, aby

všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorý účastník konania predkladá (, ).

O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu právny výklad najvyššieho súdu opierajúci sa v podstatnej časti o výklad krajského

súdu takéto nedostatky nevykazuje, preto ústavný súd dospel k záveru, že k porušeniu

základného práva sťažovateľa zaručeného v a 2 rozsudkom najvyššieho

súdu sp. zn. z 22. marca 2012 nedošlo, a preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto

časti už pri jeho predbežnom prerokovaní podľa

odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj porušenie , ktoré nie

je ustanovením o základnom práve a slobode, ale je v ňom vyjadrený všeobecný ústavný

imperatív vykladať a uplatňovať ústavné zákony, zákony a ostatné všeobecné záväzné

právne predpisy v súlade s , ktorého prípadné porušenie vo vzťahu k sťažovateľovi

by nevyhnutne „našlo“ svoj výraz v súčasnom porušení základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a 2 . Keďže ústavný súd namietané porušenie ním

označeného konkrétneho základného nezistil, touto časťou sťažnosti sa už nezaoberal.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení

označeného rozsudku najvyššieho súdu, rozhodnutie o zákaze pokračovať v porušovaní

namietaného základného práva sťažovateľa, ako aj o trovách konania je viazané na

vyslovenie porušenia jeho práva alebo slobody ( prvá veta ), ústavný

súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal ich priznania, tiež nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2012