Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
30e/383535.c12faf.pdf
PDF · 228.12 KB
No categories available
8Sžf/20/2011
Najvyšší súd 8Sžf/20/2011
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Jaroslavy Fúrovej a členov senátu JUDr. Evy Babiakovej a Mgr. Petra Melichera
v právnej veci ţalobcu J.. I.. K. M., bytom v M. I., S., zastúpeného J.. I. R., advokátkou, so
sídlom v K., Š., proti ţalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so
sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná 63, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č.
I/223/11542-74532/2010/991545-r zo dňa 30. júna 2010, o odvolaní ţalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/19757/2010-51 zo dňa 27. januára 2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach
č. k. 6S/19757/2010-51 zo dňa 27. januára 2011, p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca
domáhal preskúmania zákonnosti v záhlaví označeného rozhodnutia ţalovaného v spojení
s rozhodnutím Daňového úradu Košice I č. j. 695/321/9962/2010 zo dňa 8.2.2010, ktorým
podľa § 25 ods. 1 písm. f/ zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní
a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“) zastavil daňové konanie vo veci podanej
námietky ţalobcu proti postupu zamestnancov správcu dane zo dňa 16.6.2006. O trovách
konania rozhodol krajský súd tak, ţe ţalobcovi právo na ich náhradu nepriznal. V odôvodnení
rozsudku uviedol, ţe po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu
a z dôvodov uvedených v ţalobe dospel k záveru, ţe rozhodnutie a postup správneho orgánu
bol v súlade so zákonom. Citujúc ustanovenie § 15 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., podľa
ktorého kontrolovaný daňový subjekt môţe uplatniť u správcu dane námietku proti postupu
zamestnanca správca dane pri výkone daňovej kontroly, bol toho názoru, ţe námietka musí
byť nielen podaná, ale aj vyriešená počas výkonu daňovej kontroly, aby spĺňala svoj účel
nápravného prostriedku. Poukázal na to, ţe v čase rozhodovania správcu dane o námietke
ţalobcu t.j. po doručení zrušujúceho rozsudku Najvyššieho súdu SR č. k. 3Sţf/9/2007 zo dňa
19.4.2007 u ţalobcu ako kontrolovaného daňového subjektu uţ neprebiehala daňová kontrola,
ba naviac ţalobca neumoţnil vykonať daňovú kontrolu, a preto správca dane uţ 11.7.2006
prešiel z výkonu daňovej kontroly do procesu určenia dane podľa pomôcok, a tým odpadol
dôvod ďalšieho konania o námietkach ţalobcu proti postupu zamestnancov správcu dane pri
výkone daňovej kontroly. Súhlasil s názorom ţalobcu, ţe daňová kontrola nie je daňovým
konaním a nie je ani jeho súčasťou. Z ustanovenia § 15 ods. 16, 17 zákona č. 511/1992 Zb.
vyvodil, ţe v daňovej kontrole moţno pouţiť všetky ustanovenia prvej časti zákona
č. 511/1992 Zb. bez ohľadu na to, ţe zákonodarca ich detailne nevymenoval a z ostatných
častí citovaného zákona vymenoval len ustanovenia § 32, § 34 a § 41. Konštatoval, ţe
zastavenie daňového konania je upravené v § 25 citovaného zákona, t.j. v jeho prvej časti,
a preto aj toto ustanovenie je moţné primerane pouţiť v daňovej kontrole, čo však
neznamená, ţe týmto odkazom by sa daňová kontrola stávala daňovým konaním. Uviedol, ţe
zákon č. 511/1992 Zb. neupravuje osobitne, ako má správca dane postupovať v prípadoch,
ak odpadol dôvod na konanie o námietkach proti postupu zamestnancov správcu dane pri
daňovej kontrole, ak daňová kontrola bola ukončená, resp. ak kontrolovaný daňový subjekt
neumoţnil vykonanie daňovej kontroly, na základe čoho správca dane musel pristúpiť
k určeniu dane podľa pomôcok, a preto aj podľa názoru krajského súdu bolo namieste
primerané pouţitie ustanovenia § 25 ods. 1 písm. f/ zákona č. 511/1992 Zb. o zastavení
daňového konania. Výrok o trovách konania odôvodnil krajský súd poukazom na § 250k
ods. 1 OSP vychádzajúc z neúspechu ţalobcu v konaní.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote ţalobca odvolanie navrhujúc, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe jeho ţalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná
mu náhradu trov celého konania, ktoré odôvodnil tým, ţe súd prvého stupňa dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, ţe súd prvého
stupňa bez toho, aby bol k tomu skutkový základ a právny dôvod, prevzal konštatovanie
ţalovaného o tom, ţe ţalobca neumoţnil vykonať daňovú kontrolu, a preto správca dane
prešiel (dňa 11.7.2006) do procesu určenia dane podľa pomôcok, namietajúc, ţe tento
skutkový a právny záver je v priamom rozpore s prvším zrušujúcim rozsudkom Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3Sţf/9/2007 zo dňa 19.4.2007, a je v rozpore aj s existujúcim skutkovým
stavom známym z obsahu spisu. V tejto súvislosti poukázal na rozdiel v tvrdeniach
ţalovaného, ktorý ešte v roku 2007 vo svojom vyjadrení v konaní vedenom na Najvyššom
súde SR pod sp. zn. 3Sţf/9/2007 tvrdil, ţe u ţalobcu vykonáva daňovú kontrolu, pretoţe
ju nemôţe nevykonávať len preto, ţe uplynula zákonná lehota na jej vykonanie, a po štyroch
rokoch tvrdí, ţe v roku 2007 uţ daňovú kontrolu nevykonával. Znova namietal, ţe napadnuté
rozhodnutie správcu dane nemá náleţitosti uvedené v § 30 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.
Konštatujúc, ţe Daňový úrad Košice I vo svojom rozhodnutí zastavil ,,daňové konanie“
namietol závery súdu prvého stupňa, ktoré sú v rozpore s jeho vlastným tvrdením uvedeným
v odôvodnení napadnutého rozsudku o tom, ţe daňová kontrola sa ani pri pouţití ustanovenia
prvej časti a ďalších ustanovení, na ktoré § 15 ods. 16 zákona č. 511/1992 Zb. odkazuje,
nestáva daňovým konaním. Mal za to, ţe keďţe v ustanovení § 15 ods. 16 zákona č. 511/1992
Zb. neexistuje odkaz na ustanovenia §§ 46 aţ 50 tohto zákona, teda na konanie o riadnych
opravných prostriedkoch, nemoţno v daňovej kontrole postupovať podľa ustanovení štvrtej
časti citovaného zákona. Nesúhlasil ani so záverom súdu prvého stupňa, ţe daňová kontrola
musí prebiehať aj v čase, keď o námietke daňového subjektu rozhoduje oprávnený orgán,
keďţe postup, ktorý zvolil ţalovaný a odobril súd prvého stupňa, by viedol k tomu, ţe by sa
správca dane mohol vyhnúť konštatovaniu nezákonnosti postupu svojho zamestnanca, a tým
aj dôsledkom takéhoto postupu, a zbaviť sa zodpovednosti ţalovaného za nezákonnosť
postupu osôb zúčastnených na daňovej kontrole. Bol toho názoru, ţe ustanovenie § 15 ods. 8
zákona č. 511/1992 Zb. taxatívne ustanovuje spôsob, akým majú byť námietky proti postupu
zamestnanca správcu dane vybavené a postup správcu dane a aj ţalovaného preto smerovali
jednoznačne k obchádzaniu uvedeného ustanovenia.
Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Poukázal na to, ţe ţalobca v odvolaní
proti rozsudku uvádza odlišné argumenty, neţ aké uviedol v ţalobe o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia, v ktorej namietal len postup pri riešení námietky a predovšetkým to, ţe
o námietke nebolo vecne rozhodnuté, ale daňové konanie bolo zastavené. Za prekvapivú
povaţoval argumentáciu ţalobcu, ţe neumoţnenie vykonania daňovej kontroly zo strany
ţalobcu a následné určenie dane podľa pomôcok nemá skutkový a právny základ známy
zo spisu, keďţe skutočnosť, kedy správca dane prešiel z výkonu daňovej kontroly do procesu
určenia dane podľa pomôcok je zachytená v zápisnici z ústneho pojednávania so ţalobcom
zo dňa 11.7.2006 a protokoly o určení daní podľa pomôcok, platobné výmery a rozhodnutia
odvolacieho orgánu boli ţalobcovi doručené. K argumentácii ţalobcu, ţe ţalovaný ešte v roku
2007 tvrdil, ţe vykonáva daňové kontroly, uviedol, ţe predmetné vyjadrenie podával
ţalovaný vo vzťahu k vtedy preskúmavanému rozhodnutiu o námietke zo dňa 10.7.2006,
a preto sa argumentácia ţalovaného týkala skutkového stavu v čase vydania tohto
rozhodnutia, ktoré však bolo rozsudkom Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Sţf/9/2007 zo dňa
19.4.2007 zrušené. Poukázal na to, ţe ţalobca nekonkretizoval svoju námietku o chýbajúcich
náleţitostiach preskúmavaného rozhodnutia. Podľa názoru ţalovaného zo skutočnosti, ţe
správca dane zastavil daňové konanie vo veci podanej námietky, nevyplýva záver, ţe daňová
kontrola sa stala daňovým konaním. K ţalobcom namietanej nemoţnosti aplikácie §§ 46 – 50
zákona č. 511/1992 Zb. ţalovaným z dôvodu, ţe ho na to ustanovenie § 15 ods. 16 citovaného
zákona nesplnomocňuje, ţalovaný uviedol, ţe aplikoval § 48 zákona č. 511/1992 Zb.
v odvolacom konaní, nie na daňovú kontrolu. Zdôraznil, ţe vecné rozhodovanie o námietke
proti postupu zamestnancov správcu dane v čase po doručení rozsudku Najvyššieho súdu SR,
sp. zn. 3Sţf/9/2007, kedy kontroly u ţalobcu neprebiehali, proces určenia dane podľa
pomôcok bol ukončený, uţ nemalo opodstatnenie. V tejto súvislosti poukázal na právny názor
ustálený viacerými rozsudkami Najvyššieho súdu SR (napr. 5 Sţf/119/2009, 5Sţf/99/2009,
5Sţf/29/2009), podľa ktorého z dikcie § 15 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. vyplýva, ţe
námietka má charakter sťaţnosti proti postupu zamestnanca správcu dane, to znamená, ţe
môţe smerovať len voči takým nedostatkom v daňovej kontrole, ktoré majú priamu spojitosť
so správaním tejto konkrétnej osoby a očakávaným výsledkom je jeho náprava v jej správaní
nadriadeným orgánom alebo výmena na tomto poste.
Najvyšší súd Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP
s pouţitím § 246c ods. 1 vety prvej OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní ţalobcu (§ 212 ods. 1 OSP s pouţitím § 246c
ods. 1 vety prvej OSP) bez nariadenia odvolacieho (§ 250ja ods. 2 OSP) a dospel k záveru, ţe
odvolaniu ţalobcu nemoţno priznať úspech.
Po vyhodnotení závaţnosti odvolacích dôvodov ţalobcu vo vzťahu k napadnutému
rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho
spisu najvyšší súd v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 OSP konštatuje, ţe nezistil dôvod na to,
aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou
citáciou dotknutých právnych noriem, obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku
krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku
napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotoţňuje v celom rozsahu, povaţujúc právne
posúdenie veci krajským súdom za správne, a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov
známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, najvyšší súd
sa vo svojom odôvodnení následne obmedzí iba na doplnenie ďalších dôvodov v rozsahu
odvolacích námietok na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia.
K odvolacej námietke ...je potrebné prisvedčiť názoru ţalovaného, ţe nebola
predmetom ţaloby, a preto s ohľadom na koncentračnú zásadu ovládajúcu správne súdnictvo,
znamenajúcu, ţe... nemohol sa odvolací súd uţ v odvolacom konaní s touto námietkou
zaoberať.
Odvolací súd ďalej poukazuje na uţ vyslovený právny názor v rozsudku v právnej veci
3Sţf/3/2009 zo dňa 29.1.2009 (účastníci konania sú totoţní ako v prejednávanej veci).
Rozhodnutie podľa § 50 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. o námietke proti postupu
vedúceho zamestnanca správcu dane v daňovom konaní (§ 50 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.)
je procesným rozhodnutím, v priebehu daňového konania, ktorým sa nerozhoduje o práve
a povinnosti podľa hmotného práva. V zásade u takéhoto typu rozhodnutia (čiastkové
procesné rozhodnutie) nie je osvedčené ukrátenie daňového subjektu na právach. To sa môţe
prejaviť aţ v konečnom meritórnom rozhodnutí správcu dane. Prípadné vady týchto typov
čiastkových procesných rozhodnutí, ak mali vplyv na zákonnosť meritórneho rozhodnutia
(§ 250i ods.3 OSP), sa preskúmavajú v zmysle§ 245 ods. 1 OSP aţ v spojení s meritórnym
rozhodnutím. Ide o prejav zásady subsidiarity v správnom súdnictve. Zákonná podmienka
preukázania ukrátenia fyzickej alebo právnickej osoby na jej právach (§ 247 OSP) je zákonom
určeným selekčným prvkom, (obdobne ako existencia naliehavého právneho záujmu
vo všeobecnom súdnictve – § 80 písm. c/ OSP), ktorý zabraňuje zahlteniu súdneho systému
nedôvodnými ţalobami a ktorý je v súlade s právom na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Odvolací súd z predmetnej ţaloby nezistil jednoznačne, v čom mal byť ţalobca
v zmysle § 247 ods. 1 OSP napadnutým rozhodnutím ukrátený na svojich právach, keďţe ním
bolo rozhodnuté výlučne o procesných otázkach. K ukráteniu na právach v zmysle § 247
ods. 1 OSP v zásade dochádza aţ meritórnym rozhodnutím správneho orgánu tým, ţe sa
v právnej sfére daňového subjektu prejavia konštitutívne účinky rozhodnutia. Pokiaľ nie je
vydané meritórne rozhodnutie, v zásade tvrdené porušenia procesných ustanovení majú iba
potenciálny vplyv na zákonnosť konečného rozhodnutia. Odvolací súd má však, za to, ţe ak
súd meritórne preskúmal zákonnosť administratívneho procesného rozhodnutia (§ 248
písm. a/ OSP) nie je moţné uvedený nedostatok povaţovať za vadu súdneho konania, pretoţe
v prípade pochybností reštriktívnym prístupom k výkladu ustanovenia § 248 písm. a/ OSP
a meritórnym prejednaním a rozhodnutím veci rozsudkom v danom prípade poskytol
účastníkovi súdnu ochranu v súlade s čl. 152 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy
Slovenskej republiky.
Vychádzajúc s uvedeného a s ohľadom na to, ţe odvolanie ţalobcu neobsahuje ţiadne
nové právne relevantné tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť
napadnutého rozsudku krajského súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 2 OSP v spojení
s § 250ja ods. 3 vety druhej OSP potvrdil, stotoţniac sa s právnym posúdením a dôvodmi
krajského súdu, viazaný tieţ rozsahom a dôvodmi odvolania ako aj rozsahom a dôvodmi
podanej ţaloby.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP v spojení
s § 224 ods. 1 a aj § 142 ods. 1 OSP s pouţitím § 246c ods. 1 vety prvej OSP tak, ţe
účastníkom ich náhradu nepriznal, nakoľko ţalobca v odvolacom konaní úspech nemal
a ţalovanej ich náhrada neprináleţí.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom od 1.5.2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 22. marca 2012
JUDr. Jaroslava Fúrová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská