Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 501/2012
PDF · 206.64 KB
No categories available
I. ÚS 501/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
doc. JUDr. B. F., PhD., Advokátska kancelária F., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp
10914/2012, Rvp 10915/2012, Rvp 10916/2012, Rvp 10917/2012, Rvp 10918/2012, Rvp
10919/2012 a sp. zn. Rvp 10920/2012 vo veci namietaného porušenia jej základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného
porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
43 CoE 134/2012 z 15. mája 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu
Lučenec sp. zn. 14 Er 916/2008 z 23. februára 2012, postupom a uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 1 CoE 253/2012 z 11. júna 2012 v spojení s postupom
a uznesením Okresného súdu Lučenec sp. zn. 14 Er 1003/2007 z 23. februára 2012,
postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 CoE 37/2012 z 31.
mája 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Lučenec sp. zn. 9 Er
150/2008 z 2. januára 2012, postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.
zn. 17 CoE 68/2012 z 31. mája 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu
Lučenec sp. zn. 9 Er 1014/2007 z 5. januára 2012, postupom a uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 14 CoE 212/2012 zo 4. júna 2012 v spojení s postupom
a uznesením Okresného súdu Lučenec sp. zn. 10 Er 1014/2010 z 27. januára 2012,
postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 CoE 61/2012 z 31.
mája 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Lučenec sp. zn. 9 Er
968/2009 z 12. januára 2012 a postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.
zn. 1 CoE 192/2012 z 25. apríla 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu
Lučenec sp. zn. 8 Er 712/2009 z 5. januára 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 10914/2012 až
sp. zn. Rvp 10920/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. júla 2012
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými
namieta porušenie svojich práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 43 CoE 134/2012 v
spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
14 Er 916/2008, postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 1 CoE 253/2012 z 11. júna
2012 v spojení s postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 14 Er 1003/2007 z 23.
februára 2012, postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 15 CoE 37/2012 z 31. mája
2012 v spojení s postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 9 Er 150/2008 z 2. januára
2012, postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 17 CoE 68/2012 z 31. mája 2012
v spojení s postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 9 Er 1014/2007 z 5. januára 2012,
postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 14 CoE 212/2012 zo 4. júna 2012 v spojení
s postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 10 Er 1014/2010 z 27. januára 2012,
postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 17 CoE 61/2012 z 31. mája 2012 v spojení
s postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 9 Er 968/2009 z 12. januára 2012
a postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 1 CoE 192/2012 z 25. apríla 2012 v spojení
s postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 8 Er 712/2009 z 5. januára 2012 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutia“).
2. Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla
na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa
podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Keďže dlžníci dobrovoľne nezaplatili
svoje dlhy, tieto sa stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednaní v zmluvách
o úveroch obsahujúcich aj rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské
konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou S., a. s., B.
Rozhodcovské rozsudky tohto súdu sa stali exekučnými titulmi na vykonanie exekúcie.
Súdny exekútor na základe poverení udelených okresným súdom začal nútený výkon
rozhodnutí, t. j. exekúcie. V priebehu exekučného konania okresný súd svojimi uzneseniami
exekúcie vyhlásil za neprípustné a zastavil ich. Krajský súd na odvolania sťažovateľky
svojimi napadnutými rozhodnutiami potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové
rozhodnutia ako vecne správne.
3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti napadla právne závery okresného súdu
a krajského súdu a vytkla im ich nesprávnosť z hľadiska právneho posúdenia relevantných
hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú
právnu vec.
3.1 Podľa sťažovateľky okresný súd porušil jej základné právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
tým, že v napadnutých rozhodnutiach rozhodol nad rámec zverenej právomoci, svojím
postupom jej ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil
skutkový stav a nevykonal náležité dokazovanie a svoje rozhodnutia formuloval na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva.
Sťažovateľka predovšetkým namieta, že všeobecný súd, ktorý koná ako súd exekučný,
nie je oprávnený vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu
o veci (revízny postup), a ak právny poriadok upravuje nástroje právnej kontroly
a zodpovednostné mechanizmy ochrany práv subjektov, nemôže ich nahrádzať vlastnou
činnosťou. Poukázala predovšetkým na právoplatnosť rozhodcovských rozsudkov. Podľa
tvrdení sťažovateľky tým, že exekučný súd konal nad rámec zverenej právomoci, porušil
princíp legality a zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania i právo
na spravodlivý súdny proces, čím došlo k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy, čl. 14 dohovoru,
ako aj čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.
3.2 Krajský súd podľa tvrdení sťažovateľky v bode 1 označené práva porušil
predovšetkým tým, že nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité
dokazovanie a svoje rozhodnutia založil na skutočnostiach, ktorých existencia nebola
dokázaná, pričom svoje rozhodnutia formuloval na základe nesprávneho právneho
posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva.
4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom a napadnutými
rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy
a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutým rozhodnutím okresného súdu, zruší napadnuté
rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie,
prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K spoločnému prerokovaniu vecí
7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
8. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom
pod sp. zn. Rvp 10914/2012, Rvp 10915/2012, Rvp 10916/2012, Rvp 10917/2012,
Rvp 10918/2012, Rvp 10919/2012 a sp. zn. Rvp 10920/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu
právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky a okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú,
rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l
výroku tohto uznesenia.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu,
ako aj k namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom
a napadnutými uzneseniami okresného súdu
9. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľka môže
domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
10. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom
na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako
riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosť v tejto časti bolo
potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, tak ako v iných obdobných sťažnostiach sťažovateľky doručených
ústavnému súdu (napr. rozhodnutím sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012).
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu
postupom a napadnutými uzneseniami krajského súdu
11. Zo sťažností vyplýva, že napadnutými rozhodnutiami (pozri I. časť odôvodnenia
tohto rozhodnutia, pozn.) krajský súd potvrdil rozhodnutia okresného súdu o vyhlásení
exekúcií za neprípustné a ich zastavení.
Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty (námietky) sťažovateľky
týkajúce sa najmä právomocí všeobecných súdov, spôsobilosti exekučných titulov,
posúdenia zmlúv o úvere, ich obsahu a náležitostí ako zmlúv „v zmysle zákona
o spotrebiteľských úveroch“ a iné sú v podstate totožné s jej argumentmi, ktoré použila
v stovkách sťažností, o ktorých už ústavný súd v minulosti rozhodol tak, že ich vo vzťahu
k odvolacím súdom odmietol ako zjavne neopodstatnené (napr. sp. zn. III. ÚS 242/2011
z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 473//2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 379/2011
zo 7. septembra 2011 a sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012), keď v odôvodnení
týchto rozhodnutí (okrem iného) uviedol, že považuje za ústavne akceptovateľný právny
názor odvolacích súdov, že nespôsobilý exekučný titul (rozhodcovský rozsudok)
je dôvodom na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú, resp. na zastavenie exekučného
konania, že tieto súdy aplikovali na vec sa vzťahujúce všeobecne záväzné právne predpisy
(zákony) podľa ich obsahu a rozhodli aj v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej
Najvyšším súdom Slovenskej republiky (rozsudok sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára
1997 publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997), a teda že
rozhodnutia odvolacích súdov nezasahujú neprípustným spôsobom do práv sťažovateľky,
porušenie ktorých namietala. Keďže dôvody odmietnutia analogických sťažností sú
sťažovateľke dobre známe, ústavný súd ich v danom prípade nepovažoval za potrebné
duplicitne citovať a sťažnosti sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnené.
12. Ústavný súd ďalej konštatuje, že je zarážajúce, že sťažovateľka, ktorá je právne
zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, nerešpektuje zákon o ústavnom súde,
a napriek viacerým upozorneniam (napr. I. ÚS 283/2012, III. ÚS 328/2012,
III. ÚS 329/2012 a iné) naďalej predkladá také sťažnosti, ktoré neobsahujú náležitosti
ustanovené citovaným zákonom. V posudzovaných prípadoch síce sťažovateľka v petite
sťažností označila rozhodnutia krajského súdu, ktorými malo dôjsť k porušeniu jej
označených práv, a zároveň na úvodnej strane svojich sťažností uvádza ako prílohy
„dokumenty podľa textu“, no napriek tomu ústavnému súdu (okrem splnomocnení) žiadne
písomné podklady nedoručila. Keďže nedostatky zákonom predpísaných náležitostí
vyplývajúce z podaní sťažovateľov ústavný súd nie je povinný odstraňovať z úradnej
povinnosti, sťažnosti sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
aj z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.
13. Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomu rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. októbra 2012