Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 487/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.

46 ods. 1 , práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Prešove a jeho uznesením sp. zn. z 28.

júna 2012 v spojení s uznesením Okresného súdu Bardejov č. k. -14 z 21.

marca 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. septembra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa , práva na

ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu diskriminácie zaručeného

a dohovoru postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) a jeho uznesením sp. zn. z 28. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu Bardejov (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -14 z 21. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie

okresného súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla

na základe zmluvy o úvere uzavretej s dlžníčkou úver, ktorý bola táto povinná vrátiť podľa

podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Po zročnosti pohľadávky a v nadväznosti

na rozhodcovskú doložku v úverovej zmluve bolo sťažovateľkou začaté rozhodcovské

konanie pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou S., a. s., B., a ktorého

rozsudok bol/mal byť relevantným exekučným titulom v exekučnom konaní vedenom

okresným súdom pod sp. zn. . Napadnutým rozhodnutím okresného súdu bola

žiadosť sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora o vydanie poverenia na výkon

exekúcie zamietnutá. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky svojím napadnutým

rozhodnutím potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne. V ostatnom podala

sťažovateľka sťažnosť ústavnému súdu.

3. Sťažovateľka koncentruje svoju argumentáciu v podaných ústavných sťažnostiach

do viacerých rovín.

3.1 V prvej rovine sťažovateľka nesúhlasí s interpretáciou a aplikáciou noriem

úniového práva v postupe a rozhodnutiach okresného súdu a krajského súdu a uvádza:

„Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je

potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách

a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad

ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto

ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je

súčasťou. Tvrdíme, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými

v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za

neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere.“ V nadväznosti na túto svoju argumentáciu

sťažovateľka nastolila požiadavku začať konanie o prejudiciálnej otázke pred Súdnym

dvorom Európskej únie: „... v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu nekalá

zmluvná podmienka v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie.“

3.2 V druhej rovine atakuje samotnú právomoc okresného súdu ako súdu exekučného

v exekučnom konaní preskúmať exekučný titul, ktorým bol rozsudok rozhodcovského súdu,

a to hneď z viacerých hľadísk. Namietala, že okresný súd „... (i) rozhodol nad rámec

zverenej právomoci, (ii) rozhodoval bez návrhu aj keď návrh bol podľa zákona potrebný,

(iii) svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, (iv) nedostatočne zistil

skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie a svoje rozhodnutie založil na

skutočnostiach, ktorých existencia nebola dokázaná..., (v) svoje rozhodnutie formuloval na

základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie

a interpretácie“. Ďalej poukázala na to, že „Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či

meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania

účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať

prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.“. Zvýraznila rovnocenné postavenie tak

rozsudku rozhodcovského súdu s rozhodnutím všeobecného súdu: „... exekučný súd musí

s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom

prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný

postup...“.

3.3 V tretej rovine napáda nesprávnosť právnych záverov okresného súdu

a v potvrdzujúcich záveroch aj krajského súdu pri aplikácii noriem spotrebiteľskej

legislatívy v kontexte judikatúry európskych orgánov súdnej moci: „Sťažovateľ nesúhlasí

ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere, v zmysle zákona

o spotrebiteľských úveroch. Sťažovateľ rovnako poukazuje na nesprávne posúdenie

neprimeranosti úrokov z omeškania.“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa a ,

práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12

ods. 2 a dohovoru postupom a napadnutým rozhodnutím okresného súdu

a krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a vec vráti

na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov

konania.

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K namietanému porušeniu označených základných práv napadnutým rozhodnutím

okresného súdu

7. V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

8. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

9. Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu č. k. -14 z 21. marca 2012,

ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto bolo možné

podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou

podanú sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného

súdu podľa .

II.B

K namietanému porušeniu ostatných základných práv a slobôd napadnutým

rozhodnutím krajského súdu

10. Ústavný súd po preskúmaní predmetu tejto sťažnosti a v kontexte aj svojich

zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podanej sťažnosti je

v podstate totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých

sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala

právne závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu rozhodcovských

doložiek ako nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách vrátane posúdenia zmlúv

o úvere koncipovaných formulárovou formou ako spotrebiteľských zmlúv v nadväznosti

na podmienky v nich uvedené. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj

totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné

pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, ústavný súd dospel

k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe dôvody odmietnutia sťažností

v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danú právnu

problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou

použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody

odmietnutia, ako je to aj v prípade tejto sťažnosti. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný

súd plne stotožňuje s dôvodmi svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. č. k.

-19 z 22. augusta 2012, č. k. -26 z 22. augusta 2012,

-16 z 9. júna 2011...), ktoré skončili odmietnutím podobných a opakujúcich

sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných

prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach

odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia.

11. Ústavný súd k dôvodom odmietnutia sťažnosti už iba dodáva, že napriek tomu, že

sťažovateľka disponuje kvalifikovaným právnym zastúpením (advokátom), nedodržala ani

zákonom ustanovené podmienky ( ) a okrem samotnej

sťažnosti nepredložila žiadne písomné dôkazy, na ktoré sa odvoláva na prvej strane

sťažnosti (pozri stranu 1 „dokumenty podľa textu“). V neposlednom rade ústavný súd

nemohol prehliadnuť predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody

podaných súdnych žalôb v konaní pred všeobecnými (exekučnými) súdmi v kontexte s už

právoplatnými rozhodnutiami súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva

podobných prípadov súvisiacich s účastníkmi, a to spoločnosťou P., s. r. o., ako aj súdnym

exekútorom JUDr. K. Tieto sú pre všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je

potrebná ich konkretizácia.

12. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. októbra 2012