Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 487/2012
PDF · 186.6 KB
No categories available
I. ÚS 487/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Prešove a jeho uznesením sp. zn. 2 CoE 50/2012 z 28.
júna 2012 v spojení s uznesením Okresného súdu Bardejov č. k. 1 Er 865/2011-14 z 21.
marca 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. septembra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na
ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu diskriminácie zaručeného
čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) a jeho uznesením sp. zn. 2 CoE 50/2012 z 28. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu Bardejov (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 1 Er 865/2011-14 z 21. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie
okresného súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla
na základe zmluvy o úvere uzavretej s dlžníčkou úver, ktorý bola táto povinná vrátiť podľa
podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Po zročnosti pohľadávky a v nadväznosti
na rozhodcovskú doložku v úverovej zmluve bolo sťažovateľkou začaté rozhodcovské
konanie pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou S., a. s., B., a ktorého
rozsudok bol/mal byť relevantným exekučným titulom v exekučnom konaní vedenom
okresným súdom pod sp. zn. 1 Er 865/2011. Napadnutým rozhodnutím okresného súdu bola
žiadosť sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora o vydanie poverenia na výkon
exekúcie zamietnutá. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky svojím napadnutým
rozhodnutím potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne. V ostatnom podala
sťažovateľka sťažnosť ústavnému súdu.
3. Sťažovateľka koncentruje svoju argumentáciu v podaných ústavných sťažnostiach
do viacerých rovín.
3.1 V prvej rovine sťažovateľka nesúhlasí s interpretáciou a aplikáciou noriem
úniového práva v postupe a rozhodnutiach okresného súdu a krajského súdu a uvádza:
„Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je
potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách
a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad
ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto
ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je
súčasťou. Tvrdíme, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými
v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za
neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere.“ V nadväznosti na túto svoju argumentáciu
sťažovateľka nastolila požiadavku začať konanie o prejudiciálnej otázke pred Súdnym
dvorom Európskej únie: „... v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu nekalá
zmluvná podmienka v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie.“
3.2 V druhej rovine atakuje samotnú právomoc okresného súdu ako súdu exekučného
v exekučnom konaní preskúmať exekučný titul, ktorým bol rozsudok rozhodcovského súdu,
a to hneď z viacerých hľadísk. Namietala, že okresný súd „... (i) rozhodol nad rámec
zverenej právomoci, (ii) rozhodoval bez návrhu aj keď návrh bol podľa zákona potrebný,
(iii) svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, (iv) nedostatočne zistil
skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie a svoje rozhodnutie založil na
skutočnostiach, ktorých existencia nebola dokázaná..., (v) svoje rozhodnutie formuloval na
základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie
a interpretácie“. Ďalej poukázala na to, že „Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či
meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania
účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať
prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.“. Zvýraznila rovnocenné postavenie tak
rozsudku rozhodcovského súdu s rozhodnutím všeobecného súdu: „... exekučný súd musí
s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom
prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný
postup...“.
3.3 V tretej rovine napáda nesprávnosť právnych záverov okresného súdu
a v potvrdzujúcich záveroch aj krajského súdu pri aplikácii noriem spotrebiteľskej
legislatívy v kontexte judikatúry európskych orgánov súdnej moci: „Sťažovateľ nesúhlasí
ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere, v zmysle zákona
o spotrebiteľských úveroch. Sťažovateľ rovnako poukazuje na nesprávne posúdenie
neprimeranosti úrokov z omeškania.“.
4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12
ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutým rozhodnutím okresného súdu
a krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a vec vráti
na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania.
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A
K namietanému porušeniu označených základných práv napadnutým rozhodnutím
okresného súdu
7. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
8. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
9. Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu č. k. 1 Er 865/2011-14 z 21. marca 2012,
ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto bolo možné
podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou
podanú sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného
súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.B
K namietanému porušeniu ostatných základných práv a slobôd napadnutým
rozhodnutím krajského súdu
10. Ústavný súd po preskúmaní predmetu tejto sťažnosti a v kontexte aj svojich
zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podanej sťažnosti je
v podstate totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých
sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala
právne závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu rozhodcovských
doložiek ako nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách vrátane posúdenia zmlúv
o úvere koncipovaných formulárovou formou ako spotrebiteľských zmlúv v nadväznosti
na podmienky v nich uvedené. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj
totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné
pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, ústavný súd dospel
k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe dôvody odmietnutia sťažností
v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danú právnu
problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou
použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody
odmietnutia, ako je to aj v prípade tejto sťažnosti. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný
súd plne stotožňuje s dôvodmi svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. č. k.
I. ÚS 379/2012-19 z 22. augusta 2012, č. k. I. ÚS 381/2012-26 z 22. augusta 2012,
I. ÚS 220/2011-16 z 9. júna 2011...), ktoré skončili odmietnutím podobných a opakujúcich
sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných
prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach
odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia.
11. Ústavný súd k dôvodom odmietnutia sťažnosti už iba dodáva, že napriek tomu, že
sťažovateľka disponuje kvalifikovaným právnym zastúpením (advokátom), nedodržala ani
zákonom ustanovené podmienky (§ 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a okrem samotnej
sťažnosti nepredložila žiadne písomné dôkazy, na ktoré sa odvoláva na prvej strane
sťažnosti (pozri stranu 1 „dokumenty podľa textu“). V neposlednom rade ústavný súd
nemohol prehliadnuť predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody
podaných súdnych žalôb v konaní pred všeobecnými (exekučnými) súdmi v kontexte s už
právoplatnými rozhodnutiami súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva
podobných prípadov súvisiacich s účastníkmi, a to spoločnosťou P., s. r. o., ako aj súdnym
exekútorom JUDr. K. Tieto sú pre všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je
potrebná ich konkretizácia.
12. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. októbra 2012