Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 139/2012
PDF · 219.9 KB
No categories available
II. ÚS 139/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. októbra 2012
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja
Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť T. Š., K., zastúpenej advokátom JUDr. L. P., Ž., vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Žiline
a Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 173/2006 (pôvodne vedenom
pod sp. zn. 13 C 1070/1990) a takto
rozhodol:
1. Okresný súd Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 173/2006 p o r u š i l
základné právo T. Š., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené
v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Okresnému súdu Žilina vo veci vedenej pod sp. zn. 4 C 173/2006 p r i k a z u j e
konať bez zbytočných prieťahov.
3. T. Š. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 7 000 € (slovom sedemtisíc
eur), ktoré j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. T. Š. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 269,60 € (slovom
dvestošesťdesiatdeväť eur a šesťdesiat centov), ktorú j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý
vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. L. P., Ž., do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5. Vo zvyšnej časti sťažnosti T. Š. n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 139/2012-15 z 30. mája 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť T. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
4 C 173/2006 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 13 C 1070/1990).
V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľka uviedla, že 6. decembra 1990 podala
na okresnom súde „návrh na určenie, že pracovný pomer trvá medzi navrhovateľkou
a odporcom M., štátny podnik, B., závod...“. Vec bola zaregistrovaná pod sp. zn. 13 C
1070/1990. Tento spor podľa sťažovateľky nebol doteraz právoplatne ukončený.
V ďalšej časti sťažovateľka uviedla:
«Sťažovateľka tvrdí, že k prieťahom v konaní dochádza výlučne zavinením súdu. Aj
keby pripustila, že k prieťahom dochádza z dôvodu zložitosti sporu, nemožno tým
ospravedlniť častú pasivitu súdu a jeho nečinnosť, pretože o právnej stránke ide o veľmi
jednoduchú právnu problematiku, ktorú súd mal vyriešiť v jednoročnej lehote a nie ju
nevyriešiť v 22-ročnej lehote. Vlastným konaním, či pasivitou sťažovateľka k prieťahom
v predmetnej právnej veci neprispela.
V tejto súvislosti poukážem ma rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 30.6.1993 sp. zn. 4 Cdo 59/93 a to v súvislosti s tým, že najvyšší súd rozsudok
Krajského súdu v Banskej bystrici zo dňa 6.3.1992 sp. zn. 17 Co 55/92 zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
V tomto citovanom rozsudku bolo zaujaté aj právne stanovisko usmerňujúce krajský
súd v tom smere, že treba bude zisťovať, či účastníci sa dohodli na rozviazaní pracovného
pomeru. V tomto rozsudku krajského súdu sa aj konštatuje, že na zrušenie rozsudku
krajského súdu boli dané dôvody podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., podľa § 243 b/ ods. 2
O. s. p. a vrátenie veci tomuto súdu na ďalšie konanie.
Najvyšší súd SR v tomto zrušujúcom rozsudku na strane 4 doslova uviedol citujem:
„pre dovolací súd je právny záver dovolacieho súdu záväzný § 234 d ods. 1 O. s. p.
Obidva súdy nerešpektovali ust. § 243d ods. 1 O. s. p. a znova rozhodli nezákonne.
V predmetnej veci opakovane rozhodoval najvyšší súd SR svojim uznesením zo dňa
14.6.2011 sp. zn. 5 Cdo 90/2010 zrušil rozsudok Krajského v Žiline zo dňa 28.1.2009,
sp. zn. 5 Co 23/2008 a vrátil mu vec na ďalšie konanie.
Najvyšší súd SR rozhodoval o mojom dovolaní dňa 14.6.2011 sp. zn. 5 Cdo 90/2010
a dnes je dátum 16.3.2012 a vo veci vôbec nebolo ani len nariadené pojednávanie. ...
Uznesenie NS SR zo dňa 14.6.2011 sp. zn. 5 Cdo 90/2010 obsahuje na strane 17
ustanovenie § 243b ods. 1 O. s. p. z dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. b O. s. p. teda zrušuje
rozsudok odvolacieho súdu, že mu vrátil na ďalšie konanie túto vec a právny názor
dovolacieho súdu vyslovený v tomto rozhodnutí je záväzný.
Sťažovateľka tvrdí, že uvedeným postupom Krajského súdu v Žiline a Okresným
súdom Žilina bolo porušené jej právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov,
vyplývajúcich z čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého, každý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti...
Krajský súd Žilina a Okresný súd Žilina svojim liknavým postupom v prejednávanej
veci porušili aj ust. § 114 ods. 1 o. s. p. podľa ktorého, ak súd neodmietol návrh
z procesných dôvodov alebo nerozhodol o zastavení konania podľa tohto zákon alebo
osobitného predpisu pojednávanie pripraví tak, aby bolo možné rozhodnúť o veci zpravidla
na jedinom pojednávaní.
Navrhovateľka sa v konaní domáha, že pracovný pomer medzi navrhovateľkou T.
a odporcom M. š.p. B., závod..., trvá. Odporca je povinný prideľovať navrhovateľke prácu,
podľa pracovnej zmluvy a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku...
Tvrdím, že postupom Krajského súdu v Žiline a Okresného súdu v Žiline bolo
porušené moje právo na prejednanie v mojej právnej veci bez zbytočných prieťahov,
vyplývajúceho z čl. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého Slovenská
republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodnej
zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky...“
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo T. Š., bytom N. na prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov
podľa čl.48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené.
Krajskému súdu v Žiline a Okresnému súdu v Žiline v konaní 4 C 173/2006 prikazuje
konať vo veci bez zbytočných prieťahov.
T. Š. priznáva zadosťučinenie v sume 10.000,-Eur, ktoré je povinný vyplatiť jej
Krajský súd v Žilina a Okresný súd Žilina spoločne nerozdielne do 30 dní po právoplatnosti
tohto uznesenia.
Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť trovy konania vo výške 523,26 Eur na účet
právneho zástupcu JUDr. L. P., č. účtu... do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti (vyjadrenie predsedu okresného súdu doručené
ústavnému súdu 26. septembra 2012 a vyjadrenie sťažovateľky doručené ústavnému súdu
31. augusta 2012) dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil, že 22-ročné konanie
začalo návrhom sťažovateľky na určenie, že jej pracovný pomer trvá, doručeným
okresnému súdu 6. decembra 1990. Okresný súd o ňom prvýkrát meritórne rozhodol
13. septembra 1991. Po odvolaní odporcu Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
6. marca 1992 zmenil rozsudok okresného súdu tak, že návrh zamietol. Sťažovateľka
5. mája 1992 podala proti rozhodnutiu krajského súdu dovolanie, ktoré však Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vrátil okresnému súdu ako predčasne
predložené, pretože nebol zaplatený poplatok za dovolanie. Sťažovateľka zaplatila poplatok
za dovolanie 31. marca 1993. Najvyšší súd potom o jej dovolaní rozhodol 30. júna 1993 tak,
že zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 17 Co 55/92 zo 6. marca 1992 a vec mu vrátil na
ďalšie konanie. Krajský súd 31. augusta 1993 uznesením č. k. 17 Co 2410/93-62 zrušil
rozhodnutie okresného súdu č. k. 13 C 1070/90-33 z 13. septembra 1991 a vec mu vrátil na
ďalšie konanie. Okresný súd potom rozhodol vo veci 29. júna 2004 tak, že návrh zamietol.
O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd 26. mája 2005 tak, že potvrdil rozsudok
okresného súdu. Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu krajského súdu 4. augusta 2005
dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Cdo 193/2005
z 28. septembra 2005 tak, že zrušil rozhodnutie krajského súdu a vec vrátil znova
okresnému súdu. Okresný súd rozhodol rozsudkom 18. júla 2007 tak, že pracovný pomer
sťažovateľky trvá a návrh, ktorým sa domáhala, aby súd uložil povinnosť prideľovať jej
prácu, zamietol. Proti tomu sa odvolal odporca. O odvolaní rozhodol krajský súd 28. apríla
2009 tak, že rozhodnutie okresného súdu zmenil tak, že návrh zamietol. Rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť 4. februára 2010. Dňa 4. marca 2010 sťažovateľka podala proti
rozhodnutiu krajského súdu z 28. apríla 2009 dovolanie. Najvyšší súd o dovolaní rozhodol
14. júna 2011 tak, že zrušil rozhodnutie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Krajský súd 13. februára 2012 rozhodol tak, že čiastočný rozsudok okresného súdu
(z 18. októbra 2007) v odvolaním napadnutej časti, v ktorej určil, že pracovný pomer
sťažovateľky u odporcu trvá, potvrdil. V ostatnej časti rozsudok okresného súdu ponechal
nedotknutý. Dňa 20. septembra 2012 bolo vo veci nariadené pojednávanie, ktoré bolo
odročené na neurčito s tým, že bude rozhodované o ďalšom procesnom postupe
a oboznámené s námietkami odporcu. Vec teda do rozhodovania ústavného súdu nie je
právoplatne skončená.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 173/2006 (predtým vedenom pod sp. zn.
13 C 1070/1990) dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov...
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)
v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02,
II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd sa síce stotožňuje s tvrdením
krajského súdu, že predmetná vec bola skutkovo aj právne náročná, na druhej strane
konštatuje, že ani náročnosťou konania nemožno odôvodniť a ospravedlniť 22 rokov
trvajúce konanie v pracovnoprávnej veci, zvlášť, keď sa zložitou stala aj na základe
plynutia času (sťažovateľka v čase, keď spor vznikol, mala 62 rokov, v čase podania
sťažnosti ústavnému súdu mala už 84, pričom spor bol okrem iného aj o uloženie povinnosti
odporcovi prideľovať jej prácu).
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky
v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne
zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom
konaní k zbytočným prieťahom. V priebehu konania sa síce vyskytla situácia, keď okresný
súd musel sťažovateľku na splnenie jej uloženej povinnosti urgovať, zdržanie spôsobené
touto skutočnosťou (jeden mesiac) je však neporovnateľné s neefektívnym postupom
okresného súdu, ktorý tomu predchádzal i nasledoval. Sťažovateľka osobne alebo
v zastúpení jej právneho zástupcu neabsentovala na pojednávaniach.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom súdov v napadnutom konaní.
A. Vo vzťahu k okresnému súdu predovšetkým konštatuje, že v prvom roku
v pomerne rýchlom časovom slede nariaďoval pojednávania a už v 1. roku meritórne
rozhodol. V priebehu ďalších rokov sa však v konaní opakovane vyskytovali obdobia,
v ktorých bol okresný súd absolútne nečinný (od 26. októbra 1995 do 20. marca 1996 –
5 mesiacov, od 29. marca 1996 do 8. septembra 1998 – 20 mesiacov, od 18. júla 2001
do 16. apríla 2002 – 10 mesiacov, od 12. júla 2002 do 10. decembra 2003 – 17 mesiacov,
od 12. októbra 2006 do 4. septembra 2007 – 10 mesiacov a od 20. júna 2011 do 13. februára
2012 – 8 mesiacov) t. j. spolu je to viac ako sedem rokov, počas ktorých okresný súd
nevykonával žiadne úkony. Táto skutočnosť je aj v kontexte celkovej 22-ročnej dobe
trvania napadnutého konania neospravedlniteľná.
Okresný súd viac ako sedem rokov vo veci nevykonal žiadny úkon smerujúci
k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka v danej veci počas súdneho konania
nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri
napr. I. ÚS 41/02). K prieťahom pritom iba čiastočne došlo v dôsledku zložitosti veci.
Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali
príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez
zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa
nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové
nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho
konania a mieru ochrany ich základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť
poukázaním napr. na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri
napr. I. ÚS 119/03, II. ÚS 568/2011).
Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného
práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.
B. Vo vzťahu k postupu krajského súdu ústavný súd zistil, že vec bola z dôvodu
využitia opravných prostriedkov účastníkmi na krajskom súde päťkrát. V troch prípadoch
krajský súd rozhodoval v rozmedzí od jedného do siedmich mesiacov. V období, keď sa vec
nachádzala na krajskom súde štvrtýkrát (od januára 2008 do apríla 2009) a bola vedená pod
sp. zn. 5 Co 23/08, krajský súd o odvolaní odporcu rozhodol o pätnásť mesiacov
(sťažovateľkino vyjadrenie k odvolaniu odporcu však bolo krajskému súdu doručené až
desať mesiacov po napadnutí veci krajskému súdu). V období, keď rozhodoval krajský súd
piatykrát (sp. zn. 5 Co 261/2011), sa vec na krajskom súde nachádzala 11 mesiacov (od júla
2011 do júna 2012). Spolu sa teda vec na krajskom súde nachádzala 33 mesiacov.
Ústavný súd v závere konštatuje, že postup krajského súdu, aj keď nebol vždy bez
prieťahov, sa zjavne nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľkinmu
návrhu na vyslovenie porušenia jej základného práva postupom krajského súdu
v namietanom konaní nemožno vyhovieť (bod 5 výroku tohto rozhodnutia).
V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany
sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci
bez zbytočných prieťahov.
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľka v návrhu na priznanie finančného zadosťučinenia poukázala na to, že
tento rok má 84 rokov a za celých 22 rokov nebolo v jej veci právoplatne rozhodnuté.
„Výšku požadovaného finančného zadosťučinenia sťažovateľka odôvodňuje neúmernou
dĺžkou prieťahov a psychickou ujmou, ktorá je v dôsledku tohto vznikla. Navrhovateľka je
nečinosťou súdov v dlhodobom stave právnej neistoty, preto uplatňovanú výšku
odškodnenia v sume 10.000,-Eur považuje za primeranú i s poukazom na doterajšie
rozhodovanie ústavného súdu.“
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal
za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona
o ústavnom súde, a to vo výške 7 000 €.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia v bode 3.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom.
Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia,
spísanie a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b)
a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Za dva úkony vykonané v roku 2012
patrí odmena v sume dvakrát po 127,17 € a režijný paušál dvakrát po 7,63 €. Trovy
právneho zastúpenia pre sťažovateľku predstavujú sumu 269,60 € v zmysle vyhlášky.
Ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľky rozhodol tak, ako to je
uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. októbra 2012