Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 139/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. októbra 2012

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja

Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť T. Š., K., zastúpenej advokátom JUDr. L. P., Ž., vo veci

namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa postupom Krajského súdu v Žiline

a Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom

pod sp. zn. 13 C 1070/1990) a takto

rozhodol:

1. Okresný súd Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l

základné právo T. Š., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené

v .

2. Okresnému súdu Žilina vo veci vedenej pod sp. zn. p r i k a z u j e

konať bez zbytočných prieťahov.

3. T. Š. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 7 000 € (slovom sedemtisíc

eur), ktoré j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. T. Š. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 269,60 € (slovom

dvestošesťdesiatdeväť eur a šesťdesiat centov), ktorú j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý

vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. L. P., Ž., do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti T. Š. n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-15 z 30. mája 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť T. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) postupom

Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(pôvodne vedenom pod sp. zn. 13 C 1070/1990).

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľka uviedla, že 6. decembra 1990 podala

na okresnom súde „návrh na určenie, že pracovný pomer trvá medzi navrhovateľkou

a odporcom M., štátny podnik, B., závod...“. Vec bola zaregistrovaná pod sp. zn. 13 C

1070/1990. Tento spor podľa sťažovateľky nebol doteraz právoplatne ukončený.

V ďalšej časti sťažovateľka uviedla:

«Sťažovateľka tvrdí, že k prieťahom v konaní dochádza výlučne zavinením súdu. Aj

keby pripustila, že k prieťahom dochádza z dôvodu zložitosti sporu, nemožno tým

ospravedlniť častú pasivitu súdu a jeho nečinnosť, pretože o právnej stránke ide o veľmi

jednoduchú právnu problematiku, ktorú súd mal vyriešiť v jednoročnej lehote a nie ju

nevyriešiť v 22-ročnej lehote. Vlastným konaním, či pasivitou sťažovateľka k prieťahom

v predmetnej právnej veci neprispela.

V tejto súvislosti poukážem ma rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 30.6.1993 sp. zn. a to v súvislosti s tým, že najvyšší súd rozsudok

Krajského súdu v Banskej bystrici zo dňa 6.3.1992 sp. zn. zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

V tomto citovanom rozsudku bolo zaujaté aj právne stanovisko usmerňujúce krajský

súd v tom smere, že treba bude zisťovať, či účastníci sa dohodli na rozviazaní pracovného

pomeru. V tomto rozsudku krajského súdu sa aj konštatuje, že na zrušenie rozsudku

krajského súdu boli dané dôvody podľa , podľa b/ ods. 2

a vrátenie veci tomuto súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd SR v tomto zrušujúcom rozsudku na strane 4 doslova uviedol citujem:

„pre dovolací súd je právny záver dovolacieho súdu záväzný d ods. 1

Obidva súdy nerešpektovali ust. a znova rozhodli nezákonne.

V predmetnej veci opakovane rozhodoval najvyšší súd SR svojim uznesením zo dňa

14.6.2011 sp. zn. zrušil rozsudok Krajského v Žiline zo dňa 28.1.2009,

sp. zn. a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Najvyšší súd SR rozhodoval o mojom dovolaní dňa 14.6.2011 sp. zn.

a dnes je dátum 16.3.2012 a vo veci vôbec nebolo ani len nariadené pojednávanie. ...

Uznesenie NS SR zo dňa 14.6.2011 sp. zn. obsahuje na strane 17

ustanovenie z dôvodu podľa teda zrušuje

rozsudok odvolacieho súdu, že mu vrátil na ďalšie konanie túto vec a právny názor

dovolacieho súdu vyslovený v tomto rozhodnutí je záväzný.

Sťažovateľka tvrdí, že uvedeným postupom Krajského súdu v Žiline a Okresným

súdom Žilina bolo porušené jej právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov,

vyplývajúcich z , podľa ktorého, každý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti...

Krajský súd Žilina a Okresný súd Žilina svojim liknavým postupom v prejednávanej

veci porušili aj ust. podľa ktorého, ak súd neodmietol návrh

z procesných dôvodov alebo nerozhodol o zastavení konania podľa tohto zákon alebo

osobitného predpisu pojednávanie pripraví tak, aby bolo možné rozhodnúť o veci zpravidla

na jedinom pojednávaní.

Navrhovateľka sa v konaní domáha, že pracovný pomer medzi navrhovateľkou T.

a odporcom M. š.p. B., závod..., trvá. Odporca je povinný prideľovať navrhovateľke prácu,

podľa pracovnej zmluvy a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku...

Tvrdím, že postupom Krajského súdu v Žiline a Okresného súdu v Žiline bolo

porušené moje právo na prejednanie v mojej právnej veci bez zbytočných prieťahov,

vyplývajúceho z , ods. 2 , podľa ktorého Slovenská

republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodnej

zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky...“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo T. Š., bytom N. na prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov

podľa bolo porušené.

Krajskému súdu v Žiline a Okresnému súdu v Žiline v konaní prikazuje

konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

T. Š. priznáva zadosťučinenie v sume 10.000,-Eur, ktoré je povinný vyplatiť jej

Krajský súd v Žilina a Okresný súd Žilina spoločne nerozdielne do 30 dní po právoplatnosti

tohto uznesenia.

Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť trovy konania vo výške 523,26 Eur na účet

právneho zástupcu JUDr. L. P., č. účtu... do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti (vyjadrenie predsedu okresného súdu doručené

ústavnému súdu 26. septembra 2012 a vyjadrenie sťažovateľky doručené ústavnému súdu

31. augusta 2012) dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa .

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania

a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil, že 22-ročné konanie

začalo návrhom sťažovateľky na určenie, že jej pracovný pomer trvá, doručeným

okresnému súdu 6. decembra 1990. Okresný súd o ňom prvýkrát meritórne rozhodol

13. septembra 1991. Po odvolaní odporcu Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

6. marca 1992 zmenil rozsudok okresného súdu tak, že návrh zamietol. Sťažovateľka

5. mája 1992 podala proti rozhodnutiu krajského súdu dovolanie, ktoré však Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vrátil okresnému súdu ako predčasne

predložené, pretože nebol zaplatený poplatok za dovolanie. Sťažovateľka zaplatila poplatok

za dovolanie 31. marca 1993. Najvyšší súd potom o jej dovolaní rozhodol 30. júna 1993 tak,

že zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. zo 6. marca 1992 a vec mu vrátil na

ďalšie konanie. Krajský súd 31. augusta 1993 uznesením č. k. -62 zrušil

rozhodnutie okresného súdu č. k. -33 z 13. septembra 1991 a vec mu vrátil na

ďalšie konanie. Okresný súd potom rozhodol vo veci 29. júna 2004 tak, že návrh zamietol.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd 26. mája 2005 tak, že potvrdil rozsudok

okresného súdu. Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu krajského súdu 4. augusta 2005

dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 28. septembra 2005 tak, že zrušil rozhodnutie krajského súdu a vec vrátil znova

okresnému súdu. Okresný súd rozhodol rozsudkom 18. júla 2007 tak, že pracovný pomer

sťažovateľky trvá a návrh, ktorým sa domáhala, aby súd uložil povinnosť prideľovať jej

prácu, zamietol. Proti tomu sa odvolal odporca. O odvolaní rozhodol krajský súd 28. apríla

2009 tak, že rozhodnutie okresného súdu zmenil tak, že návrh zamietol. Rozhodnutie

nadobudlo právoplatnosť 4. februára 2010. Dňa 4. marca 2010 sťažovateľka podala proti

rozhodnutiu krajského súdu z 28. apríla 2009 dovolanie. Najvyšší súd o dovolaní rozhodol

14. júna 2011 tak, že zrušil rozhodnutie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd 13. februára 2012 rozhodol tak, že čiastočný rozsudok okresného súdu

(z 18. októbra 2007) v odvolaním napadnutej časti, v ktorej určil, že pracovný pomer

sťažovateľky u odporcu trvá, potvrdil. V ostatnej časti rozsudok okresného súdu ponechal

nedotknutý. Dňa 20. septembra 2012 bolo vo veci nariadené pojednávanie, ktoré bolo

odročené na neurčito s tým, že bude rozhodované o ďalšom procesnom postupe

a oboznámené s námietkami odporcu. Vec teda do rozhodovania ústavného súdu nie je

právoplatne skončená.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. (predtým vedenom pod sp. zn.

13 C 1070/1990) dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v .

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov...

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo

alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované

v , sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého

jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie

účastníka konania a postup súdu (napr. ). V súlade s judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)

v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. , ,

). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd sa síce stotožňuje s tvrdením

krajského súdu, že predmetná vec bola skutkovo aj právne náročná, na druhej strane

konštatuje, že ani náročnosťou konania nemožno odôvodniť a ospravedlniť 22 rokov

trvajúce konanie v pracovnoprávnej veci, zvlášť, keď sa zložitou stala aj na základe

plynutia času (sťažovateľka v čase, keď spor vznikol, mala 62 rokov, v čase podania

sťažnosti ústavnému súdu mala už 84, pričom spor bol okrem iného aj o uloženie povinnosti

odporcovi prideľovať jej prácu).

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky

v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne

zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom

konaní k zbytočným prieťahom. V priebehu konania sa síce vyskytla situácia, keď okresný

súd musel sťažovateľku na splnenie jej uloženej povinnosti urgovať, zdržanie spôsobené

touto skutočnosťou (jeden mesiac) je však neporovnateľné s neefektívnym postupom

okresného súdu, ktorý tomu predchádzal i nasledoval. Sťažovateľka osobne alebo

v zastúpení jej právneho zástupcu neabsentovala na pojednávaniach.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom súdov v napadnutom konaní.

A. Vo vzťahu k okresnému súdu predovšetkým konštatuje, že v prvom roku

v pomerne rýchlom časovom slede nariaďoval pojednávania a už v 1. roku meritórne

rozhodol. V priebehu ďalších rokov sa však v konaní opakovane vyskytovali obdobia,

v ktorých bol okresný súd absolútne nečinný (od 26. októbra 1995 do 20. marca 1996 –

5 mesiacov, od 29. marca 1996 do 8. septembra 1998 – 20 mesiacov, od 18. júla 2001

do 16. apríla 2002 – 10 mesiacov, od 12. júla 2002 do 10. decembra 2003 – 17 mesiacov,

od 12. októbra 2006 do 4. septembra 2007 – 10 mesiacov a od 20. júna 2011 do 13. februára

2012 – 8 mesiacov) t. j. spolu je to viac ako sedem rokov, počas ktorých okresný súd

nevykonával žiadne úkony. Táto skutočnosť je aj v kontexte celkovej 22-ročnej dobe

trvania napadnutého konania neospravedlniteľná.

Okresný súd viac ako sedem rokov vo veci nevykonal žiadny úkon smerujúci

k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka v danej veci počas súdneho konania

nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku (pozri

napr. ). K prieťahom pritom iba čiastočne došlo v dôsledku zložitosti veci.

v zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali

príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez

zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa

nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové

nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho

konania a mieru ochrany ich základného práva zaručeného v oslabiť

poukázaním napr. na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri

napr. , ).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného

práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

B. Vo vzťahu k postupu krajského súdu ústavný súd zistil, že vec bola z dôvodu

využitia opravných prostriedkov účastníkmi na krajskom súde päťkrát. V troch prípadoch

krajský súd rozhodoval v rozmedzí od jedného do siedmich mesiacov. V období, keď sa vec

nachádzala na krajskom súde štvrtýkrát (od januára 2008 do apríla 2009) a bola vedená pod

sp. zn. , krajský súd o odvolaní odporcu rozhodol o pätnásť mesiacov

(sťažovateľkino vyjadrenie k odvolaniu odporcu však bolo krajskému súdu doručené až

desať mesiacov po napadnutí veci krajskému súdu). V období, keď rozhodoval krajský súd

piatykrát (sp. zn. ), sa vec na krajskom súde nachádzala 11 mesiacov (od júla

2011 do júna 2012). Spolu sa teda vec na krajskom súde nachádzala 33 mesiacov.

Ústavný súd v závere konštatuje, že postup krajského súdu, aj keď nebol vždy bez

prieťahov, sa zjavne nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné

kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle .

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľkinmu

návrhu na vyslovenie porušenia jej základného práva postupom krajského súdu

v namietanom konaní nemožno vyhovieť (bod 5 výroku tohto rozhodnutia).

V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany

sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu

podľa a konať vo veci

bez zbytočných prieťahov.

Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka v návrhu na priznanie finančného zadosťučinenia poukázala na to, že

tento rok má 84 rokov a za celých 22 rokov nebolo v jej veci právoplatne rozhodnuté.

„Výšku požadovaného finančného zadosťučinenia sťažovateľka odôvodňuje neúmernou

dĺžkou prieťahov a psychickou ujmou, ktorá je v dôsledku tohto vznikla. Navrhovateľka je

nečinosťou súdov v dlhodobom stave právnej neistoty, preto uplatňovanú výšku

odškodnenia v sume 10.000,-Eur považuje za primeranú i s poukazom na doterajšie

rozhodovanie ústavného súdu.“

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie

porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal

za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona

o ústavnom súde, a to vo výške 7 000 €.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia v bode 3.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom.

Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia,

spísanie a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b)

a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Za dva úkony vykonané v roku 2012

patrí odmena v sume dvakrát po 127,17 € a režijný paušál dvakrát po 7,63 €. Trovy

právneho zastúpenia pre sťažovateľku predstavujú sumu 269,60 € v zmysle vyhlášky.

Ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľky rozhodol tak, ako to je

uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2012