Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 456/2012
PDF · 229.14 KB
No categories available
II. ÚS 456/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť J. B., T., zastúpeného advokátkou JUDr. Ľ. R., Advokátska
kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9 Co 115/2011 z 13. marca 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. mája 2012
doručená sťažnosť J. B., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 115/2011 z 13. marca 2012 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutie“).
Sťažovateľ v podstatnej časti sťažnosti uviedol:
„Sťažovateľ je navrhovateľom v súdnom konaní vedenom pred Okresným súdom
Trnava pod sp. zn. 15 C/33/2010 proti odporcovi T... o určenie neplatnosti výpovede a
náhradu mzdy.
Sťažovateľ podal dňa 24.7.2000 žalobu na Okresný súd Trnava proti odporcovi S.,
S.... T., ktorý bol zamestnávateľom sťažovateľa od 1.8.1977... Výpoveď zo strany
zamestnávateľa bola daná sťažovateľovi... dňa 21.2.2000...
Počas súdneho konania došlo k prechodu pracovnoprávnych vzťahov zo S., S. T. na
T. − odporcu.
Čiastočným rozsudkom sp. zn. 15 C/33/2000-472 zo dňa 17.3.2006 Okresný súd
Trnava určil, že výpoveď daná sťažovateľovi listom zo dňa 15.2.2000 je neplatná.
O odvolaní odporcu Krajský súd v Trnave rozhodol rozsudkom sp. zn. 11 Co/163/2006-506
zo dňa 22.11.2006 tak, že výrok rozhodnutia prvostupňového súdu zmenil a určil, že
výpoveď daná sťažovateľovi daná predchodkyňou odporcu podľa § 46 ods. 1 písm. c)
Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. ... a doplnení dňa 21. februára 2000 je neplatná...
Nakoľko výpoveď daná sťažovateľovi bola súdom určená za neplatnú, v ďalšom
priebehu súdneho konania sa rozhodovalo o náhrade mzdy sťažovateľa.
Okresný súd Trnava rozsudkom sp. zn. 15 C/33/2000-575 zo dňa 19.6.2008 rozhodol
tak, že odporca je povinný zaplatiť sťažovateľovi sumu 52.291,03 EUR...
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie odporca v časti povinnosti odporcu zaplatiť
sťažovateľovi náhradu mzdy...
Rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 15 C/33/2000-575 zo dňa 19.6.2008
Krajský súd v Trnave v napadnutej časti... čiastočne potvrdil. V zvyšnej napadnutej časti
Krajský súd rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konania...
Okresný súd Trnava vec v intenciách požiadaviek Krajského súdu v Trnave opätovne
prejednal a rozhodol rozsudkom sp. zn. 15 C/33/2000-693 zo dňa 1.2.2011 tak, že odporca
je povinný sťažovateľovi zaplatiť sumu 27.874,51 EUR, ktorá je súčtom náhrady mzdy
z neplatného rozviazania pracovného pomeru... Zároveň bol odporca zaviazaný
na zaplatenie úrokov z omeškania odo dňa splatnosti tej ktorej mesačnej náhrady mzdy,
ktorých výška úrokov sa priebežne znižovala. Konanie v časti späťvzatia návrhu zastavil
a v zvyšnej časti návrh zamietol...
Námietke premlčania odporcovi vyhovel, a nárok sťažovateľa na náhradu mzdy za
obdobie od 1.7.2002 do 2.4.2005 považoval súd za premlčaný. Proti tomuto rozsudku
Okresného súdu Trnava sp. zn. 15 C/33/2000-693 zo dňa 1.2.2011 podali včas odvolanie
obaja účastníci konania.
Odporca napadol rozsudok v časti priznania náhrady mzdy nad zákonný 6-mesačný
nárok... Sťažovateľ podal odvolanie čo do výroku, ktorým Okresný súd Trnava návrh
vo zvyšnej časti zamietol a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia premlčania
nároku náhrady mzdy za obdobie od 1.7.2002 do 2.4.2005...
Krajský súd v Trnave rozsudkom sp. zn. 9 Co/115/2011 zo dňa 13.3.2012
o odvolaniach účastníkov konania rozhodol tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
v časti zamietnutia návrhu vo zvyšnej časti potvrdil a v napadnutej časti povinnosti odporcu
zaplatiť sťažovateľovi sumu 27.874,51 EUR s úrokom z omeškania špecifikovane zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Sťažovateľ... ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky namieta
porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ktoré porušenie nastalo rozhodnutím − Rozsudkom Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 9 Co/115/2011-738 zo dňa 13.3.2012... Keďže Krajský súd v Trnave sa
stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa,
sťažovateľ v ďalšom vychádza z dôvodov uvádzaných v rozsudku Okresného súdu Trnava
sp. zn. 15 C/33/2000-693.
Predmetom súdneho konania, ktoré predchádzalo vyneseniu rozsudku Okresného
súdu Trnava sp. zn. 15 C/33/2000-693 bolo ... posúdenie námietky premlčania vznesenej
odporcom v tomto konaní ako aj rozhodovanie o žiadosti odporcu o zníženie náhrady mzdy
za čas, ktorý presahuje 6 mesiacov odo dňa neplatného rozviazania pracovného pomeru...
Spornou otázkou v konaní je otázka obdobia, za ktoré je odporca povinný
navrhovateľovi uhradiť náhradu mzdy s príslušenstvom, nakoľko odporca sa bráni
námietkou premlčania. S námietkou premlčania sú súdy povinné sa vysporiadať,
v ktoromkoľvek štádiu konania. Sťažovateľ má za to, že sa jedná výlučne o otázku právneho
posúdenia, a nakoľko sa nestotožnil s právnym posúdením súdu prvého stupňa uvedeným
v odôvodnení rozsudku Okresného súdu Trnava sp. zn. 15 C/33/2000-693, podal sťažovateľ
odvolanie... Nakoľko súd dospel k právnemu záveru, že každý mesačný nárok sťažovateľa
na náhradu mzdy sa premlčoval postupne tak, ako vznikal a to v 3-ročnej premlčacej lehote,
ďalej posudzoval, či sťažovateľ si svoj nárok v súdnom konaní riadne uplatnil. Za riadne
uplatnený nárok súd považoval podanie sťažovateľa zo dňa 27.6.2002 a na pojednávaní dňa
3.4.2008, kedy sťažovateľ podľa názoru súdu sa domáhal pripustenia zmeny návrhu jeho
rozšírením. Podanie sťažovateľa na pojednávaní dňa 11.1.2006, ktorým upresnil výšku
náhrady mzdy súd prvého stupňa neposúdil ako riadne a kvalifikované, pretože navrhovateľ
nežiadal o pripustenie zmeny návrhu...
V danej veci sťažovateľ namieta svojvoľné a arbitrárne rozhodnutie Krajského súdu
v Trnave rozsudkom sp. zn. 9 Co/115/2011-738 zo dňa 13.3.2012, pretože predmetné
rozhodnutie sťažovateľ nepovažuje za kvalitné, správne a ani za spravodlivé. Z odôvodnenia
tohto rozsudku vyplynulo, že Krajský súd v Trnave sa v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa...
Aj napriek tomu, že odvolací súd je v zmysle zákonných ustanovení oprávnený len
stručne skonštatovať správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, je
odvolací súd povinný dodržiavať aj zákonné ustanovenia obsahujúce požiadavky
na rozhodnutie. ust. § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého
v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých
dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania,
stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,
z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil a zároveň dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé, sa plne uplatňuje aj v konaní odvolacom...
Sťažovateľ má za to, že Krajský súd v Trnave rozsudkom sp. zn. 9 Co/115/2011-738
zo dňa 13.3.2012 nedodržal požadované imperatívy zákona, nevysporiadal sa nastolenými
dôvodmi odvolania a prijaté závery sú z ústavného hľadiska zjavne neodôvodnené,
arbitrárne, neospravedlniteľné a neudržateľné. Za rozhodujúco významné námietky podané
v odvolaní sťažovateľ považuje nevysporiadanie sa predloženou judikatúrou, podľa ktorej
žaloba o neplatnosť skončenia pracovného pomeru je tak právnym úkonom procesno-
právnym ako aj hmotnoprávnym, nevyporiadanie sa s obsahom dvoch odlišných právnych
inštitútov - nárok na náhradu mzdy a splatnosť na náhradu mzdy, a s tým súvisiaci časový
okamih začatia plynutia premlčacej lehoty a nevysporiadanie sa s prerušením plynutia
premlčacej doby v dôsledku podania žalobného návrhu, ktorým sa sťažovateľ domáhal
určenia neplatnosti výpovede a náhrady mzdy...
Sťažovateľ považuje za nezmyselné rozhodnutie Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 9 Co/115/2011-738 zo dňa 13.3.2012 v časti, v ktorej povinnosť odporcu zaplatiť
sťažovateľovi náhradu mzdy s úrokom z omeškania špecifikovane zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Vyslovil právny názor, podľa ktorého po uplynutí šiestich mesiacov
celkového času, počas ktorého by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, ustupuje
sankčná a satisfakčná povaha náhrady mzdy a zvýrazňuje sa jej sociálna funkcia a ďalej
zdôraznil otázku, či správanie zamestnanca pri zabezpečovaní si ďalšieho zárobku je
korektné...
Sťažovateľ požaduje priznať primerané finančné zadosťučinenie pretože má za to že,
prípadné pozitívne rozhodnutie Ústavného súdu SR nebude postačovať na zahojenie
duševnej traumy a pocitu krivdy v súvislosti s napadnutým rozsudkom...“
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„Základné práva sťažovateľa J. B. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Trnave č. k. 9 Co/115/2011 zo dňa 13. marca 2012 porušené boli.
Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 9 Co/115/2011 zo dňa 13. marca 2012
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Ústavný súd priznáva sťažovateľovi J. B. podľa článku 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky finančné zadosťučinenie vo výške 6.000,- €.
Súd priznáva odmenu a náhradu hotových výdavkov právnej zástupkyni sťažovateľa
JUDr. Ľ. R., advokátke... vo výške 270,52 €... na účet advokátky...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia
porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského
súdu sp. zn. 9 Co 115/2011 z 13. marca 2012.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co 115/2011 z 13. marca 2012 vyplýva, že ním
„odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti zamietnutia návrhu
vo zvyšnej časti potvrdzuje. Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti
povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 27.874,51 eur s úrokom z omeškania
špecifikovane zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“.
Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol najmä:
„Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť, aby zaplatil
navrhovateľovi sumu 27.874,51 a úrok z omeškania vo výške 17,6 % ročne, pričom
špecifikoval začiatok splatnosti a povinnosti odporcu platiť úroky z omeškania
navrhovateľovi, tieto úroky priebežne upravoval na sumu 15,5 % ročne, 16,5 % ročne, 6 %
ročne, 7 % ročne, 8 % ročne, 9 % ročne a 9,5 % ročne z jednotlivých mesačných plnení.
Konanie zastavil v časti istiny 3.365,37 eur s úrokom z omeškania 18 % ročne od
13.03.2007 do zaplatenia, vo zvyšnej časti návrh zamietol. ...
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.)... dospel k záveru, že
rozhodnutie súdu v časti zamietnutia návrhu vo zvyšnej časti je vecne správny, v napadnutej
časti povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 27.874,54 eur s úrokom z omeškania
špecifikovane je potrebné rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť...
Odvolací, súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia súdu prvého stupňa v časti zamietnutia návrhu vo zvyšnej časti, preto rozsudok
súdu prvého stupňa v tejto časti ako vecne správny podľa ustan. § 219 ods. 1 O.s.p.
potvrdil.
S poukazom na ustan. § 219 ods. 2 O.s.p svoje rozhodnutie v tejto časti odvolací súd
podrobnejšie neodôvodňuje s konštatovaním správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.
V časti uplatnenej náhrady mzdy za čas 6 mesiacov odo dňa neplatného skončenia
pracovného pomeru bolo predchádzajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdené.
V tomto konaní súd prvého stupňa rozhodoval o nároku navrhovateľa za ďalšie obdobie až
do času opätovného zamestnania odporcom, ako aj o žiadosti odporcu ako zamestnávateľa
jeho povinnosť nahradiť mzdu za ďalší čas primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy
navrhovateľovi vôbec nepriznať.
Ako bolo správne v priebehu konania uvedené, na právne vzťahy účastníkov tohto
konania sa vzťahuje zákon č. 65/1965 Zb. v znení noviel - Zákonník práce v znení platnom
v čase neplatného skončenia pracovného pomeru.
Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy,
presahuje šesť mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť
mzdu za ďalší čas primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec
nepriznať; súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol
medzitým inde zamestnaný, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého
dôvodu sa do práce nezapojil (§ 61 ods. 2 ZP).
Uplynutím šiestich mesiacov ustupuje sankčná a satisfakčná povaha náhrady mzdy
a zvýrazňuje sa jej sociálna funkcia. Ide predovšetkým o to, či správanie sa zamestnanca pri
zabezpečovaní si ďalšieho zárobku je korektné. Nepriznanie časti mzdy prichádza do
úvahy, ak zamestnanec svojím zavineným správaním spôsobil sám, že nemá žiaden príjem,
aspoň čiastočne si príjem nahradil alebo zarobil toľko, že žiadnu ujmu neutrpel.
Podmienkou zníženia alebo nepriznania náhrady mzdy je v konaní uplatnenie nároku
zamestnávateľa na zníženie, respektíve nepriznanie náhrady mzdy za časť dlhší ako
6 mesiacov podľa ustanovenia § 61 ods. 2 ZP. Bez takejto žiadosti nemôže súd náhradu
mzdy sám znížiť.
Súd prvého stupňa sa vyporiadaval s návrhom odporcu na zníženie náhrady mzdy za
obdobie presahujúce 6 mesiacov, podrobne rozviedol úvahy, ktorými sa spravoval pri
posudzovaní tejto žiadosti. Navrhovateľ v konaní preukazoval, že mal snahu nájsť si
zamestnanie, jeho situácia bola komplikovaná vekom, zdravotným stavom a prebiehajúcim
súdnym konaním. Navrhovateľ si situáciu vyplývajúcu z neplatného skončenia pracovného
pomeru svojím konaním nezavinil, nevyhýbal sa povinnosti nájsť si iné zamestnanie.
Ako bolo uvedené, sankčná a satisfakčná povaha náhrady mzdy v ďalšom období nad
dobu šesť mesiacov ustupuje. Súd sa musí vyporiadať pri rozhodovaní o priznaní náhrady
mzdy za obdobie nad šesť mesiacov s návrhom odporcu na zníženie alebo nepriznanie
náhrady mzdy navrhovateľovi aj z tohto hľadiska. Počas doterajšieho priebehu konania sa
súd prvého stupňa z tohto hľadiska so žiadosťou odporcu o zníženie, resp. nepriznanie
náhrady mzdy navrhovateľovi za obdobie presahujúce šesť mesiacov nezaoberal,
nezaoberal sa úvahou, že v ďalšom období ide sociálnu funkciu náhrady mzdy, teda
zamestnanec nemá zákonný nárok na náhradu mzdy v plnej výške. ...
V ďalšom konaní sa bude súd prvého stupňa zaoberať návrhom navrhovateľa
v zrušenej časti aj z uvedeného hľadiska. Navrhovateľ musí preukázať hľadanie si
zamestnania za jednotlivé obdobia, za ktoré žiada priznať náhradu mzdy. Súd prvého
stupňa musí získať prehľad, aké zamestnanie si navrhovateľ hľadal. Musí posúdiť znova
žiadosť odporcu o zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy navrhovateľovi v zrušenej
časti, pričom odporca musí špecifikovať a dokázať svoje námietky ohľadom hľadania
zamestnania navrhovateľom.“
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a obdobne i práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dostatočne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia krajského
súdu vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že krajský súd sa nevysporiadal so všetkými
jeho námietkami, dospel k záveru, že táto argumentácia neobstojí. Krajský súd dal
dostatočnú a zrozumiteľnú odpoveď na to, z akého dôvodu považoval za správne
rozhodnutie okresného súdu v časti, v ktorej zamietol sťažovateľov návrh ako nedôvodný.
Krajský súd v časti, v ktorej prvostupňový súd rozhodoval o sťažovateľom
uplatnenom nároku na náhradu 27 874,51 € (a v tejto časti rozhodnutie Okresného súdu
Trnava zrušil), dal usmernenie prvostupňovému súdu, ako má postupovať v ďalšom konaní
a rozhodovaní o sťažovateľovom nároku. Nie je nevyhnutné, aby sa všeobecný súd pre
naplnenie požiadavky riadneho odôvodnenia rozhodnutia formalisticky vysporiadaval aj
s ďalšími pre objasnenie veci nerozhodnými kritériami tak, ako to navrhuje sťažovateľ.
Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného
práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho
rozhodnutia.
Napadnuté závery krajského súdu treba považovať za dostatočne a presvedčivo
zdôvodnené. V žiadnom prípade preto nie sú arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.
Za porušenie označených článkov ústavy a dohovoru nemožno považovať okolnosť, že
sťažovateľ má odlišný právny názor ako všeobecné súdy.
Za tejto situácie ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie nevybočilo
z medzí stanovených označenými článkami ústavy a dohovoru a rozsudkom krajského súdu
č. k. 9 Co 115/2011-738 z 13. marca 2012 nedošlo k porušeniu práv sťažovateľa
označených v jeho sťažnosti. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažnosť bolo potrebné
odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. októbra 2012