Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 564/2012
PDF · 315.45 KB
No categories available
IV. ÚS 564/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. novembra 2012
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F. P.,
s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn.
Rvp 11972/2012, Rvp 11973/2012, Rvp 11974/2012, Rvp 11975/2012, Rvp 11976/2012,
Rvp 11977/2012, Rvp 11978/2012, Rvp 11979/2012, Rvp 11980/2012, Rvp 11981/2012,
Rvp 11982/2012, Rvp 11983/2012, Rvp 11984/2012, Rvp 11985/2012, Rvp 11986/2012,
Rvp 11987/2012 a sp. zn. Rvp 11988/2012, ktorými namieta porušenie svojich základných
práv:
- podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Lučenec v konaniach vedených pod sp. zn.
21 Er/47/2010 a uznesením z 28. decembra 2011, sp. zn. 13 Er/846/2010 a uznesením
z 15. decembra 2011, sp. zn. 22 Er/156/2004 a uznesením z 1. decembra 2011, sp. zn.
9 Er/1126/2009 a uznesením z 29. decembra 2011, sp. zn. 10 Er/223/2009 a uznesením
z 2. decembra 2011, sp. zn. 21 Er/182/2010 a uznesením z 19. decembra 2011, sp. zn.
21 Er/353/2010 a uznesením z 28. decembra 2011, sp. zn. 10 Er/137/2009 a uznesením
z 2. decembra 2011, sp. zn. 6 Er/931/2010 a uznesením zo 14. decembra 2011, sp. zn.
17 Er/490/2010 a uznesením z 30. decembra 2011, sp. zn. 22 Er/642/2005 a uznesením
zo 14. decembra 2011, sp. zn. 21 Er/137/2010 a uznesením z 23. decembra 2011, sp. zn.
5 Er/888/2010 a uznesením z 13. decembra 2011, sp. zn. 6 Er/773/2007 a uznesením
z 2. februára 2012, sp. zn. 8 Er/842/2010 a uznesením z 15. decembra 2011, sp. zn.
9 Er/325/2006 a uznesením z 23. septembra 2011 a sp. zn. 14 Er/1192/2010 a uznesením
z 13. decembra 2011,
- podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského
súdu v Banskej Bystrici konaniach vedených pod sp. zn.: 2 CoE/173/2012 a uznesením
z 30. mája 2012, sp. zn. 2 CoE/118/2012 a uznesením z 30. mája 2012, sp. zn.
2 CoE/185/2012 a uznesením z 30. mája 2012, sp. zn. 1 CoE/138/2012 a uznesením
z 30. mája 2012, sp. zn. 14 CoE/154/2012 a uznesením z 21. mája 2012, sp. zn.
13 CoE/87/2012 a uznesením z 28. júna 2012, sp. zn. 1 CoE/264/2012 a uznesením
z 30. mája 2012, sp. zn. 2 CoE/221/2012 a uznesením z 30. mája 2012, sp. zn.
17 CoE/82/2012 a uznesením z 31. mája 2012, sp. zn. 16 CoE/85/2012 a uznesením
z 31. mája 2012, sp. zn. 1 CoE/185/2012 a uznesením z 22. mája 2012, sp. zn.
15 CoE/53/2012 a uznesením z 31. mája 2012, sp. zn. 2 CoE/149/2012 a uznesením
z 30. apríla 2012, sp. zn. 16 CoE/166/2012 a uznesením z 19. júna 2012, sp. zn.
14 CoE/142/2012 a uznesením zo 16. apríla 2012, sp. zn. 17 CoE/74/2012 a uznesením
z 31. mája 2012 a sp. zn. 13 CoE/92/2012 a uznesením z 29. júna 2012, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 11972/2012,
Rvp 11973/2012, Rvp 11974/2012, Rvp 11975/2012, Rvp 11976/2012, Rvp 11977/2012,
Rvp 11978/2012, Rvp 11979/2012, Rvp 11980/2012, Rvp 11981/2012, Rvp 11982/2012,
Rvp 11983/2012, Rvp 11984/2012, Rvp 11985/2012, Rvp 11986/2012, Rvp 11987/2012
a sp. zn. Rvp 11988/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod
sp. zn. Rvp 11972/2012.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 30. augusta
2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“,
v citáciách aj „sťažovateľ“), vedené pod sp. zn. Rvp 11972/2012, Rvp 11973/2012,
Rvp 11974/2012, Rvp 11975/2012, Rvp 11976/2012, Rvp 11977/2012, Rvp 11978/2012,
Rvp 11979/2012, Rvp 11980/2012, Rvp 11981/2012, Rvp 11982/2012, Rvp 11983/2012,
Rvp 11984/2012, Rvp 11985/2012, Rvp 11986/2012, Rvp 11987/2012 a sp. zn.
Rvp 11988/2012, ktorými namieta porušenie svojich základných práv:
- podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy
a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“ alebo
„prvostupňový súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Er/47/2010 a uznesením
z 28. decembra 2011, sp. zn. 13 Er/846/2010 a uznesením z 15. decembra 2011, sp. zn.
22 Er/156/2004 a uznesením z 1. decembra 2011, sp. zn. 9 Er/1126/2009 a uznesením
z 29. decembra 2011, sp. zn. 10 Er/223/2009 a uznesením z 2. decembra 2011, sp. zn.
21 Er/182/2010 a uznesením z 19. decembra 2011, sp. zn. 21 Er/353/2010 a uznesením
z 28. decembra 2011, sp. zn. 10 Er/137/2009 a uznesením z 2. decembra 2011, sp. zn.
6 Er/931/2010 a uznesením zo 14. decembra 2011, sp. zn. 17 Er/490/2010 a uznesením
z 30. decembra 2011, sp. zn. 22 Er/642/2005 a uznesením zo 14. decembra 2011, sp. zn.
21 Er/137/2010 a uznesením z 23. decembra 2011, sp. zn. 5 Er/888/2010 a uznesením
z 13. decembra 2011, sp. zn. 6 Er/773/2007 a uznesením z 2. februára 2012, sp. zn.
8 Er/842/2010 a uznesením z 15. decembra 2011, sp. zn. 9 Er/325/2006 a uznesením
z 23. septembra 2011 a sp. zn. 14 Er/1192/2010 a uznesením z 13. decembra 2011 (ďalej
spolu len „napadnuté uznesenia“),
- podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa
čl. 1 dodatkového protokolu postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoE/173/2012 a uznesením z 30. mája 2012,
sp. zn. 2 CoE/118/2012 a uznesením z 30. mája 2012, sp. zn. 2 CoE/185/2012 a uznesením
z 30. mája 2012, sp. zn. 1 CoE/138/2012 a uznesením z 30. mája 2012, sp. zn.
14 CoE/154/2012 a uznesením z 21. mája 2012, sp. zn. 13 CoE/87/2012 a uznesením
z 28. júna 2012, sp. zn. 1 CoE/264/2012 a uznesením z 30. mája 2012, sp. zn.
2 CoE/221/2012 a uznesením z 30. mája 2012, sp. zn. 17 CoE/82/2012 a uznesením
z 31. mája 2012, sp. zn. 16 CoE/85/2012 a uznesením z 31. mája 2012, sp. zn.
1 CoE/185/2012 a uznesením z 22. mája 2012, sp. zn. 15 CoE/53/2012 a uznesením
z 31. mája 2012, sp. zn. 2 CoE/149/2012 a uznesením z 30. apríla 2012, sp. zn.
16 CoE/166/2012 a uznesením z 19. júna 2012, sp. zn. 14 CoE/142/2012 a uznesením
zo 16. apríla 2012, sp. zn. 17 CoE/74/2012 a uznesením z 31. mája 2012 a sp. zn.
13 CoE/92/2012 a uznesením 29. júna 2012 (ďalej spolu len „napadnuté uznesenia“).
Sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia
poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu založeného zmluvou
o úvere sťažovateľka pristúpila po dohode s dlžníkmi k uzatvoreniu rozhodcovskej doložky,
resp. rozhodcovskej zmluvy, ktorá založila právomoc Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného S., a. s., B. (ďalej len „Stály rozhodcovský súd“), rozhodovať o právnom
postavení zmluvných strán pri vzniku sporu, prípadne na spísanie notárskej zápisnice, ktorá
obsahovala okrem iných náležitostí súhlas povinnej osoby s jej vykonateľnosťou.
Vzhľadom na omeškanie dlžníkov a návrh sťažovateľky, aby Stály rozhodcovský súd
autoritatívne deklaroval právo sťažovateľky na úhradu peňažnej pohľadávky a uložil
dlžníkom povinnosť platiť, bola dlžníkom na základe rozsudku uložená povinnosť zaplatiť
sťažovateľke pohľadávku spoločne s príslušenstvom. Z dôvodu nesplnenia povinností zo
strany dlžníkov bola sťažovateľka nútená domáhať sa splatenia pohľadávok aj s
príslušenstvom prostredníctvom exekúcií na podklade exekučných titulov (rozsudky Stáleho
rozhodcovského súdu a notárske zápisnice, pozn.). Prvostupňový súd poveril súdneho
exekútora vykonaním exekúcií, avšak v priebehu ich vykonávania následne ex offo
exekúcie vyhlásil za neprípustné a zastavil ich, resp. ich iba zastavil. Na základe odvolania
sťažovateľky boli napadnuté uznesenia prvostupňového súdu potvrdené napadnutými
uzneseniami krajského súdu.
Sťažovateľka v ďalšom poukazuje na judikatúru ústavného súdu k základnému právu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorej „všeobecné
súdy porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ale aj právo na spravodlivé súdne
konanie tým, že nerešpektovali jeho právo na to, aby sa jeho právna vec pred vnútroštátnym
súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu. Súčasťou
takého právneho základu však po vstupe Slovenskej republiky do EÚ je aj výklad práva EÚ
podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke. V takom prípade
tvorí výklad práva EÚ obsiahnutý v rozsudku Súdneho dvora súčasť právneho základu
rozhodovania vo veci samej (m. m. IV. ÚS 206/08).“.
V tejto súvislosti ďalej sťažovateľka namieta, že (vo veciach vedených pod sp. zn.
Rvp 11974/2012, sp. zn. 11982/2012 a sp. zn. Rvp 11987/2012 sťažovateľka uplatnila inú
argumentáciu, ktorá však nemá zásadný vplyv na rozhodnutie vo veci samej): «Na rozdiel
od všeobecného súdu máme za to, že tvrdenie „Smernica Rady (Európskej únie)
č. 93/13/EHS z 5. 4. 1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv
v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané“, je nepreukázanou domnienkou
súdu, ktorý sa naviac neodvoláva na žiadne presné a jasné znenie smernice vo svojom
odôvodnení. Všeobecný súd si tak vytvoril sám právny základ, ktorý má zásadné následky
pre ďalšie usporiadanie právneho vzťahu (môže viesť k reálnej nevymožiteľnosti splatnej
pohľadávky veriteľa exekučným súdom). Je pravdou, že podľa prílohy smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
uverejnenou v Mimoriadnom vydaní v slovenskom jazyku v kapitole 15, zväzok 2, str. 288
až 293 sa za neprijateľné (nekalé) podmienky môžu považovať podľa písm. q) ods. 1 prílohy
aj „podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo
mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný
prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi
ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo
ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný
vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“. Tvrdíme, že uvedené ustanovenie slovenskej
verzie smernice Rady 93/13/EHS je nesprávne v rozhodujúcom slovnom spojení „najmä
vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne
arbitrážou“», pričom ďalej okrem iného uvádza českú jazykovú verziu, z ktorej podľa jej
názoru «vyplýva niečo úplne iné“: „... zbavení spotřebitele práva podať žalobu nebo použít
jiný opravný prostředek, zejména požadovať na spotřebiteli, aby překládal spory výlučně
rozhodčímu soudu, na který se nevztahují ustanovení právnych předpisů [...];“.
Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového
práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových
verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu...
Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí
byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej
je súčasťou... Tvrdíme, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými
v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku
za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Máme za to, že v danom prípade je nutné
požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor
Európskej únie... Ďalej je nutné dodať, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná
príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci
spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty
vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi
súdmi Slovenskej republiky. Máme za to, že v danom prípade je potrebné požiadať Súdny
dvor Európskej únie aj o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a to v súvislosti
s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte smernice Rady 93/13/EHS
a jej následnej aplikácie exekučným súdom a dopadom na existujúce právne vzťahy... máme
za to, že všeobecný súd mal na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 zmluvy
o fungovaní EÚ takto rozhodnúť: Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP
a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie predkladajú prejudiciálne otázky...».
Poukazujúc na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného
súdu týkajúce sa namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
sťažovateľka v ďalších častiach sťažností najmä uviedla, že „Všeobecný súd, ktorý koná
v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce
k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto
rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa
do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Je dôležité pripomenúť, že k takémuto
revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu
so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti...“.
Podľa sťažovateľky súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti
vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako
exekučného titulu.
Podľa tvrdenia sťažovateľky aj postupom krajského súdu v napadnutých konaniach
a napadnutými uzneseniami boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46
ods. 1 Ústavy..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20
ods. 1 Ústavy; 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1
k Dohovoru;“. Sťažovateľka v tejto súvislosti odôvodňuje namietané porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd „a) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležité dokazovanie a svoje rozhodnutie založil na skutočnostiach, ktorých
existencia nebola dokázaná (súd používa pri zdôvodnení svojho rozhodnutia slovo ako
napr. „pravdepodobne“); b) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho
právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva; a osobitne v
spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené
čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1
k Dohovoru...“.
Vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu v napadnutých konaniach
sťažovateľka osobitne zdôrazňuje, že k namietanému porušeniu jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo tým, že krajský súd nenariadil
pojednávanie, „aj keď k tomu bol podľa zákona povinný a odvolanie prejednal bez osobnej
účasti sťažovateľa“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí týchto
sťažností rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej v sťažnostiach označených
základných práv a článkov podľa ústavy a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu
postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami, ktoré
zruší a veci vráti na ďalšie konania, a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie,
ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd pred predbežným prerokovaním sťažností zistil, že k sťažnostiam
sťažovateľky nie sú priložené kópie rozhodnutí okresného súdu ani krajského súdu, ktoré
týmito sťažnosťami napáda.
Z § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva povinnosť sťažovateľky priložiť
k sťažnostiam kópie právoplatných rozhodnutí, ktorými mali byť porušené ňou označené
základné práva a slobody.
Sťažovateľka bola už v súvislosti rozhodovaním o jej viacerých predchádzajúcich
sťažnostiach viackrát upozornená na povinnosť vyplývajúcu jej z § 50 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Sťažovateľka je navyše v konaní pred ústavným súdom zastúpená
kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorý je v zmysle § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.
o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov povinný dôsledne využívať všetky
právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
(právneho zástupcu) advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby,
ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať
nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené
zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené
náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05,
Za daných okolností už samotná skutočnosť, že sťažovateľka nepredložila k svojim
sťažnostiam aj kópie právoplatných rozhodnutí, ktorými mali byť porušené ňou označené
základné práva a články podľa ústavy a práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu,
zakladala bez ďalšieho možnosť odmietnuť jej sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí. Ústavný súd
napriek tomu sťažovateľku prípisom z 9. októbra 2012 vyzval, aby doplnila sťažnosti
o chýbajúce kópie napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu, a zároveň ju
upozornil na možnosť odmietnutia jej sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí v prípade, ak na výzvu ústavného súdu
v určenej lehote nezareaguje a sťažnosti nedoplní.
Sťažovateľka na výzvu ústavného súdu reagovala podaním doručeným ústavnému
súdu 25. októbra 2012, v ktorom požiadala ústavný súd o predĺženie lehoty na doručenie
kópií týchto rozhodnutí. Vzhľadom na už uvedený ústretový postoj (poskytnutú možnosť
doplniť sťažnosti o chýbajúce náležitosti v určenej lehote) ústavný súd nepovažoval
za potrebné predlžovať sťažovateľke, zastúpenej kvalifikovaným právnym zástupcom,
lehotu na doplnenie sťažností a prípisom z 30. októbra 2012 jej oznámil, že sťažnosti sú už
pripravené na ich predbežné prerokovanie, ktoré sa uskutoční v najbližších dňoch, a preto ju
opätovne upozornil, že ak do dňa predbežného prerokovania sťažnosti požadovaným
spôsobom nedoplní, ústavný súd ich môže podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietnuť pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31 a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 11972/2012, Rvp 11973/2012, Rvp 11974/2012, Rvp 11975/2012, Rvp 11976/2012,
Rvp 11977/2012, Rvp 11978/2012, Rvp 11979/2012, Rvp 11980/2012, Rvp 11981/2012,
Rvp 11982/2012, Rvp 11983/2012, Rvp 11984/2012, Rvp 11985/2012, Rvp 11986/2012,
Rvp 11987/2012 a sp. zn. Rvp 11988/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky
rozhodol ústavný súd o spojení sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode
1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
a tiež k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu
v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („ ... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť
využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresného súdu v napadnutých konaniach
a jeho napadnuté uznesenia vydané v týchto konaniach, ktorými okresný súd exekúcie
vedené týmto súdom vyhlásil za neprípustné a následne ich zastavil podľa príslušných
ustanoví zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov.
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti napadnutému
postupu okresného súdu a jeho napadnutým uzneseniam odvolania, o ktorých bol oprávnený
a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach
sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol
sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej
právomoci.
II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
postupom krajského súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka napriek predchádzajúcej výzve ústavného
súdu (obsahujúcej aj poučenie o možnosti odmietnuť sťažnosti pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí) nedoplnila v určenej lehote a ani do dňa predbežného
prerokovania sťažností svoje sťažnosti o chýbajúce kópie napadnutých uznesení krajského
súdu (§ 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd odmietol sťažnosti v tejto časti už
pri ich predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté v celom rozsahu namietaného porušenia
označených práv, bolo už bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími
návrhmi sťažovateľky v nich uplatnenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. novembra 2012