Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 556/2012
PDF · 242.3 KB
No categories available
IV. ÚS 556/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť O. M. a H. M., obaja bytom P., zastúpených advokátkou
JUDr. I. R., K., ktorou namietajú porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2
Cdo/188/2011 z 30. novembra 2011 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto
rozhodol:
Sťažnosť O. M. a H. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2012
doručená sťažnosť O. M. a H. M., obaja bytom P. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených
advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namietali porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo/188/2011 z 30.
novembra 2011 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že obchodná spoločnosť T., spol. s r. o. (ďalej len
„pôvodný navrhovateľ“), podala Okresnému súdu Považská Bystrica návrh proti
sťažovateľom na zaplatenie sumy 780 800 Sk s príslušenstvom. Z dôvodu vylúčenia sudcov
bola vec prikázaná Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“).
Pôvodný navrhovateľ bol 4. septembra 2000 vymazaný z obchodného registra
z dôvodu zrušenia spoločnosti na základe uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k.
6 K/282/1998-16 z 23. apríla 1999, ktorým bol zamietnutý návrh na vyhlásenie konkurzu
pre nedostatok majetku.
Dňa 18. júla 2002 obchodná spoločnosť N., s. r. o. (ďalej len „navrhovateľ“),
doručila okresnému súdu návrh, ktorým sa podľa § 92 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“) domáhala, aby okresný súd pripustil jej vstup do konania
namiesto pôvodného navrhovateľa. Navrhovateľ poukázal na to, že pohľadávka, ktorá je
predmetom konania, bola zmluvou o postúpení pohľadávky z 1. októbra 1998 postúpená
Ing. Š. K., ktorý ju postúpil zmluvou z 19. októbra 1998 navrhovateľovi.
Okresný súd uznesením sp. zn. 12 C/864/1998 zo 14. júna 2004 rozhodol tak, že
pripustil zmenu účastníkov na strane navrhovateľa tak, že do konania namiesto pôvodného
navrhovateľa vstupuje navrhovateľ. Proti tomuto uzneseniu podali sťažovatelia odvolanie,
„v ktorom namietali právnu neúčinnosť postúpenia pohľadávky a výmaz spoločnosti T., s. r.
o. z Obchodného registra a jeho neexistenciu“. O odvolaní rozhodol Krajský súd v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 5 Co/324/2004 z 30. septembra 2004 tak, že
uznesenie okresného súdu potvrdil.
Krajský súd sa „v odôvodnení svojho rozhodnutia... zaoberal len otázkou účinnosti
postúpenia pohľadávky, nie však skutočnosťou, že spoločnosť T., s. r. o. bola ku dňu 4. 9.
2000 vymazaná z Obchodného registra“.
Okresný súd vo veci samej rozhodol rozsudkom č. k. 12 C/864/1998-743
z 24. septembra 2008 tak, že sťažovateľov zaviazal solidárne zaplatiť navrhovateľovi sumu
780 800 Sk s príslušenstvom, uložil im povinnosť náhrady trov konania a vo zvyšnej časti
návrh zamietol.
Proti tomuto rozsudku podali sťažovatelia odvolanie, v „ktorom opätovne namietali
to, že spoločnosť T., spol. s r. o... bola ku dňu 4. 9. 2000 vymazaná z Obchodného registra,
pričom v čase keď súd pripustil zmenu účastníkov konania, táto spoločnosť neexistovala.
Namietali aj iné skutočností vzťahujúce sa k meritu veci.“.
Krajský súd o odvolaní sťažovateľov rozhodol uznesením č. k. 6 Co/161/2009-844
z 20. januára 2010 tak, že vo vymedzenom rozsahu zrušil rozsudok okresného súdu
z 24. septembra 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
„V odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že námietka odporcov o nesprávnosti
postupu okresného súdu pri rozhodovaní o pripustení zmeny účastníkov na strane
navrhovateľa je dôvodná. ... Upozornil na to, že z obsahu spisu nevyplýva, že by, či už
uznesenie okresného súdu, alebo uznesenie krajského súdu, bolo riadne doručované
všetkým účastníkom konania. Odvolací súd zdôraznil, že v časti konania, v ktorej sa
rozhodovalo o pripustení zmeny účastníkov na strane navrhovateľa, sú účastníkmi konania
pôvodný navrhovateľ a odporca, ako aj nový navrhovateľ. Z pripojených doručeniek k
týmto uzneseniam nie je zrejmé, že by tieto boli riadne doručené aj pôvodnému
navrhovateľovi spoločnosti T., s. r. o. ... Uznesenie o pripustení zmeny, ani uznesenie
krajského súdu o jeho potvrdení, nebolo riadne doručené všetkým účastníkom konania,
nestalo sa preto ani vykonateľným, ani právoplatným. So zreteľom na túto okolnosť
odvolací súd skonštatoval, že súd prvého stupňa nemohol konať ako s novým
navrhovateľom, so spoločnosťou N., s. r. o., pretože táto sa nestala účastníkom konania.
Odvolací súd uložil súdu prvého stupňa riadnym výpisom z Obchodného registra zistiť, či
pôvodný navrhovateľ spoločnosť T., s. r. o. má spôsobilosť byť účastníkom konania
a v prípade, ak došlo k prechodu jej práv a povinností na právneho nástupcu, mal doručiť
uznesenie o pripustení zmeny účastníka na starne navrhovateľa pôvodnému navrhovateľovi
spoločnosti T., s. r. o., prípadne jej právnemu nástupcovi. Ak by prvostupňový súd zistil, že
spoločnosť T., s. r. o. nemá spôsobilosť byť účastníkom konania a na jej strane nedošlo k
právnemu nástupníctvu, na základe týchto skutočností posúdi predmetnú prekážku postupu
konania podľa § 107 ods. 1 O. s. p. a ak došlo k zániku pôvodného navrhovateľa bez
právneho nástupcu, konanie mal súd prvého stupňa podľa § 107 ods. 4 O. s. p. zastaviť.“
Po vrátení veci okresný súd rozhodol uznesením č. k. 12 C/864/1998-877
z 31. augusta 2010 tak, že zmenil uznesenie zo 14. júna 2004 tak, že návrh navrhovateľa na
zmenu účastníka konania zamietol a konanie zastavil.
Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal navrhovateľ odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd uznesením č. k. 6 Co/40/2011-932 z 28. februára 2011 tak, že
uznesenie okresného súdu potvrdil.
Navrhovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd uznesením č. k. 2 Cdo/188/2011-960 z 30. novembra 2011 tak, že zrušil
uznesenie krajského súdu z 28. februára 2011 a tiež uznesenie okresného súdu z 31. augusta
2010 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Sťažovatelia tvrdia, že označeným uznesením najvyššieho súdu bolo porušené ich
základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V súvislosti
s argumentáciou najvyššieho súdu v namietanom uznesení o tom, že o zmene účastníka na
strane navrhovateľa bolo právoplatne rozhodnuté, sťažovatelia uvádzajú:
„So zreteľom na ustanovenie § 159 ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanovením § 167
ods. 2 O. s. p. nie je možné porozumieť tomu, akým myšlienkový postupom, akými právnymi
a skutkovými úvahami Najvyšší súd SR dospel k záveru, že nedoručenie uznesenia o zmene
účastníka konania, a to ani prvostupňového, ani potvrdzujúceho rozhodnutia odvolacieho
súdu, nebráni právoplatnosti rozhodnutia, keďže všetkým ostatným účastníkom doručené
bolo.
Toto svoje konštatovanie, ktoré je základom celého odôvodnenia a obsahu uznesenia
Najvyššieho súdu SR, tento súd nijako nedal do súvisu s ustanovením vyššie citovaných
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ani s ustanovením § 168 ods. 2 O. s. p..
Z obsahu spisu je nepochybné, že odo dňa začatia konania - podania návrhu na
Okresnom súde Považská Bystrica dňa 23. 11. 1995 bola účastníčkou konania na strane
navrhovateľa spoločnosť T., spol. s. r. o.
So zreteľom na ustanovenie § 92 ods. 2 a 3 O. s. p., postavenie účastníčky konania
mohla táto spoločnosť v konaní stratiť postupom podľa § 92 len právoplatnosťou uznesenia
o zmene účastníka na strane navrhovateľa. Ako je však zrejmé z ustanovenia § 159 ods. 1
O. s. p. v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O. s. p. a § 168 ods. 2 O. s. p., takéto
rozhodnutie sa nemohlo stať nikdy právoplatným, keďže v čase jeho vydania, aj v čase jeho
doručovania spoločnosť T., spol. s. r. o. neexistovala. Občiansky súdny poriadok nemá
osobitnú výnimku o právoplatnosti rozhodnutia, ktoré je doručené len niektorým
z účastníkov, ktorých sa týka.
Osobitne ustanovenia § 168 ods. 2 O. s. p. ukladá súdu doručiť uznesenie
účastníkom, proti ktorému je prípustné odvolanie. Je nepochybné, a táto okolnosť nebola
dovolacím súdom spochybnená, že rozhodnutie o zmene účastníka konania nie je
odvolaním,, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa, teda vychádzajúc z ustanovenia
§ 201 v spojení s ustanovením § 202 O. s. p. nemožno nájsť žiadnu alternatívu zákonnému
postupu, ktorým je doručenie uznesenia o zmene účastníka konania všetkým účastníkom.“
Záver najvyššieho súdu o tom, že o pripustení zmeny účastníkov konania bolo
v konaní právoplatne rozhodnuté, považujú sťažovatelia za arbitrárny a v tejto súvislosti
uvádzajú:
„Ako už bolo vyššie uvedené Najvyšší súd SR opakovane, bez toho, aby dal svoje
právne úvahy do súvislosti, alebo súladu s platnými ustanoveniami Občianskeho súdneho
poriadku a iných právnych predpisov, opakovane v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza,
že spoločnosť N., s. r. o. sa stala účastníkom konania právoplatným rozhodnutím o zmene
účastníkov konania. Nezaoberajúc sa zákonnými atribútmi právoplatnosti rozhodnutia,
dovolací súd ďalej rozvádza svoje úvahy v tom smere, že právoplatné rozhodnutie súdu nie
je možné zrušiť spôsobom, ktorým urobil súd prvého stupňa a potvrdil krajský súd.
Opätovne však v základe tejto argumentácie leží krajne arbitrárny záver o právoplatnosti
rozhodnutia o zmene účastníkov konania.
Je veľmi pravdepodobné, že samotný Najvyšší súd SR si nemožnosť dania svojho
názoru o právoplatnosti uznesenia o zmene účastníkov konania sám uvedomoval, pretože
v rozpore s ustanovením § 157 O. s. p. jeho odseku 2 neuvádza, akými právnymi úvahami
dospel na základe nesporne zistených skutkových okolností a platnej právnej úpravy
k záveru o právoplatnosti uznesenia o zmene účastníka konania.
V právnej praxi všeobecných súdov Slovenskej republiky je taký právny záver, ktorý
právoplatnosť rozhodnutia, o ktorom sám súd nepochybuje, že je potrebné doručiť ho
účastníkom konania, neviazal na jeho doručenie, či už riadne, alebo náhradné, účastníkom
konania. Najvyšší súd SR navyše skutkové okolnosti, ktoré sú zrejmé z obsahu súdneho
spisu, pretransformoval do svojich skutkových a právnych záverov krajne nepresne. Pokiaľ
totiž konštatuje, že rozhodnutie o zmene účastníka konania bolo účastníkmi rešpektované,
potom je potrebné konštatovať, že len spoločnosť N., spol. s r. o. v pozícii domnelého
účastníka toto rozhodnutie rešpektovala, keďže sťažovatelia pri každom svojom procesnom
úkone, ktorými mali možnosť napadnúť správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa,
poukazovali na to, že N., spol. s r. o. nie je účastníkom konania.“
Sťažovatelia v sťažnosti ďalej argumentujú tým, že v predmetnej veci neboli splnené
zákonné podmienky prípustnosti dovolania. V súvislosti s týmto tvrdením uvádzajú:
„Navyše je potrebné podotknúť, že tak rozhodnutie súdu prvého stupňa obsahujúce
zmenu uznesenia o pripustení zmeny účastníka konania a uznesenie o zastavení konania
obsahuje tieto dva výroky napriek tomu, že podľa názoru sťažovateľov je prvý z výrokov
tohto rozhodnutia, teda zmena pôvodného uznesenia o pripustení zmeny účastníkov
konania, nadbytočný. Ako je zrejmé už z argumentácie uvedenej vyššie, uznesenie o zmene
účastníkov konania vydané prvostupňovým súdom dňa 14. 6. 2004 nenadobudlo
právoplatnosť, keďže nebolo doručené účastníkom konania. Za tohto stavu sa javí, že by
nebolo chybou v postupe okresného súdu, pokiaľ by tento osobitne nerozhodoval o zmene
uznesenia zo dňa 14. 6. 2004, ale rozhodol by len o zastavení konania. Pre takýto záver
svedčí ustanovenie § 107 ods. 4 O. s. p., ktoré ustanovuje postup súdu po zániku právnickej
osoby. V prípade ak zanikne bez právneho nástupcu, súd konanie zastaví. Predmetné
ustanovenie aplikované na súdenú vec znamená, že zánikom spoločnosti T., spol. s. r. o., bez
právneho nástupcu, nastala hypotéza zániku právnickej osoby bez právneho nástupcu. Pre
tento prípad zákon obligatórne stanovuje povinnosť zastavenia konania. V tomto prípade,
so zreteľom na skutočnosť, že na mieste navrhovateľa pre neprávoplatnosť uznesenia
o zmene navrhovateľa, vystupuje naďalej spoločnosť T., spol. s r. o., zaniknuvšia 4. 9. 2000,
bol súd povinný konanie zastaviť, a to bez zreteľa na svoje neprávoplatné rozhodnutie zo
dňa 14. 6. 2004. Práve naopak, neprávoplatnosť tohto rozhodnutia a z toho vyplývajúca
skutočnosť, že na mieste navrhovateľa nedošlo k zmene, priamo vyvoláva povinnosť
zastavenia konania.
Samotná skutočnosť, že súd v konaní navyše vydal rozhodnutie o zmene svojho
uznesenia zo dňa 14. 6. 2004, však sama o sebe nie je vadou, ktorá by zakladala prípustnosť
dovolania podľa občianskeho súdneho poriadku v znení platnom v čase podania dovolania,
aj rozhodovania dovolacieho súdu.
Prípustnosť dovolania je daná dôvodmi uvedenými v ustanovení § 237 O. s. p..
Dovolací súd skonštatoval, že rozhodnutiami súdov oboch stupňov došlo k odňatiu možnosti
konať pred súdom. Ako už bolo uvedené, ani v prípade, že by výrok prvostupňového
uznesenia zo dňa 31. 8. 2010 o zmene jeho rozhodnutia zo dňa 14. 6. 2004 bol v tomto
uznesení nadbytočný, nezakladá to vadu konania, ktorým by sa spoločnosti N., s. r. o.
odňala možnosť konať pred súdom. Výrok súdu o zastavení konania nie je totiž podľa
názoru sťažovateľov závislý na zmene rozhodnutia zo dňa 14. 6. 2004, pretože
neprávoplatné a nevykonateľné rozhodnutie o zmene účastníkov konania nemôže pre
procesné postavenie účastníkov konania priniesť žiadne právne účinky. Preto by
rozhodnutie prvostupňového súdu, jeho výrok o zastavení konania, bol zákonný bez ohľadu
na to, či by súd vydal aj rozhodnutie o zmene uznesenia zo dňa 14. 6. 2004.
Najvyšší súd SR napadnutým uznesením teda pochybil pokiaľ odvolanie spoločnosti
N., spol. s. r. o. vecne prerokoval.
So zreteľom na ustanovenie § 239 O. s. p. je zrejmé, že nešlo o rozhodnutie, proti
ktorému zákon dovolanie pripúšťa. Napadnuté uznesenie bolo teda spôsobilé byť
preskúmavané Najvyšším súdom SR len za predpokladu, že sa postupom súdu odňala
účastníkovi konania možnosť konať pred súdom. Tento postup Najvyššieho súdu SR
v spojení s už vyššie namietaným arbitrárnym posúdením merita veci, je tým postupom,
ktorým Najvyšší súd SR zasiahol do práva sťažovateľov konať pred súdom zákonom
ustanoveným postupom. Pokiaľ sťažovatelia, ako účastníci konania, majú so zreteľom na
v druhej časti tejto sťažnosti citované ustanovenia právnych predpisov právo na to, aby
konanie proti nim mohli viesť len osoby, u ktorých to zákon predpokladá, teda osoby
s právnou subjektivitou, potom je porušením ich práva na zákonné konanie súdu
a spravodlivý súdny proces, pokiaľ súd svojim rozhodnutím spôsobí, že tieto zákonné
ustanovenia sa v súdnom konaní sťažovateľov neaplikujú.“
V závere sťažnosti sťažovatelia uvádzajú:
„V čase podania návrhu na zmenu účastníka konania a aj takmer dva roky pred tým,
bol zápis v Obchodnom registri o výmaze spoločnosti T., s. r. o. zverejnený v Obchodnom
registri a táto spoločnosť v čase podania návrhu na zmenu účastníka konania nemohla mať
odôvodnenú nádej, že môže vstúpiť do konania na miesto v tom čase už takmer dva roky
neexistujúcej spoločnosti. Pokiaľ spoločnosť N., s. r. o. argumentovala vo svojom dovolaní
nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 29. 6. 2005 sp. zn. IV. ÚS 16/05, je nepochybné aj z
výroku tohto nálezu, že predmetom rozhodovania na tomto súde bola primeranosť dĺžky
konania a skutočnosť, či konanie prebieha bez prieťahov.
Nemožno pričítať na ťarchu Ústavného súdu SR, že sa tento nezaoberal tým, či je
spoločnosť N., s. r. o. účastníkom konania, alebo nie je. Predmetom konania pred Ústavným
súdom SR nie je, tak ako v žiadnom inom prípade, akási generálna supervízia nad postupom
všeobecných súdov v tom, ktorom konaní, ale objekt skúmania ústavným súdom vymedzuje
sťažovateľ vo svojej sťažnosti. Nie je teda možné na podporu tvrdenia, že spoločnosť N., s.
r. o. je účastníkom konania zneužívať citovaný nález ústavného súdu. Ústavný súd SR v
konaní o porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej
lehote vychádza z prezumpcie zákonnosti postupu súdu v tom, ktorom konaní. Neznamená to
však, že toto konanie je apriórne ústavným súdom odobrené ako zákonné.“
Na základe týchto skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
„Právo sťažovateľov O. M. a H. M... na spravodlivé súdne konanie zakotvené v
článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... a
domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotvené v článku 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, boli rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 Cdo 188/2011 zo dňa 30. 11. 2011 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľov.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky 2 Cdo 188/2011 zo dňa 30. 11. 2011 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky na ďalšie konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľom všetky trovy tohto konania.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
V sťažnosti sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Cdo/188/2011 a jeho uznesením z 30. novembra 2011.
Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia z 30. novembra 2011, ktorým
zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 6 Co/40/2011 z 28. februára 2011 a uznesenie
okresného súdu č. k. 12 C/864/1998-877 z 31. augusta 2010 a vec vrátil okresnému súdu na
ďalšie konanie, skúmal prípustnosť dovolania, pričom uviedol, že dovolanie nie je prípustné
podľa § 239 ods. 1 a ods. 2 OSP. Preskúmal prípustnosť dovolania aj z dôvodov podľa
§ 237 OSP s tým, že z hľadiska obsahu dovolania poukázal na dovolací dôvod podľa § 237
písm. f) OSP. V tejto súvislosti v odôvodnení svojho uznesenia ďalej uviedol:
„V danej veci Okresný súd Žilina uznesením zo 14. júna 2004 č. k. 12 C 864/1998-
116 pripustil zmenu účastníka konania na strane žalobcu tak, že na miesto spoločnosti T.
spol. s r. o., Považská Bystrica do konania vstúpila spoločnosť N., spol. s r. o. (doručenky
sa nachádzajú na č. l. 117 spisu). Na odvolanie žalovaných 1/, 2/ bolo rozhodnutie
okresného súdu o zmene účastníka konania v zmysle § 92 ods. 2, 3 O. s. p. krajským súdom
podľa § 219 O. s. p. potvrdené. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo žalovaným doručené
prostredníctvom ich právneho zástupcu 21. októbra 2004 (plná moc na č. l. 83 spisu),
spoločnosti N., spol. s r. o. bolo doručené prostredníctvom právneho zástupcu 20. októbra
2004. Zásielka doručovaná na adresu pôvodného žalobcu bola súdu vrátená (viď č. l. 163,
165 spisu). Zo spisu je zrejmé, že súd so spoločnosťou N. spol. s r. o. konal ďalej ako so
žalobcom a vo veci samej aj rozhodol rozsudkom z 24. septembra 2008 č. k. 12 C 864/1998-
743 (v časti o zaplatenie 780 800 Sk s príslušenstvom žalobe vyhovel). Krajský súd v Žiline
uznesením z 20. januára 2010 sp. zn. 6 Co 161/2009 zrušil rozsudok okresného súdu vo
výroku o povinnosti žalovaných zaplatiť žalobcovi 780 800 Sk s príslušenstvom a výrok o
trovách konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom za dôležité v konaní považoval
nedoručenie uznesenia o zmene účastníka konania všetkým účastníkom konania. Mal za to,
že spoločnosť N., spol. s r. o. sa účastníkom konania nikdy nestala. Okresný súd preto
následne zmenil svoje pôvodné uznesenie (návrh na zmenu účastníka konania zamietol) a
konanie zastavil. Toto rozhodnutie bolo krajským súdom potvrdené.
Podľa § 170 ods. 1 O. s. p. ak tento zákon neustanovuje inak, súd je viazaný
uznesením, len čo ho vyhlásil; ak nedošlo k vyhláseniu, len čo bolo doručené; a ak netreba
doručovať, len čo bolo vyhotovené.
Podľa § 170 ods. 2 O. s. p. uznesením, ktorým sa upravuje vedenie konania, nie je
však súd viazaný.
Je potrebné zdôrazniť, že súd už o zmene účastníka konania na strane žalobcu
právoplatne rozhodol. Dovolací súd sa nestotožňuje s názorom súdov nižších stupňov, že
rozhodnutie nie je právoplatné, pretože nebolo doručené všetkým účastníkom konania,
pričom súdy mali na mysli zaniknutú spoločnosť. Prevzatie zásielky zaniknutou
spoločnosťou nebolo možné. Zásielka bola preto súdu vrátená. Táto skutočnosť však
nebráni právoplatnosti rozhodnutia, keďže všetkým ostatným účastníkom doručené bolo.
Rozhodnutie súdu o zmene účastníka konania bolo na odvolanie žalovaných navyše
potvrdené aj krajským súdom. Uznesenie okresného súdu a následne aj krajského súdu
(v zmysle § 92 ods. 2, 3 O. s. p.) nebolo zrušené v dôsledku podania mimoriadneho
opravného prostriedku. V danej veci sa nejedná ani o uznesenie, ktorým sa upravuje
vedenie konania, preto je súd ním viazaný. Len pre úplnosť sa dodáva, že právo na
spravodlivý proces v sebe zahŕňa aj istotu, že rozhodnutie súdu spred niekoľkých rokov,
ktoré bolo účastníkmi rešpektované, nebude po rokoch spochybňované z dôvodu prípadných
závad pri doručovaní.
Ďalej dovolací súd uvádza, že aj v prípade, že by rozhodnutie súdu bolo nesprávne,
Občiansky súdny poriadok neumožňuje súdu zvrátiť prípadné nesprávne právoplatné
rozhodnutie postupom, akým to urobil okresný a krajský súd, t. j. zmenou svojho skoršieho
právoplatného rozhodnutia. Ak súdy takto postupovali, robili tak v rozpore s Občianskym
súdnym poriadkom. Navyše je potrebné uviesť, že okresný súd síce zmenil svoje
predchádzajúce rozhodnutie, opomenul však, že v danej veci bolo rozhodované aj krajským
súdom. Toto rozhodnutie krajského súdu ostalo bez povšimnutia.
Nakoľko rozhodnutie o zmene účastníka konania nadobudlo právoplatnosť a ako už
bolo vyššie uvedené nebolo ani zrušené v dôsledku podania mimoriadneho opravného
prostriedku, je nezmeniteľné a záväzné. Na tomto nič nemení ani skutočnosť, že by súd pri
jeho vydaní pochybil. Súd bol preto povinný na toto rozhodnutie prihliadať (tak, ako robil
niekoľko rokov) a bol ním viazaný. Záväznosť právoplatných rozhodnutí nemohol súd
odmietnuť spochybňovaním ich správnosti. Princíp právnej istoty vyplývajúci z pojmu
právneho štátu ako aj autorita právoplatných súdnych rozhodnutí vyžadovali ich dôsledné
rešpektovanie.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že postupom súdov bola žalobcovi odňatá možnosť
konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.).
Procesná vada podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. zakladá prípustnosť
dovolania a je zároveň tiež dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie
zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou
nemôže byť považované za správne. Preto dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu
a aj súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, 3
O. s. p.). Vzhľadom na dôvod zrušenia dovolací súd sa nezaoberal ďalšími námietkami
uvedenými v dovolaní.“
Základom argumentácie sťažovateľov je ich nesúhlas s právnym názorom
najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, ktorý zrušil uznesenie krajského súdu
z 28. februára 2011 a uznesenie okresného súdu z 31. augusta 2010. Nesúhlasia
predovšetkým s tým záverom, že o zmene účastníka konania na strane navrhovateľa bolo
právoplatne rozhodnuté. Rovnako tak tvrdia, že v predmetnej veci neboli splnené zákonné
podmienky prípustnosti dovolania.
Najvyšší súd založil svoje rozhodnutie na právnom závere, že o zmene účastníka
konania na strane navrhovateľa bolo právoplatne rozhodnuté. V odôvodnení namietaného
uznesenia uviedol, že uznesenie okresného súdu zo 14. júna 2004 o pripustení zmeny
účastníka konania a tiež uznesenie krajského súdu z 30. septembra 2004, ktorým bolo
uznesenie okresného súdu potvrdené, bolo doručené sťažovateľom a navrhovateľovi. To, že
tieto uznesenia neboli doručené pôvodnému navrhovateľovi, ktorý v tom čase už zanikol,
nepovažoval za prekážku toho, aby predmetné uznesenia nadobudli právoplatnosť.
Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd právny záver o právoplatnosti predmetných
uznesení primerane odôvodnil, pričom nie je arbitrárny, preto je ústavne udržateľný. Je
potrebné uviesť, že Občiansky súdny poriadok neobsahuje výslovné ustanovenie o tom, ako
postupovať pri doručovaní rozhodnutia, ktoré súd vydal v súvislosti s tým, že účastník
konania stratil spôsobilosť byť účastníkom konania (napr. § 107 ods. 1 a 4 OSP), a kedy
takéto rozhodnutie súdu nadobúda právoplatnosť. Všeobecné súdy zaviedli takú prax, keď
napr. uznesenie o zastavení konania podľa § 107 ods. 4 OSP nedoručujú účastníkovi
konania, ktorý zanikol bez právneho nástupcu. Tento postup, hoci nie je výslovne upravený
v Občianskom súdnom poriadku, je logický a v podstate jediný možný, pretože účastník
konania prestal právne existovať, zanikol ako subjekt práva. Je zrejmé, že pri posúdení
prerokúvanej situácie sa najvyšší súd riadil podobnými úvahami, keď dospel k záveru, že
pôvodnému navrhovateľovi nebolo možné a v zásade ani potrebné doručovať uznesenie
o pripustení zmeny účastníka konania, pretože v čase rozhodovania okresného súdu tento
účastník právne neexistoval. Nedoručenie zásielky pôvodnému navrhovateľovi nemohlo
podľa najvyššieho súdu preto brániť tomu, aby predmetné uznesenie okresného súdu (a aj
krajského súdu) nadobudlo právoplatnosť. Tento právny záver možno odvodiť aj z § 168
ods. 2 OSP, podľa ktorého v zákonom predpokladaných situáciách súd doručí uznesenie
účastníkom. V čase rozhodovania okresného súdu o návrhu navrhovateľa na zmenu
účastníka konania boli účastníkmi konania sťažovatelia a navrhovateľ. V tom čase pôvodný
navrhovateľ nebol subjektom práva, a teda nebol ani účastníkom konania. Akceptovanie
argumentácie sťažovateľov o potrebe doručiť uznesenie pôvodnému navrhovateľovi by
viedlo k absurdným výsledkom a znamenalo by aj to, že uznesenie o zastavení konania
podľa § 107 ods. 4 OSP by nikdy nenadobudlo právoplatnosť. Z týchto dôvodov považuje
ústavný súd záver najvyššieho súdu o právoplatnosti predmetných uznesení okresného súdu
a krajského súdu za ústavne udržateľný. V ďalšom konaní a aj pri meritórnom rozhodovaní
bol okresný súd viazaný predmetným uznesením okresného súdu zo 14. júna 2004
a uznesením krajského súdu z 30. septembra 2004 (§ 170 ods. 1 OSP) bez ohľadu na ich
vecnú správnosť. Záväznosť týchto rozhodnutí mohli sťažovatelia zvrátiť prípadným
podaním mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Občianskeho súdneho poriadku
alebo sťažnosťou na ústavnom súde podľa čl. 127 ods. 1 ústavy tak, aby priamo smerovali
proti týmto uzneseniam. Len tento postup by bol býval procesne relevantným a teoreticky aj
účinným spôsobom prejavenia nesúhlasu s predmetnými uzneseniami zo strany
sťažovateľov.
Vzhľadom na ústavnú udržateľnosť záveru o právoplatnosti uznesení o zmene
účastníka konania na strane navrhovateľa možno akceptovať aj právny záver najvyššieho
súdu o prípustnosti dovolania navrhovateľa podľa § 237 písm. f) OSP z dôvodu, že mu
postupom konajúcich súdov bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Ústavný súd konštatuje, že závery najvyššieho súdu sú dostatočne odôvodnené,
nemajú znaky arbitrárnosti, teda svojvôle, sú logické a vyplývajú z relevantných skutkových
zistení, možno k nim dospieť aplikáciou a výkladom príslušných ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku (napr. § 170 ods. 1 OSP). Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by
naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní
a jeho uznesením z 30. novembra 2011. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom
najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto
nedostatky nevykazuje.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú
skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva
sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho uznesením z 30. novembra 2011
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní
odmietol v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. novembra 2012