Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 556/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť O. M. a H. M., obaja bytom P., zastúpených advokátkou

JUDr. I. R., K., ktorou namietajú porušenie základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2

z 30. novembra 2011 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť O. M. a H. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2012

doručená sťažnosť O. M. a H. M., obaja bytom P. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených

advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namietali porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30.

novembra 2011 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že obchodná spoločnosť T., spol. s r. o. (ďalej len

„pôvodný navrhovateľ“), podala Okresnému súdu Považská Bystrica návrh proti

sťažovateľom na zaplatenie sumy 780 800 Sk s príslušenstvom. Z dôvodu vylúčenia sudcov

bola vec prikázaná Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“).

Pôvodný navrhovateľ bol 4. septembra 2000 vymazaný z obchodného registra

z dôvodu zrušenia spoločnosti na základe uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k.

-16 z 23. apríla 1999, ktorým bol zamietnutý návrh na vyhlásenie konkurzu

pre nedostatok majetku.

Dňa 18. júla 2002 obchodná spoločnosť N., s. r. o. (ďalej len „navrhovateľ“),

doručila okresnému súdu návrh, ktorým sa podľa § 92 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“) domáhala, aby okresný súd pripustil jej vstup do konania

namiesto pôvodného navrhovateľa. Navrhovateľ poukázal na to, že pohľadávka, ktorá je

predmetom konania, bola zmluvou o postúpení pohľadávky z 1. októbra 1998 postúpená

Ing. Š. K., ktorý ju postúpil zmluvou z 19. októbra 1998 navrhovateľovi.

Okresný súd uznesením sp. zn. zo 14. júna 2004 rozhodol tak, že

pripustil zmenu účastníkov na strane navrhovateľa tak, že do konania namiesto pôvodného

navrhovateľa vstupuje navrhovateľ. Proti tomuto uzneseniu podali sťažovatelia odvolanie,

„v ktorom namietali právnu neúčinnosť postúpenia pohľadávky a výmaz spoločnosti T., s. r.

o. z Obchodného registra a jeho neexistenciu“. O odvolaní rozhodol Krajský súd v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. z 30. septembra 2004 tak, že

uznesenie okresného súdu potvrdil.

Krajský súd sa „v odôvodnení svojho rozhodnutia... zaoberal len otázkou účinnosti

postúpenia pohľadávky, nie však skutočnosťou, že spoločnosť T., s. r. o. bola ku dňu 4. 9.

2000 vymazaná z Obchodného registra“.

Okresný súd vo veci samej rozhodol rozsudkom č. k. -743

z 24. septembra 2008 tak, že sťažovateľov zaviazal solidárne zaplatiť navrhovateľovi sumu

780 800 Sk s príslušenstvom, uložil im povinnosť náhrady trov konania a vo zvyšnej časti

návrh zamietol.

Proti tomuto rozsudku podali sťažovatelia odvolanie, v „ktorom opätovne namietali

to, že spoločnosť T., spol. s r. o... bola ku dňu 4. 9. 2000 vymazaná z Obchodného registra,

pričom v čase keď súd pripustil zmenu účastníkov konania, táto spoločnosť neexistovala.

Namietali aj iné skutočností vzťahujúce sa k meritu veci.“.

Krajský súd o odvolaní sťažovateľov rozhodol uznesením č. k. -844

z 20. januára 2010 tak, že vo vymedzenom rozsahu zrušil rozsudok okresného súdu

z 24. septembra 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

„V odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že námietka odporcov o nesprávnosti

postupu okresného súdu pri rozhodovaní o pripustení zmeny účastníkov na strane

navrhovateľa je dôvodná. ... Upozornil na to, že z obsahu spisu nevyplýva, že by, či už

uznesenie okresného súdu, alebo uznesenie krajského súdu, bolo riadne doručované

všetkým účastníkom konania. Odvolací súd zdôraznil, že v časti konania, v ktorej sa

rozhodovalo o pripustení zmeny účastníkov na strane navrhovateľa, sú účastníkmi konania

pôvodný navrhovateľ a odporca, ako aj nový navrhovateľ. Z pripojených doručeniek k

týmto uzneseniam nie je zrejmé, že by tieto boli riadne doručené aj pôvodnému

navrhovateľovi spoločnosti T., s. r. o. ... Uznesenie o pripustení zmeny, ani uznesenie

krajského súdu o jeho potvrdení, nebolo riadne doručené všetkým účastníkom konania,

nestalo sa preto ani vykonateľným, ani právoplatným. So zreteľom na túto okolnosť

odvolací súd skonštatoval, že súd prvého stupňa nemohol konať ako s novým

navrhovateľom, so spoločnosťou N., s. r. o., pretože táto sa nestala účastníkom konania.

Odvolací súd uložil súdu prvého stupňa riadnym výpisom z Obchodného registra zistiť, či

pôvodný navrhovateľ spoločnosť T., s. r. o. má spôsobilosť byť účastníkom konania

a v prípade, ak došlo k prechodu jej práv a povinností na právneho nástupcu, mal doručiť

uznesenie o pripustení zmeny účastníka na starne navrhovateľa pôvodnému navrhovateľovi

spoločnosti T., s. r. o., prípadne jej právnemu nástupcovi. Ak by prvostupňový súd zistil, že

spoločnosť T., s. r. o. nemá spôsobilosť byť účastníkom konania a na jej strane nedošlo k

právnemu nástupníctvu, na základe týchto skutočností posúdi predmetnú prekážku postupu

konania podľa a ak došlo k zániku pôvodného navrhovateľa bez

právneho nástupcu, konanie mal súd prvého stupňa podľa zastaviť.“

Po vrátení veci okresný súd rozhodol uznesením č. k. -877

z 31. augusta 2010 tak, že zmenil uznesenie zo 14. júna 2004 tak, že návrh navrhovateľa na

zmenu účastníka konania zamietol a konanie zastavil.

Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal navrhovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd uznesením č. k. -932 z 28. februára 2011 tak, že

uznesenie okresného súdu potvrdil.

Navrhovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd uznesením č. k. -960 z 30. novembra 2011 tak, že zrušil

uznesenie krajského súdu z 28. februára 2011 a tiež uznesenie okresného súdu z 31. augusta

2010 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovatelia tvrdia, že označeným uznesením najvyššieho súdu bolo porušené ich

základné právo podľa a právo podľa dohovoru. V súvislosti

s argumentáciou najvyššieho súdu v namietanom uznesení o tom, že o zmene účastníka na

strane navrhovateľa bolo právoplatne rozhodnuté, sťažovatelia uvádzajú:

„So zreteľom na ustanovenie v spojení s ustanovením

ods. 2 nie je možné porozumieť tomu, akým myšlienkový postupom, akými právnymi

a skutkovými úvahami Najvyšší súd SR dospel k záveru, že nedoručenie uznesenia o zmene

účastníka konania, a to ani prvostupňového, ani potvrdzujúceho rozhodnutia odvolacieho

súdu, nebráni právoplatnosti rozhodnutia, keďže všetkým ostatným účastníkom doručené

bolo.

Toto svoje konštatovanie, ktoré je základom celého odôvodnenia a obsahu uznesenia

Najvyššieho súdu SR, tento súd nijako nedal do súvisu s ustanovením vyššie citovaných

ustanovení , ani s ustanovením .

Z obsahu spisu je nepochybné, že odo dňa začatia konania - podania návrhu na

Okresnom súde Považská Bystrica dňa 23. 11. 1995 bola účastníčkou konania na strane

navrhovateľa spoločnosť T., spol. s. r. o.

So zreteľom na ustanovenie a , postavenie účastníčky konania

mohla táto spoločnosť v konaní stratiť postupom podľa § 92 len právoplatnosťou uznesenia

o zmene účastníka na strane navrhovateľa. Ako je však zrejmé z ustanovenia § 159 ods. 1

v spojení s ustanovením a , takéto

rozhodnutie sa nemohlo stať nikdy právoplatným, keďže v čase jeho vydania, aj v čase jeho

doručovania spoločnosť T., spol. s. r. o. neexistovala. nemá

osobitnú výnimku o právoplatnosti rozhodnutia, ktoré je doručené len niektorým

z účastníkov, ktorých sa týka.

Osobitne ustanovenia ukladá súdu doručiť uznesenie

účastníkom, proti ktorému je prípustné odvolanie. Je nepochybné, a táto okolnosť nebola

dovolacím súdom spochybnená, že rozhodnutie o zmene účastníka konania nie je

odvolaním,, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa, teda vychádzajúc z ustanovenia

v spojení s ustanovením nemožno nájsť žiadnu alternatívu zákonnému

postupu, ktorým je doručenie uznesenia o zmene účastníka konania všetkým účastníkom.“

Záver najvyššieho súdu o tom, že o pripustení zmeny účastníkov konania bolo

v konaní právoplatne rozhodnuté, považujú sťažovatelia za arbitrárny a v tejto súvislosti

uvádzajú:

„Ako už bolo vyššie uvedené Najvyšší súd SR opakovane, bez toho, aby dal svoje

právne úvahy do súvislosti, alebo súladu s platnými ustanoveniami Občianskeho súdneho

poriadku a iných právnych predpisov, opakovane v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza,

že spoločnosť N., s. r. o. sa stala účastníkom konania právoplatným rozhodnutím o zmene

účastníkov konania. Nezaoberajúc sa zákonnými atribútmi právoplatnosti rozhodnutia,

dovolací súd ďalej rozvádza svoje úvahy v tom smere, že právoplatné rozhodnutie súdu nie

je možné zrušiť spôsobom, ktorým urobil súd prvého stupňa a potvrdil krajský súd.

Opätovne však v základe tejto argumentácie leží krajne arbitrárny záver o právoplatnosti

rozhodnutia o zmene účastníkov konania.

Je veľmi pravdepodobné, že samotný Najvyšší súd SR si nemožnosť dania svojho

názoru o právoplatnosti uznesenia o zmene účastníkov konania sám uvedomoval, pretože

v rozpore s ustanovením jeho odseku 2 neuvádza, akými právnymi úvahami

dospel na základe nesporne zistených skutkových okolností a platnej právnej úpravy

k záveru o právoplatnosti uznesenia o zmene účastníka konania.

V právnej praxi všeobecných súdov Slovenskej republiky je taký právny záver, ktorý

právoplatnosť rozhodnutia, o ktorom sám súd nepochybuje, že je potrebné doručiť ho

účastníkom konania, neviazal na jeho doručenie, či už riadne, alebo náhradné, účastníkom

konania. Najvyšší súd SR navyše skutkové okolnosti, ktoré sú zrejmé z obsahu súdneho

spisu, pretransformoval do svojich skutkových a právnych záverov krajne nepresne. Pokiaľ

totiž konštatuje, že rozhodnutie o zmene účastníka konania bolo účastníkmi rešpektované,

potom je potrebné konštatovať, že len spoločnosť N., spol. s r. o. v pozícii domnelého

účastníka toto rozhodnutie rešpektovala, keďže sťažovatelia pri každom svojom procesnom

úkone, ktorými mali možnosť napadnúť správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa,

poukazovali na to, že N., spol. s r. o. nie je účastníkom konania.“

Sťažovatelia v sťažnosti ďalej argumentujú tým, že v predmetnej veci neboli splnené

zákonné podmienky prípustnosti dovolania. V súvislosti s týmto tvrdením uvádzajú:

„Navyše je potrebné podotknúť, že tak rozhodnutie súdu prvého stupňa obsahujúce

zmenu uznesenia o pripustení zmeny účastníka konania a uznesenie o zastavení konania

obsahuje tieto dva výroky napriek tomu, že podľa názoru sťažovateľov je prvý z výrokov

tohto rozhodnutia, teda zmena pôvodného uznesenia o pripustení zmeny účastníkov

konania, nadbytočný. Ako je zrejmé už z argumentácie uvedenej vyššie, uznesenie o zmene

účastníkov konania vydané prvostupňovým súdom dňa 14. 6. 2004 nenadobudlo

právoplatnosť, keďže nebolo doručené účastníkom konania. Za tohto stavu sa javí, že by

nebolo chybou v postupe okresného súdu, pokiaľ by tento osobitne nerozhodoval o zmene

uznesenia zo dňa 14. 6. 2004, ale rozhodol by len o zastavení konania. Pre takýto záver

svedčí ustanovenie , ktoré ustanovuje postup súdu po zániku právnickej

osoby. V prípade ak zanikne bez právneho nástupcu, súd konanie zastaví. Predmetné

ustanovenie aplikované na súdenú vec znamená, že zánikom spoločnosti T., spol. s. r. o., bez

právneho nástupcu, nastala hypotéza zániku právnickej osoby bez právneho nástupcu. Pre

tento prípad zákon obligatórne stanovuje povinnosť zastavenia konania. V tomto prípade,

so zreteľom na skutočnosť, že na mieste navrhovateľa pre neprávoplatnosť uznesenia

o zmene navrhovateľa, vystupuje naďalej spoločnosť T., spol. s r. o., zaniknuvšia 4. 9. 2000,

bol súd povinný konanie zastaviť, a to bez zreteľa na svoje neprávoplatné rozhodnutie zo

dňa 14. 6. 2004. Práve naopak, neprávoplatnosť tohto rozhodnutia a z toho vyplývajúca

skutočnosť, že na mieste navrhovateľa nedošlo k zmene, priamo vyvoláva povinnosť

zastavenia konania.

Samotná skutočnosť, že súd v konaní navyše vydal rozhodnutie o zmene svojho

uznesenia zo dňa 14. 6. 2004, však sama o sebe nie je vadou, ktorá by zakladala prípustnosť

dovolania podľa v znení platnom v čase podania dovolania,

aj rozhodovania dovolacieho súdu.

Prípustnosť dovolania je daná dôvodmi uvedenými v ustanovení .

Dovolací súd skonštatoval, že rozhodnutiami súdov oboch stupňov došlo k odňatiu možnosti

konať pred súdom. Ako už bolo uvedené, ani v prípade, že by výrok prvostupňového

uznesenia zo dňa 31. 8. 2010 o zmene jeho rozhodnutia zo dňa 14. 6. 2004 bol v tomto

uznesení nadbytočný, nezakladá to vadu konania, ktorým by sa spoločnosti N., s. r. o.

odňala možnosť konať pred súdom. Výrok súdu o zastavení konania nie je totiž podľa

názoru sťažovateľov závislý na zmene rozhodnutia zo dňa 14. 6. 2004, pretože

neprávoplatné a nevykonateľné rozhodnutie o zmene účastníkov konania nemôže pre

procesné postavenie účastníkov konania priniesť žiadne právne účinky. Preto by

rozhodnutie prvostupňového súdu, jeho výrok o zastavení konania, bol zákonný bez ohľadu

na to, či by súd vydal aj rozhodnutie o zmene uznesenia zo dňa 14. 6. 2004.

Najvyšší súd SR napadnutým uznesením teda pochybil pokiaľ odvolanie spoločnosti

N., spol. s. r. o. vecne prerokoval.

So zreteľom na ustanovenie je zrejmé, že nešlo o rozhodnutie, proti

ktorému zákon dovolanie pripúšťa. Napadnuté uznesenie bolo teda spôsobilé byť

preskúmavané Najvyšším súdom SR len za predpokladu, že sa postupom súdu odňala

účastníkovi konania možnosť konať pred súdom. Tento postup Najvyššieho súdu SR

v spojení s už vyššie namietaným arbitrárnym posúdením merita veci, je tým postupom,

ktorým Najvyšší súd SR zasiahol do práva sťažovateľov konať pred súdom zákonom

ustanoveným postupom. Pokiaľ sťažovatelia, ako účastníci konania, majú so zreteľom na

v druhej časti tejto sťažnosti citované ustanovenia právnych predpisov právo na to, aby

konanie proti nim mohli viesť len osoby, u ktorých to zákon predpokladá, teda osoby

s právnou subjektivitou, potom je porušením ich práva na zákonné konanie súdu

a spravodlivý súdny proces, pokiaľ súd svojim rozhodnutím spôsobí, že tieto zákonné

ustanovenia sa v súdnom konaní sťažovateľov neaplikujú.“

V závere sťažnosti sťažovatelia uvádzajú:

„V čase podania návrhu na zmenu účastníka konania a aj takmer dva roky pred tým,

bol zápis v Obchodnom registri o výmaze spoločnosti T., s. r. o. zverejnený v Obchodnom

registri a táto spoločnosť v čase podania návrhu na zmenu účastníka konania nemohla mať

odôvodnenú nádej, že môže vstúpiť do konania na miesto v tom čase už takmer dva roky

neexistujúcej spoločnosti. Pokiaľ spoločnosť N., s. r. o. argumentovala vo svojom dovolaní

nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 29. 6. 2005 sp. zn. , je nepochybné aj z

výroku tohto nálezu, že predmetom rozhodovania na tomto súde bola primeranosť dĺžky

konania a skutočnosť, či konanie prebieha bez prieťahov.

Nemožno pričítať na ťarchu Ústavného súdu SR, že sa tento nezaoberal tým, či je

spoločnosť N., s. r. o. účastníkom konania, alebo nie je. Predmetom konania pred Ústavným

súdom SR nie je, tak ako v žiadnom inom prípade, akási generálna supervízia nad postupom

všeobecných súdov v tom, ktorom konaní, ale objekt skúmania ústavným súdom vymedzuje

sťažovateľ vo svojej sťažnosti. Nie je teda možné na podporu tvrdenia, že spoločnosť N., s.

r. o. je účastníkom konania zneužívať citovaný nález ústavného súdu. Ústavný súd SR v

konaní o porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej

lehote vychádza z prezumpcie zákonnosti postupu súdu v tom, ktorom konaní. Neznamená to

však, že toto konanie je apriórne ústavným súdom odobrené ako zákonné.“

Na základe týchto skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľov O. M. a H. M... na spravodlivé súdne konanie zakotvené v

článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... a

domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotvené v článku 46 ods. 1

, boli rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 30. 11. 2011 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľov.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 30. 11. 2011 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľom všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

V sťažnosti sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. novembra 2011.

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia z 30. novembra 2011, ktorým

zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. z 28. februára 2011 a uznesenie

okresného súdu č. k. -877 z 31. augusta 2010 a vec vrátil okresnému súdu na

ďalšie konanie, skúmal prípustnosť dovolania, pričom uviedol, že dovolanie nie je prípustné

podľa a . Preskúmal prípustnosť dovolania aj z dôvodov podľa

s tým, že z hľadiska obsahu dovolania poukázal na dovolací dôvod podľa

písm. f) . V tejto súvislosti v odôvodnení svojho uznesenia ďalej uviedol:

„V danej veci Okresný súd Žilina uznesením zo 14. júna 2004 č. k. 12 C 864/1998-

116 pripustil zmenu účastníka konania na strane žalobcu tak, že na miesto spoločnosti T.

spol. s r. o., Považská Bystrica do konania vstúpila spoločnosť N., spol. s r. o. (doručenky

sa nachádzajú na č. l. 117 spisu). Na odvolanie žalovaných 1/, 2/ bolo rozhodnutie

okresného súdu o zmene účastníka konania v zmysle , krajským súdom

podľa potvrdené. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo žalovaným doručené

prostredníctvom ich právneho zástupcu 21. októbra 2004 (plná moc na č. l. 83 spisu),

spoločnosti N., spol. s r. o. bolo doručené prostredníctvom právneho zástupcu 20. októbra

2004. Zásielka doručovaná na adresu pôvodného žalobcu bola súdu vrátená (viď č. l. 163,

165 spisu). Zo spisu je zrejmé, že súd so spoločnosťou N. spol. s r. o. konal ďalej ako so

žalobcom a vo veci samej aj rozhodol rozsudkom z 24. septembra 2008 č. k. 12 C 864/1998-

743 (v časti o zaplatenie 780 800 Sk s príslušenstvom žalobe vyhovel). Krajský súd v Žiline

uznesením z 20. januára 2010 sp. zn. zrušil rozsudok okresného súdu vo

výroku o povinnosti žalovaných zaplatiť žalobcovi 780 800 Sk s príslušenstvom a výrok o

trovách konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom za dôležité v konaní považoval

nedoručenie uznesenia o zmene účastníka konania všetkým účastníkom konania. Mal za to,

že spoločnosť N., spol. s r. o. sa účastníkom konania nikdy nestala. Okresný súd preto

následne zmenil svoje pôvodné uznesenie (návrh na zmenu účastníka konania zamietol) a

konanie zastavil. Toto rozhodnutie bolo krajským súdom potvrdené.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak, súd je viazaný

uznesením, len čo ho vyhlásil; ak nedošlo k vyhláseniu, len čo bolo doručené; a ak netreba

doručovať, len čo bolo vyhotovené.

Podľa uznesením, ktorým sa upravuje vedenie konania, nie je

však súd viazaný.

Je potrebné zdôrazniť, že súd už o zmene účastníka konania na strane žalobcu

právoplatne rozhodol. Dovolací súd sa nestotožňuje s názorom súdov nižších stupňov, že

rozhodnutie nie je právoplatné, pretože nebolo doručené všetkým účastníkom konania,

pričom súdy mali na mysli zaniknutú spoločnosť. Prevzatie zásielky zaniknutou

spoločnosťou nebolo možné. Zásielka bola preto súdu vrátená. Táto skutočnosť však

nebráni právoplatnosti rozhodnutia, keďže všetkým ostatným účastníkom doručené bolo.

Rozhodnutie súdu o zmene účastníka konania bolo na odvolanie žalovaných navyše

potvrdené aj krajským súdom. Uznesenie okresného súdu a následne aj krajského súdu

(v zmysle , ) nebolo zrušené v dôsledku podania mimoriadneho

opravného prostriedku. V danej veci sa nejedná ani o uznesenie, ktorým sa upravuje

vedenie konania, preto je súd ním viazaný. Len pre úplnosť sa dodáva, že právo na

spravodlivý proces v sebe zahŕňa aj istotu, že rozhodnutie súdu spred niekoľkých rokov,

ktoré bolo účastníkmi rešpektované, nebude po rokoch spochybňované z dôvodu prípadných

závad pri doručovaní.

Ďalej dovolací súd uvádza, že aj v prípade, že by rozhodnutie súdu bolo nesprávne,

neumožňuje súdu zvrátiť prípadné nesprávne právoplatné

rozhodnutie postupom, akým to urobil okresný a krajský súd, t. j. zmenou svojho skoršieho

právoplatného rozhodnutia. Ak súdy takto postupovali, robili tak v rozpore s Občianskym

súdnym poriadkom. Navyše je potrebné uviesť, že okresný súd síce zmenil svoje

predchádzajúce rozhodnutie, opomenul však, že v danej veci bolo rozhodované aj krajským

súdom. Toto rozhodnutie krajského súdu ostalo bez povšimnutia.

Nakoľko rozhodnutie o zmene účastníka konania nadobudlo právoplatnosť a ako už

bolo vyššie uvedené nebolo ani zrušené v dôsledku podania mimoriadneho opravného

prostriedku, je nezmeniteľné a záväzné. Na tomto nič nemení ani skutočnosť, že by súd pri

jeho vydaní pochybil. Súd bol preto povinný na toto rozhodnutie prihliadať (tak, ako robil

niekoľko rokov) a bol ním viazaný. Záväznosť právoplatných rozhodnutí nemohol súd

odmietnuť spochybňovaním ich správnosti. Princíp právnej istoty vyplývajúci z pojmu

právneho štátu ako aj autorita právoplatných súdnych rozhodnutí vyžadovali ich dôsledné

rešpektovanie.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že postupom súdov bola žalobcovi odňatá možnosť

konať pred súdom ( ).

Procesná vada podľa ustanovenia zakladá prípustnosť

dovolania a je zároveň tiež dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie

zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou

nemôže byť považované za správne. Preto dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu

a aj súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, 3

). Vzhľadom na dôvod zrušenia dovolací súd sa nezaoberal ďalšími námietkami

uvedenými v dovolaní.“

Základom argumentácie sťažovateľov je ich nesúhlas s právnym názorom

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, ktorý zrušil uznesenie krajského súdu

z 28. februára 2011 a uznesenie okresného súdu z 31. augusta 2010. Nesúhlasia

predovšetkým s tým záverom, že o zmene účastníka konania na strane navrhovateľa bolo

právoplatne rozhodnuté. Rovnako tak tvrdia, že v predmetnej veci neboli splnené zákonné

podmienky prípustnosti dovolania.

Najvyšší súd založil svoje rozhodnutie na právnom závere, že o zmene účastníka

konania na strane navrhovateľa bolo právoplatne rozhodnuté. V odôvodnení namietaného

uznesenia uviedol, že uznesenie okresného súdu zo 14. júna 2004 o pripustení zmeny

účastníka konania a tiež uznesenie krajského súdu z 30. septembra 2004, ktorým bolo

uznesenie okresného súdu potvrdené, bolo doručené sťažovateľom a navrhovateľovi. To, že

tieto uznesenia neboli doručené pôvodnému navrhovateľovi, ktorý v tom čase už zanikol,

nepovažoval za prekážku toho, aby predmetné uznesenia nadobudli právoplatnosť.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd právny záver o právoplatnosti predmetných

uznesení primerane odôvodnil, pričom nie je arbitrárny, preto je ústavne udržateľný. Je

potrebné uviesť, že neobsahuje výslovné ustanovenie o tom, ako

postupovať pri doručovaní rozhodnutia, ktoré súd vydal v súvislosti s tým, že účastník

konania stratil spôsobilosť byť účastníkom konania (napr. a ), a kedy

takéto rozhodnutie súdu nadobúda právoplatnosť. Všeobecné súdy zaviedli takú prax, keď

napr. uznesenie o zastavení konania podľa nedoručujú účastníkovi

konania, ktorý zanikol bez právneho nástupcu. Tento postup, hoci nie je výslovne upravený

v , je logický a v podstate jediný možný, pretože účastník

konania prestal právne existovať, zanikol ako subjekt práva. Je zrejmé, že pri posúdení

prerokúvanej situácie sa najvyšší súd riadil podobnými úvahami, keď dospel k záveru, že

pôvodnému navrhovateľovi nebolo možné a v zásade ani potrebné doručovať uznesenie

o pripustení zmeny účastníka konania, pretože v čase rozhodovania okresného súdu tento

účastník právne neexistoval. Nedoručenie zásielky pôvodnému navrhovateľovi nemohlo

podľa najvyššieho súdu preto brániť tomu, aby predmetné uznesenie okresného súdu (a aj

krajského súdu) nadobudlo právoplatnosť. Tento právny záver možno odvodiť aj z § 168

ods. 2 , podľa ktorého v zákonom predpokladaných situáciách súd doručí uznesenie

účastníkom. V čase rozhodovania okresného súdu o návrhu navrhovateľa na zmenu

účastníka konania boli účastníkmi konania sťažovatelia a navrhovateľ. V tom čase pôvodný

navrhovateľ nebol subjektom práva, a teda nebol ani účastníkom konania. Akceptovanie

argumentácie sťažovateľov o potrebe doručiť uznesenie pôvodnému navrhovateľovi by

viedlo k absurdným výsledkom a znamenalo by aj to, že uznesenie o zastavení konania

podľa by nikdy nenadobudlo právoplatnosť. Z týchto dôvodov považuje

ústavný súd záver najvyššieho súdu o právoplatnosti predmetných uznesení okresného súdu

a krajského súdu za ústavne udržateľný. V ďalšom konaní a aj pri meritórnom rozhodovaní

bol okresný súd viazaný predmetným uznesením okresného súdu zo 14. júna 2004

a uznesením krajského súdu z 30. septembra 2004 ( ) bez ohľadu na ich

vecnú správnosť. Záväznosť týchto rozhodnutí mohli sťažovatelia zvrátiť prípadným

podaním mimoriadnych opravných prostriedkov podľa

alebo sťažnosťou na ústavnom súde podľa tak, aby priamo smerovali

proti týmto uzneseniam. Len tento postup by bol býval procesne relevantným a teoreticky aj

účinným spôsobom prejavenia nesúhlasu s predmetnými uzneseniami zo strany

sťažovateľov.

Vzhľadom na ústavnú udržateľnosť záveru o právoplatnosti uznesení o zmene

účastníka konania na strane navrhovateľa možno akceptovať aj právny záver najvyššieho

súdu o prípustnosti dovolania navrhovateľa podľa z dôvodu, že mu

postupom konajúcich súdov bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Ústavný súd konštatuje, že závery najvyššieho súdu sú dostatočne odôvodnené,

nemajú znaky arbitrárnosti, teda svojvôle, sú logické a vyplývajú z relevantných skutkových

zistení, možno k nim dospieť aplikáciou a výkladom príslušných ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku (napr. ). Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by

naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľov podľa

alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní

a jeho uznesením z 30. novembra 2011. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných

ustanovení najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto

nedostatky nevykazuje.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú

skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva

sťažovateľov podľa a práva podľa dohovoru postupom

najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho uznesením z 30. novembra 2011

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní

odmietol v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2012