Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 483/2012
PDF · 172.68 KB
No categories available
II. ÚS 483/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2012
predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej doc. JUDr. B. F.,
PhD., F., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 11441/2012 a sp. zn. Rvp 11444/2012 vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Rožňava v konaniach vedených pod sp. zn. 4 Er 738/2011
a sp. zn. 9 Er 710/2011 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 11441/2012 a sp. zn. Rvp
11444/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp
11441/2012.
2. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli
24. augusta 2012 doručené sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“), ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom
Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 4 Er
738/2011 a sp. zn. 9 Er 710/2011 (ďalej aj „namietané konania“).
Sťažovateľka v predmetných veciach osobitne podanými návrhmi požiadala súdneho
exekútora o vykonanie exekúcií. Súdny exekútor postupujúc podľa zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
následne požiadal okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcií. Okresný súd
tieto žiadosti prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti
rozhodnúť o nich v rámci priznanej právomoci v zákonom ustanovenej lehote.
Sťažovateľka uvádza, že okresný súd o žiadostiach súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcií dosiaľ nerozhodol napriek tomu, že veci nevykazujú prvky
nadmernej právnej zložitosti a nevyžadujú takú spoluprácu okresného súdu s účastníkmi
konania, ktorá by mohla podstatne ovplyvniť jeho posúdenie, resp. rozhodnutie
v označených veciach.
Vzhľadom na neodôvodnenú nečinnosť a neefektívny postup okresného súdu
sťažovateľka podala v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)
predsedovi okresného súdu sťažnosti na prieťahy v ňou iniciovaných exekučných
konaniach. Sťažovateľka v sťažnostiach uvádza, že na tieto svoje sťažnosti nedostala dosiaľ
žiadnu odpoveď.
Uvedeným postupom okresného súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru upravujúcich zákaz
diskriminácie.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka v petite sťažností navrhuje, aby ústavný súd
vyslovil, že postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 4 Er 738/2011
a sp. zn. 9 Er 710/2011 boli porušené ňou označené práva, aby okresnému súdu prikázal
konať bez zbytočných prieťahov a aby sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie, ako aj
náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú
tých istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod
sp. zn. Rvp 11441/2012 a sp. zn. Rvp 11444/2012 a z neho vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť, ako aj na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy o spojení týchto
sťažností na spoločné konanie, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca.
V zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí
uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa
tvrdenia sťažovateľa porušili, označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného
zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody a označenie proti komu sťažnosť
smeruje.
Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k sťažnosti pripojí kópia právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde
presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých
formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20
a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je
ústavný súd viazaný pritom návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom
súde), čo osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich
základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažnosti sťažovateľky sa vyznačujú
zmätočnosťou svojho obsahu, ktorá vyúsťuje do nedostatku jednej zo zákonom
predpísaných náležitostí sťažnosti požadovanej ustanovením § 20 ods. 1 zákona o ústavnom
súde, ktorou je logické, kompaktné a dostatočne určité odôvodnenie návrhu. Zmätočnosť
odôvodnenia sťažností sa týka sťažovateľkou tvrdeného skutkového stavu, ktorý zjavne
nezodpovedá skutočnosti. Z obsahu sťažností vyplýva, že sťažovateľka (ako oprávnená)
v namietaných konaniach navrhla zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu.
Zvolený súdny exekútor požiadal okresný súd o vydanie poverení v konaní vedenom pod
sp. zn. 4 Er 738/2011 žiadosťou spísanou 15. augusta 2011 a v konaní vedenom pod
sp. zn. 9 Er 710/2011 žiadosťou spísanou 11. augusta 2011. Zároveň však zhodne
v sťažnostiach uvádza, že „Vzhľadom k časovo enormnej stagnácii konania sa sťažovateľ...
rozhodol využiť svoje právo a v zmysle ust. § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z... podal
písomne ešte dňa 25.05.2011 do rúk predsedu exekučného súdu sťažnosť...“. Z uvedeného je
zrejmé, že sťažovateľka nemohla sťažnosťou podanou predsedovi okresného súdu
25. mája 2011 v zmysle zákona o súdoch namietať prieťahy v označených konaniach, ktoré
v tom čase pred okresným súdom ešte nezačali/neprebiehali.
Navyše, z obsahu odôvodnenia vyplýva, že sťažovateľka prostredníctvom
kvalifikovaného zástupcu (ktorý koncipoval samotné návrhy, pozn.) ústavnému súdu
s návrhmi nedoručila relevantné (k návrhom sa vzťahujúce) písomné podklady, hoci napr.
na prvom liste návrhov uvádza, že tvoria prílohu týchto návrhov (s označením „listiny
podľa textu“, pozn.).
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady.
Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce
z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup
slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná
judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05,
III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné). Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti
zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to osobitne v prípade, ak
ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky
konštatuje, že sťažnosti vykazujú také nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že nie
je možné preskúmať splnenie hoci len procesných podmienok konania pred ústavným
súdom. Na základe uvedených skutočností ústavný súd zastáva názor, že sú splnené
predpoklady na odmietnutie označených sťažností sťažovateľky z dôvodu nesplnenia
zákonom predpísaných náležitostí, poukazujúc pritom aj na svoje predchádzajúce
rozhodnutia, ktorými už odmietol z obdobných dôvodov v zásade identické sťažnosti
sťažovateľky (pozri napr. uznesenia vo veciach vedených pod sp. zn. II. ÚS 218/2012,
sp. zn. II. ÚS 254/2012, sp. zn. I. ÚS 284/2012, sp. zn. I. ÚS 306/2012,
sp. zn. III. ÚS 263/2012, sp. zn. III. ÚS 275/2012).
Ústavný súd tiež pripomína, že v konaniach o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), v súlade
so svojou ustálenou judikatúrou vyžaduje preukázanie podania sťažnosti predsedovi
príslušného súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. zákona o súdoch. Takúto sťažnosť totiž ústavný súd
považuje za účinný prostriedok ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorý vzhľadom na subsidiárne postavenie ústavného
súdu pri ochrane základných práv a slobôd treba využiť pred podaním sťažnosti ústavnému
súdu (porovnaj napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04).
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka
nepreukázala/nedoložila podanie kvalifikovanej sťažnosti na prieťahy v súdnom konaní
adresovanej predsedovi súdu. Táto skutočnosť by sama osebe bola dôvodom na odmietnutie
sťažností pre ich neprípustnosť vyplývajúcu z § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Napokon ústavný súd pripomína, že pokiaľ ide o námietku riadneho nevybavenia
sťažností sťažovateľky na prieťahy v konaní predsedom okresného súdu, sťažovateľka
mohla podať sťažnosť podľa § 63 a nasl. zákona o súdoch aj predsedovi nadriadeného
krajského súdu, aby vo veci urobil nápravu, čo však z jej sťažností nevyplýva.
Z uvedených dôvodov ústavný súd zastáva názor, že sťažovateľka sa domáha
ochrany svojich práv v napadnutých konaniach prostredníctvom sťažností podľa čl. 127
ods. 1 ústavy tiež predčasne, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažností z dôvodu
neprípustnosti.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol
sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia
zákonom predpísaných náležitostí, ako aj z dôvodu neprípustnosti.
Rozhodovaním o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky sa už ústavný súd
nezaoberal, pretože vzhľadom na opísané okolnosti prípadu a ustálené právne závery
rozhodovanie o nich sa stalo bezpredmetným.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. novembra 2012