Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 553/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. D., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody,

zastúpeného JUDr. L. J., pre namietané porušenie jeho základného práva na osobnú slobodu

podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

, základného práva na prezumpciu neviny podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na obhajobu podľa

čl. 6 ods. 3 písm. a), b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. z 28. júla 2011, uznesením

Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 25. októbra 2011 a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 21. marca 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. D. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2012

(po doplnení 14. augusta 2012) doručená sťažnosť P. D., t. č. vo výkone trestu odňatia

slobody (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na osobnú

slobodu podľa (ďalej len „“), základného

práva na súdnu ochranu podľa , základného práva na prezumpciu neviny

podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na obhajobu

podľa čl. 6 ods. 3 písm. a), b) a c) dohovoru rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 28. júla 2011, uznesením Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 25. októbra 2011 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 21.

marca 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 28. júla 2011 bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu lúpeže, ktorého sa dopustil

v priebehu rokov 2007 až 2010 takým spôsobom, že so zamaskovanou tvárou

a napodobeninou strelnej zbrane prepadol viacero bánk v úmysle získať finančnú hotovosť,

za čo mu bol uložený trest odňatia slobody nepodmienečne v trvaní 14 rokov, ochranný

dohľad, ochranné opatrenie (zhabanie zbrane) a povinnosť nahradiť škodu poškodeným

stranám.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré krajský súd

uznesením sp. zn. z 25. októbra 2011 zamietol.

Sťažovateľ dodal, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie, ktoré

najvyšší súd uznesením sp. zn. z 21. marca 2012 odmietol. Podľa jeho

vyjadrenia mu predmetné uznesenie bolo doručené 21. mája 2012.

Sťažovateľ sa domnieva, že postupom v trestnom konaní, ako aj označenými

rozhodnutiami všeobecných súdov bolo porušené jeho právo na obhajobu, pretože aj

napriek tomu, že podľa jeho názoru boli uňho dané dôvody povinnej obhajoby, na čo

v priebehu konania poukazoval, ani okresný súd, ani krajský súd a ani najvyšší súd na túto

jeho námietku neprihliadli, hoci popretie práva na obhajobu je podľa § 371 ods. 1 písm. c)

dovolacím dôvodom.

V tejto súvislosti sťažovateľ tvrdil, že už pri svojom zadržaní 31. augusta 2010 sa

ku všetkým skutkom, za ktoré mu bolo neskôr vznesené obvinenie, priznal a dodal, že

k spáchaniu skutkov ho viedla hráčska závislosť, ktorú nevie ovládať. Na základe toho malo

byť orgánom činným v trestnom konaní jasné, že trpí duševnou chorobou, čo sa podľa jeho

vyjadrenia napokon aj potvrdilo znaleckým dokazovaním. Táto okolnosť mala podľa názoru

sťažovateľa viesť k záveru, že je tu dôvod povinnej obhajoby podľa § 37 ods. 2 Trestného

poriadku, pretože nie je schopný sa náležite sám obhajovať. Okrem toho sťažovateľ uviedol,

že od začiatku konania bol uňho daný aj ďalší dôvod povinnej obhajoby podľa § 37 ods. 1

písm. c) , a to vzhľadom na to, že sa priznal ku všetkým skutkom,

z ktorých niektoré boli kvalifikované ako obzvlášť závažný zločin lúpeže. Okrem toho

sťažovateľ dodal, že dôvod povinnej obhajoby bol uňho daný aj preto, lebo uňho

prichádzalo do úvahy uloženie trestu v zmysle asperačnej zásady. Sťažovateľ uviedol, že

neskôr, a to z dôvodu jeho vzatia do väzby, mu bol ustanovený obhajca, ale že úkony, ktoré

boli vykonané dosiaľ, znamenali porušenie jeho práva na obhajobu, a preto považuje celé

trestné konanie za nezákonné a za také, ktoré nemôže byť podkladom rozhodnutia vo veci

samej.

Okrem porušenia práva na obhajobu sťažovateľ namietal aj nesprávnu aplikáciu

a interpretáciu , ktorý definuje pokračovací trestný čin.

Podľa jeho názoru nebol daný dôvod na záver, že časť skutkov, ktoré spáchal, sú

samostatnými trestnými činmi, a zvyšok skutkov tvorí pokračovací trestný čin. Podľa neho

všetky skutky, ktoré spáchal, tvorili úplnú jednotu, pretože boli spáchané jednou osobou,

mali spoločný modus operandi, boli spáchané na miestach, ktoré spájala blízka vzdialenosť,

spájalo ich časové hľadisko a taktiež ich spájala aj okolnosť, že boli spáchané v dôsledku

jeho závislosti od hazardných hier. V tejto súvislosti sťažovateľ dodal, že všetky tieto

skutočnosti vylučovali možnosť aplikácie , a teda aplikáciu

asperačnej zásady. Tým podľa názoru sťažovateľa došlo k „popretiu práva na súdnu

ochranu v dôsledku svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Základné právo ods. P. D. podľa , a

Slovenskej republiky, ako aj jeho právo podľa článku 6 ods. 1, ods. 3 písm. a), b), c)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Okresného súdu

v Dolnom Kubíne sp. zn. -2009 zo dňa 28. 7. 2011, Uznesením Krajského súdu

Žilina sp. zn. -2057 zo dňa 25. 10. 2011 a Uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 21. 3. 2012, porušené bolo.

2. Zrušuje sa Rozsudok Okresného súdu v Dolnom Kubíne sp. zn. -2009

zo dňa 28. 7. 2011, Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. -2057 zo dňa

25. 10. 2011 a Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 21. 3. 2012, a vec sa vracia Okresnému súdu v Dolnom Kubíne, aby v nej znovu

konal a rozhodol.

3. Ods. P. D. sa prepúšťa z výkonu trestu odňatia slobody, nariadenom na základe

Rozsudku Okresného súdu v Dolnom Kubíne sp. zn. -2009 zo dňa 28. 7. 2011 a

Uznesenia Krajského súdu Žilina sp. zn. -2057 zo dňa 25.10. 2011,

na slobodu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K námietkam sťažovateľa o porušení jeho práv rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 28. júla 2011

Pokiaľ ide o časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich práv podľa

a dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 28. júla 2011, pri jej

prerokovaní sa ústavný súd riadil princípom subsidiarity podľa . Toto

ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich

v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného

práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu

poskytnúť všeobecné súdy.

Z uvedeného vyplýva, že na preskúmanie prvostupňového rozhodnutia a postupu bol

v prvom rade povolaný krajský (odvolací) súd, ktorého právomoc predchádza právomoci

ústavného súdu bezprostredne preskúmať rozhodnutie súdu prvého stupňa v danej veci.

Odvolávajúc sa na princíp subsidiarity podľa preto ústavný súd

sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne

napr. , , ).

K námietkam sťažovateľa o porušení jeho práv uznesením krajského súdu

sp. zn. z 25. októbra 2011

Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti judikatúra ústavného súdu

reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) (pozri rozsudok z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká

republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53, 54) v prípade procesného rozhodnutia

dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť či pre nesplnenie

dovolacích dôvodov zároveň garantuje zachovanie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému

súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu druhostupňového súdu

(podobne ).

V danom prípade bolo uznesenie krajského súdu sp. zn. z 25. októbra

2011 napadnuté dovolaním sťažovateľa, avšak toto dovolanie bolo uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 21. marca 2012 odmietnuté v súlade s § 382 písm. c) Trestného

poriadku pre nesplnenie dovolacích dôvodov podľa . Uznesenie

najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi doručené 16. mája 2012 a jeho právnemu zástupcovi

17. mája 2012.

Ústavný súd preto v zmysle uvedeného pristúpil aj k preskúmaniu námietok

sťažovateľa uplatnených vo vzťahu k označenému rozhodnutiu krajského súdu.

Svoje námietky sťažovateľ predostrel v dvoch rovinách. V rámci tej prvej tvrdil, že

došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu, pretože už od samotného začiatku trestného

stíhania existoval uňho dôvod povinnej obhajoby podľa § 37 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku (obvinený musí mať obhajcu aj v prípravnom konaní, ak ide o konanie o obzvlášť

závažnom zločine) a taktiež aj dôvod podľa , pretože

vzhľadom na jeho duševnú poruchu (patologické hráčstvo) tu exitovali pochybnosti o jeho

spôsobilosti náležite sa obhajovať. V rámci druhej roviny svojich námietok sťažovateľ

tvrdil, že došlo k porušeniu zásad spravodlivého procesu z dôvodu nesprávnej aplikácie

a interpretácie .

K namietanému porušeniu práva na obhajobu ústavný súd uvádza, že aj napriek

skutočnosti, že sťažovateľ predmetnú námietku explicitne nenastolil ani v rámci

prvostupňového konania, ani v rámci odvolacích dôvodov, krajský súd v súlade s § 317

ods. 1 preskúmal aj správnosť postupu, ktorý predchádzal meritórnemu

rozhodnutiu okresného súdu. Na základe toho krajský súd v namietanom uznesení vyslovil,

že okresný súd rešpektoval základné zásady trestného konania vrátane sťažovateľovho

práva na obhajobu.

Ústavný súd konštatuje, že keďže sťažovateľ ani na hlavnom pojednávaní, ktoré sa

na okresnom súde uskutočnilo 28. júla 2011, ani v odvolaní proti rozsudku okresného súdu

neargumentoval porušením práva na obhajobu, krajský súd nebol povinný bližšie

špecifikovať dôvody, na základe ktorých usúdil, že v rámci konania bola dodržaná jedna zo

základných zásad trestného konania, a teda zásada práva na obhajobu. Z uvedeného dôvodu

sa preto stručná konštatácia krajského súdu o naplnení sťažovateľovho práva na obhajobu

javí ako akceptovateľná, dostatočná a zodpovedajúca skutočnosti.

V tejto súvislosti ústavný súd z vyšetrovacieho spisu, ktorý je súčasťou spisu

okresného súdu sp. zn. , zistil, že sťažovateľovi bolo 31. augusta 2010 vznesené

obvinenie za šesť skutkov kvalifikovaných ako trestný čin lúpeže. Toho istého dňa, ako aj

1. septembra 2010 bol sťažovateľ vypočutý k svojej osobe aj k veci bez prítomnosti

obhajcu. V tomto okamihu konanie sťažovateľa nebolo kvalifikované ako obzvlášť závažný

zločin (k tomu došlo až 13. septembra 2010). To znamená, že postup orgánu činného

v trestnom konaní, ktorý v danej chvíli neaplikoval ,

je potrebné označiť ako súladný so zákonom. Ako taký je potrebné označiť aj postup orgánu

činného v trestnom konaní, ktorý pri výsluchu sťažovateľa 31. augusta 2010 a 1. septembra

2010 neaplikoval , keďže uňho nezistil okolnosti, ktoré by

spochybnili jeho spôsobilosť náležite sa obhajovať. Až vykonaním ďalších dôkazov bolo

zistené, že sťažovateľ páchal trestnú činnosť s cieľom získať finančné prostriedky

na hazardné hry. Na základe toho došlo k vyšetreniu duševného stavu sťažovateľa a zo

záverov znaleckého posudku vyplýva, že duševná porucha (patologické hráčstvo), ktorá

bola u sťažovateľa zistená, nemala vplyv na jeho schopnosť chápať zmysel trestného

konania. Dôvod povinnej obhajoby bol v danom prípade založený až vzatím sťažovateľa

do väzby [ ], k čomu došlo na základe uznesenia

okresného súdu sp. zn. z 2. septembra 2010. Toho istého dňa bol

sťažovateľovi ustanovený obhajca. Ďalšie dôvody, ktoré pristúpili vo forme duševnej

poruchy, boli hodnoverne verifikované až znaleckým posudkom, v tom čase už mal

sťažovateľ obhajcu.

K uvedenému ústavný súd navyše poznamenáva, že ku všetkým skutkom bol

sťažovateľ opätovne vypočutý v prítomnosti svojho obhajcu, a to ešte v rámci prípravného

konania. Túto skutočnosť verifikujú zápisnice o pokračovaní vo výsluchu obvineného

z 22. septembra 2010, 10. novembra 2010 a 14. januára 2011.

Tieto zistenia podľa názoru ústavného súdu svedčia jednoznačne pre záver o tom, že

v rámci predmetného trestného konania bolo plne realizované právo sťažovateľa

na obhajobu.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa o porušení jeho ďalších práv uznesením krajského

súdu sp. zn. z 25. októbra 2011, ku ktorému malo podľa tvrdenia sťažovateľa

dôjsť na základe nesprávnej aplikácie a interpretácie , tieto

ústavný súd už na predbežnom prerokovaní vyhodnotil ako neopodstatnené.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia veľmi podrobne vysvetlil, ktoré

skutočnosti boli rozhodujúce pre jeho záver o správnosti rozsudku okresného súdu.

Vo vzťahu k výroku o vine sa krajský súd zaoberal právnou kvalifikáciou skutkov,

z ktorých prvé dva boli kvalifikované ako samostatné trestné činy lúpeže a zvyšné štyri ako

pokračovací obzvlášť závažný zločin lúpeže. V tejto súvislosti krajský súd poukázal

na absenciu objektívnej súvislosti v čase medzi uvedenými skutkami. Krajský súd sa

stotožnil s právnym názorom okresného súdu vychádzajúcim z rozhodovacej činnosti

najvyššieho súdu, pokiaľ ide o kritéria, ktoré musia byť splnené na to, aby bol skutok

kvalifikovaný ako pokračovací trestný čin v zmysle .

Aj podľa názoru odvolacieho súdu nebola v danom prípade splnená požiadavka blízkej

časovej súvislosti medzi všetkými skutkami, keďže medzi prvým a druhým skutkom

uplynula doba v trvaní približne 16 mesiacov a medzi druhým a tretím skutkom uplynula

doba v trvaní približne 11 mesiacov. Táto časová súvislosť bola podľa názoru súdu prvého

stupňa a súdu druhého stupňa zachovaná len vo vzťahu k posledným štyrom skutkom, ktoré

boli spáchané vo februári, máji, júli a auguste 2010. Vo vzťahu k výroku o treste krajský

súd konštatoval správnosť postupu okresného súdu pri použití asperačnej zásady a uložení

trestu pri dolnej hranici zvýšenej trestnej sadzby, ktorá podľa jeho názoru splní účel trestu

z hľadiska jeho individuálnej aj generálnej prevencie. Krajský súd súčasne vysvetlil,

z akého dôvodu nebolo možné aplikovať o mimoriadnom

znížení trestu, pričom v tejto súvislosti poukázal na to, že neboli zistené také pomery

sťažovateľa, ktoré by svedčali pre záver o tom, že uloženie tohto trestu by sťažovateľ oproti

iným odsúdeným znášal citeľnejšie.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského

súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, sa ústavný

súd nedomnieva, že by z tohto rozhodnutia vyplývala jednostrannosť, ktorá by zakladala

svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Skutkové a právne závery

krajského súdu nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

nezlučiteľné s obsahom označených práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti posúdil ako zjavne

neopodstatnenú a z tohto dôvodu ju odmietol.

K námietkam sťažovateľa o porušení jeho práv uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 21. marca 2012

Ústavný súd zistil, že dovolanie, ktoré sťažovateľ podal okresnému súdu 1. decembra

2011, smerovalo proti rozsudku okresného súdu a uzneseniu krajského súdu. Sťažovateľ

v ňom predostrel dovolacie dôvody podľa a .

Vo vzťahu k porušeniu práva na obhajobu poukázal na predsúdne konanie, keď mu údajne

ako podozrivému nebolo umožnené zvoliť si obhajcu, a zároveň dodal, že po vznesení

obvinenia bol vypočúvaný bez prítomnosti obhajcu, hoci podľa jeho názoru orgány činné

v trestnom konaní museli mať aj v tomto okamihu trestného konania vedomosť o tom, že

ide o prípad povinnej obhajoby [ a

]. Pokiaľ ide o dovolací dôvod, že rozhodnutie je založené

na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného

hmotnoprávneho ustanovenia, k tomu sťažovateľ opakovane uviedol, že jeho skutky mali

byť správne kvalifikované ako pokračovací trestný čin lúpeže, čo by sa podľa jeho názoru

premietlo aj v rovine ukladania trestu.

O dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd označeným uznesením tak, že

ho podľa (nesplnenie dovolacích dôvodov podľa

ods. 1 ) odmietol.

V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd konštatoval:

„Pokiaľ ide dovolací dôvod podľa , že zásadným

spôsobom bolo porušené právo na obhajobu, najvyšší súd len dodáva, že v dovolaní

vytýkané pochybenie nebolo uplatnené v rámci riadneho opravného prostriedku, teda

v odvolaní, a obhajoba ju nenamietala ani v konaní pred odvolacím súdom. Ako vyplýva

z ustanovenia , v dovolaní možno uplatňovať ako dôvod dovolania aj

konanie na súde prvého stupňa, ak vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní

o riadnom opravnom prostriedku.

Najvyšší súd pripomína aj obmedzenie dovolacích dôvodov ustálených

zákonodarcom v ustanovení , podľa ktorého, dôvody podľa ods. 1

písm. a) až g) nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už

v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom.

Je evidentné, že v tomto ustanovení je upravené obmedzenie práva obvineného, ale

i generálneho prokurátora podať dovolanie v prípade, ak okolnosť, ktorú uvádzajú

v dovolaní im bola známa už v pôvodnom konaní a nenamietali ju najneskôr v konaní pred

odvolacím súdom.

Neuniklo však pozornosti dovolacieho súdu konštatovanie odvolacieho krajského

súdu v odôvodnení uznesenia na str. 5 a 6, kde krajský súd na podklade odvolania

preskúmal v zmysle zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku,

ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, pričom mal na zreteli aj

povinnosť prihliadnuť na všetky prípadné chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by

odôvodňovali podanie dovolania podľa , pričom zistil, že okresný súd

v rámci procesného postupu rešpektoval a dodržal základné zásady trestného konania

uvedené v , najmä však zásady zákonného procesu - , práva

na obhajobu - § 2 ods. 9, voľného hodnotenia dôkazov - § 2 ods. 12 a rovnosti strán

(kontradiktórnosti) - Odvolací súd skonštatoval, že súd prvého stupňa

dospel k vyhláseniu rozsudku po bezchybnom procesnom postupe a v súlade so všetkými

procesnými ustanoveniami, ktoré tento proces upravujú.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa plne stotožňuje so závermi a písomne

vypracovanými dôvodmi nielen krajského, ale i okresného súdu. Dovolacími dôvodmi a síce

použitím asperačnej zásady sa veľmi podrobne zaoberal nielen okresný ale i krajský súd

a to v súhrne zo všetkých pohľadov, aj s použitím príslušnej platnej judikatúry a ustálenej

súdnej praxe. Argumentácii a dôvodom oboch rozhodnutí niet čo vytknúť. Odôvodnenia

oboch rozhodnutí sú jasné, zrozumiteľné, súdy v nich uviedli, okrem iného veľmi podrobne,

akými úvahami sa spravovali, keď posudzovali dokázané skutočnosti podľa príslušných

ustanovení zákona nielen v otázke viny, ale aj trestu. Pokiaľ ide o právne úvahy súvisiace

s výrokom o treste, tak okresný ako i krajský súd mal na zreteli zásady ukladania trestu

(§ 34 Tr. zák.) a v písomnom odôvodnení rozsudku a uznesenia sa konkrétne vyrovnali

najmä s kritériami uvedenými v § 34 ods. 4 Tr. zák.“

Právo na súdnu ochranu sa v trestnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú

splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých trestnoprávny súd môže konať

a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádia konania pred trestným súdom vrátane

konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch podľa ôsmej hlavy tretej časti Trestného

poriadku. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia § 368

a nasl. (druhý diel ôsmej hlavy tretej časti).

Podľa názoru ústavného súdu dovolací súd vychádzal z právnej úpravy konania

o dovolaní, ktorá zahŕňa aj predpoklady stanovujúce nemožnosť použitia či uplatnenia

dovolacích dôvodov. Najvyšší súd v tomto smere prihliadol aj na spôsob, akým si

sťažovateľ svoje záujmy a práva chránil v predchádzajúcich štádiách tohto konania.

Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa , ktorý

sťažovateľ spojil so svojimi výhradami týkajúcimi sa právnej kvalifikácie svojho konania,

ktorá sa prejavila aj pri ukladaní trestu, najvyšší súd sa odvolal na právne závery okresného

súdu a krajského súdu a dodal, že týmto súdom, vzhľadom na odôvodnenosť ich rozhodnutí,

nie je možné v tomto smere nič vytknúť. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd na túto

námietku sťažovateľa poskytol síce stručnú odpoveď, ale je nepochybné, že sa ňou zaoberal

a neuspokojil sa len s formálnym potvrdením právnych záverov súdov nižších stupňov,

o čom svedčí aj ním prezentovaná úvaha. Podľa názoru ústavného súdu sa v tomto smere

od najvyššieho súdu nevyžadovala špecifická reakcia na sťažovateľom nastolený problém,

a to z dôvodu, že právne závery krajského súdu, ktoré vychádzali z rozhodnutia okresného

súdu, je potrebné z tohto pohľadu hodnotiť ako dostatočné a odôvodnené.

V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa

(zásadné porušenie práva na obhajobu) sťažovateľ namietal štádium konania

pred vznesením obvinenia, ako aj ďalšie pokračovanie prípravného konania.

Ústavný súd konštatuje, že otázkou, od ktorého okamihu musí mať obvinený

obhajcu, sa zaoberal aj ESĽP vo veci Salduz proti Turecku (rozsudok z 27. novembra 2008,

č. 36391/02, § 54), v ktorej zdôraznil, že správanie obvineného v počiatočnom štádiu

trestného konania môže zásadným spôsobom ovplyvniť spravodlivosť ďalšieho procesu,

pretože dôkazy, ktoré sa v tejto fáze konania zaobstarajú, určujú rámec, v ktorom bude

trestný čin, ktorý je obvinenému kladený za vinu, prerokovávaný v konaní pred súdom.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sa však touto otázkou vecne

nezaoberal, pretože s poukazom na príslušné ustanovenia (

a § 374 ods. 3) prijal záver o tom, že uplatnenie tohto dovolacieho dôvodu nie je možné

práve z dôvodu pasivity sťažovateľa, ktorý vytýkané vady konania mal namietať najneskôr

v rámci konania o riadnom opravnom prostriedku, čo sťažovateľ podľa zistení najvyššieho

súdu neučinil. K uvedenému ústavný súd dodáva, že porušenie práva na obhajobu

sťažovateľ nenamietal ani na hlavnom pojednávaní, ani v rámci odvolacieho konania.

Dokonca na hlavnom pojednávaní 28. júla 2011 sťažovateľ na priame otázky predsedu

senátu, pokiaľ ide o právo na obhajobu, neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by mohli

svedčať pre záver o tom, že by mohlo dôjsť k jeho porušeniu. Aj pokiaľ ide o výsluch

sťažovateľa v procesnom postavení zadržaného – podozrivého z 31. augusta 2010,

zo zápisnice, ktorá je súčasťou spisu okresného súdu (I. zväzok vyšetrovacieho spisu,

č. l. 61), vyplýva, že pred výsluchom bol sťažovateľ poučený o svojom práve na obhajobu a

uviedol, že obhajcu si zatiaľ nevolí.

Právny názor najvyššieho súdu vyslovený v namietanom rozhodnutí sa

s prihliadnutím na citované zákonné ustanovenia javí ako logický a legitímny. Najvyšší súd

vo výroku svojho rozhodnutia odmietol dovolanie sťažovateľa pre nesplnenie dovolacích

dôvodov a zároveň v jeho odôvodnení poskytol jasný obraz o dôvodoch, ktoré

ho k prijatému záveru viedli. Okrem toho najvyšší súd konštatoval, že jeho pozornosti

neuniklo, že krajský súd ex officio skúmal dodržanie základných zásad trestného konania

(a tým aj dodržanie práva na obhajobu), a vo všeobecnosti uviedol, že v tomto smere

nezistil žiadne procesné pochybenia.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšším súdom prezentované zistenia sa opierajú

o relevantnú právnu úpravu a sú dostatočne odôvodnené. V tejto súvislosti ústavný súd

poukazuje na to, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky)

použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody (obdobne

napr. , , , ). Podľa názoru ústavného súdu

tak tomu bolo aj v namietanom prípade, keď najvyšší súd s poukazom na ustanovenia

sa dovolaním vecne nezaoberal, ale podľa Trestného

poriadku ho odmietol pre nesplnenie dovolacích dôvodov.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti

na predbežnom prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami a návrhmi, ktoré v nej sťažovateľ uplatnil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2012