Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 558/2012
PDF · 176.37 KB
No categories available
III. ÚS 558/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. B. F., PhD.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Er 38/2003 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2012
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 14 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Komárno (ďalej „okresný súd“ alebo
„exekučný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Er 38/2003 (ďalej len „napadnuté
konanie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v predmetnej veci požiadala súdneho
exekútora o vykonanie exekúcie. Súdny exekútor postupujúc podľa procesnej úpravy
obsiahnutej v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) následne požiadal
okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v napadnutom konaní. Okresný
súd vydal poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Následne sťažovateľka
v sťažnosti uvádza, že 18. novembra 2010 spísala a doručila okresnému súdu návrh
na zmenu súdneho exekútora.
Sťažovateľka uvádza, že okresný súd o jej žiadosti na udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie na základe jej návrhu na zmenu súdneho exekútora z 18. novembra
2010 dosiaľ nerozhodol napriek tomu, že táto vec podľa jej názoru nevykazuje atribúty
mimoriadnej právnej zložitosti a spĺňa všetky formálne a materiálne podmienky ustanovené
Exekučným poriadkom, resp. zákonom č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).
Vzhľadom na neodôvodnenú nečinnosť a neefektívny postup okresného súdu
sťažovateľka uvádza, že 23. marca 2012 podala v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o súdoch“) predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v ňou
iniciovanom konaní. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že na svoju sťažnosť nedostala
dosiaľ žiadnu odpoveď.
Podľa tvrdení sťažovateľky postupom okresného súdu v napadnutom konaní malo
dôjsť k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku
podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru
upravujúcich zákaz diskriminácie.
V petite sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že postupom
okresného súdu v napadnutom konaní boli porušené ňou označené práva, aby okresnému
súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov a aby bol okresný súd zaviazaný zaplatiť
sťažovateľke finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka porušenie svojich označených práv vidí primárne v nečinnosti okresného súdu
v napadnutom konaní, ktorá pretrváva aj napriek využitiu sťažnosti v zmysle § 62 ods. 1
zákona o súdoch adresovanej predsedovi okresného súdu a sekundárne v dôsledku
porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru argumentačne odvádza a namieta aj porušenie jej ostatných označených práv
postupom okresného súdu v napadnutom konaniach.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca.
Sťažovateľka tiež napriek tomu, že na úvodnej strane sťažnosti uvádza ako prílohy
„listiny podľa textu“, ústavnému súdu (okrem splnomocnenia) v prílohe nedoručila žiadne
písomné podklady.
Vzhľadom na charakter námietok, ktorými sťažovateľka odôvodňuje svoju sťažnosť
(nečinnosť okresného súdu) a tvrdí porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote, od ktorého potom odvádza aj porušenie svojich ostatných
označených práv, sa ústavný súd zameral na posúdenie vyčerpania účinných právnych
prostriedkov, ktoré mala k dispozícii na ochranu svojich označených práv, a tým aj
posúdenie prípustnosti jej sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. V tomto
prípade je prípustnosť sťažností viazaná na vyčerpanie právnych prostriedkov, ktoré
sťažovateľke zákon na ochranu jej základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na
použitie ktorých je sťažovateľka oprávnená podľa § 62 ods. 1 a nasl. zákona o súdoch.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu ústavný súd poukazuje na to,
že špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej
podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva
aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného
súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým
všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy
prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05, III. ÚS 401/2008),
že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy
v konaní (podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona o súdoch) je poskytnutie príležitosti
tomuto súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym
postupom alebo svojou nečinnosťou. Ústavný súd preto o sťažnosti, predmetom ktorej je
namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj vo vzťahu
k čl. 6 ods. 1 dohovoru), koná iba za predpokladu, že sťažovateľ preukáže, že využil právne
prostriedky podľa zákona o súdoch (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), avšak ich
využitím nedosiahol účinnú nápravu namietaného porušenia označených práv.
Ústavný súd zásadne považuje podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 3
ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona o súdoch za účinný prostriedok ochrany základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03,
IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi
v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých
ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje
za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116
ods. 1 písm. b) a § 120 ods. 7 citovaného zákona].
Ako už bolo uvedené, sťažovateľka k svojej sťažnosti nepripojila žiadne prílohy
okrem splnomocnenia na zastupovanie pred ústavným súdom, a teda ani dôkaz o využití
právneho prostriedku ochrany svojich označených práv, ktorým v okolnostiach prípadu je
kópia sťažnosti sťažovateľky na prieťahy v konaní podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch, čo
neumožňuje ústavnému súdu náležite preskúmať prípustnosť sťažnosti podľa § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde. Keďže ide o povinnú náležitosť sťažnosti v prípadoch, ak sa
namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, respektíve práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, zároveň majúc na zreteli to, že sťažovateľka je v týchto konaniach
zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, a skutočnosť, že sťažovateľka svoju
sťažnosť nedoplnila, a to aj napriek tomu, že ústavný súd už v typovo zhodných veciach
sťažovateľky vo svojich rozhodnutiach opakovane identifikoval a poukázal aj na tento
nedostatok jej sťažností (napr. I. ÚS 306/2012 z 20. júna 2012, II. ÚS 215/2012 z 3. júla
2012, III. ÚS 330/2012 z 10. júla 2012), ústavný súd túto sťažnosť odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.
Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľkou uvádzané žiadosti
„o informáciu o stave konania“ a „urgencie“, aj keď opakované, nemožno podľa názoru
ústavného súdu považovať za podanie kvalifikovaných sťažností podľa § 62 a nasl. zákona
o súdoch (pozri napr. IV. ÚS 137/2012, III. ÚS 62/2012).
Ústavný súd pre úplnosť dodáva, že skutočnosti uvádzané sťažovateľkou okrem
iného indikujú, že sťažnosť bolo možné odmietnuť aj z dôvodu jej neprípustnosti, pretože
sťažovateľka podala svoju sťažnosť adresovanú ústavnému súdu ani nie po dvoch
mesiacoch od podania sťažnosti na prieťahy v konaní, prípadne z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti, pretože sťažovateľka namietala porušenie svojich označených práv len
v súvislosti s relevantnou fázou exekučného konania, a to prieťahmi v napadnutom konaní
od podania návrhu sťažovateľky okresnému súdu na zmenu exekútora v napadnutom
konaní, pričom od doručenia uvedeného návrhu sťažovateľky okresnému súdu do doručenia
sťažnosti ústavnému súdu uplynulo 17 mesiacov, a táto doba tvrdenej nečinnosti okresného
súdu podľa názoru ústavného súdu ešte sama osebe bez ďalšieho neindikuje ústavne
relevantnú intenzitu potrebnú na vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľky.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. novembra 2012