Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 563/2012
PDF · 283.02 KB
No categories available
I. ÚS 563/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. novembra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť M. D., K., vo veci namietaného porušenia jej základných
práv podľa čl. 46 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. XV/3
Spr 135/12 a jej opatrením zo 16. augusta 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. D. o d m i e t a z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra
2012 doručená sťažnosť M. D. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 149 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. XV/3 Spr
135/12 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jej opatrením zo 16. augusta 2012 (ďalej aj
„napadnuté opatrenie“) o vybavení jej podania vyhodnoteného ako opakovaný podnet z 31.
júla 2012.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Obvodný úrad K. (ďalej len „obvodný
úrad“) na podklade písomných podaní sťažovateľky a jej manžela viedol priestupkové
konanie proti ich susedovi pre priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49
ods. 1 písm. d) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o priestupkoch“), ktoré bolo ukončené rozhodnutím tohto orgánu
č. A/2011/02328, 2011/449/MAC z 26. mája 2011 o jeho zastavení podľa § 76 ods. 1 písm.
c) zákona o priestupkoch z dôvodu, že spáchanie skutku, o ktorom sa konalo, nebolo
obvinenému z priestupku preukázané. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka
odvolanie, o ktorom rozhodlo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo“) svojím rozhodnutím č. SVS-OP-2011/021258/TJM z 10. októbra 2011 tak,
že podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o správnom konaní“) prvostupňové rozhodnutie správneho
orgánu potvrdilo ako vecne správne. V ďalšom sťažovateľka využila podnet podľa § 31
a nasl. zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o prokuratúre“) ako účinný prostriedok nápravy, o ktorom rozhodol prokurátor
generálnej prokuratúry opatrením č. k. VI/1 Gd 575/11-11 z 9. marca 2012, proti ktorému
podala sťažovateľka ďalšie podnety, resp. opakované podnety až po ostatný z 31. júla 2012,
o ktorom rozhodla generálna prokuratúra svojím napadnutým opatrením.
3. Argumentácia sťažovateľky tak v priestupkovom konaní pred obvodným úradom
a v odvolacom konaní ministerstvom, ako aj v konaní o jej podnetoch pred orgánmi
prokuratúry na rôznych jej organizačných stupňoch je totožná a vyplýva z nej jej
nespokojnosť s právnym posúdením okolností priestupkového konania, ktoré sťažovateľka
a jej manžel oznámili a ktoré bolo v jeho konečnom dôsledku zastavené z dôvodu
nepreukázania spáchania skutku obvineným, resp. ktoré boli posudzované v konaní
o podnetoch, resp. opakovane podávaných podnetoch v zmysle zákona o prokuratúre a boli
vyhodnotené ako neopodstatnené. Sťažovateľka k postupu orgánov verejnej moci udala, že
„Výsledky konfrontácie mojich podnetov na priestupkové konania vo veci... s rozhodnutiami
orgánov činných v predmetných konaniach potvrdzujú, že rozhodnutia na všetkých stupňoch
konania boli kontraproduktívne a protizákonné, v rozpore s Čl. 46 ods. 2, Čl. 2 ods. 2 a Čl.
149 Ústavy SR...“. Podľa jej názoru „Kľúčovým nedostatkom orgánov činných v trestnom
konaní je ich svojvoľne zastavenie konania ako výsledok ich voľnej manipulácie s faktami
v rozpore s § 58 ods. b) a § 59 zákona, bez nenahraditeľného znaleckého dokazovania
skutkov, ktoré som vo svojich sťažnostiach, bezúspešne viackrát požadovala.“.
4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol, „že
rozhodnutím Generálnej prokuratúry SR č.XV/3 Spr 135/12-4, zo dňa 16. 08. 2012... bolo
porušené moje základné právo na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 2) v spojitosti s Čl. 2
ods. 2) a Čl. 149 Ústavy SR.
Na základe uvedeného, Ústavný súd zrušuje toto rozhodnutie a vracia vec na ďalšie
konanie a žiada, aby v rámci konania bola priznaná navrhovateľke nehmotná ujma vo výške
20 000,00 €...“.
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Podstatou sťažovateľkinej argumentácie je jej nesúhlas so zastavením
priestupkového konania kompetentnými správnymi orgánmi a potvrdením správnosti tohto
ich postupu generálnou prokuratúrou v niekoľkých konaniach o jej opakovaných podnetoch
vrátane ostatného napadnutého opatrenia – „Záverečným rozhodnutím Generálnej
prokuratúry SR... boli porušené moje Ústavou zaručené základné práva podľa Čl.46 ods. 2
Ústavy... a Čl. 36 ods.1 Listiny ľudských práv a slobôd, ktorý je prejavom zrejme ľubovôle
orgánov činných v trestnom konaní, čím prekračujú medze ústavne stanoveného postupu.“.
8. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý
sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Podľa čl. 149
ústavy prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonom chránené záujmy
fyzických osôb a právnických osôb a štátu.
9. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj
právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá
môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci
vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu
poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne
súladne interpretovaná platná a účinná právna norma. Reálne uplatnenie základného práva
na súdnu ochranu teda predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana
v zákonom predpokladanej kvalite poskytne (mutatis mutandis napr. IV. ÚS 77/02,
IV. ÚS 214/04). Už formulované ústavné závery sa v zásade vzťahujú nielen na ochranu
poskytovanú súdmi, ale aj na ochranu poskytovanú inými orgánmi Slovenskej republiky.
10. Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť
postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných
orgánov a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je
oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú
podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány. Podľa § 31 ods. 2 zákona
o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť, návrh alebo iné podanie
fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal
opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby... vykonal iné opatrenia na odstránenie
porušenia zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, na ktorých
vykonanie je podľa zákona oprávnený. Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ
podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným
podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2). Podľa § 34 ods. 2 zákona
o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený
v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa
rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť
s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.
11. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
12. Generálna prokuratúra v napadnutom opatrení dôvodila:
„V podaní vyslovujete námietky a nespokojnosť v súvislosti s vybavením Vášho
podania zo dňa 7. 7. 2012 listom riaditeľky Organizačného a kontrolného odboru
Generálnej prokuratúry SR sp. zn. XV/3 Spr 135/12-2 zo dňa 13. 7. 2012, ktorým bolo
vyhodnotené Vaše podanie označené ako sťažnosť na neobjektívne rozhodnutie vo veci
vedenej na Trestnom odbore Generálnej prokuratúry SR pod sp.zn. IV/1 Gn 804/12 a iné
ako nedôvodné a neopodstatnené.
V tejto súvislosti je opätovne nutné zdôrazniť, že prokuratúra na jednotlivých
stupňoch ako aj na príslušných odboroch Generálnej prokuratúry SR sa zaoberala
a vybavovala Vaše podania v medziach platných zákonov, pričom ste boli i poučená podľa
§ 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre, že ak neuvediete nové skutočnosti,
prokuratúra o takomto podaní nebude konať.
Vaše ostatné podanie neobsahuje nové skutočnosti a preto vezmite prosím na
vedomie, že prokuratúra môže konať len v medziach platnej právnej úpravy a vzhľadom na
vyššie uvedené vo veci nie je právny dôvod na ďalšie konanie.“
13. Vzhľadom na obsahovú spojitosť napadnutého opatrenia generálnej prokuratúry
s jej predošlým opatrením č. k. XV/3 Spr 135/12-2 z 13. júla 2012 považoval ústavný súd
za potrebné uviesť aj podstatnú časť odôvodnenia tohto jej opatrenia:
„Z Vášho podania vyplýva, že sa domáhate povereného zastupujúceho generálneho
prokurátora... aby preskúmal postup príslušného prokurátora z dôvodu, že Vám boli
porušené Vaše ústavné práva podľa Čl. 149 Ústavy..., a to vydaním protizákonných
rozhodnutí príslušných prokurátorov Generálnej prokuratúry...
Váš nárok na uplatnenie si nehmotnej ujmy vo výške 20.000 €, ktorá bola zo strany
Generálnej prokuratúry... odmietnutá, je možné uplatniť si na príslušnom súde.
Generálna prokuratúra... sa Vašimi podaniami zaoberala v súlade s platnými
predpismi a v zákonnej lehote ste boli o každom vybavení vyrozumená. V postupe
príslušných prokurátorov nebolo zistené porušenie zákona. Skutočnosť, že Generálna
prokuratúra... nepostupovala v súlade s Vašimi predstavami nezakladá porušenie Vašich
základných práv.“
14. Vzhľadom na obsahovú spojitosť opatrenia generálnej prokuratúry č. k. XV/3 Spr
135/12-2 z 13. júla 2012 s opatrením generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 804/12-7
zo 14. júna 2012 považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj podstatnú časť odôvodnenia
tohto opatrenia:
«Podstatou podania sú námietky a nespokojnosť s vybavením Vášho predošlého
podnetu listom riaditeľa trestného odboru Generálnej prokuratúry... pod sp. zn. IV/1 Gn
804/12 z 2. 5. 2012, ktorým odložil ako nedôvodný Váš podnet („sťažnosť“ na JUDr. M. K.)
s tým, že jej postup pri vybavovaní Vášho podania z 1. 11. 2011 listom sp. zn. IV/1 Gn
542/12 z 27. 3. 2012 bol správny a v súlade so zákonom. Zároveň Vám v tomto liste
vysvetlil, že toto stanovisko generálneho prokurátora Slovenskej republiky, na podpísanie
ktorého bola JUDr. M. K. splnomocnená zákonom a vnútrorezortnými predpismi je
konečné.
Prosím, aby ste vzali s pochopením na vedomie, že podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy... štátne
orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon.
Vzhľadom k tomu poukazujem na predošlé vybavenie a zároveň Vás poučujem, že ak
neuvediete nové skutočnosti, nebude už v súlade s § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z.
o prokuratúre Generálna prokuratúra... o takomto podaní konať.»
15. Vzhľadom na obsahovú spojitosť opatrenia generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn
804/12-7 zo 14. júna 2012 s opatrením generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 804/12-3
z 2. mája 2012 považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj podstatnú časť odôvodnenia
tohto opatrenia:
«Po oboznámení sa s vašimi námietkami konštatujem, že v tejto trestnej veci bola
na základe vášho vyššie uvedeného podania z 1. 11. 2011 správnosť a zákonnosť postupu
a rozhodovania „odvolacieho orgánu – odboru priestupkov Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky vo veci SVS – OP-2011/021258/TJM z 10. 10. 2011“ predmetom preskúmania
podľa § 31 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre netrestným odborom Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky. O výsledku ste boli riadne vyrozumená listom sp. zn. VI/1
Gd 575/11 z 9. 3. 2012.
V danej veci rozhodoval o vašom podnete teda prokurátor netrestného odboru, keďže
predmetom preskúmania bola zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy
(pozri § 20 a nasl. Zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre), ktorý bol podľa príkazu
generálneho prokurátora Slovenskej republiky por. č. 6/2012 o organizácii a riadení práce
na prokuratúre vecne príslušný konať o takomto návrhu.
Prokurátorka trestného odboru preto postupovala správne a plne v súlade
so zákonom (§ 32 ods. 3 cit. zákona), ako aj vnútrorezortnými predpismi.
Generálny prokurátor je nadriadeným prokurátorom všetkých prokurátorov a má
v zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre postavenie vedúceho ústredného
štátneho orgánu. Preto jeho stanovisko nie je oprávnený preskúmať žiadny prokurátor
činný v Slovenskej republike, a to bez ohľadu na to, či také stanovisko podpísal sám alebo či
na jeho podpísanie splnomocnil iného prokurátora.
Váš podnet preto bez prijatia ďalších opatrení odkladám ako nedôvodný.».
16. Vzhľadom na obsahovú spojitosť opatrenia generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn
804/12-3 z 2. mája 2012 s opatrením generálnej prokuratúry č. k. VI/2 Gd 81/12-3 z 25.
apríla 2012 považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj podstatnú časť odôvodnenia tohto
opatrenia:
„Vaším opakovaným podnetom doručeným Generálnej prokuratúre SR dňa 02. 04.
2012 žiadate preskúmať postup a vybavenie Vášho podnetu prokurátorom Generálnej
prokuratúry SR pod sp. zn. VI/1 Gd 575/11, ktorým ste sa domáhali preskúmania zákonnosti
rozhodnutia Obvodného úradu K. č. A/2011/02328, 2011/449/MAC z 26. 05. 2011 v spojení
s rozhodnutím Ministerstva vnútra SR, odboru priestupkov č. SVS-OP-2011/021258/TJM z
10. 10. 2011, ktorými správne orgány podľa § 76 ods. 1 písm. c) zákona č. 372/1990 Zb.
právoplatne zastavili proti obvinenému Š. M. konanie o priestupku proti občianskemu
spolunažívaniu podľa § 49 ods.1 písm. a) zákona č. 372/1990 Zb., ktorého sa menovaný mal
dopustiť 05. 02. 2011 okolo 8,00 hod. ..., pretože spáchanie skutku o ktorom sa konalo,
nebolo obvinenému z priestupku preukázané.
Preskúmaním obsahu dozorového spisu Generálnej prokuratúry SR sp. zn. VI/1 Gd
575/11, ako aj obsahu na vec sa vzťahujúceho administratívneho priestupkového spisu
Obvodného úradu K. č. A/2011/02328, som nezistil dôvod na prijatie osobitného
prokurátorského opatrenia a zmenu stanoviska, ktoré Vám bolo oznámené listom č. VI/1 Gd
575/11-12 z 09. 03. 2012.
K Vaším námietkam uvedeným v opakovanom podnete si dovoľujem uviesť toto:
Zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v ustanovení § 73 ods. 2 upravuje základné
procesné práva a povinnosti obvineného z priestupku. V porovnaní so všeobecným
správnym konaním upraveným v zákone č. 71/1967 Zb. poskytuje táto právna úprava
obvinenému z priestupku širší okruh procesných práv. Zákonná úprava predovšetkým
zakotvuje zásadu prezumpcie neviny obvineného z priestupku. Realizácia tejto zásady
znamená, že vinu obvineného z priestupku je povinný správny orgán dokázať, pričom ak
vzniknú pochybnosti o vine, správny orgán musí rozhodnúť v prospech obvineného
z priestupku (in dubio pro reo). Uvedená zásada a z nej vyplývajúce dôsledky sú v súlade aj
s odporúčaním č. R/91/1 Výboru ministrov z 13. februára 1991, ako aj ustálenou
štrasburskou judikatúrou a nálezom Ústavného súdu SR č. PL ÚS 12/97 v zmysle ktorých,
konanie o priestupku má charakter konania o trestnom obvinení.
Konanie o priestupku okrem iného vychádza aj zo zásady materiálnej pravdy
upravenej v ustanovení § 3 ods. 4, § 32 a § 46 zákona č. 71/1967 Zb., ktoré správny orgán
aplikuje spolu so zásadou zákonnosti a voľného hodnotenia dôkazov (§ 34 ods.5 zákona
č. 71/1967 Zb.). V zmysle týchto zásad je správny orgán povinný zistiť skutočný stav veci t.
j. všetky skutočnosti, ktoré sú podľa príslušného hmotnoprávneho predpisu významné pre
rozhodnutie vo veci samotnej. Vyber dôkazov v rámci konania o priestupku, ako aj
vymedzenie rozsahu zisťovania podkladov pre rozhodnutie, je v právomoci správneho
orgánu. Proces hodnotenia dôkazov, ktoré boli vykonané pred správnym orgánom je
ovládaný zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Táto zásada neznamená ľubovôľu zo strany
správneho orgánu, nakoľko v odôvodnení rozhodnutia je správny orgán povinný uviesť tie
skutočnosti, ktoré boli podkladom pre meritórne rozhodnutie vo veci a zhodnotiť vykonané
dôkazy. V danej preskúmavanej veci postupoval a rozhodol správny orgán v súlade
s uvedenými princípmi a zásadami, teda v ich postupe a rozhodnutí som porušenie zákona
nezistil.
Obvinený z priestupku jeho spáchanie v štádiu objasňovania priestupku, ako aj
v priebehu celého konania, popieral. Napriek vykonaným dôkazom (výpovede
navrhovateľky, svedkov, obvineného a vykonaného miestneho šetrenia) sa nepodarilo nad
akúkoľvek pochybnosť preukázať, že obvinený sa dopustil skutku, pre ktorý bol obvinený.
Z tohto dôvodu, ak správny orgán konanie v danej priestupkovej veci proti občianskemu
spolunažívaniu zastavil, nepostupoval a nerozhodol v rozpore so zákonom.
Na záver poznamenávam, že prokuratúra pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia
vydaného orgánom verejnej správy preskúmava jeho zákonnosť výlučne na základe
administratívneho, na danú vec sa vzťahujúceho spisového materiálu, ktorý je prokuratúra
v súlade so zákonom č. 153/2001 Z. z. oprávnená na tento účel zapožičať. Pokiaľ sa jedná
o poskytnutie informácie - listinných dokladov, týkajúcich sa priebehu samotného
priestupkového konania, tieto Vám môže poskytnúť len povinná osoba (§ 2 a § 3 zákona
č. 211/2000 Z. z.).
Týmto považujem Váš opakovaný podnet za vybavený s tým, že prípadný ďalší
opakovaný podnet v tejto veci bude na prokuratúre vybavovaný iba vtedy, ak bude
obsahovať nové skutočnosti (§ 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre).“
17. V závere ústavný súd považoval za potrebné uviesť aj podstatnú časť
odôvodnenia opatrenia generálnej prokuratúry č. k. VI/1 Gd 575/11-11 z 9. marca 2012,
ktoré toto opatrenie bolo prvým v celom rade opatrení generálnej prokuratúry
posudzovaných ústavným súdom:
„Dôvody, ktoré uvádzate v podnete sú v podstate identické s dôvodmi uvedenými vo
Vašom odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu.
Preskúmal som Váš podnet, napadnuté rozhodnutie a kompletný na vec sa vzťahujúci
spisový materiál.
Hlavným predpokladom spoľahlivo zisteného priestupku je jednoznačné skutkové
zistenie z hľadiska materiálnych aj formálnych znakov priestupku a taktiež náležité
a jednoznačné právne posúdenie protiprávneho konania páchateľa priestupku.
V priestupkovej veci vedenej proti obvinenému Š. M. správne orgány vykonali všetky
dôkazy, ktoré mu umožnili vo veci rozhodnúť.
Ak nie je v priestupkovom zákona ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie
o priestupkoch zákon o správnom konaní.
Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní... správny orgán je
povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné
podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Z tohto
dôvodu, podľa vyjadrenia správneho orgánu, úkon ktorý bol vykonaný dňa 18. 05. 2011
nebol úkonom podľa § 38 správneho poriadku a preto k úkonu neboli volaní účastníci
konania. Šetrenie sa navyše vykonávalo na verejnom priestranstve a to na ihrisku
a miestnej komunikácii.
V súlade s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL ÚS 12/97 a ustálenej
štrasburskej judikatúry aj konanie o priestupku má v zásade charakter konania o trestnom
obvinení.
Správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.
Vina musí byť obvinenému bez akýchkoľvek pochybností dokázaná, ak tak nie je
potom musí byť konanie zastavené.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odkladám Váš podnet ako nedôvodný.“
18. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, v danom prípade iné orgány verejnej moci, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov v rámci im zverených kompetencií legislatívne
vymedzených. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
19. Súčasťou obsahu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy je teda právo účastníka konania na také odôvodnenie úradného rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom ochrany (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, III. ÚS 260/06,
I. ÚS 110/07, III. ÚS 2/09 a iné).
20. Po oboznámení sa s obsahom upovedomenia generálnej prokuratúry č. k. XV/3
Spr 135/12-4 zo 16. augusta 2012 ústavný súd konštatuje, že prokurátor generálnej
prokuratúry vybavujúci sťažovateľkin podnet/sťažnosť konal v medziach svojej právomoci
a v súlade predovšetkým s príslušnými ustanoveniami zákona o prokuratúre, ktoré
interpretoval a aplikoval v súlade s ich obsahom, jeho úvahy sú logické, legitímne a právne
akceptovateľné. Jeho postup bol v súlade so zákonom a ústavne konformný, po preskúmaní
ktorého ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť so sťažovateľkou namietaným porušením
ňou označených práv, čo zakladá dôvod odmietnutia sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
21. V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s právnymi závermi
generálnej prokuratúry nielen v napadnutom opatrení, ale v nadväznosti na tomuto
napadnutému opatreniu generálnej prokuratúry aj predchádzajúce opatrenia, ktorých závery
mali byť prejavom „... voľnej manipulácie s faktami...“, ústavný súd poznamenáva, že
postup generálnej prokuratúry vychádzal zo znenia § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre, keď
v poradí tretí podnet sťažovateľky a naň nadväzujúce ďalšie podnety prokurátori generálnej
prokuratúry v jej organizačných zložkách posudzovali a vyhodnotili ako opakované
podnety, ktoré neobsahovali iné sťažovateľkou deklarované skutočnosti než predošlé ňou
podané podnety, ktoré aj posudzovali v okolnostiach ňou vytýkaných právnych pochybení
v rozhodovacej činnosti a postupe iných prokurátorov generálnej prokuratúry.
22. Ústavnému súdu sa žiada poznamenať, že sťažovateľka sa aj v konaní
pred ústavným súdom (obdobne aj v konaní pred správnymi orgánmi vrátane organizačných
súčastí generálnej prokuratúry, pozn.) domáha opätovného preskúmania skutkových
okolností priestupkového konania, ktorého bola oznamovateľkou s následným docielením
vydania iného, pre ňu priaznivého rozhodnutia vo veci, než aké bolo vydané kompetentnými
správnymi orgánmi, pričom jej argumentácia je v jej podaniach/podnetoch totožná.
Predkladá v nej vlastnú verziu skutkového stavu a presadzuje vlastné hodnotiace úvahy
vzťahujúce sa na vykonané dôkazy, prípadne navrhuje vykonať podľa jej názoru ďalšie
významné dôkazy. V tejto súvislosti ústavný súd zistil preskúmajúc nielen napadnuté
opatrenie generálnej prokuratúry, ale aj tomuto opatreniu predchádzajúce, že sťažovateľkou
predostretý skutkový stav bol predmetom dôsledného právneho posúdenia nielen
kompetentných správnych orgánov v rámci priestupkového konania, ale aj samotnej
generálnej prokuratúry. Táto v niekoľkých konaniach o podnetoch, a to predovšetkým pod
sp. zn. VI/1 Gd 575/11 a sp. zn. VI/2 Gd 81/12, zhodnotila všetky relevantné skutkové
okolnosti predmetnej právnej veci z pohľadu možnej aplikácie noriem priestupkového
práva. Uvedený postup nebol ani svojvoľný, arbitrárny, resp. ústavne nekonformný, ani
nebol popretím zmyslu a účelu priestupkového konania. Rozhodnutie o tom, či ne/bude
v konečnom dôsledku vyvodená priestupkovo právna zodpovednosť obvineného
z priestupku v podobe vydaného rozhodnutia kompetentného orgánu s následným uložením
primeranej sankcie, je vo výlučnej zákonnej kompetencii orgánov priestupkového konania,
teda v danom prípade obvodného úradu, ktoré o svojom postupe rozhodujú autonómne,
odvodiac svoju právomoc od zákonného zmocnenia. Kompetencie ústavného súdu ako
nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti dané mu ústavou vylučujú jeho právomoc
k revidovaniu zákonom danej právomoci orgánov verejnej moci, a to vrátane
kompetenčných právomocí orgánov prokuratúry v konaní podľa § 31 a nasl. zákona
o prokuratúre, pokiaľ výkon tejto právomoci nebol ani svojvoľný, ani arbitrárny, a to o to
viac, že argumentácia sťažovateľky smerovala výlučne do sféry skutkových zistení, na
ktorých posúdenie/rozhodovanie o nich nie je ústavný súd z ústavy a priori povolaný.
23. V nadväznosti na uvedené ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti aj svoju
ustálenú judikatúru, podľa ktorej je súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné
orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2
a § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre), pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných
orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto podnetom (podaním)
zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej
osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu (podaniu) vyhoveli
(m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03 a III. ÚS 133/06).
24. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať
opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je
viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. novembra 2012