Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 566/2012
PDF · 181.65 KB
No categories available
I. ÚS 566/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. novembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. T., P., vo
veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 39 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a podľa čl. 30 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 CoP 44/2012 z 22. augusta 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. októbra
2012 doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 39 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj
„ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 30 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej
len „listina“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 CoP
44/2012 z 22. augusta 2012.
2. Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil takto: „Odporca - Krajský súd...
na odvolanie žalovaného - sťažovateľa - potvrdil rozsudkom č. k. 3 CoP 44/2012 z 22. 8.
2012 rozsudok prvostupňového súdu...
Prvostupňový, ale ani odvolací súd sa dôsledne neriadili ust. § 157 ods. 2 O. s. p.
Rozhodnutie súdu prvého stupňa obsahuje obsah prednesov účastníkov, avšak neobsahuje
jasné vysvetlenie, ktoré skutočnosti považuje za preukázané...
Odôvodnenie rozsudku nemožno v žiadnom prípade považovať za dostatočné. Súd sa
vôbec nezaoberal, prečo je určené výživné primerané schopnostiam, možnostiam
a majetkový pomerom žalovaného otca aj matky a prečo zodpovedá odôvodneným potrebám
maloletej, resp. aké sú odôvodnené potreby maloletej a aká je ich výška. Nedostatok
odôvodnenia rozsudku je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, pretože mu tým
bola odňatá možnosť náležité skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu
v rámci odvolania a teda možnosť riadne konať pred súdom. V tomto prípade ani
odvolaciemu súdu neprislúcha hodnotiť dôkazy, príp. obranu účastníkov, ak tak neurobí
prvostupňový súd v dôvodoch svojho rozhodnutia a napadnuté rozhodnutie musí zrušiť, aj
keby bolo vecne správne v prípade riadneho odôvodnenia. Pokiaľ odvolací súd hodnotil
dôkazy, vykonané pred súdom prvého stupňa, došlo aj k porušeniu zásady dvojinštančnosti
konania...
Odvolací súd založil svoj rozsudok aj na závere, že odporca je schopný pracovať
a dosahovať príjem. K takému záveru však prvostupňový súd nedospel. Z rozsudku
odvolacieho súdu nie je zrejmé, ako k nemu dospel. Ak rozhodol aj na základe záveru, ku
ktorému nedospel prvostupňový súd a na ktorom nebol prvostupňový rozsudok založený,
porušil zásadu dvojinštančného konania a tým aj základné právo na spravodlivé súdne
konanie...
Odvolací súd potvrdzujúcim rozhodnutím vytvoril stav, ktorý je v rozpore s čl. 39
ods. 1 Ústavy a čl. 30 ods. 2 Listiny, pretože hoci formálne je toto základné právo naplnené
tým, že dávku 62,50 € každý mesiac dostane, reálne je toto právo zrušené práve uvedenými
rozsudkami, na základe ktorých bude odkázaný na pomoc svojej matky, ktorá je
dôchodkyňou. Pritom rozsudkom bol vytvorený stav, že ani v budúcnosti nebude môcť
o zmenu takého rozsudku požiadať, pretože k zmene pomerov na strane otca, ktoré sú
predpokladom pre takéto rozhodnutie, ani reálne nemôže dôjsť. Naopak, ak by sa jeho stav
zlepšil, teda zmenili sa jeho pomery, vytvorilo by to stav pre zvýšenie výživného...
Vzhľadom na postup prvostupňového súdu, jeho rozsudok a nedostatky rozsudku, ako
aj rozsudok odvolacieho súdu, rozpory v odôvodneniach týchto rozsudkov, takéto
rozhodnutia sa javia zjavne nedôvodné, vykazujúce znaky svojvôle súdov pri hodnotení
dôkazov a rozhodovaní. Keďže súdy rozhodli o výške výživného v zjavnom rozpore s výškou
príjmu podľa rozhodnutia o priznaní dávky v hmotnej núdzi bez toho, aby bez akejkoľvek
pochybnosti boli preukázané možnosti otca tak, ako ich vyhodnotili súdy, sú závery
prvostupňového aj odvolacieho súdu neudržateľné s dôsledkom porušenia základných práv
sťažovateľa.“
3. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa M. M... domáhať sa stanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo, aby jeho vec
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo
na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy
a právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných
podmienok podľa čl. 39 ods. 2 Ústavy a právo v hmotnej núdzi na takú pomoc, aká je
nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok podľa čl. 30 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd, v konaní pred Krajským súdom v Prešove, č. k. 3 CoP 44/2012
a rozsudkom z 22. 8. 2012, porušené bolo.
Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove z 22. 8. 2012, č. k.
3 CoP 44/2012 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
Odporca je povinný zaplatiť sťažovateľovi na účet právneho zástupcu náhradu trov
právneho zastúpenia vo výške 269,60 €... do dvoch mesiacov od právoplatnosti.“
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) nebránia jeho
prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05,
I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa
prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
8. Zo sťažnosti vyplýva, že podstata kľúčovej námietky sťažovateľa spočíva
v tvrdení, že k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 39 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 30 ods. 2 listiny došlo tým, že krajský súd
nesprávne aplikoval § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku pri rozhodovaní
o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 15 C 117/2011 zo 16. februára 2012, keď potvrdil prvostupňové rozhodnutie vo veci
zvýšenia výživného na dcéru.
9. Ústavný súd v tejto súvislosti považoval za potrebné zdôrazniť, že nesprávna
interpretácia a aplikácia právnych noriem v rozhodovacej činnosti všeobecného súdu nemá
automaticky za následok porušenie ústavou garantovaných základných práv. Ústavný súd
tento záver stabilne uplatňuje vo svojej rozhodovacej činnosti, keď pri predbežnom
prerokúvaní sťažností posudzuje ich opodstatnenosť (z hľadiska existencie dôvodu na ich
odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) aj z hľadiska intenzity namietaných
pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci
a ich ústavnoprávneho rozmeru v kontexte s ich únosnosťou z hľadiska požiadaviek
na ochranu práva, ktorého porušenie sa namieta (m. m. IV. ÚS 362/08).
10. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných
súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré
zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). S odvolaním sa
na uvedenú judikatúru ústavného súdu sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie
označených práv namietaným konaním krajského súdu sp. zn. 3 CoP 44/2012 a rozsudkom
z 22. augusta 2012, treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
11. Z napadnutého rozsudku sp. zn. 3 CoP 44/2012 z 22. augusta 2012 vyplýva, že
krajský súd prvostupňový rozsudok okresného súdu sp. zn. 15 C 117/2011 zo 16. februára
2012 potvrdil vo výroku o zvýšení výživného, o dlžnom výživnom a vo výroku o trovách
konania. Sťažovateľ namietal, že krajský súd stotožnil sa so závermi súdu prvého stupňa
týkajúcich sa zvýšených výdavkov v súvislosti s nástupom navrhovateľky na strednú školu.
V podstatnom krajský súd v napadnutom rozhodnutí uviedol: „Na prejednanie podaného
odvolania odvolací súd v zmysle ust. § 214 ods. 1 písm. a) O. s. p. nariadil pojednávanie.
Mal na zreteli potrebu doplnenia dokazovania. Na nariadenom pojednávaní okrem
doplnenia a zopakovania dôkazov preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa,
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v § 212 ods. 1, 3 O. s. p.
Po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo a po zopakovaní
dôkazov, oboznámením sa s darovacou zmluvou o prevode vlastníctva bytu zo dňa 11. 5.
1998 a s lekárskou správou od MUDr. A. Dž. z 8. 8. 2012 dospel k záveru, že odvolanie
odporcu nie je dôvodné.
Posledná úprava výživného vo vzťahu k navrhovateľke bola realizovaná rozsudkom
Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 25. 5. 2007 č. k. 8 P 143/2006-36. Uvedeným
rozhodnutím bolo zvýšené výživné na mal. N. zo sumu 500 Sk mesačne na sumu 700 Sk
mesačne počnúc od 1. 12. 2006. Od uvedeného dátumu došlo k zmene pomerov
predovšetkým na strane navrhovateľky. Bez akýchkoľvek pochybností začala navštevovať
strednú školu v P., do školy dochádza z miesta bydliska (P.) a v súvislosti s dochádzkou do
školy má zvýšené výdavky na cestovnom. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými závermi
súdu prvého stupňa týkajúcimi sa zvýšených výdavkov v súvislosti s nástupom
navrhovateľky na strednú školu. Odporca v čase predchádzajúcej úpravy výživného bol
nezamestnaný, poberal iba dávky v hmotnej núdzi vo výške 5 060 Sk, v čom boli zahrnuté aj
nemocenské dávky. Nebol poberateľom dôchodkových dávok ani evidovaný v evidencii
uchádzačov o zamestnanie. Odporca aj v súčasnosti je naďalej nezamestnaný, poberá iba
dávku v hmotnej núdzi vo výške 62,50 Eur a naďalej trvá aj jeho vyživovacia povinnosť k
dcére A. vo výške 60 Eur mesačne. Aj keď otec podľa potvrdenia ošetrujúceho lekára
MUDr. A. Dž. má nepriaznivý zdravotný stav... odporcovi nebol priznaný invalidný
dôchodok, pretože na posúdenie jeho dôvodnosti a priznania mu chýbali 2 %. Napriek jeho
tvrdeniu, že dávka v hmotnej núdzi je jeho jediným zdrojom príjmu v konaní bolo zistené že
odporcovi v exekučnej veci vedenej na jeho návrh súdny exekútor vymohol pre neho sumu 5
016,06 Eur, z ktorej bola odporcovi vyplatená dňa 18. 2. 2008 suma 1 131,91 Eur a 13. 9.
2011 suma 2 047,07 Eur. Tieto prostriedky je preto potrebné považovať za príjem odporcu
v rozhodnom období. Ak odporca v odvolaní namieta, že bol iba sprostredkovateľom
pôžičky, a že uvedenú sumu požičal od pána L. nie pre seba, ale pre pani B. z exekučného
spisu Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 11 Er 86/2008 táto skutočnosť nevyplýva.
Zo zmluvy o pôžičke zo dňa 10. 1. 2007 (č. 1. 29 spisu) vyplýva, že odporca požičal O. B.
100 000 Sk. Z obsahu zmluvy vyplýva, že pri oneskorenom vrátení požičaných finančných
prostriedkov, účastníci zmluvy dohodli aj zmluvnú pokutu 100 000 Sk. Tiež bolo zistené, že
odporca v roku 2008 sa podieľal na kúpe rodinného domu, ktorého je spoluvlastníkom
(1/2). Aj keď odporca tvrdí, že jemu poskytnutý úver na kúpu rodinného domu spláca jeho
matka, starobná dôchodkyňa, odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje, že odporca pri
čerpaní úveru bol povinný banke deklarovať svoj príjem, majetkové pomery, ako aj
schopnosť splácať úver, pretože inak by mu banka úver neposkytla. Odporca v konaní tvrdí,
že nemôže pracovať zo zdravotných dôvodov, pričom nepreukázal, že by bol uznaný
práceneschopným, ani, že by z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu bol uznaný
invalidným. So zreteľom na uvedené je možno vyvodiť jediný záver, že odporca je schopný
pracovať, dosahovať príjem a riadne si plniť vyživovaciu povinnosť k navrhovateľke. K
odvolacej námietke odporcu, že súd nezohľadnil závažný fakt, že navrhovateľke daroval byt
v P., k tomu odvolací súd doplnil dokazovanie a zistil, že vychádzajúc z darovacej zmluvy o
prevode vlastníctva zo dňa 11. 5. 1998, navrhovateľke darovali byt starí rodičia zo strany
matky, pričom odporca spolu s matkou navrhovateľky len zastupovali navrhovateľku ako
obdarovanú pri spísaní darovacej zmluvy, ktorá v čase jej uzavretia bola maloletá. Teda ani
tvrdenia odporcu o darovaní bytu navrhovateľke preukázané neboli.
Majúc na zreteli predovšetkým zmenu pomerov na strane navrhovateľky odvolací súd
dospel k záveru, že je potrebné predchádzajúce rozhodnutie o výživnom zmeniť...
Vyživovaciu povinnosť odporcu treba zvýšiť. Rešpektujúc však ust. § 62 ods. 1, 2, 4, 5, § 75
ods. 1 Zákona o rodine, ktoré v dôvodoch rozhodnutia odcitoval súd prvého stupňa odvolací
súd zhodne s názorom súdu prvého stupňa dospel k záveru, že je potrebné túto vyživovaciu
povinnosť ustáliť na sumu 70 Eur mesačne. Vyhodnotením všetkých zistení jednotlivo aj
v súhrne je odvolací súd toho názoru, že poberanie dávky v hmotnej núdzi odporcom je iba
účelové a tento je schopný dosiahnuť príjem a plniť vyživovaciu povinnosť k navrhovateľke
zodpovedajúcu jeho schopnostiam, ako aj možnostiam. Odvolací súd je zhodne so záverom
súdu prvého stupňa toho názoru, že je v možnostiach a schopnostiach odporcu plniť výživné
vo výške 70 Eur mesačne, ktorú sumu považuje odvolací súd za primeranú súčasným
možnostiam a schopnostiam odporcu, veku a potrebám navrhovateľky.
Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O. s. p. rozhodnutie súdu prvého
stupňa vo výroku o zvýšení výživného a dlžnom výživnom potvrdil ako vecne správny. V tejto
súvislosti treba zdôrazniť aj tú skutočnosť, že podané odvolanie sa svojimi dôvodmi vôbec
nedotýka výšky vyčísleného dlhu na výživnom. Pri absencii takýchto odvolacích dôvodov
nebol odvolací súd oprávnený ani povinný v tomto výroku rozhodnutie súdu prvého stupňa
bližšie preskúmavať...“
12. Sťažovateľ namieta voči rozsudku krajského súdu, že nezohľadnil jeho
insolventnosť a zdravotný stav. V dôsledku toho sťažovateľ tvrdil, že rozsudky okresného
súdu a krajského súdu „... sa javia zjavne nedôvodné, vykazujúce znaky svojvôle súdov pri
hodnotení dôkazov a rozhodovaní“. Podľa názoru ústavného súdu z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia krajského súdu (bod 11) jasne vyplýva, prečo bolo potrebné
napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdiť. Dôvody potvrdenia rozsudku súdu prvého
stupňa uvedené v rozhodnutí krajského súdu možno považovať z ústavného hľadiska
za dostatočné a relevantné. Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu ich možno rozumne
zahrnúť pod znenie a zmysel hmotnoprávnych a procesných právnych noriem aplikovaných
v danej veci.
13. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by závery
krajského súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavné neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak nezlučiteľné so sťažovateľom označenými právami.
14. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že
z argumentácie sťažovateľa a obsahu listín pripojených k sťažnosti nevyplýva možnosť
opačného záveru pri prerokovaní sťažnosti v merite veci. Z uvedeného dôvodu odmietol
sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú
neopodstatnenosť.
15. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
16. Ústavný súd v závere poznamenáva, že sťažovateľ má právo podať na okresnom
súde podľa § 78 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov návrh na zmenu rozhodnutia o výživnom, ak sa
zmenia pomery.
17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho
významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. novembra 2012