Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 575/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. novembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. Š., M., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného

Advokátskou kanceláriou M., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát JUDr. P. E., ktorou

namietal porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2

a základného práva na súdnu ochranu podľa ,

práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a 2 a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost

20/2012 zo 6. júna 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2012

doručená sťažnosť M. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na osobnú slobodu podľa (ďalej

len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva

na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 a 3 písm. a) dohovoru postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 6. júna 2012.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Prezídia

Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru západ, oddelenia

vyšetrovania ČVS: PPZ-133/BOK-Z-2008 z 15. novembra 2011 bolo proti sťažovateľovi

vznesené obvinenie pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny

podľa , zločin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej

pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1, 3, 5, 6 a 7

, ako aj obzvlášť závažné zločiny. Okrem sťažovateľa bolo týmto

uznesením vznesené obvinenie ďalším osobám.

Uznesením sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu Pezinok,

pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „Špecializovaný súd“) sp. zn. 89/2011

z 18. novembra 2011 bol sťažovateľ spolu s ďalšími štyrmi obvinenými vzatý do väzby

z dôvodov podľa a lehota väzby začala plynúť

u sťažovateľa od 15. novembra 2011. Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry“)

podal 15. mája 2012 návrh na predĺženie väzby u sťažovateľa, ako aj ostatných obvinených.

Sťažovateľ podal na Špecializovanom súde 24. mája 2012 žiadosť o prepustenie

z väzby na slobodu. Uznesením sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného súdu

sp. zn. 42/2012 z 24. mája 2012 (ďalej len „uznesenie špecializovaného súdu z 24. mája

2012“) nebola predĺžená lehota väzby u sťažovateľa a ani u ostatných obvinených.

Špecializovaný súd zároveň zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu.

Proti tomuto rozhodnutiu, pokiaľ ide o výrok o nepredĺžení lehoty väzby sťažovateľa

a ostatných obvinených, podal prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry sťažnosť.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 6. júna 2012 (ďalej len „napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu“) bolo uznesenie Špecializovaného súdu z 24. mája 2012

zrušené vo výroku, ktorým nebola predĺžená lehota väzby sťažovateľa. Najvyšší súd

predĺžil lehotu trvania väzby sťažovateľa do 15. októbra 2012. Rovnako bola väzba

predĺžená aj ostatným spoluobvineným.

3. Sťažovateľ napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu vyčíta predovšetkým

nedostatky v dôkladnom odôvodnení opodstatnenosti ďalšieho trvania jeho väzby. Najvyšší

súd podľa sťažovateľa neuviedol konkrétne skutočnosti, z ktorých by jasne vyplývala

potreba ďalšieho trvania tzv. kolúznej väzby sťažovateľa podľa § 71 ods. 1 písm. b)

. V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol:

„To, že Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí subsumuje pod konkrétne skutočnosti

charakter, povahu, plánovitosť, organizovanosť a sofistikovanosť trestnej činnosti, ktorá mi

je kladená za vinu, je len všeobecným konštatovaním bez uvedenia konkrétnych zistení,

na základe ktorých dospel súd k prijatiu predmetných tvrdení a následne k prijatiu záveru

o dôvodnosti kolúznej väzby.“

Sťažovateľ nepovažoval za dostatočnú ani argumentáciu najvyššieho súdu, v zmysle

ktorej mala dôvodnosť jeho väzby vyplynúť z výpovede chránenej svedkyne či iných

obvinených. Tieto osoby vo svojich výpovediach poukazovali na kolúzne správanie

sťažovateľa v minulosti. Podľa sťažovateľa tieto výpovede nemôžu poskytnúť dostatočný

dôkaz o obave, že sťažovateľ by mohol konať spôsobom uvedeným v § 71 ods. 1 písm. b)

, pretože tieto osoby sú buď obvinené, alebo v konaní vystupujú ako

spolupracujúci svedkovia. Preto podľa sťažovateľa existuje reálny predpoklad, že tieto

osoby môžu vypovedať v neprospech ďalších obvinených, aby sa tak vyhli trestnému

postihu, ktorý im tiež hrozí.

Podľa sťažovateľa „Spôsob, akým sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

v prejednávanom prípade nevysporiadal s odôvodnením zákonných dôvodov väzby, nabáda

posudzovať celé rozhodnutie ako nadmieru všeobecné, tézovité a po materiálnej stránke

nepochybne arbitrárne. Z môjho konania ako ani z iných konkrétnych skutočností

nevyplýva obava, že budem konať kolúznym spôsobom.

Ďalej dávam do pozornosti Ústavného súdu, že v súčasnej dobe boli už v trestnej veci

vypočutí všetci obvinení až na obv. M. Š. a takmer všetci svedkovia, bolo vykonané

rozsiahle dokazovanie formou iných dôkazných prostriedkov. Z doterajšieho vyšetrovania

nijako nevyplynulo, že by som konal kolúznym spôsobom v čase, keď som nebol vo väzbe,

resp. že tu existuje dôvodná obava, že budem pokračovať v páchaní trestnej činnosti po

mojom prepustení na slobodu. Z uvedeného dôvodu je preto úvaha súdu, že mojím

prepustením z väzby bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného

konania, len ničím nepodložená hypotéza, ktorá sa nezakladá na žiadnych konkrétnych

skutočnostiach a v rozhodnutí súdu nie je dostatočne zdôvodnená s poukazom na fakty, v

súlade s možnosťou riadneho preskúmania skutočností, na základe ktorých a akým

spôsobom súd dospel k rozhodnutiu.“.

Za ďalší nedostatok považuje sťažovateľ skutočnosť, že najvyšší súd sa

v napadnutom uznesení podľa neho nevysporiadal s podmienkou v zmysle § 76 ods. 2

, teda že jeho prepustením na slobodu bude zmarené alebo podstatne

sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Sťažovateľ považuje argumentáciu

najvyššieho súdu týkajúcu sa tejto podmienky za všeobecnú a nedostatočnú.

Sťažovateľ v závere sťažnosti poukazuje tiež na porušenie zásady kontradiktórnosti

trestného konania v súvislosti s rozhodovaním najvyššieho súdu o predĺžení lehoty jeho

väzby. Porušenie vidí sťažovateľ konkrétne v tom, že mu nebolo umožnené oboznámiť sa

so sťažnosťou prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry proti uzneseniu Špecializovaného

súdu z 24. mája 2012, ktorým nebola predĺžená lehota väzby sťažovateľa, a vyjadriť sa

k nej. Týmto postupom mal najvyšší súd porušiť jeho právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru, resp. základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

.

4. Sťažovateľ v závere navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal na ďalšie

konanie a následne o nej rozhodol týmto nálezom:

„1. Postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 06.06.2012

pod sp. zn.: , boli porušené základné práva M. Š., nar. ... v ..., trv. bytom ...,

ul. ..., garantované čl.5, ods. 1, písm. c), ods. 2 a čl. 6 ods. 1, ods. 3, písm. a) Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd a a . ods. 1

Slovenskej republiky.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 06.06.2012 pod sp. zn.:

sa zrušuje.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy konania k rukám

advokáta JUDr. P. E. z Advokátskej kancelárie M., s. r. o., so sídlom ..., B., IČO : ... zap.

v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava 1, vl. ..., odd. ..., a to do 15 dní

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

7. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom...

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 2 dohovoru každý, kto je zatknutý, musí byť bez meškania

a v jazyku, ktorému rozumie, oboznámený s dôvodmi svojho zatknutia a s každým

obvinením proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, musí

byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou

a dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu.

8. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo v prípade sťažovateľa posúdiť, či

napadnutým uznesením najvyššieho súdu a jeho postupom mohlo dôjsť k porušeniu

základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu zaručeného v ,

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v , práva na slobodu

a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) a 2 dohovoru a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) dohovoru.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 a 3 písm. a) dohovoru postupom najvyššieho súdu

9. Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, vidí porušenie týchto

práv v postupe najvyššieho súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého uznesenia,

pretože mu nebolo umožnené oboznámiť sa s obsahom sťažnosti prokurátora úradu

špeciálnej prokuratúry proti uzneseniu Špecializovaného súdu z 24. mája 2012 a ani sa k nej

vyjadriť. Tento fakt sťažovateľ považuje za porušenie zásady kontradiktórnosti trestného

konania. Sťažovateľ v tejto súvislosti cituje viaceré rozhodnutia Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vzťahujúce sa na ochranu práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 dohovoru. Konkrétne sťažovateľ zvýrazňuje oprávnenie: „... byť

upovedomený o všetkých dôkazoch podaných súdu“ (Meftah proti Francúzsku), alebo aby

„... každá strana občianskeho (trestného) súdneho konania mala primeranú možnosť

obhajovať svoju záležitosť pred súdom...“ (Szwabowicz proti Švédsku).

V prvom rade ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že napadnutým

uznesením najvyššieho súdu bolo rozhodnuté o sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej

prokuratúry proti uzneseniu Špecializovaného súdu z 24. mája 2012, ktorým nebola

predĺžená lehota väzby sťažovateľa a ostatných spoluobvinených. Najvyšší súd napadnutým

uznesením zrušil uvedené uznesenie z 24. mája 2012 a predĺžil lehotu trvania väzby

sťažovateľa do 15. októbra 2012, t. j. je výsledkom konania a rozhodnutia o väzbe [§ 72

ods. 1 písm. d) ]. Týmto uznesením tak nebolo rozhodované vo veci

samej, teda o vine a treste, resp. o trestnom obvinení.

10. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že pokiaľ ide o sťažovateľom namietané

porušenie základného práva zaručeného v , ústavný súd vo svojej

judikatúre opakovane konštatoval (napr. , , ), že ide

o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu

ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné

ustanovenie a 5 , ktoré je vo vzťahu k v pomere

špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného

práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia

osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie

spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto

sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17

ods. 2 a 5 o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie .

Sťažovateľ sa domáhal tiež ochrany práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a)

dohovoru. Ústavný súd aj v tomto prípade poznamenáva, že konania všeobecných súdov,

ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami

o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru.

Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu práv

zaručených v čl. 6 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich

ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Ústavný súd v tomto smere poukazuje aj na stabilnú

rozhodovaciu prax ESĽP, podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr.

rozsudok ESĽP de Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – § 77

etc.).

Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Tento článok dohovoru

sa teda zásadne nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide

o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna

úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť (napr.

). To napokon vyplýva aj zo sťažovateľom citovaných rozhodnutí ESĽP k čl. 6

dohovoru, z ktorých obsahu je zrejmé, že sa nepochybne vzťahujú na trestné konanie,

no v štádiu rozhodovania vo veci samej, t. j. o vine a trestne obvineného.

11. Preto tým, že sťažovateľovi nebola doručená sťažnosť prokurátora úradu

špeciálnej prokuratúry proti uzneseniu Špecializovaného súdu z 24. mája 2012, resp.

postupom najvyššieho súdu, ktorého výsledkom bolo napadnuté uznesenie, nemohlo dôjsť

k porušeniu práv sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) dohovoru a ani jeho základného

práva podľa , ktorých ochrany sa sťažovateľ v tejto časti sťažnosti

domáhal. Za týchto okolností neexistuje vecná súvislosť medzi postupom či následne

vydaným napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým bola väzba sťažovateľa

predĺžená, a namietaným porušením označených článkov a dohovoru. Sťažnosť

sťažovateľa je v tejto časti zjavne neopodstatnená, čo je dôvodom na to, aby ju ústavný súd

odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa .

2. K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného

v a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v

písm. c) a 2 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

12. Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci

nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa

obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách,

pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá by bola arbitrárna

alebo zjavne neopodstatnená (, , , ).

13. Uznesením Špecializovaného súdu z 24. mája 2012 nebolo vyhovené návrhu

prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry na predĺženie lehoty väzby sťažovateľa a jeho

väzba sa nepredĺžila. Okrem toho bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie

z väzby na slobodu a tiež nebol prijatý sľub sťažovateľa na nahradenie jeho väzby. Proti

tomuto rozhodnutiu podal sťažnosť prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry, ktorý navrhol,

aby najvyšší súd zrušil uznesenie Špecializovaného súdu z 24. mája 2012 v celom rozsahu

a predĺžil lehotu väzby u sťažovateľa a aj ostatných obvinených o 6 mesiacov, t. j.

do 15. decembra 2012. Najvyšší súd napadnutým uznesením vyhovel sťažnosti prokurátora

úradu špeciálnej prokuratúry a predĺžil lehotu trvania väzby sťažovateľa, ako aj ostatných

obvinených, avšak iba do 15. októbra 2012, teda o 4 mesiace.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol:

„Najvyšší súd dospel tiež k záveru, že rozhodnutie prvostupňového súdu

o nepredlžení lehoty trvania väzby u obvinených bolo nesprávne. Majúc na zreteli

špecifickú funkciu väzby ako prostriedku „ultima ratio" pre zabezpečenie obvinených v

rámci trestného konania, ako aj rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva a

tiež Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, po

zvážení všetkých okolností v danom prípade musel prisvedčiť námietkam prokurátora, že

prepustením obvinených z väzby na slobodu by aj naďalej hrozila reálna obava zo zmarenia

účelu trestného konania, ktorým je v zmysle náležité zistenie skutkového stavu

a spravodlivé potrestanie páchateľov pri rešpektovaní základných práv a slobôd.

V tomto štádiu trestného konania aj naďalej trvá jeden z materiálnych dôvodov

väzby, a to podozrenie zo spáchania trestného činu. Najvyšší súd zistil, rovnako ako súd

prvého stupňa, že trestné stíhanie obvinených pre skutky, pre ktoré im bolo vznesené

obvinenie, sa vedie dôvodne, lebo tieto majú znaky skutkových podstát vyššie

špecifikovaných trestných činov; existuje aj dôvodné podozrenie, že tieto skutky spáchali

(spolu s ďalšími obvinenými osobami) všetci vyššie uvedení obvinení.

Tieto závery sú aktuálne v terajšej situácii, ale rozhodnutie o vine či nevine

obvinených však bude predmetom ďalšieho dokazovania v prebiehajúcom trestnom konaní,

pričom orgány činné v trestnom konaní a súd sú povinné s rovnakou starostlivosťou

objasňovať okolnosti svedčiace proti obvineným ako aj okolnosti svedčiace v ich prospech.

Okrem podozrenia ako jedného z predpokladov vzatia obvinených do väzby je

v posudzovanej veci v súčasnom štádiu trestného konania splnená aj ďalšia základná

materiálna podmienka, a to existencia väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b/ Tr.

por. Tieto skutočnosti vyplývajú z doposiaľ zabezpečených dôkazov (výpovede chránenej

svedkyne Z. S., ale aj spoluobvinených – P., S.),- z výpovedí ktorých vyplýva reálna obava,

že po prepustení obvinených na slobodu budú títo pôsobiť nielen na nevypočutých svedkov,

ale najmä sa budú snažiť zastrašovať jednotlivých spoluobvinených, aby si tak zabezpečili

alibi. V tejto súvislosti je však potrebné prihliadnuť aj na fakt, že kolúzna väzba predstavuje

oproti ďalším dôvodom väzby (preventívna, úteková) ten najvážnejší zásah do základných

práv, avšak aj v tomto štádiu trestného konania prevyšuje obava zo zmarenia trestného

konania pred právom obvinených na osobnú slobodu. Na druhej strane, ako to nakoniec

vyplýva aj zo sťažnosti prokurátora, že totiž štádium prípravného konania je už v podstate

na konci vyšetrovania, teda že po plánovaných výsluchoch niektorých svedkov -

pracovníkov Č., pristúpi vyšetrovateľ v zmysle k sprístupneniu spisu

oprávneným osobám na preštudovanie a k následnému vypracovaniu príslušného návrhu

pre prokurátora.

Po zvážení všetkých okolností Najvyšší súd dospel k záveru, že k tomu nebude

potrebný taký dlhý časový úsek, ako požadoval vo svojom návrhu prokurátor, a preto

na základe jeho sťažnosti podanej v neprospech obvinených rozhodol o kratšom obmedzení

osobnej slobody obvineným väzbou, majúc ale na zreteli aj rozhodnutie č. 12 uverejnené

v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2012;

lehotu väzby u všetkých obvinených preto predĺžil o 4 mesiace, teda do 15. októbra 2012.

Vo vzťahu k sťažovateľom namietanej absencii konkrétnych skutočností, ktoré by

odôvodňovali ďalšie trvanie väzby sťažovateľa, najvyšší súd uviedol:

«Výklad pojmu „konkrétna skutočnosť“ je vecou súdu, ktorý na základe skutkových

okolností a dôkaznej situácie v konkrétnej trestnej veci posúdi, či vzatie obvineného

do väzby je opatrením nevyhnutným na dosiahnutie účelu trestného konania a či tento účel

nemožno dosiahnuť inak. V posudzovanej veci tieto konkrétne skutočnosti zakladajúce

u obvinených dôvod kolúznej väzby vyplývajú z povahy a charakteru trestnej činnosti, ktorá

mala byť páchaná plánovité a organizovane po dlhšiu dobu a mali z nej plynúť vysoké

finančné zisky, ako aj vyznačujúca sa vysokou mierou sofistikovanosti. Ani záver o tom, že

už boli svedkovia vypočutí, a teda odpadol dôvod kolúznej väzby, nemožno považovať

za absolútny. Pre tento dôvod väzby nie je podstatné, či tieto osoby už boli vypočuté alebo

ešte nie. Aj po ich vypočutí obava môže naďalej trvať, nehovoriac o tom, že v súčasnosti sú

jednotliví obvinení umiestnení v rôznych ústavoch na výkon väzby a po ich prepustení

na slobodu možno dôvodne predpokladať, že budú .pôsobiť nielen na svedkov, ale aj

na spoluobvinených, aby si tak zabezpečili alibi.»

14. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol, prečo považoval

uznesenie Špecializovaného súdu z 24. mája 2012 o nepredĺžení lehoty väzby sťažovateľa

(a ďalších spoluobvinených) za nesprávne. Najvyšší súd zároveň vyhodnotil splnenie

všetkých zákonom požadovaných podmienok na predĺženie lehoty väzby, ktoré považoval

za riadne naplnené. Najvyšší súd zistil rovnako ako Špecializovaný súd, že skutky, pre ktoré

sa vedie trestné stíhanie, boli spáchané, že tieto majú znaky trestných činov a zároveň

existuje dôvodné podozrenie, že ich spáchal sťažovateľ a ďalší spoluobvinení.

Existenciu väzobného dôvodu podľa

(tzv. kolúzna väzba) odvodil najvyšší súd z dosiaľ zabezpečených dôkazov. Na rozdiel

od sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd uviedol aj konkrétne skutočnosti

zakladajúce dôvod kolúznej väzby u sťažovateľa a ďalších spoluobvinených. Sú nimi

povaha a charakter závažnej trestnej činnosti, jej organizované páchanie po dlhšiu dobu

a vysoký finančný zisk, ktorý z nej pre obvinených, a teda aj sťažovateľa mal plynúť.

O pozornom prístupe najvyššieho súdu svedčí aj vyjadrenie v napadnutom uznesení, že

prípravné konanie je na konci a po vykonaní plánovaných výsluchoch konkrétnych svedkov

pristúpi vyšetrovateľ v zmysle k sprístupneniu spisu oprávneným

osobám na preštudovanie a následne k vypracovaniu príslušného návrhu pre prokurátora.

Najvyšší súd preto dospel k záveru, že lehotu väzby sťažovateľa a ostatných

spoluobvinených nie je potrebné predĺžiť až o 6 mesiacov, ako to požadoval prokurátor

úradu špeciálnej prokuratúry v sťažnosti, ale iba o 4 mesiace (t. j. do 15. októbra 2012).

15. Z uvedeného preto vyplýva, že najvyšší súd dal primeranú odpoveď na všetky

pre rozhodnutie o väzbe relevantné otázky. Odôvodnenie preto nemožno považovať

za všeobecné, tézovité či arbitrárne, ako to uvádza sťažovateľ.

Keďže úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných

rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú

znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd,

nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno

pokladať za udržateľné. A práve aj v tomto smere sa napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

javí ako akceptovateľné.

Z tohto hľadiska treba považovať pozbavenie osobnej slobody sťažovateľa, resp.

predĺženie lehoty jeho väzby za zákonné, pretože sa udialo v súlade s konaním ustanoveným

v zákone, na základe rozhodnutia príslušného súdu a z dôvodov uvedených v zákone.

Ústavný súd preto konštatuje, že najvyšší súd v napadnutom uznesení uplatnil

ústavne akceptovateľný a udržateľný výklad príslušných ustanovení .

Zároveň ústavný súd nezistil, že by ich uplatnenie vo veci sťažovateľa mohlo vyvolať

účinky nezlučiteľné s či dohovorom. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym

názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli najvyššieho súdu a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

16. Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel

k záveru, že v danom prípade nemohlo napadnutým uznesením najvyššieho súdu dôjsť

k porušeniu základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa

a ani jeho práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) a 2 dohovoru,

preto ju odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd sa nezaoberal

ďalšími návrhmi sťažovateľa, keďže tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti

vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2012