Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)I. ÚS 583/2012
PDF · 216.33 KB
No categories available
I. ÚS 583/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
28. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť L. R., Š., zastúpeného advokátom
JUDr. L. Š., Č., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1,
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Všeobecnej deklarácie ľudských práv postupom
Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 87/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť L. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. septembra 2012 doručená sťažnosť L. R., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom JUDr. L. Š., Č., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl.
17 ods. 1 a 2 Všeobecnej deklarácie ľudských práv (ďalej len „deklarácia“) postupom
Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co
87/2012.
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:
„Ako sťažovateľ som… podal návrh o absolútnu neplatnosť právneho úkonu vedenej
na Okresnom súde v Galante pod č. k. 25C/367/2008…
Meritom... návrhu je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, pričom návrhom
sme žiadali určiť, že nehnuteľnosti... patria do dedičstva po nebohom MUDr. J. R. nar. ... a
zomr. ... Dôvodom podania tohto návrhu je, že môj právny predchodca MUDr. J. R. tieto
nehnuteľnosti spolu s ďalšími predal kúpnou zmluvou zo dňa 1. 2. 1979 Československému
štátu zastúpenému Okresným národným výborom v G. za kúpnu cenu 208.982,- Sk, avšak
táto zmluva bola uzatvorená v tiesni za nevýhodných podmienok a pod nátlakom zo strany
S. v zmysle ponuky č. 241/1979...
V predmetnej veci bol vynesený rozsudok OS v Galante č. 25C/367/2008-367 zo dňa
13. 12. 2010... v ktorom súd rozhodol tak, že... návrh zamietol...
Proti... rozsudku som podal... odvolanie... v ktorom som namietal, že súd dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo malo za následok, že rozhodnutie súdu vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia, pričom podstatným dôvodom pre podanie tohto
odvolania bola tá skutočnosť, že súd neplatnosť právneho úkonu podľa § 37 OZ subsumoval
ako relatívnu neplatnosť, hoci v skutočnosti sa jedná o absolútnu neplatnosť právneho
úkonu.
Krajský súd v Trnave rozsudkom č. 9Co/87/2012-419 zo dňa 10. 7. 2012 rozhodol
o odvolaní tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa... potvrdil...
V... ust. § 37 ods. 1 OZ sú stanovené základné náležitosti týkajúce sa vôle a jeho
prejavu, ktoré sú potrebné pre platnosť právnych úkonov. Pokiaľ tomu tak nie je a právny
úkon niektorú z týchto náležitostí nespĺňa, teda ide o vadu vôle (právny úkon nebol učinený
slobodne a vážne), síce takýto úkon vznikol a existuje, avšak je neplatný.
V týchto prípadoch ide o absolútne neplatnosť právnych úkonov...
Okresný súd Galanta v rozsudku apeluje aj na tú skutočnosť, že v čase uzatvorenia
uvedenej kúpnej zmluvy sa nevyžadoval súhlas MNV...
Za podstatnú považujem... skutočnosť, že v roku 1979, t. j. v čase uzatvorenia kúpnej
zmluvy platilo ustanovenie § 490 ods. 2 Občianskeho zákonníka... Pre zmluvy o prevode
budovy, ktoré sú v súkromnom vlastníctve a pre zmluvu o prevode alebo najmä
poľnohospodárskeho (lesného) pozemku, je potrebný súhlas Okresného národného výboru.
Inak sa na zmluvne prevody veci, ktoré sú predmetom súkromného vlastníctva, sa
primerane vzťahujú primerane ustanovenia § 134.
Znenie tohto ustanovenia § 490 ods. 2 OZ ako je vyššie citované bolo menené až
s účinnosťou od 1. 4. 1983...“
Sťažovateľ ďalej cituje nálezy ústavného súdu a judikáty Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), z ktorých vyplýva, že neuplatnenie si
nároku v reštitučnom konaní neznamená, že sa nemožno domáhať ochrany vlastníckych
práv podľa predpisov občianskeho práva.
Sťažovateľ tiež poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžr 105/2011,
ktorý rozhodol v obdobnej veci tak, že kúpnu zmluvu uzatvorenú bez súhlasu okresného
národného výboru považoval za neplatnú.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo sťažovateľa L. R., nar. ..., tr. bytom: Š. na súdnu a inú právnu
ochranu zaručenú v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, na prerokovanie bez zbytočných prieťahov,
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, čl. 17 ods. 1 Všeobecnej deklarácie
ľudských práv a slobôd a svojvoľného zbavenia majetku a čl. 17 ods. 2 Všeobecnej
deklarácie ľudských práv a slobôd, postupom Krajského súdu v Trnave vo veci vedenej pod
č. k. 9 Co 87/2012 porušené bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje ako protiústavný rozsudok Krajského súdu
v Trnave č. k. 9Co/87/2012-419 zo dňa 10. 7. 2012 a vec vracia Krajskému súdu v Trnave
na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Sťažovateľovi L. R. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- €,
ktoré je Krajský súd v Trnave povinný zaplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
Krajský súd Trnava je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa
vo výške 323,50 € (za 2 úkony právnej pomoci /prevzatie, príprava zastúpenia, podanie
sťažnosti – jeden úkon á 127,16 € + 7,63 € režijný paušál + 20 % DPH vo výške 26,96 €/),
priamo na účet právneho zástupcu JUDr. L. Š...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie
rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne
neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie
poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania
sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak
na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení
alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd
navrhovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a jednak tiež na základe
argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05,
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a podľa čl. 17 ods. 1 a 2 deklarácie postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 9 Co 87/2012.
Porušenie uvedených základných a iných práv vidí sťažovateľ v tom, že krajský súd
a aj Okresný súd Galanta (ďalej len „okresný súd“) rozhodli nesprávne, keď okresný súd
rozsudkom č. k. 25 C 367/2008-367 z 13. decembra 2010 (ďalej len „rozsudok okresného
súdu“) a krajský súd rozsudkom č. k. 9 Co 87/2012-419 z 10. júla 2012 (ďalej len „rozsudok
krajského súdu“), ktorým rozsudok okresného súdu potvrdil, posúdili kúpnu zmluvu
z 1. februára 1979 (ďalej len „kúpna zmluva“) uzatvorenú medzi právnym predchodcom
sťažovateľa a československým štátom ako platnú napriek tomu, že podľa § 37 ods. 1
Občianskeho zákonníka je absolútne neplatná, lebo nebola uzatvorená slobodne, pričom
súdy posúdili túto neplatnosť ako neplatnosť relatívnu napriek tomu, že ide o neplatnosť
absolútnu, a tiež nie je platná preto, lebo k nej nebol daný súhlas okresného národného
výboru, ktorý v čase uzatvárania predmetnej kúpnej zmluvy bol podmienkou jej platnosti.
V nadväznosti na citovaný výňatok z odôvodnenia napadnutého rozsudku ústavný
súd upriamuje pozornosť na § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),
podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody, čo urobil aj krajský súd.
K námietkam sťažovateľa, že kúpna zmluva je neplatná podľa § 37 ods. 1
Občianskeho zákonníka, pričom ide o neplatnosť absolútnu, a nie relatívnu, zaujal
stanovisko v odôvodnení svojho rozsudku už okresný súd a uviedol: „V tomto konaní
nebolo preukazované, že by bola zmluva absolútne neplatná z dôvodov uvedených v § 37 až
§ 40 Obč. zákonníka vyššie citovaných. Právny úkon nie jej urobený slobodne (nedostatok
slobody vôle), ak účastník koná pod nedovoleným nátlakom za strany druhého účastníka,
alebo aj zo strany tretej osoby, ak o tom druhý účastník vedel a aj to využil. Takýmto
nátlakom môže byť priame fyzické donútenie alebo bezprávna vyhrážka. Pri fyzickom
donútení je vôľa konajúceho účastníka nahradená vôľou donucovateľa. Bezprávna
(protiprávna) vyhrážka je psychické donútenie takej intenzity, že vzbudzuje dôvodný strach
u konajúceho účastníka. Upozornenie na možnosť vyvlastnenia nehnuteľnosti
v spoločenskom záujme nie je možné hodnotiť v danom prípade o bezprávnu vyhrážku. Je
potrebné prisvedčiť odporcovi, že na základe napadnutej zmluvy nadobudol kupujúci
vlastníctvo k majetku uvedenému v zmluve za ktorý aj riadne zaplatil v celom rozsahu
a podľa znaleckého odhadu. Je možné pripustiť, že právny úkon na strane predávajúceho
bol vykonaný v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, čiže by mohlo ísť o relatívne
neplatný právny úkon (§ 49 a OZ). Uplatnenie si nárokov z tohto relatívne neplatného
právneho úkonu, ako majetkové právo, podlieha premlčaniu v lehote 3 rokov (§ 101
a nasl. OZ). Práve s poukazom na toto zákonné ustanovenie bolo možné v súlade so
zákonom č. 87/1991 Zb. uplatniť si právne nároky z relatívne neplatného právneho úkonu
(§ 6 ods. 1, písm. g/) v lehote 6 mesiacov od 1. 4. 1991 u povinnej osoby a v lehote 1 roka
od účinnosti zákona na súde. Obe tieto lehoty sú prepadné a už dávno pred podaním tohto
návrhu uplynuli.“
Je zrejmé, že z rozsudku okresného súdu nevyplýva, že by okresný súd posúdil
namietanú neplatnosť kúpnej zmluvy z dôvodov podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka
ako neplatnosť relatívnu, ako to sťažovateľ v sťažnosti uvádza. Kúpnu zmluvu posudzoval
z hľadiska absolútnej neplatnosti podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, avšak dospel
k záveru, že bola uzatvorená slobodne, a tento svoj názor dostatočne odôvodnil.
Krajský súd vo svojom rozsudku okrem iného uvádza: „Čo sa týka tvrdenia
absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy z dôvodu existencie bezprávnej vyhrážky resp. tiesne
a nátlaku súd prvého stupňa dospel k záveru, že toto nebolo preukázané. Upozornenie
na možnosť vyvlastnenia nehnuteľnosti v spoločenskom záujme nie je možné hodnotiť
v danom prípade ako bezprávnu vyhrážku. Na základe napadnutej zmluvy nadobudol
kupujúci vlastníctvo k majetku uvedenému v zmluve, za ktorý aj riadne zaplatil v celom
rozsahu podľa vyhotoveného znaleckého posudku. Pokiaľ by bolo možné dospieť
k právnemu záveru, že na strane predávajúceho bol úkon vykonaný v tiesni za nápadne
nevýhodných podmienok, toto by sa vzťahovalo pod neplatnosť relatívnu podľa ustanovenia
§ 49a Občianskeho zákonníka a uplatnenie si nárokov z tohto relatívne neplatného
právneho úkonu ako majetkové právo podlieha premlčaniu v lehote 3 rokov podľa
ustanovenia § 101 a nasledujúce Občianskeho zákonníka.
S poukazom na citované zákonné ustanovenie bolo možné v súlade so zákonom
č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách uplatniť si právne nároky z relatívne
neplatného právneho úkonu v lehote 6 mesiacov od 01. 04. 1991 u povinnej osoby a v lehote
1 roka od účinnosti zákona na súde. Obe tieto lehoty sú prepadne a to pred podaním tohto
návrhu. Zároveň prihliadol na skutočnosť, že súd o reštitučnom návrhu navrhovateľa už
právoplatne rozhodol a nie je možné posudzovať dôvody určenia neplatnosti zmluvy
v zmysle ustanovení zákona č. 87/1991 Zb...
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a celého obsahu spisového
materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav,
na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne
právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite, podrobne odôvodnil. Odvolací súd sa v celom
rozsahu stotožňuje s napadnutým rozhodnutím súdu prvého stupňa i s jeho odôvodnením
v súvislosti so návrhu zamietnutím vo veci samej a v podrobnostiach na neho poukazuje.
Podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.“
Vo svojej doterajšej judikatúre v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP ústavný súd
zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno
posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09),
pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že
odvolací súd poukázal práve na citovanú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu
a v plnom rozsahu sa stotožnil s jeho tam vyjadreným právnym názorom a odôvodnením,
t. j. postupoval v súlade s § 219 ods. 2 OSP.
Vo vzťahu k ďalšej námietke sťažovateľa, že kúpna zmluva je neplatná, pretože
chýbal súhlas okresného národného výboru, ústavný súd poukazuje na ďalšiu časť
odôvodnenia rozsudku krajského súdu, kde je uvedené: „Predmetom konania je ustálenie
režimu prevodu nehnuteľnosti, ktoré mal právny predchodca navrhovateľa previesť kúpnou
zmluvou zo dňa 01. 02. 1979 Československému štátu zastúpenému Okresným národným
výborom v G. Navrhovateľ v konaní odvodzuje návrh na určenie, že nehnuteľnosti patria do
dedičstva po MUDr. J. R. od neplatnosti kúpnej zmluvy pre rozpor so zákonom. Predbežnou
otázkou je teda ustálenie skutočnosti, či kúpna zmluva bola úkonom platným. Súd prvého
stupňa vo svojom odôvodnení precízne a právne správne odôvodnil svoje závery spejúce k
určeniu, že kúpna zmluva bola platná a vlastníctvo tak riadne prešlo na nadobúdateľa,
odvolací súd len na umocnenie presvedčivosti právnej argumentácie poukazuje na ustálenú
judikatúru Najvyššieho súdu ČR, ktorá vychádza zo spoločného právneho základu (právna
úprava jedného spoločného štátu z obdobia totožného s prejednávanou vecou, napr.
rozsudok NS ČR č. k. 22Cdo 91/2000 zo dňa 23. 01. 2002, rozsudok NS ČR č. k. 22Cdo
122/2001 zo dňa 02. 09. 2002). Po účinnosti novely Občianskeho zákonníka č. 131/1982 Zb.
(t. j. po 01. 04. 1983) k zmluve o prevode poľnohospodárskeho pozemku do socialistického
vlastníctva uzavretého v roku 1979, nebolo podľa ust. § 507a a § 490 ods. 2 potrebné
udelenie súhlasu ONV. Vzhľadom k tomuto nemohla ani nastúpiť zákonná domnienka o
odstúpení účastníkov od zmluvy podľa ust. § 47 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení
uvedenej novely. Podľa ust. § 490 ods. 2 veta tretia Občianskeho zákonníka v znení platnom
v dobe uzavretia predmetnej zmluvy zo dňa 07.06.1979, teda v znení pred novelou
vykonanou zák. č. 131/1982 Zb., k zmluve o prevode budovy, ktorá je v súkromnom
vlastníctve a k zmluve o prevode nájmu poľnohospodárskeho (lesného) pozemku je potrebný
súhlas okresného národného výboru. Novelou vykonanou zák. č. 131/1982 Zb. bolo toto
ustanovenie zmenené tak, že k zmluve o prevode budovy, ktorá je v súkromnom vlastníctve a
k zmluve o prevode alebo nájme poľnohospodárskeho (lesného) pozemku je potrebný súhlas
národného výboru, pokiaľ nejde o prevod do socialistického spoločenského vlastníctva.
Podľa ust. § 507a ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení uvedenej novely, pokiaľ nie je
uvedené inak, riadia sa ustanoveniami tohto zákona aj právne vzťahy vzniknuté v dobe od
01. 04. 1964 do 01. 04. 1983. Uvedené ustanovenie zakotvilo tzv. pravú retroaktivitu zákona
č. 131/1982 Zb. tak, že na vzťahy medzi účastníkmi bolo možné naďalej aplikovať ust. § 490
ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení tejto novely. Pravá spätná pôsobnosť sa vzťahovala
i na ust. § 47 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého platí, že pokiaľ zákon
ustanoví, že v zmluve je potrebné rozhodnutie príslušného orgánu, je zmluva účinná týmto
rozhodnutím.“
Z rozsudku krajského súdu jednoznačne vyplýva, že krajský súd sa taktiež
vysporiadal aj s druhou námietkou sťažovateľa týkajúcou sa tvrdenia o potrebe súhlasu
okresného národného výboru ako podmienke platnosti kúpnej zmluvy.
Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že sťažnosť je zjavne
neopodstatnená. Sťažovateľ polemizuje s právnymi závermi okresného súdu i krajského
súdu a trvá na svojich námietkach, ktoré uviedol už v odvolaní proti rozsudku okresného
súdu. Stavia tak ústavný súd do pozície ďalšej prieskumnej inštancie v systéme
všeobecného súdnictva. Táto úloha však ústavnému súdu neprináleží. Úlohou ústavného
súdu je poskytovať ochranu základným právam a slobodám, ktoré sú chránené ústavou
a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, a skúmať tak, či
napadnutým rozsudkom krajského súdu neboli porušené základné a iné práva, ktoré
sťažovateľ v sťažnosti namieta.
Na základe sťažnosti sťažovateľa ústavný súd posúdil rozsudok krajského súdu
a dospel k záveru, že základné a iné práva sťažovateľa, ktorých porušenie namieta, neboli
porušené. Krajský súd, resp. okresný súd sa námietkami, ktoré sú predmetom sťažnosti,
zaoberali a odôvodnenie rozhodnutia opreli o konkrétne ustanovenia Občianskeho
zákonníka a právne závery rozsudkov okresného súdu a krajského súdu sú v súlade
so zisteným skutkovým stavom.
Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na rôzne rozhodnutia ústavného súdu a Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), z ktorých vyplýva, že popri nároku
na vydanie veci podľa reštitučných predpisov nie je vylúčené uplatniť si nárok na ochranu
vlastníckeho práva žalobami na vydanie veci, resp. na určenie vlastníctva, je potrebné
uviesť, že ako z rozsudku okresného súdu vyplýva, sťažovateľ, resp. jeho právni
predchodcovia si nárok na vydanie vecí, ktoré boli predmetom konania, uplatnili už
v reštitučnom konaní, v ktorom neboli úspešní. Žalobu sťažovateľa však okresný súd
a krajský súd nezamietli z dôvodu, že si mal svoje nároky uplatniť v súlade s reštitučnými
predpismi, resp. že si ich už uplatnil, ale preto, že kúpnu zmluvu, ktorou nadobudol
československý štát vlastníctvo k nehnuteľnostiam, neposúdili ako neplatnú na rozdiel od
právneho názoru, ktorý prezentuje sťažovateľ.
Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia
základných práv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že najvyšší súd rozhodol v obdobnej veci
týkajúcej sa neplatnosti kúpnej zmluvy podľa § 39 Občianskeho zákonníka odlišne, je
potrebné uviesť, že ústavnému súdu primárne neprislúcha zjednocovať
in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve
najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc
zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01). Preto aj v prípadoch, ak všeobecné
súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe
vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže zaujatie stanovísk
k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho
súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. novembra 2012