Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 583/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

28. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť L. R., Š., zastúpeného advokátom

JUDr. L. Š., Č., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1,

a , podľa Listiny

základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Všeobecnej deklarácie ľudských práv postupom

Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť L. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. septembra 2012 doručená sťažnosť L. R., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. L. Š., Č., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1, a (ďalej len „“) a podľa

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl.

17 ods. 1 a 2 Všeobecnej deklarácie ľudských práv (ďalej len „deklarácia“) postupom

Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co

87/2012.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:

„Ako sťažovateľ som… podal návrh o absolútnu neplatnosť právneho úkonu vedenej

na Okresnom súde v Galante pod č. k. …

Meritom... návrhu je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, pričom návrhom

sme žiadali určiť, že nehnuteľnosti... patria do dedičstva po nebohom MUDr. J. R. nar. ... a

zomr. ... Dôvodom podania tohto návrhu je, že môj právny predchodca MUDr. J. R. tieto

nehnuteľnosti spolu s ďalšími predal kúpnou zmluvou zo dňa 1. 2. 1979 Československému

štátu zastúpenému Okresným národným výborom v G. za kúpnu cenu 208.982,- Sk, avšak

táto zmluva bola uzatvorená v tiesni za nevýhodných podmienok a pod nátlakom zo strany

S. v zmysle ponuky č. 241/1979...

V predmetnej veci bol vynesený rozsudok OS v Galante č. -367 zo dňa

13. 12. 2010... v ktorom súd rozhodol tak, že... návrh zamietol...

Proti... rozsudku som podal... odvolanie... v ktorom som namietal, že súd dospel

k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo malo za následok, že rozhodnutie súdu vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia, pričom podstatným dôvodom pre podanie tohto

odvolania bola tá skutočnosť, že súd neplatnosť právneho úkonu podľa subsumoval

ako relatívnu neplatnosť, hoci v skutočnosti sa jedná o absolútnu neplatnosť právneho

úkonu.

Krajský súd v Trnave rozsudkom č. -419 zo dňa 10. 7. 2012 rozhodol

o odvolaní tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa... potvrdil...

V... ust. sú stanovené základné náležitosti týkajúce sa vôle a jeho

prejavu, ktoré sú potrebné pre platnosť právnych úkonov. Pokiaľ tomu tak nie je a právny

úkon niektorú z týchto náležitostí nespĺňa, teda ide o vadu vôle (právny úkon nebol učinený

slobodne a vážne), síce takýto úkon vznikol a existuje, avšak je neplatný.

V týchto prípadoch ide o absolútne neplatnosť právnych úkonov...

Okresný súd Galanta v rozsudku apeluje aj na tú skutočnosť, že v čase uzatvorenia

uvedenej kúpnej zmluvy sa nevyžadoval súhlas MNV...

Za podstatnú považujem... skutočnosť, že v roku 1979, t. j. v čase uzatvorenia kúpnej

zmluvy platilo ustanovenie ... Pre zmluvy o prevode

budovy, ktoré sú v súkromnom vlastníctve a pre zmluvu o prevode alebo najmä

poľnohospodárskeho (lesného) pozemku, je potrebný súhlas Okresného národného výboru.

Inak sa na zmluvne prevody veci, ktoré sú predmetom súkromného vlastníctva, sa

primerane vzťahujú primerane ustanovenia § 134.

Znenie tohto ustanovenia ako je vyššie citované bolo menené až

s účinnosťou od 1. 4. 1983...“

Sťažovateľ ďalej cituje nálezy ústavného súdu a judikáty Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), z ktorých vyplýva, že neuplatnenie si

nároku v reštitučnom konaní neznamená, že sa nemožno domáhať ochrany vlastníckych

práv podľa predpisov občianskeho práva.

Sťažovateľ tiež poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. ,

ktorý rozhodol v obdobnej veci tak, že kúpnu zmluvu uzatvorenú bez súhlasu okresného

národného výboru považoval za neplatnú.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa L. R., nar. ..., tr. bytom: Š. na súdnu a inú právnu

ochranu zaručenú v SR, na prerokovanie bez zbytočných prieťahov,

podľa a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo

vlastniť majetok podľa SR, Všeobecnej deklarácie

ľudských práv a slobôd a svojvoľného zbavenia majetku a čl. 17 ods. 2 Všeobecnej

deklarácie ľudských práv a slobôd, postupom Krajského súdu v Trnave vo veci vedenej pod

č. k. porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje ako protiústavný rozsudok Krajského súdu

v Trnave č. k. -419 zo dňa 10. 7. 2012 a vec vracia Krajskému súdu v Trnave

na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Sťažovateľovi L. R. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- €,

ktoré je Krajský súd v Trnave povinný zaplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

Krajský súd Trnava je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa

vo výške 323,50 € (za 2 úkony právnej pomoci /prevzatie, príprava zastúpenia, podanie

sťažnosti – jeden úkon á 127,16 € + 7,63 € režijný paušál + 20 % DPH vo výške 26,96 €/),

priamo na účet právneho zástupcu JUDr. L. Š...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každú sťažnosť predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie

rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne

neopodstatnené“. Týmto v záujme účelnosti a procesnej ekonómie

poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania

sťažnosti ( ) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak

na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení

alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd

navrhovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a jednak tiež na základe

argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (, , ,

, ).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1, , a podľa listiny a práv podľa

dohovoru a podľa čl. 17 ods. 1 a 2 deklarácie postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. .

Porušenie uvedených základných a iných práv vidí sťažovateľ v tom, že krajský súd

a aj Okresný súd Galanta (ďalej len „okresný súd“) rozhodli nesprávne, keď okresný súd

rozsudkom č. k. -367 z 13. decembra 2010 (ďalej len „rozsudok okresného

súdu“) a krajský súd rozsudkom č. k. -419 z 10. júla 2012 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu“), ktorým rozsudok okresného súdu potvrdil, posúdili kúpnu zmluvu

z 1. februára 1979 (ďalej len „kúpna zmluva“) uzatvorenú medzi právnym predchodcom

sťažovateľa a československým štátom ako platnú napriek tomu, že podľa § 37 ods. 1

je absolútne neplatná, lebo nebola uzatvorená slobodne, pričom

súdy posúdili túto neplatnosť ako neplatnosť relatívnu napriek tomu, že ide o neplatnosť

absolútnu, a tiež nie je platná preto, lebo k nej nebol daný súhlas okresného národného

výboru, ktorý v čase uzatvárania predmetnej kúpnej zmluvy bol podmienkou jej platnosti.

V nadväznosti na citovaný výňatok z odôvodnenia napadnutého rozsudku ústavný

súd upriamuje pozornosť na (ďalej len „OSP“),

podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody, čo urobil aj krajský súd.

K námietkam sťažovateľa, že kúpna zmluva je neplatná podľa § 37 ods. 1

, pričom ide o neplatnosť absolútnu, a nie relatívnu, zaujal

stanovisko v odôvodnení svojho rozsudku už okresný súd a uviedol: „V tomto konaní

nebolo preukazované, že by bola zmluva absolútne neplatná z dôvodov uvedených v § 37 až

§ 40 Obč. zákonníka vyššie citovaných. Právny úkon nie jej urobený slobodne (nedostatok

slobody vôle), ak účastník koná pod nedovoleným nátlakom za strany druhého účastníka,

alebo aj zo strany tretej osoby, ak o tom druhý účastník vedel a aj to využil. Takýmto

nátlakom môže byť priame fyzické donútenie alebo bezprávna vyhrážka. Pri fyzickom

donútení je vôľa konajúceho účastníka nahradená vôľou donucovateľa. Bezprávna

(protiprávna) vyhrážka je psychické donútenie takej intenzity, že vzbudzuje dôvodný strach

u konajúceho účastníka. Upozornenie na možnosť vyvlastnenia nehnuteľnosti

v spoločenskom záujme nie je možné hodnotiť v danom prípade o bezprávnu vyhrážku. Je

potrebné prisvedčiť odporcovi, že na základe napadnutej zmluvy nadobudol kupujúci

vlastníctvo k majetku uvedenému v zmluve za ktorý aj riadne zaplatil v celom rozsahu

a podľa znaleckého odhadu. Je možné pripustiť, že právny úkon na strane predávajúceho

bol vykonaný v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, čiže by mohlo ísť o relatívne

neplatný právny úkon ( a ). Uplatnenie si nárokov z tohto relatívne neplatného

právneho úkonu, ako majetkové právo, podlieha premlčaniu v lehote 3 rokov (§ 101

a nasl. ). Práve s poukazom na toto zákonné ustanovenie bolo možné v súlade so

uplatniť si právne nároky z relatívne neplatného právneho úkonu

(§ 6 ods. 1, písm. g/) v lehote 6 mesiacov od 1. 4. 1991 u povinnej osoby a v lehote 1 roka

od účinnosti zákona na súde. Obe tieto lehoty sú prepadné a už dávno pred podaním tohto

návrhu uplynuli.“

Je zrejmé, že z rozsudku okresného súdu nevyplýva, že by okresný súd posúdil

namietanú neplatnosť kúpnej zmluvy z dôvodov podľa

ako neplatnosť relatívnu, ako to sťažovateľ v sťažnosti uvádza. Kúpnu zmluvu posudzoval

z hľadiska absolútnej neplatnosti podľa , avšak dospel

k záveru, že bola uzatvorená slobodne, a tento svoj názor dostatočne odôvodnil.

Krajský súd vo svojom rozsudku okrem iného uvádza: „Čo sa týka tvrdenia

absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy z dôvodu existencie bezprávnej vyhrážky resp. tiesne

a nátlaku súd prvého stupňa dospel k záveru, že toto nebolo preukázané. Upozornenie

na možnosť vyvlastnenia nehnuteľnosti v spoločenskom záujme nie je možné hodnotiť

v danom prípade ako bezprávnu vyhrážku. Na základe napadnutej zmluvy nadobudol

kupujúci vlastníctvo k majetku uvedenému v zmluve, za ktorý aj riadne zaplatil v celom

rozsahu podľa vyhotoveného znaleckého posudku. Pokiaľ by bolo možné dospieť

k právnemu záveru, že na strane predávajúceho bol úkon vykonaný v tiesni za nápadne

nevýhodných podmienok, toto by sa vzťahovalo pod neplatnosť relatívnu podľa ustanovenia

a uplatnenie si nárokov z tohto relatívne neplatného

právneho úkonu ako majetkové právo podlieha premlčaniu v lehote 3 rokov podľa

ustanovenia a nasledujúce .

S poukazom na citované zákonné ustanovenie bolo možné v súlade so zákonom

č. o mimosúdnych rehabilitáciách uplatniť si právne nároky z relatívne

neplatného právneho úkonu v lehote 6 mesiacov od 01. 04. 1991 u povinnej osoby a v lehote

1 roka od účinnosti zákona na súde. Obe tieto lehoty sú prepadne a to pred podaním tohto

návrhu. Zároveň prihliadol na skutočnosť, že súd o reštitučnom návrhu navrhovateľa už

právoplatne rozhodol a nie je možné posudzovať dôvody určenia neplatnosti zmluvy

v zmysle ustanovení ..

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a celého obsahu spisového

materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav,

na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne

právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite, podrobne odôvodnil. Odvolací súd sa v celom

rozsahu stotožňuje s napadnutým rozhodnutím súdu prvého stupňa i s jeho odôvodnením

v súvislosti so návrhu zamietnutím vo veci samej a v podrobnostiach na neho poukazuje.

Podľa , odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody.“

Vo svojej doterajšej judikatúre v nadväznosti na ústavný súd

zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane (m. m. , , , ),

pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že

odvolací súd poukázal práve na citovanú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu

a v plnom rozsahu sa stotožnil s jeho tam vyjadreným právnym názorom a odôvodnením,

t. j. postupoval v súlade s .

Vo vzťahu k ďalšej námietke sťažovateľa, že kúpna zmluva je neplatná, pretože

chýbal súhlas okresného národného výboru, ústavný súd poukazuje na ďalšiu časť

odôvodnenia rozsudku krajského súdu, kde je uvedené: „Predmetom konania je ustálenie

režimu prevodu nehnuteľnosti, ktoré mal právny predchodca navrhovateľa previesť kúpnou

zmluvou zo dňa 01. 02. 1979 Československému štátu zastúpenému Okresným národným

výborom v G. Navrhovateľ v konaní odvodzuje návrh na určenie, že nehnuteľnosti patria do

dedičstva po MUDr. J. R. od neplatnosti kúpnej zmluvy pre rozpor so zákonom. Predbežnou

otázkou je teda ustálenie skutočnosti, či kúpna zmluva bola úkonom platným. Súd prvého

stupňa vo svojom odôvodnení precízne a právne správne odôvodnil svoje závery spejúce k

určeniu, že kúpna zmluva bola platná a vlastníctvo tak riadne prešlo na nadobúdateľa,

odvolací súd len na umocnenie presvedčivosti právnej argumentácie poukazuje na ustálenú

judikatúru Najvyššieho súdu ČR, ktorá vychádza zo spoločného právneho základu (právna

úprava jedného spoločného štátu z obdobia totožného s prejednávanou vecou, napr.

rozsudok NS ČR č. k. zo dňa 23. 01. 2002, rozsudok NS ČR č. k. 22Cdo

122/2001 zo dňa 02. 09. 2002). Po účinnosti novely

(t. j. po 01. 04. 1983) k zmluve o prevode poľnohospodárskeho pozemku do socialistického

vlastníctva uzavretého v roku 1979, nebolo podľa ust. § 507a a § 490 ods. 2 potrebné

udelenie súhlasu ONV. Vzhľadom k tomuto nemohla ani nastúpiť zákonná domnienka o

odstúpení účastníkov od zmluvy podľa ust. v znení

uvedenej novely. Podľa ust. veta tretia v znení platnom

v dobe uzavretia predmetnej zmluvy zo dňa 07.06.1979, teda v znení pred novelou

vykonanou , k zmluve o prevode budovy, ktorá je v súkromnom

vlastníctve a k zmluve o prevode nájmu poľnohospodárskeho (lesného) pozemku je potrebný

súhlas okresného národného výboru. Novelou vykonanou bolo toto

ustanovenie zmenené tak, že k zmluve o prevode budovy, ktorá je v súkromnom vlastníctve a

k zmluve o prevode alebo nájme poľnohospodárskeho (lesného) pozemku je potrebný súhlas

národného výboru, pokiaľ nejde o prevod do socialistického spoločenského vlastníctva.

Podľa ust. v znení uvedenej novely, pokiaľ nie je

uvedené inak, riadia sa ustanoveniami tohto zákona aj právne vzťahy vzniknuté v dobe od

01. 04. 1964 do 01. 04. 1983. Uvedené ustanovenie zakotvilo tzv. pravú retroaktivitu zákona

č. tak, že na vzťahy medzi účastníkmi bolo možné naďalej aplikovať ust.

ods. 2 v znení tejto novely. Pravá spätná pôsobnosť sa vzťahovala

i na ust. a , podľa ktorého platí, že pokiaľ zákon

ustanoví, že v zmluve je potrebné rozhodnutie príslušného orgánu, je zmluva účinná týmto

rozhodnutím.“

Z rozsudku krajského súdu jednoznačne vyplýva, že krajský súd sa taktiež

vysporiadal aj s druhou námietkou sťažovateľa týkajúcou sa tvrdenia o potrebe súhlasu

okresného národného výboru ako podmienke platnosti kúpnej zmluvy.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že sťažnosť je zjavne

neopodstatnená. Sťažovateľ polemizuje s právnymi závermi okresného súdu i krajského

súdu a trvá na svojich námietkach, ktoré uviedol už v odvolaní proti rozsudku okresného

súdu. Stavia tak ústavný súd do pozície ďalšej prieskumnej inštancie v systéme

všeobecného súdnictva. Táto úloha však ústavnému súdu neprináleží. Úlohou ústavného

súdu je poskytovať ochranu základným právam a slobodám, ktoré sú chránené

a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, a skúmať tak, či

napadnutým rozsudkom krajského súdu neboli porušené základné a iné práva, ktoré

sťažovateľ v sťažnosti namieta.

Na základe sťažnosti sťažovateľa ústavný súd posúdil rozsudok krajského súdu

a dospel k záveru, že základné a iné práva sťažovateľa, ktorých porušenie namieta, neboli

porušené. Krajský súd, resp. okresný súd sa námietkami, ktoré sú predmetom sťažnosti,

zaoberali a odôvodnenie rozhodnutia opreli o konkrétne ustanovenia Občianskeho

zákonníka a právne závery rozsudkov okresného súdu a krajského súdu sú v súlade

so zisteným skutkovým stavom.

Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na rôzne rozhodnutia ústavného súdu a Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), z ktorých vyplýva, že popri nároku

na vydanie veci podľa reštitučných predpisov nie je vylúčené uplatniť si nárok na ochranu

vlastníckeho práva žalobami na vydanie veci, resp. na určenie vlastníctva, je potrebné

uviesť, že ako z rozsudku okresného súdu vyplýva, sťažovateľ, resp. jeho právni

predchodcovia si nárok na vydanie vecí, ktoré boli predmetom konania, uplatnili už

v reštitučnom konaní, v ktorom neboli úspešní. Žalobu sťažovateľa však okresný súd

a krajský súd nezamietli z dôvodu, že si mal svoje nároky uplatniť v súlade s reštitučnými

predpismi, resp. že si ich už uplatnil, ale preto, že kúpnu zmluvu, ktorou nadobudol

československý štát vlastníctvo k nehnuteľnostiam, neposúdili ako neplatnú na rozdiel od

právneho názoru, ktorý prezentuje sťažovateľ.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia

základných práv (m. m. , ).

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že najvyšší súd rozhodol v obdobnej veci

týkajúcej sa neplatnosti kúpnej zmluvy podľa odlišne, je

potrebné uviesť, že ústavnému súdu primárne neprislúcha zjednocovať

in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve

najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc

zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov (mutatis mutandis ). Preto aj v prípadoch, ak všeobecné

súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe

vidieť porušenie , resp. dohovoru, keďže zaujatie stanovísk

k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho

súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2012