Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 249/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra

2012 prerokoval sťažnosť V. T., T., a sťažnosť K. Z., K., zastúpených advokátom Mgr. B.

Š. B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. zo 16. januára 2012 a sp. zn. zo

6. februára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. T. a sťažnosť K. Z. o d m i e t a pre ich neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla

2012 doručená sťažnosť V. T. (vedená pod sp. zn. ) a 28. mája 2012

sťažnosť K. Z. (vedená pod sp. zn. ; ďalej aj „sťažovateľky“), ktorými

namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 16. januára 2012 a sp. zn.

zo 6. februára 2012.

2. Sťažnosti sťažovateliek boli prijaté na ďalšie konanie uzneseniami

sp. zn. zo 14. júna 2012 a sp. zn. zo 6. júna 2012.

3. Uznesením pléna ústavného súdu č. k. PLs. -5 z 20. júna 2012 boli

predmetné sťažnosti spojené na spoločné konanie, ktoré je ďalej vedené pod

sp. zn. .

4. Pri zabezpečovaní podkladov na rozhodnutie veci (konkrétne vyžiadaním súdneho

spisu Okresného súdu Bratislava III týkajúceho sa veci K. Z.) bolo listom predsedu tohto

súdu sp. zn. Spr. 3421/2012 z 24. septembra 2012 ústavnému súdu oznámené:

„Listom zo dňa 11. 7. 2012 žiadate o zapožičanie spisu Okresného

súdu Bratislava III sp. zn. .

Uvedený spis Vám do dnešného dňa nemôžem zaslať, nakoľko tento bol predložený

spolu s mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora sp. zn. VI/1 Pz 491/12 dňa

20. augusta 2012 najvyššiemu súdu SR na rozhodnutie o mimoriadnom dovolaní.“

5. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)

listom č. k. VI/1 Pz 374/12-16 z 26. novembra 2012 ústavnému súdu oznámila:

„Na list z 20. novembra 2012 č. k. -41, ktorým ste požiadali o podanie

informácie o stave konania o podnete V. T., Vám oznamujem, že na základe podnetu V. T.

generálny prokurátor 23. novembra 2012 podal pod č. k. VI/1 Pz 374/11-10 mimoriadne

dovolanie proti rozsudku Krajského súdu Bratislava zo 16. januára 2012 č. k. 15 Co

194/1011-222.“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

8. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) (, ). Zásada

subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do

právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

().

9. Podstatou námietok sťažovateliek je právne posúdenie postupu a následných

rozhodnutí krajského súdu najmä z hľadiska rešpektovania ich základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie (bod 1), v dôsledku porušenia

ktorých sa domáhali ako v konaní pred ústavným súdom, tak aj podaním podnetu

na podanie mimoriadneho dovolania zrušenia týchto rozhodnutí, ktorým podnetom bolo

generálnou prokuratúrou vyhovené a v oboch prípadoch bolo podané mimoriadne

dovolanie.

10. Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon

na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je

sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

11. Podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) považuje ústavný súd v danom čase

za dostatočne účinný právny prostriedok ochrany základných práv sťažovateliek

poskytnutých im zákonom.

12. Ak sa za danej situácie (body 4, 5 až 11) domáhali sťažovateľky svojich práv

jednak na najvyššom súde prostredníctvom mimoriadneho dovolania podaného generálnou

prokuratúrou a zároveň aj na ústavnom súde, museli byť sťažnosti odmietnuté pre ich

predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namietali, bude

rozhodovať najvyšší súd.

13. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ), že

v prípade podania opravného prostriedku (riadneho, resp. mimoriadneho) a súbežne podanej

ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto

opravnom prostriedku. Pritom lehota na podanie ústavnej sťažnosti bude v danom prípade

(po rozhodnutí najvyšším súdom) považovaná za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu.

14. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd opätovne zaoberal spĺňaním

podmienok konania o predmetných sťažnostiach a vzhľadom na novozistené skutočnosti

(body 4 a 5) sa podanými sťažnosťami meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio

temporis ich odmietol ako neprípustné pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25

ods. 2 .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2012