Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 249/2012
PDF · 131.47 KB
No categories available
I. ÚS 249/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra
2012 prerokoval sťažnosť V. T., T., a sťažnosť K. Z., K., zastúpených advokátom Mgr. B.
Š. B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 15 Co 194/2011 zo 16. januára 2012 a sp. zn. 6 Co 257/2011 zo
6. februára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. T. a sťažnosť K. Z. o d m i e t a pre ich neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla
2012 doručená sťažnosť V. T. (vedená pod sp. zn. I. ÚS 249/2012) a 28. mája 2012
sťažnosť K. Z. (vedená pod sp. zn. IV. ÚS 317/2012; ďalej aj „sťažovateľky“), ktorými
namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Co 194/2011 zo 16. januára 2012 a sp. zn.
6 Co 257/2011 zo 6. februára 2012.
2. Sťažnosti sťažovateliek boli prijaté na ďalšie konanie uzneseniami
sp. zn. IV. ÚS 317/2012 zo 14. júna 2012 a sp. zn. I. ÚS 249/2012 zo 6. júna 2012.
3. Uznesením pléna ústavného súdu č. k. PLs. ÚS 3/2012-5 z 20. júna 2012 boli
predmetné sťažnosti spojené na spoločné konanie, ktoré je ďalej vedené pod
sp. zn. I. ÚS 249/2012.
4. Pri zabezpečovaní podkladov na rozhodnutie veci (konkrétne vyžiadaním súdneho
spisu Okresného súdu Bratislava III týkajúceho sa veci K. Z.) bolo listom predsedu tohto
súdu sp. zn. Spr. 3421/2012 z 24. septembra 2012 ústavnému súdu oznámené:
„Listom zo dňa 11. 7. 2012 I. ÚS 249/2012 žiadate o zapožičanie spisu Okresného
súdu Bratislava III sp. zn. 16 C 121/2010.
Uvedený spis Vám do dnešného dňa nemôžem zaslať, nakoľko tento bol predložený
spolu s mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora sp. zn. VI/1 Pz 491/12 dňa
20. augusta 2012 najvyššiemu súdu SR na rozhodnutie o mimoriadnom dovolaní.“
5. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)
listom č. k. VI/1 Pz 374/12-16 z 26. novembra 2012 ústavnému súdu oznámila:
„Na list z 20. novembra 2012 č. k. I. ÚS 249/2012-41, ktorým ste požiadali o podanie
informácie o stave konania o podnete V. T., Vám oznamujem, že na základe podnetu V. T.
generálny prokurátor 23. novembra 2012 podal pod č. k. VI/1 Pz 374/11-10 mimoriadne
dovolanie proti rozsudku Krajského súdu Bratislava zo 16. januára 2012 č. k. 15 Co
194/1011-222.“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
8. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada
subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do
právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané
9. Podstatou námietok sťažovateliek je právne posúdenie postupu a následných
rozhodnutí krajského súdu najmä z hľadiska rešpektovania ich základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie (bod 1), v dôsledku porušenia
ktorých sa domáhali ako v konaní pred ústavným súdom, tak aj podaním podnetu
na podanie mimoriadneho dovolania zrušenia týchto rozhodnutí, ktorým podnetom bolo
generálnou prokuratúrou vyhovené a v oboch prípadoch bolo podané mimoriadne
dovolanie.
10. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon
na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je
sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
11. Podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) považuje ústavný súd v danom čase
za dostatočne účinný právny prostriedok ochrany základných práv sťažovateliek
poskytnutých im zákonom.
12. Ak sa za danej situácie (body 4, 5 až 11) domáhali sťažovateľky svojich práv
jednak na najvyššom súde prostredníctvom mimoriadneho dovolania podaného generálnou
prokuratúrou a zároveň aj na ústavnom súde, museli byť sťažnosti odmietnuté pre ich
predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namietali, bude
rozhodovať najvyšší súd.
13. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 358/09), že
v prípade podania opravného prostriedku (riadneho, resp. mimoriadneho) a súbežne podanej
ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto
opravnom prostriedku. Pritom lehota na podanie ústavnej sťažnosti bude v danom prípade
(po rozhodnutí najvyšším súdom) považovaná za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu.
14. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd opätovne zaoberal spĺňaním
podmienok konania o predmetných sťažnostiach a vzhľadom na novozistené skutočnosti
(body 4 a 5) sa podanými sťažnosťami meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio
temporis ich odmietol ako neprípustné pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2012