Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 609/2012
PDF · 190.76 KB
No categories available
I. ÚS 609/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
12. decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B.,
zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., Advokátska kancelária F., s. r. o., B., vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6 CoE 26/2012 z 27. júna 2012
v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Levice sp. zn. 7 Er 230/2008
z 8. septembra 2011, postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9 CoE 83/2012
z 22. júna 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Levice
sp. zn. 7 Er 427/2007 zo 14. júna 2011 a postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre
sp. zn. 26 CoE 59/2012 z 26. júna 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu
Levice sp. zn. 7 Er 528/2006 z 22. júna 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 12050/2012,
Rvp 12506/2012 a sp. zn. Rvp 12508/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej
vedené pod sp. zn. Rvp 12050/2012.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli
30. augusta 2012 a 10. septembra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14
dohovoru postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 6 CoE 26/2012 z 27. júna 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu
Levice (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 Er 230/2008 z 8. septembra 2011, postupom
a uznesením krajského súdu sp. zn. 9 CoE 83/2012 z 22. júna 2012 v spojení s postupom a
uznesením okresného súdu sp. zn. 7 Er 427/2007 zo 14. júna 2011 a postupom a uznesením
krajského súdu sp. zn. 26 CoE 59/2012 z 26. júna 2012 v spojení s postupom a uznesením
okresného súdu sp. zn. 7 Er 528/2006.
2. Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla
na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úver, ktorý boli títo povinní vrátiť podľa
podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Keďže dlžníci dobrovoľne nezaplatili svoj dlh,
tieto sa stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednaní v zmluvách o úvere
obsahujúcich aj rozhodcovskú doložku bolo sťažovateľkou začaté rozhodcovské konanie
pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Rozhodcovské rozsudky súdu sa stali
exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného
okresným súdom začal nútený výkon rozhodnutí, t. j. exekúciu. V priebehu exekučného
konania okresný súd svojím uznesením sp. zn. 7 Er 230/2008 z 8. septembra 2011,
sp. zn. 7 Er 427/2007 zo 14. júna 2011 a uznesením sp. zn. 7 Er 528/2006 z 22. júna 2012
exekúcie zastavil. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky svojimi rozhodnutiami
sp. zn. 6 CoE 26/2012 z 27. júna 2012, sp. zn. 9 CoE 83/2012 z 22. júna 2012
a sp. zn. 26 CoE 59/2012 z 26. júna 2012 potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové
rozhodnutia ako vecne správne.
3. Sťažovateľka vo svojich sťažnostiach napadla právne závery okresného súdu
a krajského súdu a vytkla im ich nesprávnosť z hľadiska právneho posúdenia relevantných
hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú
právnu vec.
3.1 Podľa sťažovateľky okresný súd porušil jej základné právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
tým, že v napadnutom rozhodnutí rozhodol nad rámec zverenej právomoci, rozhodol bez
návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, svojím postupom jej ako
účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav
a nevykonal náležité dokazovanie a svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho
právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva. Sťažovateľka
predovšetkým namieta, že všeobecný súd, ktorý koná ako súd exekučný, nie je oprávnený
vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci (revízny
postup), a ak právny poriadok upravuje nástroje právnej kontroly a zodpovednostné
mechanizmy ochrany práv subjektov, nemôže ich nahrádzať vlastnou činnosťou. Poukázala
predovšetkým na právoplatnosť rozhodcovských rozsudkov. Podľa tvrdení sťažovateľky
tým, že exekučný súd konal nad rámec zverenej právomoci, porušil princíp legality a zásadu
začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania i právo na spravodlivý súdny proces,
čím došlo k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy, čl. 14 dohovoru, ako aj čl. 20 ods. 1 ústavy
a čl. 1 dodatkového protokolu.
3.2 Krajský súd podľa tvrdení sťažovateľky v bode 1 označené práva porušil
predovšetkým tým, že nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité
dokazovanie a svoje rozhodnutie založil na skutočnostiach, ktorých existencia nebola
dokázaná, pričom svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho
posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva.
4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom a napadnutými
rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy
a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu, zruší napadnuté
rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie,
prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.
5. Podaním doručeným ústavnému súdu 15. novembra 2012 sťažovateľka doplnila
sťažnosti o argumentáciu, že všeobecné súdy v napadnutých konaniach porušili jej základné
právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie odňatím možnosti konať
pred súdom, a to v dôsledku zastavenia exekučného konania, ktoré zákon č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov neumožňuje.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu,
ako aj k namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom
a napadnutými uzneseniami okresného súdu
8. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta,
sa sťažovateľka môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov
nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným
štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
9. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny
opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto bolo sťažnosti v tejto časti
potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, tak ako v iných obdobných sťažnostiach sťažovateľky doručených
ústavnému súdu (napr. rozhodnutím sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012).
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu
postupom a napadnutými uzneseniami krajského súdu
10. Zo sťažností vyplýva, že napadnutými rozhodnutiami (pozri I. časť odôvodnenia
tohto rozhodnutia, pozn.) krajský súd potvrdil rozhodnutia okresného súdu o zastavení
exekúcií.
Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty (námietky) sťažovateľky
týkajúce sa najmä právomocí všeobecných súdov, spôsobilosti exekučných titulov,
posúdenia zmlúv o úvere, ich obsahu a náležitostí ako zmlúv „v zmysle zákona
o spotrebiteľských úveroch“ a iné sú v podstate totožné s jej argumentmi, ktoré použila
v stovkách sťažností, o ktorých už ústavný súd v minulosti rozhodol tak, že ich vo vzťahu
k odvolacím súdom odmietol ako zjavne neopodstatnené (napr. sp. zn. III. ÚS 242/2011
z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 379/2011
zo 7. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012), keď v odôvodnení týchto
rozhodnutí (okrem iného) uviedol, že považuje za ústavne akceptovateľný právny názor
odvolacích súdov, že nespôsobilý exekučný titul (rozhodcovský rozsudok) je dôvodom
na zastavenie exekučného konania, že tieto súdy aplikovali na vec sa vzťahujúce všeobecne
záväzné právne predpisy (zákony) podľa ich obsahu a rozhodli aj v zmysle ustálenej
judikatúry formulovanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky (rozsudok
sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997),
a teda že rozhodnutie odvolacieho súdu nezasahuje neprípustným spôsobom do práv
sťažovateľky, porušenie ktorých namietala. Keďže dôvody odmietnutia analogických
sťažností sú sťažovateľke dobre známe, ústavný súd ich v danom prípade nepovažoval
za potrebné duplicitne citovať a sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
11. Ústavný súd ďalej konštatuje, že je zarážajúce, že sťažovateľka, ktorá je právne
zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, nerešpektuje zákon o ústavnom súde,
a napriek viacerým upozorneniam (napr. I. ÚS 283/2012, III. ÚS 328/2012,
III. ÚS 329/2012 a iné) naďalej predkladá také sťažnosti, ktoré neobsahujú náležitosti
ustanovené citovaným zákonom. V posudzovanom prípade síce sťažovateľka v petite
sťažností označila rozhodnutia krajského súdu, ktorými malo dôjsť k porušeniu jej
označených práv, a zároveň na úvodnej strane svojich sťažností uvádza ako prílohy
„dokumenty podľa textu“, no napriek tomu ústavnému súdu (okrem splnomocnenia) žiadne
písomné podklady nedoručila, v sťažnostiach dokonca ani neidentifikovala osoby dlžníkov.
Keďže nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podaní sťažovateľov
ústavný súd nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti, sťažnosti sťažovateľky
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj z dôvodu nesplnenia zákonom
predpísaných náležitostí.
12. Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomu rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2012