Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 567/2012
PDF · 229.26 KB
No categories available
II. ÚS 567/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti K., s. r. o., S., zastúpenej advokátom Mgr.
T. A., S., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská
Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 27/2011 a jeho rozsudkom č. k. 13 C 27/2011-
107 z 20. júna 2011, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod
sp. zn. 17 Co 253/2011 a jeho rozsudkom č. k. 17 Co 253/2011-131 z 22. februára 2012
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom sp. zn.
4 Cdo 131/2012 a jeho uznesením z 28. mája 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti K., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra
2012 doručená sťažnosť spoločnosti K., s. r. o., S. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 13 C 27/2011 a jeho rozsudkom č. k. 13 C 27/2011-107 z 20. júna 2011,
postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 17 Co 253/2011 a jeho rozsudkom č. k. 17 Co 253/2011-131 z 22. februára 2012
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom sp. zn. 4 Cdo 131/2012 a jeho uznesením z 28. mája 2012
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka podala na okresnom
súde žalobu o zaplatenie sumy 349 € s príslušenstvom z titulu doplatenia kúpnej ceny
obsahujúcej zároveň manipulačný poplatok. Okresný súd rozsudkom č. k. 13 C 27/2011-107
z 20. júna 2011 žalobu sťažovateľky zamietol. Dôvodom zamietnutia žaloby bola
skutočnosť, že odporca od uzavretej zmluvy platne odstúpil, a preto sťažovateľke nevznikol
nárok na doplatenie kúpnej ceny. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala sťažovateľka
odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol rozsudkom č. k. 17 Co 253/2011-131
z 22. februára 2012 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Proti potvrdzujúcemu
rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie a odôvodnila ho poukazom na
§ 241 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), t. j. že rozhodnutie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Najvyšší súd o dovolaní sťažovateľky proti
rozsudku krajského súdu rozhodol uznesením sp. zn. 4 Cdo 131/2012 z 28. mája 2012 tak,
že dovolanie sťažovateľky odmietol.
Rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu sťažovateľka vytýka, že sa v nich
absolútne nedostatočne vysporiadali s právnym posúdením predmetnej veci, nesprávne ju
posúdili a že „... nezákonným a nespravodlivým spôsobom konštatovali, respektíve
nezákonným a nespravodlivým spôsobom vstúpili do samotného skutkového stavu medzi
účastníkmi konania, keď súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil odstúpenie odporcu od
zmluvy ako platné a zaväzujúce, a to aj napriek uplynutiu nielen zmluvnej, ale aj zákonnej
7 dňovej lehoty na odstúpenie od zmluvy. Odvolací súd následne nesprávne a nezákonne
rozhodol, keď rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.“.
Ďalej sťažovateľka v konkrétnostiach uvádza:
„Mám za to, že tak súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd, poškodili sťažovateľa na
jeho právach a oprávnených záujmoch, keď absolútne nezákonne a v rozpore
s predloženými listinnými dôkazmi konštatovali, že sťažovateľ v predmetnom konaní bol
ochotný akceptovať odstúpenie odporcu od zmluvy aj po uplynutí predpísanej 7 dňovej
lehoty, avšak pod podmienkou, že odporca vráti nepoškodený tovar, ktorý bol predmetom
uzatvorenej zmluvy. V čase rozhodovania súdov nebol tento tovar sťažovateľovi vrátený,
teda sťažovateľ nemohol v žiadnom prípade akceptovať odstúpenie odporcu od zmluvy, čo
zakladá jeho neplatné odstúpenie od zmluvy, so všetkými právnymi následkami z toho
vyplývajúcimi.
Mám za to, že sťažovateľ je týmito rozhodnutiami súdov poškodený na svojich
právach a oprávnených záujmoch, keďže výkon vlastného zmluvného práva, ktoré má oporu
v zákone číslo 108/2000 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri podomovom predaji a zásielkovom
predaji platnom znení, na rozhodnutie o tom, či uzná a akceptuje odstúpenie od zmluvy aj
po uplynutí 7 dnovej lehoty, súdy vo svojich rozhodnutiach nespravodlivo zneužili v tomto
konkrétnom prípade v neprospech sťažovateľa.
Je nespravodlivé a nezákonné, aby bol výkon práva garantovaného všeobecne
záväzným právnym predpisom, realizovaný vo zmluvnom vzťahu, na škodu subjektu, ktorý
tento výkon práva uplatňuje.“
K rozhodnutiu najvyššieho súdu sa sťažovateľka nevyjadrila. Uviedla však, že
„Uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 20. júna 2011, sp. zn. 13 C/27/2011-107, Uznesenie
odvolacieho súdu 22. februára 2012, sp. zn. 17 Co/253/2011-131 a Uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky 28. mája 2012, sp. zn. 4 Cdo/131/2012-154, sú zjavne
neodôvodnené a skutkovo a právne neopodstatnené, a teda zjavne protizákonné“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa, obchodnej spoločnosti K., s. r. o., na súdnu
ochranu, zaručené v Článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé
súdne konanie, zaručené v Článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a
základných slobôd, postupom Okresného súdu v Banskej Bystrici, v konaní vedenom pod
spisovou značkou 13 C/27/2011... porušené bolo.
2. Základné právo sťažovateľa, obchodnej spoločnosti K., s. r. o., na súdnu ochranu,
zaručené v Článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne
konanie, zaručené v Článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných
slobôd, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici, v konaní vedenom pod spisovou
značkou 17 Co/253/2011... porušené bolo.
3. Základné právo sťažovateľa, obchodnej spoločnosti K., s. r. o., na súdnu ochranu,
zaručené v Článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne
konanie, zaručené v Článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných
slobôd, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v konaní vedenom pod spisovou
značkou 4 Cdo/131 /2012 porušené bolo.
4. Uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 20. júna 2011, sp. zn.
13 C/7/2011-107..., Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 22. februára 2011,
sp. zn. 17 Co/253/2011-131... a Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
28. mája 2012, sp. zn. 4 Cdo/131/2012 -154, sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie Okresnému súdu v Banskej Bystrici.
5. Sťažovateľovi, obchodnej spoločnosti K., s. r. o., sa priznáva primerané finančné
zadosťučinenie v sume 5.000,- €..., ktoré sú Okresný súd v Banskej Bystrici, Krajský súd v
Banskej Bystrici a Najvyšší súd Slovenskej republiky povinní spoločne a nerozdielne
vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu, a to na účet právneho
zástupcu sťažovateľa.
6. Okresný súd v Banskej Bystrici, Krajský súd v Banskej Bystrici a Najvyšší súd
Slovenskej republiky sú povinní uhradiť spoločne a nerozdielne sťažovateľovi trovy
právneho zastúpenia vo výške 377,08 €, a to v lehote do 15 dní od doručenia tohto nálezu
na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo
právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy ktorú Slovenská
republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred
ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania.
Ustanovenie § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde upravuje aj ďalší dôvod na
odmietnutie ústavnej sťažnosti na základe jej zjavnej neopodstatnenosti. Podľa ustálenej
judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti hovoriť vtedy, keď
namietaným postupom alebo rozhodnutím štátneho orgánu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
orgánu štátu a základným právom, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený
možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorého by
mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 27/04, I. ÚS 158/05, IV. ÚS 300/08,
IV. ÚS 158/09). Z tohto pohľadu ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľky vo vzťahu
k namietanému porušeniu jej práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie
postupom a označenými rozhodnutiami.
1. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 13 C 27/2011 a jeho rozsudkom č. k. 13 C 27/2011-107 z 20. júna
2011
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti vychádzal z princípu
subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci
ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach tak, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného
práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné
súdy.
Ústavný súd vychádzal z toho, že v uvedenej právnej veci rozhodol okresný súd
rozsudkom č. k. 13 C 27/2011-107 z 20. júna 2011, pričom tento rozsudok napadla
sťažovateľka odvolaním, o ktorom rozhodoval krajský súd. V dôsledku toho bola námietka
porušenia označených práv sťažovateľky uplatniteľná v rámci všeobecného súdnictva na
základe dostupného opravného prostriedku, t. j. bola predmetom rozhodovania krajského
súdu v rámci odvolacieho konania. V rámci tejto procedúry krajský súd ako odvolací súd
rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal a svoj právny názor vyjadril v rozsudku č. k.
17 Co 253/2011-131 z 22. februára 2012. Ústavný súd preto konštatuje, že vzhľadom na
princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie
rozsudku okresného súdu, lebo toto patrí do právomoci krajského súdu. V súvislosti
s namietaným porušením označených práv je z ústavného hľadiska pre ústavný súd
podstatné a určujúce len preskúmanie postupu krajského súdu (obdobne napr. m. m.
III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť
v časti smerujúcej proti postupu a rozhodnutiu okresného súdu odmietol pre nedostatok
svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 17 Co 253/2011 a jeho rozsudkom č. k. 17 Co 253/2011-131
z 22. februára 2012
Sťažovateľka v tejto časti namietala porušenie svojich práv postupom odvolacieho
krajského súdu a jeho rozsudkom. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že k ich porušeniu malo
dôjsť tým, že krajský súd vo svojom rozsudku nezohľadnil argumenty uvedené v jej
odvolaní a vec nesprávne právne posúdil. V dôsledku toho sťažovateľka nesúhlasila
s názorom a právnymi závermi prijatými krajským súdom v odvolacom konaní.
Ústavný súd vo svojej judikatúre pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívnou a ani
ďalšou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). V dôsledku toho v konaní o ústavných
sťažnostiach nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu
vrátane posúdenia skutkových otázok, pretože jeho úlohou nie je zastupovanie, resp.
nahradzovanie všeobecných súdov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 225/03,
IV. ÚS 158/09). Akékoľvek skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť
preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 262/04). Z ústavnej sťažnosti sťažovateľky vyplynulo, že
jej podstatou je nesúhlas s právnym názorom krajského súdu, na základe ktorého rozhodol
v jej veci.
Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti však ústavný súd nezistil žiaden
dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli spochybniť právne závery krajského súdu. Je tomu
tak z toho dôvodu, že po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku
krajského súdu, ako aj s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla vo svojej
sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad zákonných predpisov rozhodných pre vec
samotnú, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru, ako to sťažovateľka tvrdila vo svojej sťažnosti. V napadnutom rozhodnutí
krajský súd zohľadnil všetky jeho zákonné náležitosti a tieto pri jeho tvorbe aj prakticky
aplikoval. Závery, ku ktorým krajský súd dospel, preto nemožno označiť za svojvoľné
(arbitrárne) alebo zjavne neodôvodnené, pretože majú oporu v zákone a sú jasne
a dostatočne právne zdôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu
nestotožnila, nestačí na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti, resp. arbitrárnosti
napadnutého rozsudku. Ústavný súd tiež podotýka, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru) nie je garancia, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy
účastníka konania. Ústavný súd zároveň pripomína, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom (odvolacom) konaní nemusí reagovať na každú vznesenú námietku, ale iba na
také, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, prípadne zostali sporné,
resp. sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa
preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia preto neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument
účastníka konania hoci z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie
podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol
pre zjavnú neopodstatnenosť, pretože napadnuté rozhodnutie krajského súdu v ničom
nesignalizuje možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivé
súdne konanie, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie.
3. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu
v konaní vedenom sp. zn. 4 Cdo 131/2012 a jeho uznesením z 28. mája 2012
Sťažovateľka namietala porušenie označených práv aj postupom najvyššieho súdu
a jeho uznesením, ktoré však bližšie nešpecifikovala, no podstatu tvorí jej nesúhlas
s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa prípustnosti podaného dovolania.
Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade
s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi jeho postup v občianskoprávnom konaní.
Takýmto predpisom je aj Občiansky súdny poriadok. Právo na súdnu ochranu sa
v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, čo platí pre všetky konania vrátane dovolacích (§ 236a nasl. OSP).
Zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že
posúdenie, či sú, alebo nie sú splnené podmienky dovolacieho konania, patrí do výlučnej
právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu.
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142
ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu
završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry
systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd
vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri
ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), resp. ak všeobecné súdy neposkytnú ochranu
označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré
upravujú výkon ich právomoci.
Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu,
ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky, pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by
signalizovala jeho svojvoľný postup (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania),
ktorý by nemal oporu v zákone.
Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí uviedol:
«Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V preskúmavanej veci žalobca napadol dovolaním rozhodnutie odvolacieho súdu
vydané vo forme rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.
Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu sú
upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O. s. p.
Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 neprichádza do úvahy. Nejde
totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa
odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
Rovnako nejde o rozsudok vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť
dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ani
o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého
stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Dovolanie by vzhľadom na uvedený záver bolo procesné prípustné, len ak by
v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p., ku ktorým je
dovolací súd povinný prihliadnuť (§ 242 ods. 1 O. s. p.). Vzhľadom na túto zákonnú
povinnosť, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238
O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou zvád
vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. Žalobca v dovolaní nenamietal, že by v konaní
došlo k procesným vadám v zmysle § 237 O. s. p. a existencia procesnej vady takejto povahy
nevyšla ani v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto
ustanovení nevyplýva.
K námietke dovolateľa spochybňujúcej posúdenie skutkových zistení dovolací súd
uvádza, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O. s. p. dôvodom dovolania nemôže byť samo
osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je
mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených
procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/
O. s. p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení
urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného
a vyhodnoteného dokazovania. Ťažisko dokazovania je totiž konaním pred súdom prvého
stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať prípadne korigovať len odvolací súd,
ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§213 O. s. p.). Dovolací súd nie je
všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu
druhého stupňa. Preskúmať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti
s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený
bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvého a druhého
stupňa, nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostredností v konaní o dovolaní tieto
dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom
konaní (§ 243a ods. 2 O. s. p.).
Námietky uvedené v dovolaní žalobcu spočívajúce v nesprávnom právnom posúdení
veci by bolo možné preskúmať len v tom prípade, ak by dovolanie bolo prípustné. Dovolací
dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., ak by aj bol daný sám osebe však nezakladá
prípustnosť dovolania, preto sa dovolací súd týmito námietkami nezaoberal.
Možno teda uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali
prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa
§ 238 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok žalobcu
odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. bez toho, aby
sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.»
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal
a vysporiadal s podaným dovolaním, avšak pre jeho neprípustnosť ho odmietol.
Podľa názoru ústavného súdu preto uznesenie najvyššieho súdu nemožno považovať
za arbitrárne a nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.
Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok umožňuje, a aj
preto použitý spôsob v konkrétnom prípade neznamená odopretie prístupu k súdnej ochrane
v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.
Keďže sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd v dovolacom konaní
neuznal ňou uvádzané dôvody prípustnosti dovolania podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP,
a keďže súčasťou označených základných práv nie je aj povinnosť najvyššieho súdu uznať
dôvody prípustnosti dovolania uvádzané sťažovateľkou, ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označených práv, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie, a preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol ako
zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, ako aj úhrady trov konania je viazané na
vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy),
ústavný súd o tej časti sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. decembra 2012