Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 567/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti K., s. r. o., S., zastúpenej advokátom Mgr.

T. A., S., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská

Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. 13 C 27/2011-

107 z 20. júna 2011, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -131 z 22. februára 2012

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom sp. zn.

a jeho uznesením z 28. mája 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti K., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra

2012 doručená sťažnosť spoločnosti K., s. r. o., S. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -107 z 20. júna 2011,

postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -131 z 22. februára 2012

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom sp. zn. a jeho uznesením z 28. mája 2012

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka podala na okresnom

súde žalobu o zaplatenie sumy 349 € s príslušenstvom z titulu doplatenia kúpnej ceny

obsahujúcej zároveň manipulačný poplatok. Okresný súd rozsudkom č. k. -107

z 20. júna 2011 žalobu sťažovateľky zamietol. Dôvodom zamietnutia žaloby bola

skutočnosť, že odporca od uzavretej zmluvy platne odstúpil, a preto sťažovateľke nevznikol

nárok na doplatenie kúpnej ceny. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala sťažovateľka

odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol rozsudkom č. k. -131

z 22. februára 2012 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Proti potvrdzujúcemu

rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie a odôvodnila ho poukazom na

(ďalej aj „OSP“), t. j. že rozhodnutie

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Najvyšší súd o dovolaní sťažovateľky proti

rozsudku krajského súdu rozhodol uznesením sp. zn. z 28. mája 2012 tak,

že dovolanie sťažovateľky odmietol.

Rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu sťažovateľka vytýka, že sa v nich

absolútne nedostatočne vysporiadali s právnym posúdením predmetnej veci, nesprávne ju

posúdili a že „... nezákonným a nespravodlivým spôsobom konštatovali, respektíve

nezákonným a nespravodlivým spôsobom vstúpili do samotného skutkového stavu medzi

účastníkmi konania, keď súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil odstúpenie odporcu od

zmluvy ako platné a zaväzujúce, a to aj napriek uplynutiu nielen zmluvnej, ale aj zákonnej

7 dňovej lehoty na odstúpenie od zmluvy. Odvolací súd následne nesprávne a nezákonne

rozhodol, keď rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.“.

Ďalej sťažovateľka v konkrétnostiach uvádza:

„Mám za to, že tak súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd, poškodili sťažovateľa na

jeho právach a oprávnených záujmoch, keď absolútne nezákonne a v rozpore

s predloženými listinnými dôkazmi konštatovali, že sťažovateľ v predmetnom konaní bol

ochotný akceptovať odstúpenie odporcu od zmluvy aj po uplynutí predpísanej 7 dňovej

lehoty, avšak pod podmienkou, že odporca vráti nepoškodený tovar, ktorý bol predmetom

uzatvorenej zmluvy. V čase rozhodovania súdov nebol tento tovar sťažovateľovi vrátený,

teda sťažovateľ nemohol v žiadnom prípade akceptovať odstúpenie odporcu od zmluvy, čo

zakladá jeho neplatné odstúpenie od zmluvy, so všetkými právnymi následkami z toho

vyplývajúcimi.

Mám za to, že sťažovateľ je týmito rozhodnutiami súdov poškodený na svojich

právach a oprávnených záujmoch, keďže výkon vlastného zmluvného práva, ktoré má oporu

v zákone číslo o ochrane spotrebiteľa pri podomovom predaji a zásielkovom

predaji platnom znení, na rozhodnutie o tom, či uzná a akceptuje odstúpenie od zmluvy aj

po uplynutí 7 dnovej lehoty, súdy vo svojich rozhodnutiach nespravodlivo zneužili v tomto

konkrétnom prípade v neprospech sťažovateľa.

Je nespravodlivé a nezákonné, aby bol výkon práva garantovaného všeobecne

záväzným právnym predpisom, realizovaný vo zmluvnom vzťahu, na škodu subjektu, ktorý

tento výkon práva uplatňuje.“

K rozhodnutiu najvyššieho súdu sa sťažovateľka nevyjadrila. Uviedla však, že

„Uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 20. júna 2011, sp. zn. -107, Uznesenie

odvolacieho súdu 22. februára 2012, sp. zn. -131 a Uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky 28. mája 2012, sp. zn. -154, sú zjavne

neodôvodnené a skutkovo a právne neopodstatnené, a teda zjavne protizákonné“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa, obchodnej spoločnosti K., s. r. o., na súdnu

ochranu, zaručené v Článku 46 ods. 1 a právo na spravodlivé

súdne konanie, zaručené v Článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a

základných slobôd, postupom Okresného súdu v Banskej Bystrici, v konaní vedenom pod

spisovou značkou ... porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa, obchodnej spoločnosti K., s. r. o., na súdnu ochranu,

zaručené v Článku 46 ods. 1 a právo na spravodlivé súdne

konanie, zaručené v Článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných

slobôd, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici, v konaní vedenom pod spisovou

značkou ... porušené bolo.

3. Základné právo sťažovateľa, obchodnej spoločnosti K., s. r. o., na súdnu ochranu,

zaručené v Článku 46 ods. 1 a právo na spravodlivé súdne

konanie, zaručené v Článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných

slobôd, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v konaní vedenom pod spisovou

značkou porušené bolo.

4. Uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 20. júna 2011, sp. zn.

-107..., Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 22. februára 2011,

sp. zn. -131... a Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

28. mája 2012, sp. zn. -154, sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie Okresnému súdu v Banskej Bystrici.

5. Sťažovateľovi, obchodnej spoločnosti K., s. r. o., sa priznáva primerané finančné

zadosťučinenie v sume 5.000,- €..., ktoré sú Okresný súd v Banskej Bystrici, Krajský súd v

Banskej Bystrici a Najvyšší súd Slovenskej republiky povinní spoločne a nerozdielne

vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu, a to na účet právneho

zástupcu sťažovateľa.

6. Okresný súd v Banskej Bystrici, Krajský súd v Banskej Bystrici a Najvyšší súd

Slovenskej republiky sú povinní uhradiť spoločne a nerozdielne sťažovateľovi trovy

právneho zastúpenia vo výške 377,08 €, a to v lehote do 15 dní od doručenia tohto nálezu

na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy ktorú Slovenská

republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred

ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania.

Ustanovenie upravuje aj ďalší dôvod na

odmietnutie ústavnej sťažnosti na základe jej zjavnej neopodstatnenosti. Podľa ustálenej

judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti hovoriť vtedy, keď

namietaným postupom alebo rozhodnutím štátneho orgánu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

orgánu štátu a základným právom, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený

možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorého by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ,

). Z tohto pohľadu ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľky vo vzťahu

k namietanému porušeniu jej práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie

postupom a označenými rozhodnutiami.

1. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1

a práva zaručeného v dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -107 z 20. júna

2011

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti vychádzal z princípu

subsidiarity podľa . Toto ustanovenie limituje hranice právomoci

ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach tak, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného

práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné

súdy.

Ústavný súd vychádzal z toho, že v uvedenej právnej veci rozhodol okresný súd

rozsudkom č. k. -107 z 20. júna 2011, pričom tento rozsudok napadla

sťažovateľka odvolaním, o ktorom rozhodoval krajský súd. V dôsledku toho bola námietka

porušenia označených práv sťažovateľky uplatniteľná v rámci všeobecného súdnictva na

základe dostupného opravného prostriedku, t. j. bola predmetom rozhodovania krajského

súdu v rámci odvolacieho konania. V rámci tejto procedúry krajský súd ako odvolací súd

rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal a svoj právny názor vyjadril v rozsudku č. k.

-131 z 22. februára 2012. Ústavný súd preto konštatuje, že vzhľadom na

princíp subsidiarity zakotvený v nebolo v jeho právomoci preskúmanie

rozsudku okresného súdu, lebo toto patrí do právomoci krajského súdu. V súvislosti

s namietaným porušením označených práv je z ústavného hľadiska pre ústavný súd

podstatné a určujúce len preskúmanie postupu krajského súdu (obdobne napr. m. m.

, , ). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť

v časti smerujúcej proti postupu a rozhodnutiu okresného súdu odmietol pre nedostatok

svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1

a práva zaručeného v dohovoru postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -131

z 22. februára 2012

Sťažovateľka v tejto časti namietala porušenie svojich práv postupom odvolacieho

krajského súdu a jeho rozsudkom. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že k ich porušeniu malo

dôjsť tým, že krajský súd vo svojom rozsudku nezohľadnil argumenty uvedené v jej

odvolaní a vec nesprávne právne posúdil. V dôsledku toho sťažovateľka nesúhlasila

s názorom a právnymi závermi prijatými krajským súdom v odvolacom konaní.

Ústavný súd vo svojej judikatúre pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívnou a ani

ďalšou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

(mutatis mutandis , ). V dôsledku toho v konaní o ústavných

sťažnostiach nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu

vrátane posúdenia skutkových otázok, pretože jeho úlohou nie je zastupovanie, resp.

nahradzovanie všeobecných súdov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (,

). Akékoľvek skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť

preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ). Z ústavnej sťažnosti sťažovateľky vyplynulo, že

jej podstatou je nesúhlas s právnym názorom krajského súdu, na základe ktorého rozhodol

v jej veci.

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti však ústavný súd nezistil žiaden

dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli spochybniť právne závery krajského súdu. Je tomu

tak z toho dôvodu, že po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku

krajského súdu, ako aj s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla vo svojej

sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad zákonných predpisov rozhodných pre vec

samotnú, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s a

dohovoru, ako to sťažovateľka tvrdila vo svojej sťažnosti. V napadnutom rozhodnutí

krajský súd zohľadnil všetky jeho zákonné náležitosti a tieto pri jeho tvorbe aj prakticky

aplikoval. Závery, ku ktorým krajský súd dospel, preto nemožno označiť za svojvoľné

(arbitrárne) alebo zjavne neodôvodnené, pretože majú oporu v zákone a sú jasne

a dostatočne právne zdôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu

nestotožnila, nestačí na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti, resp. arbitrárnosti

napadnutého rozsudku. Ústavný súd tiež podotýka, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa (ako aj práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru) nie je garancia, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy

účastníka konania. Ústavný súd zároveň pripomína, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom (odvolacom) konaní nemusí reagovať na každú vznesenú námietku, ale iba na

také, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, prípadne zostali sporné,

resp. sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa

preskúmava v odvolacom konaní (). Právo na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia preto neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument

účastníka konania hoci z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie

podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia ().

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol

pre zjavnú neopodstatnenosť, pretože napadnuté rozhodnutie krajského súdu v ničom

nesignalizuje možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivé

súdne konanie, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie.

3. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1

a práva zaručeného v dohovoru postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom sp. zn. a jeho uznesením z 28. mája 2012

Sťažovateľka namietala porušenie označených práv aj postupom najvyššieho súdu

a jeho uznesením, ktoré však bližšie nešpecifikovala, no podstatu tvorí jej nesúhlas

s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa prípustnosti podaného dovolania.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na

súdnu a inú právnu ochranu podľa , ak koná vo veci v súlade

s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi jeho postup v občianskoprávnom konaní.

Takýmto predpisom je aj . Právo na súdnu ochranu sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, čo platí pre všetky konania vrátane dovolacích ( nasl. ).

Zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že

posúdenie, či sú, alebo nie sú splnené podmienky dovolacieho konania, patrí do výlučnej

právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu.

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142

ods. 1 ) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu

završuje najvyšší súd (mutatis mutandis , ). Zo subsidiárnej štruktúry

systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd

vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto právomoc ústavného súdu pri

ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ), resp. ak všeobecné súdy neposkytnú ochranu

označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré

upravujú výkon ich právomoci.

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu,

ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky, pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by

signalizovala jeho svojvoľný postup (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania),

ktorý by nemal oporu v zákone.

Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí uviedol:

«Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V preskúmavanej veci žalobca napadol dovolaním rozhodnutie odvolacieho súdu

vydané vo forme rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.

Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu sú

upravené v ustanoveniach a

Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 neprichádza do úvahy. Nejde

totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa

odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

Rovnako nejde o rozsudok vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť

dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ani

o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého

stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Dovolanie by vzhľadom na uvedený záver bolo procesné prípustné, len ak by

v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v , ku ktorým je

dovolací súd povinný prihliadnuť ( ). Vzhľadom na túto zákonnú

povinnosť, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238

, ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou zvád

vymenovaných v až g/ Žalobca v dovolaní nenamietal, že by v konaní

došlo k procesným vadám v zmysle a existencia procesnej vady takejto povahy

nevyšla ani v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto

ustanovení nevyplýva.

K námietke dovolateľa spochybňujúcej posúdenie skutkových zistení dovolací súd

uvádza, že v zmysle ustanovenia dôvodom dovolania nemôže byť samo

osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je

mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených

procesných ( a ) a hmotnoprávnych (

) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení

urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného

a vyhodnoteného dokazovania. Ťažisko dokazovania je totiž konaním pred súdom prvého

stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať prípadne korigovať len odvolací súd,

ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie ( ). Dovolací súd nie je

všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu

druhého stupňa. Preskúmať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti

s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený

bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvého a druhého

stupňa, nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostredností v konaní o dovolaní tieto

dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom

konaní ( ).

Námietky uvedené v dovolaní žalobcu spočívajúce v nesprávnom právnom posúdení

veci by bolo možné preskúmať len v tom prípade, ak by dovolanie bolo prípustné. Dovolací

dôvod v zmysle , ak by aj bol daný sám osebe však nezakladá

prípustnosť dovolania, preto sa dovolací súd týmito námietkami nezaoberal.

Možno teda uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali

prípustnosť dovolania podľa a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa

, Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok žalobcu

odmietol podľa v spojení s bez toho, aby

sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.»

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal

a vysporiadal s podaným dovolaním, avšak pre jeho neprípustnosť ho odmietol.

Podľa názoru ústavného súdu preto uznesenie najvyššieho súdu nemožno považovať

za arbitrárne a nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami .

Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu umožňuje, a aj

preto použitý spôsob v konkrétnom prípade neznamená odopretie prístupu k súdnej ochrane

v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Keďže sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd v dovolacom konaní

neuznal ňou uvádzané dôvody prípustnosti dovolania podľa ,

a keďže súčasťou označených základných práv nie je aj povinnosť najvyššieho súdu uznať

dôvody prípustnosti dovolania uvádzané sťažovateľkou, ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označených práv, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie, a preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol ako

zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, ako aj úhrady trov konania je viazané na

vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky ( prvá veta ),

ústavný súd o tej časti sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2012