Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 3/2013
PDF · 338.3 KB
No categories available
IV. ÚS 3/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia O., P., zastúpeného Advokátskou
kanceláriou JUDr. P. R., s. r. o., K., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta
JUDr. P. R., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom
pod sp. zn. 9 Er 1590/2006, a takto
rozhodol:
Sťažnosť občianskeho združenia O., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2012
osobne doručená sťažnosť občianskeho združenia O., P. (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. P. R., s. r. o., K., konajúcou prostredníctvom
advokáta a konateľa JUDr. P. R., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 9 Er 1590/2006 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Sťažovateľ tvrdí, že postupom okresného súdu (exekučného súdu, pozn.)
v napadnutom konaní, ktorý spočíval v „znemožnení sťažovateľa vstúpiť do exekučného
konania ako vedľajší účastník na strane povinného“, došlo k porušeniu jeho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ «podaním, ktoré bolo exekučnému súdu
doručené dňa 20. 02. 2012 oznámil vstup do konania ako vedľajší účastník na strane
povinného - spotrebiteľa a žiadal o odklad exekúcie vedenej pod sp. zn. 9 Er/1590/2006
a jej následné zastavenie. Listom zo dňa 5. 6. 2012 bolo združeniu O. oznámené,
že „vedľajší účastník môže vystupovať iba v sporovom konaní, v ktorom účastníci vystupujú
v postavení navrhovateľa a odporcu, teda podľa súčasnej právnej úpravy vedľajšie
účastníctvo v exekučnom konaní nie je prípustné.“».
Sťažovateľ nesúhlasí s postupom okresného súdu v napadnutom konaní a uvádza,
že gramatickým a logickým výkladom § 25 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) «možno dospieť
k záveru, že zákonodarca vyslovene priznáva združeniam (pôsobiacim na ochranu
spotrebiteľa v zmysle § 1 predmetného zákona) postavenie účastníka konania nielen
v prípade, ak je samotným navrhovateľom tzn. podá návrh na začatie konania vo veci samej
ale aj v prípade, ak sa stane neskôr účastníkom už prebiehajúceho konania „byť účastníkom
konania“. Navyše zákonom o ochrane spotrebiteľa došlo k transformácií Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 98/27/ES z 19. mája 1998 o súdnych príkazoch na ochranu
spotrebiteľských záujmov za účelom dosiahnuť maximálnu procesnú ochranu spotrebiteľa.
Predmetné ustanovenie § 25 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa nerozlišuje medzi
konaním exekučným a občianskym, preto nie je s ohľadom na zmysel tohto ustanovenia,
ktorým je ochrana spotrebiteľa možné a správne vykladať toto ustanovenie reštriktívne.
Navyše § 25 zákona o ochrane spotrebiteľa nepriznáva súdu právo preskúmať,
či je združenie oprávnené vstúpiť do konania nakoľko mu vyslovene priznáva toto právo len
pri podávaní návrhu na začatie konania... (bez toho, aby bolo dotknuté právo súdu
preskúmať, či je tento subjekt oprávnený v danom prípade podať návrh na začatie konania).
Postup titulného súdu je v danom prípade formalistický neberúc do úvahy prínos združenia
O. do samotného konania pričom svojim postupom znemožnil vstup vedľajšieho účastníka
do konania a odoprel mu tak právo na spravodlivé konanie.».
Podľa názoru sťažovateľa zákon Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný
poriadok“) „hlavne nevylučuje vstup vedľajšieho účastníka do konania. Aj z doslovného
výkladu ust. § 251 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len OSP)
vyplýva, že ustanovenia tohto zákona sa použijú ak osobitný predpis neustanovuje inak.
Nakoľko zákon vstup vedľajšieho účastníka vyslovene explicitne nevylučuje osobitným
ustanovením, nie je dôvod na nepripustenie vedľajšieho účastníka do konania.
Z predmetného konania navyše vyplýva, že dané exekučné konanie má charakter sporového
konania, čím je naplnený ďalší predpoklad mienený príslušnými ustanoveniami o vstupe
vedľajšieho účastníka do konania. Základným predpokladom na vstup vedľajšieho
účastníka do konania je existencia konania, ktoré má charakter sporu (tzv. sporové
konanie). Exekučné konanie, ktoré upravuje osobitný predpis (Exekučný poriadok) je
relatívne samostatným druhom civilného procesu, ktorý však spĺňa všetky znaky sporového
konania.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že postupom okresného súdu
v napadnutom konaní bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a tiež jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
prikáže okresnému súdu „pripustiť vstup organizácie O..., (do napadnutého konania,
pozn.)... ako vedľajšieho účastníka na strane povinného“ a zároveň mu prizná finančné
zadosťučinenie v sume 500 €, ako aj úhradu trov konania v sume 269,58 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,
či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 Er 1590/2006, ku ktorému malo dôjsť príliš formalistickým
postupom okresného súdu, ktorý v napadnutom konaní „neberúc do úvahy prínos združenia
O. do samotného konania... znemožnil vstup vedľajšieho účastníka do konania“.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa § 93 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších právnych predpisov (ďalej aj „OSP“) ako vedľajší účastník môže sa popri
navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho
výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie,
či tu manželstvo je alebo nie je.
Podľa § 93 ods. 2 OSP ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo
odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv
podľa osobitného predpisu.
Podľa § 93 ods. 3 OSP do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu
niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho
účastníctva súd rozhodne len na návrh.
Podľa § 93 ods. 4 OSP v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti
ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka,
ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa združenie môže podať návrh
na začatie konania na správnom orgáne alebo na súde vo veci ochrany práv spotrebiteľov
alebo môže byť účastníkom konania
a) ak sú takéto ciele hlavnou náplňou jeho činnosti alebo
b) je uvedené v zozname oprávnených osôb vedenom Komisiou (ďalej len „zoznam
oprávnených osôb“), bez toho, aby bolo dotknuté právo súdu preskúmať, či je tento subjekt
oprávnený v danom prípade podať návrh na začatie konania.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa združenie podľa odseku 1 môže
na základe plnomocenstva zastupovať spotrebiteľa v konaniach pred štátnymi orgánmi
o uplatňovaní jeho práv vrátane náhrady ujmy spôsobenej porušením práv spotrebiteľa.
Ustanovenie § 93 ods. 2 OSP upravujúce možnosť vstupu do konania právnickej
osoby, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu (zákon
o ochrane spotrebiteľa, pozn.) je účinné od 15. októbra 2008 (na základe zákona
č. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pozn.), pričom jeho
cieľom (k tomu pozri dôvodovú správu k návrhu označeného zákona, pozn.) je zaistenie
širšej ochrany spotrebiteľa.
Ústavný súd zistil, že sťažovateľ vo svojom podaní doručenom okresnému súdu
20. februára 2012, ktorým oznámil svoj vstup do konania ako vedľajšieho účastníka, okrem
iného navrhol, aby predmetnú exekúciu okresný súd vyhlásil za neprípustnú a následne
exekúciu zastavil s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Samotné
odôvodnenie návrhu na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie je všeobecné,
formulované abstraktne, bez užšej previazanosti na konkrétne podmienky napadnutého
konania vedeného okresným súdom, čo potvrdzuje aj to, že sťažovateľom uplatnená
argumentácia sa vzťahuje tak na neprípustnosť a zastavenie exekučného konania,
podkladom ktorého je exekučný titul v podobe notárskej zápisnice, ako aj na neprípustnosť
a zastavenie exekučného konania, podkladom ktorého je exekučný titul v podobe
rozhodcovského rozsudku.
V podstatnej časti podania, ktoré sťažovateľ okresnému súdu doručil 20. februára
2012, sa uvádza: „Dohodnutou rozhodcovskou doložkou dochádza bez ohľadu na spôsob
formulácie k jednoznačnému zhoršeniu postavenia spotrebiteľa nakoľko absenciou tejto
doložky by bol oprávnený ako veriteľ nútený uplatniť svoj nárok súdnou cestou na miestne
príslušnom súde v obvode podľa bydliska občana... alebo bydliska spotrebiteľa. Bez dohody
o rozhodcovskom súde by sa navyše konanie uskutočnilo podľa príslušných zákonných
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku – tzn. zákona prijatého NR SR v zmysle
medzinárodných zmlúv a záväzkov, ktorého znenie je s ohľadom na stále rastúcu ochranu
spotrebiteľa právom Európskej únie omnoho priaznivejšie než vnútorný štatút
rozhodcovského súdu, podľa ktorého rozhodcovské konanie prebiehalo. Nevýhoda
rozhodcovského konania oproti občianskemu súdnemu konaniu spočíva tiež v nemožnosti
podať riady opravný prostriedok resp. v obmedzenej možnosti zrušiť rozhodnutie
rozhodcovského súdu a to len zo zákonne taxatívne určených dôvodov. Tým je zhoršenie
zmluvného postavenia spotrebiteľa ešte zreteľnejšie. Navyše konanie prebiehalo
pred rozhodcovským súdom, kde pri výbere rozhodcov a ich rozhodovaní absentuje
dodržiavanie základných princípov ústavnosti pri menovaní a činnosti sudcov (čl. 144 a 145
Ústavy Slovenskej republiky) nakoľko sudcom rozhodcovského súdu môže byť ktokoľvek,
kto je plnoletý, spôsobilý na právne úkony v plnom rozsahu, má skúsenosti na výkon funkcie
rozhodcu a je bezúhonný (§ 6 zákona č. 244/2002). Splnomocnením advokáta zo strany
spotrebiteľa na uznanie záväzku v podobe notárskej zápisnice ako exekučného titulu
nachádzajúcim sa v úverových zmluvách oprávneného rovnako dochádza k zjavnému
a bezprecedentnému zhoršeniu postavenia spotrebiteľa nakoľko absenciou tejto doložky
by bol veriteľ odkázaný uplatniť svoj nárok súdnou cestou na miestne príslušnom súde
v obvode podľa bydliska alebo bydliska spotrebiteľa. Vydaním notárskej zápisnice,
pri ktorej vyhotovovaní notár ani neskúma platnosť resp. neplatnosť zmluvy, ktorá je
titulom na jej vydanie jej jednotlivých ustanovení a dokonca ani existenciu záväzku jej
jednotlivých ustanovení a dokonca ani existenciu záväzku (!!!) sa povinný ako spotrebiteľ
vystavuje do krajne nevýhodného postavenia, čím jasne dochádza k zhoršeniu jeho
zmluvného postavenia (porušenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Takéto
splnomocnenie ďaleko presahuje medze zákona i dobrých mravov. Dáva totiž oprávnenému
ako podnikateľovi možnosť, aby ním poverený splnomocnenec, konkrétnym procesným
úkonom zaviazal spotrebiteľa aj k záväzkom, ktoré sú už zo strany spotrebiteľa splnené,
alebo dokonca k záväzkom, ktoré nikdy pre rozpor so zákonom ani nevznikli... Ďalším
závažným pochybením exekučného súdu je, že tento sa nezaoberal titulom... a nevyhodnotil
tento rozsudok ako rozporný so zákonom, hoci na tento postup existoval zákonný dôvod
a poverenie na výkon exekúcie vydané nemalo byť.“
V prípise z 5. júna 2012, ktorým okresný súd reagoval na podanie sťažovateľa
z 20. februára 2012, sa okrem iného uvádza: „Podľa § 93 ods. 1 - 4 O. s. p., ako vedľajší
účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má
právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva
alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je. Ako vedľajší účastník sa môže popri
navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom
činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Do konania vstúpi buď z vlastného
podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu.
O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh. V konaní má vedľajší
účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho
úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení
všetkých okolností. Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku, účastníkmi konania sú
oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto
postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania
je aj poverený exekútor. Na základe vyššie uvedeného vedľajší účastník môže vystupovať iba
v sporovom konaní, v ktorom účastníci vystupujú v postavení navrhovateľa a odporcu, teda
podľa súčasnej právnej úpravy vedľajšie účastníctvo v exekučnom konaní nie je prípustné.
Pre úplnosť súd dodáva, že povoliť odklad a zastaviť exekúciu môže aj bez návrhu (§ 56
ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku). Súd podanie... nepovažuje za návrh, ale podnet.
Záverom Vás informujeme, že v predmetnej exekúcii sa exekúcia vedie na podklade
rozhodnutia všeobecného súdu a nie na základe rozhodcovského rozsudku, tak ako uvádzate
v podaní.“
V súvislosti s postupom všeobecného súdu v rámci napadnutého exekučného konania
ústavný súd predovšetkým poukazuje na svoj už ustálený právny názor, podľa ktorého
je všeobecný súd v priebehu celého exekučného konania povinný ex offo skúmať,
či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania, vrátane skúmania
existencie relevantného exekučného titulu (notárskej zápisnice, rozhodcovského
rozsudku), bez ktorých exekúciu nemožno vykonať (napr. IV. ÚS 27/2011, III. ÚS 53/2011,
I. ÚS 129/2011, I. ÚS 162/2011).
Ústavný súd v nadväznosti na už uvedené poukazuje aj na ustálenú judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod
sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997
uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný
po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky
nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania
i bez návrhu zastavená.“.
Vedľajšie účastníctvo je formou spoločenstva účastníkov v občianskom súdnom
konaní. Vedľajší účastník je osoba odlišná od účastníka samotného, ktorá sa zúčastňuje
konania z dôvodu, že chce pomôcť „zvíťaziť“ v spore niektorému z jeho účastníkov.
Účelom už citovaného § 93 ods. 2 OSP je umožniť vstup do konania aj právnickej osobe
(združeniu), ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu (zákon
o ochrane spotrebiteľa, pozn.). Exekučné konanie je s prihliadnutím na jeho predmet,
ktorým je nútený výkon vykonateľného rozhodnutia, v zásade nesporovým konaním.
S prihliadnutím na už citovaný právny názor ústavného súdu týkajúci sa povinnosti
exekučného súdu kedykoľvek počas exekúcie prihliadať na všetky predpoklady pre zákonné
vedenie exekúcie vrátane existencie po formálnej a materiálnej stránke vykonateľného
exekučného titulu, sa ale nesporový charakter exekučného konania stráca. Je to tak
aj z dôvodu, že samotný účastník exekučného konania je oprávnený domáhať sa za splnenia
zákonom ustanovených podmienok toho, aby exekučný súd vyhlásil exekúciu
za neprípustnú a zastavil ju, teda v konečnom dôsledku zabránil zásahu do svojho právneho
postavenia.
V konkrétnych okolnostiach posudzovaného prípadu sa však ústavný súd nestotožnil
s tvrdením sťažovateľa, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní, ktorým
mu „znemožnil“ vstúpiť do napadnutého exekučného konania ako vedľajší účastník
na strane povinného, došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadal v prvom rade
na zmysel vedľajšieho účastníctva, ktorým je „pomoc v spore“ (v okolnostiach namietaného
prípadu pomoc na strane povinného, pozn.), a požiadavku existencie reálnej ujmy na strane
niektorého z účastníkov konania, ktorá je spojená s materiálnym chápaním ochrany
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
V posudzovanom prípade sťažovateľ podaním doručeným okresnému
súdu 20. februára 2012 oznámil vstup do napadnutého konania vedeného okresným súdom
na strane povinného a navrhol odklad exekúcie, vyhlásenie exekúcie za neprípustnú
a jej zastavenie. Sťažovateľ v tomto prípade nepochybne spĺňal požiadavku vedľajšieho
účastníctva vyplývajúcu z § 25 zákona o ochrane spotrebiteľa v spojení s § 93 ods. 2 OSP,
t. j. že je právnickou osobou, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa podľa
zákona o ochrane spotrebiteľa. Splnenie tejto požiadavky u sťažovateľa domáhajúceho
sa vstupu do napadnutého konania v postavení vedľajšieho účastníka však nemôže byť
jediným kritériom pri posudzovaní toho, či postupom všeobecného súdu, ktorý „znemožnil“
vstup takejto právnickej osoby do konania, došlo k porušeniu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Dôležitým
kritériom, ktoré je v takýchto prípadoch podľa názoru ústavného súdu vo veci konajúci súd
oprávnený posúdiť (zohľadniť), je totiž aj už spomenutý účel inštitútu vedľajšieho
účastníctva, ktorým je pomoc „zvíťaziť v spore“ niektorému z účastníkov konania
(v okolnostiach namietaného prípadu povinnému, pozn.).
V podaní z 20. februára 2012 sťažovateľ formuloval všeobecné výhrady voči postupu
okresnému súdu ako exekučného súdu, v zmysle ktorých sa tento nezaoberal
rozhodcovským rozsudkom ako exekučným titulom, resp. jeho rozporom so zákonom, ktorý
mal spočívať v existencii rozhodcovskej doložky, podľa ktorej oprávnený uplatnil svoj
nárok v rozhodcovskom konaní, čo v konečnom dôsledku postavilo povinného
do nevýhodnejšieho postavenia oproti oprávnenému (keďže svoj nárok by za iných
okolností musel uplatniť pred všeobecným súdom v mieste bydliska povinného, pozn.),
resp. notárskou zápisnicou ako exekučným titulom, „pri ktorej vyhotovovaní notár ani
neskúma platnosť resp. neplatnosť zmluvy, ktorá je titulom na jej vydanie jej jednotlivých
ustanovení a dokonca ani existenciu záväzku jej jednotlivých ustanovení a dokonca ani
existenciu záväzku (!!!) sa povinný ako spotrebiteľ vystavuje do krajne nevýhodného
postavenia, čím jasne dochádza k zhoršeniu jeho zmluvného postavenia“.
Zo zistení ústavného súdu ale vyplýva, že v exekučnom konaní vedenom okresným
súdom pod sp. zn. 9 Er 1590/2006 tento 4. augusta 2006 poveril súdneho exekútora
JUDr. P. Š. v zmysle § 45 ods. 1 Exekučného poriadku vykonaním exekúcie na základe
exekučného titulu vydaného všeobecným súdom v mieste bydliska povinného —
platobného rozkazu okresného súdu sp. zn. 12 Ro 314/2005 z 24. januára 2006, ktorý
nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 18. februára 2006.
Z uvedeného vyplýva, že aj keď v danom prípade sťažovateľ spĺňal všeobecné
požiadavky na priznanie postavenia vedľajšieho účastníka v napadnutom konaní v zmysle
§ 25 zákona o ochrane spotrebiteľa v spojení s § 93 ods. 2 OSP, jeho všeobecná a nesúrodá
argumentácia bez vecnej previazanosti s napadnutým exekučným konaním vedeným
okresným súdom, ktorého podkladom bol ako exekučný titul právoplatný a vykonateľný
platobný rozkaz vydaný všeobecným súdom, a nie rozhodcovský rozsudok, resp. notárska
zápisnica, nespĺňala podľa názoru ústavného súdu podmienky naplnenia účelu inštitútu
vedľajšieho účastníctva, a tak ani základné požiadavky na to, aby v konečnom dôsledku
nedošlo (nemohlo dôjsť) k zásahu do právneho postavenia povinného. Vzhľadom
na uvedené preto postupom okresného súdu, ktorý v napadnutom exekučnom konaní
„znemožnil“ vstup sťažovateľa do exekučného konania, nemohlo dôjsť ani k reálnej ujme
na strane povinného, keďže sťažovateľom uplatnená argumentácia v danom prípade
nemohla prispieť k jeho „víťazstvu“ v spore.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi postupom okresného súdu
v napadnutom konaní a základným právom sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie zakladala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie. Ústavný súd
preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími návrhmi uplatnenými
v sťažnosti už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. januára 2013