Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 15/2013
PDF · 172.71 KB
No categories available
II. ÚS 15/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť J. V., C., vo veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 T 175/2001 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. V. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2012
doručená sťažnosť J. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 T 175/2001 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Z obsahu sťažnosti vyplývajú tieto relevantné skutočnosti:
„(...) Sťažovateľ je odo dňa 17. 8. 2001 účastníkom trestného konania vedeného
na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 6 T 175/01, ktorého sa zúčastňuje ako poškodený,
t. j. osoba, ktorej bola trestným činom obžalovanej spôsobená majetková škoda.
Nárok na náhradu tejto škody v trestnom konaní si uplatnil ešte v rámci prípravného
konania a na Okresnom súde Trnava potom svojim podaním adresovaným súdu zo dňa
12. 7. 2002.
Predmetné trestné konanie, v ktorom sa rozhoduje okrem iného i o jeho nároku
na náhradu škody a v ktorom vystupuje s procesnými právami ako poškodený (§ 46 a nasl.
Tr. por.), nie je do dnešného dňa, t. j. ani po 11 rokoch, právoplatne skončené. (...)“
Sťažovateľ v ďalšom popisuje procesné úkony, ktoré boli v napadnutom konaní
vo veci vykonané, a ďalej k nim uvádza:
„- dňa 24. 11. 2011 súd dopočul obžalovanú a vo veci vyhlásil rozsudok.
Rozsudok stále nie je právoplatný, keďže proti nemu podal odvolanie poškodený
a spis sa ku dňu 21. 5. 2012 stále nachádzal na Okresnom súde Trnava.
Okresný súd Trnava v predmetnej veci teda po takmer 11 rokov od doby, čo bola
vo veci podaná zo strany OP Trnava obžaloba, nedokázal právoplatne rozhodnúť
a odstrániť tak stav právnej a faktickej neistoty, ktorá u sťažovateľa trvá po celú túto dobu.
(...) Na základe uvedených skutočností sťažovateľ tvrdí, že týmto konaním, respektíve
nekonaním okresného súdu došlo k porušeniu jeho práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy(...)
Rovnako bolo nekonaním súdu porušené i jeho právo garantované v čl. 6 ods. 1 prvá
veta Dohovoru(...)
V horeuvedenom konaní teda Okresný súd Trnava(...) porušil jeho základné ústavné
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a súčasne i základné ľudské právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Tým, že Okresný súd Trnava vo veci koná
so zbytočnými prieťahmi a neefektívne po dobu takmer 11 rokov, mu fakticky upiera tieto
jeho základné práva garantované ústavou ako právnym predpisom najvyššej právnej sily
a medzinárodnou zmluvou, ktorá má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy SR prednosť pred
zákonmi.
Základný zámer sťažovateľa, dosiahnuť, aby bolo v hore uvedenom trestnom konaní
právoplatne rozhodnuté i o jeho nárokoch na náhradu škody a tým bol odstránený stav
právnej a faktickej neistoty, v ktorom sa ako účastník konania nachádza – nebol dosiaľ
naplnený. Súd v predmetnej veci nekonal podľa jeho názoru dostatočne efektívne a boli
obdobia, v ktorých bol po dlhšiu dobu nečinný. Neefektívnosť jeho postupu vidí sťažovateľ
najmä v tom, že napriek veľkému počtu súdom vytýčených pojednávaní boli tieto následne
odročované bez toho, aby súd na pojednávaniach realizoval jednotlivé procesné úkony,
pričom viaceré z dôvodov odročení pojednávaní nasvedčujú, že súd nebol na pojednávanie
dostatočne pripravený.
Dôsledkom uvedeného je potom skutočnosť, že o obžalobe prokurátora a uplatnenom
nároku poškodeného v tzv. adhéznom konaní nebolo právoplatne rozhodnuté po dobu
takmer 11 rokov.
Ústavný súd pri rozhodovaní o prieťahoch v konaní posudzuje tri základné kritériá:
zložitosť veci, správanie sa účastníka a postup súdu (I. ÚS 3/00, I. ÚS 41/02).
Sťažovateľ tvrdí, že súd ako porušovateľ jeho vyššie uvádzaných práv nemôže
zdôvodňovať zdĺhavosť konania tým, že by išlo či už po skutkovej alebo právnej stránke
o vec mimoriadne zložitú. Z hľadiska právneho ide o trestnú vec tvoriacu štandardnú
a stabilnú súčasť rozhodovacej činnosti prvostupňových súdov. Skutkovú zložitosť
predstavovala potreba vypočutia viacerých svedkov, ktorým sa opakovane nepodarilo
viackrát doručiť predvolanie na pojednávanie, avšak táto okolnosť vzhľadom na priebeh
konania nemôže odôvodňovať jeho doterajšiu dĺžku.
Rovnako podľa názoru sťažovateľa nie je možné tvrdiť, že by on svojim konaním
prispel k vzniku prieťahov. Skutočnosť, že podal proti rozsudku súdu prvého stupňa dňa
17. 5. 2010 odvolanie nie je možné považovať za jeho podiel na prieťahoch, nakoľko tento
iba využil svoje procesné práva, keď naviac odvolací súd na základe ním podaného
odvolania ako i odvolania obžalovanej zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu,
teda i v časti, v ktorej rozhodoval o nároku poškodeného na náhradu škody.
S ohľadom na vyššie uvedené sa na vzniku prieťahov v predmetnej trestnej veci
podieľa v prvom rade okresný súd, ktorého postup v namietanom konaní vykazuje dlhšie
obdobia nečinnosti, pričom i v období, pokiaľ bol činný, sa táto jeho činnosť vyznačuje
značnou neefektívnosťou.
Z obsahu spisu tiež vyplýva, že veľmi častým dôvodom odročení pojednávaní
a nečinnosti súdu bola i práceneschopnosť zákonnej sudkyne, ktorá ale (ako relevantný
dôvod nečinnosti súdu) s ohľadom na objektívny charakter ústavných a občianskych práv,
ktoré sťažovateľ namieta, nemôže byť ústavným súdom akceptovateľná.
Z ústavnoprávneho hľadiska je potrebné zdôrazniť(...), že s ohľadom na hore
uvedené okolnosti nie je akceptovateľné a ospravedlniteľné, aby konania v trestnej veci
nebolo ani po viac ako siedmych rokoch trvania právoplatne skončené.
S ohľadom na všetky tieto skutočnosti treba mať za to, že nečinnosťou okresného
súdu v namietanom trestnom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Sťažovateľ sa pritom svojimi sťažnosťami a urgenciami snažil zjednať nápravu.
Z obsahu trestného spisu vyplýva, že ešte dňa 18. 6. 2003 podal sťažnosť na prieťahy
vo veci, na ktorú dňa 7. 7. 2003 reagoval súd reagoval prostredníctvom JUDr. Ľ. B. tak,
že sťažovateľovi oznámil, že vo veci vzniesol námietku svojej zaujatosti, o ktorej bude
rozhodovať odvolací súd.
Ďalšiu sťažnosť na prieťahy podal sťažovateľ predsedovi OS Trnava dňa 4. 10. 2010,
ale ani táto jeho sťažnosť nemala podstatnejší vplyv na priebeh konania. JUDr. Ľ. B.,
poverený zastupovaním predsedu OS Trnava reagoval na uvedenú sťažnosť listom zo dňa
6. 10. 2010, ktorým sťažovateľovi oznámil, že spis bol predložený na KS Trnava za účelom
rozhodnutia o uvedených odvolaniach a preto vraj nemá možnosť posúdiť prípadné
prieťahy v konaní z minulosti. Po zrušení prvostupňového rozsudku odvolacím súdom však
už sťažovateľovi na jeho sťažnosť neodpovedal. (...)
S poukazom na vyššie uvedené sa sťažovateľ domnieva, že postupom Okresného súdu
Trnava v predmetnej veci bolo porušené jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a rovnako i právo na prejednanie jeho záležitosti
súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Podľa § 127 ods. 3 Ústavy SR, môže ústavný súd na žiadosť osoby, ktorej práva boli
porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Stav právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľ nachádza preto, že konajúci súd
v predmetnej veci dosiaľ právoplatne nerozhodol, trvá už takmer 11 rokov. Práve
s ohľadom na túto skutočnosť by bolo nespravodlivé a v rozpore s dobrými mravmi,
aby po takom dlhom období porušovania jeho základných ústavných práv a práv
zaručených medzinárodnou zmluvou bolo iba skonštatované ich porušenie a nebolo
mu priznané finančné zadosťučinenie za to, že sa po takú dlhú dobu nachádza v stave
právnej neistoty.
Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, túto požaduje sťažovateľ vo výške
3 000,- €, ktorú čiastku považuje za primeranú a to jednak z hľadiska trvania samotného
poruchového stavu, tak i z hľadiska rozhodovacej praxe ústavného súdu pri rozhodovaní
o odškodnení za prieťahy, rovnako aj praxe európskeho súdu pre ľudské práva pri priznaní
primeraného zadosťučinenia.
Domáha sa i toho, aby mu Ústavný súd v zmysle ust. § 36 ods. 2 zákona
č. 38/1993 Z. z. priznal i náhradu trov jeho právneho zastúpenia za jednotlivé úkony
právnej služby uskutočnené v tomto konaní jeho právnym zástupcom. (...)
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a v súlade s citovanými zákonnými
predpismi sa teda sťažovateľ domáha toho, aby Ústavný súd SR takto rozhodol:
1. Základné právo J. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako i jeho právo na prerokovanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 175/2001 porušené bolo.
2. J. V. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3 000,- €(...), ktoré je Okresný
súd Trnava povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Trnava je povinný uhradiť J. V. trovy právneho zastúpenia vo výške
323,50 €, ktorú náhradu je Okresný súd Trnava povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľa - JUDr. R. C.(...) do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 175/2001.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný
súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde
uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01,
I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza
k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov
skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).
Zo samotného podania sťažovateľa vyplýva, že napadnuté konanie bolo na okresnom
súde skončené 24. novembra 2011. Sťažovateľ sa napriek tomu na ústavný súd obrátil
so svojou sťažnosťou až podaním z 22. mája 2012 (ktoré bolo ústavnému súdu doručené
28. mája 2012), t. j. v čase, keď porušenie označeného základného práva na súde, ktorý
sťažovateľ označil za účastníka konania, už netrvalo a konanie o jeho sťažnosti pred
ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje
vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a rovnako aj vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, a pretože sťažovateľ sa v predmetnej veci
domáhal ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru v čase, keď v označenom konaní pred okresným súdom namietané porušenie
práva už netrvalo, a teda bola odstránená jeho právna neistota, pripadalo do úvahy
odmietnutie predmetnej ústavnej sťažnosti aj pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. januára 2013