Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 15/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť J. V., C., vo veci namietaného porušenia základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. V. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2012

doručená sťažnosť J. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prejednanie veci v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplývajú tieto relevantné skutočnosti:

„(...) Sťažovateľ je odo dňa 17. 8. 2001 účastníkom trestného konania vedeného

na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. , ktorého sa zúčastňuje ako poškodený,

t. j. osoba, ktorej bola trestným činom obžalovanej spôsobená majetková škoda.

Nárok na náhradu tejto škody v trestnom konaní si uplatnil ešte v rámci prípravného

konania a na Okresnom súde Trnava potom svojim podaním adresovaným súdu zo dňa

12. 7. 2002.

Predmetné trestné konanie, v ktorom sa rozhoduje okrem iného i o jeho nároku

na náhradu škody a v ktorom vystupuje s procesnými právami ako poškodený (§ 46 a nasl.

), nie je do dnešného dňa, t. j. ani po 11 rokoch, právoplatne skončené. (...)“

Sťažovateľ v ďalšom popisuje procesné úkony, ktoré boli v napadnutom konaní

vo veci vykonané, a ďalej k nim uvádza:

„- dňa 24. 11. 2011 súd dopočul obžalovanú a vo veci vyhlásil rozsudok.

Rozsudok stále nie je právoplatný, keďže proti nemu podal odvolanie poškodený

a spis sa ku dňu 21. 5. 2012 stále nachádzal na Okresnom súde Trnava.

Okresný súd Trnava v predmetnej veci teda po takmer 11 rokov od doby, čo bola

vo veci podaná zo strany OP Trnava obžaloba, nedokázal právoplatne rozhodnúť

a odstrániť tak stav právnej a faktickej neistoty, ktorá u sťažovateľa trvá po celú túto dobu.

(...) Na základe uvedených skutočností sťažovateľ tvrdí, že týmto konaním, respektíve

nekonaním okresného súdu došlo k porušeniu jeho práva podľa (...)

Rovnako bolo nekonaním súdu porušené i jeho právo garantované v čl. 6 ods. 1 prvá

veta Dohovoru(...)

V horeuvedenom konaní teda Okresný súd Trnava(...) porušil jeho základné ústavné

právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a súčasne i základné ľudské právo

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Tým, že Okresný súd Trnava vo veci koná

so zbytočnými prieťahmi a neefektívne po dobu takmer 11 rokov, mu fakticky upiera tieto

jeho základné práva garantované ako právnym predpisom najvyššej právnej sily

a medzinárodnou zmluvou, ktorá má v zmysle SR prednosť pred

zákonmi.

Základný zámer sťažovateľa, dosiahnuť, aby bolo v hore uvedenom trestnom konaní

právoplatne rozhodnuté i o jeho nárokoch na náhradu škody a tým bol odstránený stav

právnej a faktickej neistoty, v ktorom sa ako účastník konania nachádza – nebol dosiaľ

naplnený. Súd v predmetnej veci nekonal podľa jeho názoru dostatočne efektívne a boli

obdobia, v ktorých bol po dlhšiu dobu nečinný. Neefektívnosť jeho postupu vidí sťažovateľ

najmä v tom, že napriek veľkému počtu súdom vytýčených pojednávaní boli tieto následne

odročované bez toho, aby súd na pojednávaniach realizoval jednotlivé procesné úkony,

pričom viaceré z dôvodov odročení pojednávaní nasvedčujú, že súd nebol na pojednávanie

dostatočne pripravený.

Dôsledkom uvedeného je potom skutočnosť, že o obžalobe prokurátora a uplatnenom

nároku poškodeného v tzv. adhéznom konaní nebolo právoplatne rozhodnuté po dobu

takmer 11 rokov.

Ústavný súd pri rozhodovaní o prieťahoch v konaní posudzuje tri základné kritériá:

zložitosť veci, správanie sa účastníka a postup súdu (, ).

Sťažovateľ tvrdí, že súd ako porušovateľ jeho vyššie uvádzaných práv nemôže

zdôvodňovať zdĺhavosť konania tým, že by išlo či už po skutkovej alebo právnej stránke

o vec mimoriadne zložitú. Z hľadiska právneho ide o trestnú vec tvoriacu štandardnú

a stabilnú súčasť rozhodovacej činnosti prvostupňových súdov. Skutkovú zložitosť

predstavovala potreba vypočutia viacerých svedkov, ktorým sa opakovane nepodarilo

viackrát doručiť predvolanie na pojednávanie, avšak táto okolnosť vzhľadom na priebeh

konania nemôže odôvodňovať jeho doterajšiu dĺžku.

Rovnako podľa názoru sťažovateľa nie je možné tvrdiť, že by on svojim konaním

prispel k vzniku prieťahov. Skutočnosť, že podal proti rozsudku súdu prvého stupňa dňa

17. 5. 2010 odvolanie nie je možné považovať za jeho podiel na prieťahoch, nakoľko tento

iba využil svoje procesné práva, keď naviac odvolací súd na základe ním podaného

odvolania ako i odvolania obžalovanej zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu,

teda i v časti, v ktorej rozhodoval o nároku poškodeného na náhradu škody.

S ohľadom na vyššie uvedené sa na vzniku prieťahov v predmetnej trestnej veci

podieľa v prvom rade okresný súd, ktorého postup v namietanom konaní vykazuje dlhšie

obdobia nečinnosti, pričom i v období, pokiaľ bol činný, sa táto jeho činnosť vyznačuje

značnou neefektívnosťou.

Z obsahu spisu tiež vyplýva, že veľmi častým dôvodom odročení pojednávaní

a nečinnosti súdu bola i práceneschopnosť zákonnej sudkyne, ktorá ale (ako relevantný

dôvod nečinnosti súdu) s ohľadom na objektívny charakter ústavných a občianskych práv,

ktoré sťažovateľ namieta, nemôže byť ústavným súdom akceptovateľná.

Z ústavnoprávneho hľadiska je potrebné zdôrazniť(...), že s ohľadom na hore

uvedené okolnosti nie je akceptovateľné a ospravedlniteľné, aby konania v trestnej veci

nebolo ani po viac ako siedmych rokoch trvania právoplatne skončené.

S ohľadom na všetky tieto skutočnosti treba mať za to, že nečinnosťou okresného

súdu v namietanom trestnom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa

, ako aj jeho práva podľa Dohovoru.

Sťažovateľ sa pritom svojimi sťažnosťami a urgenciami snažil zjednať nápravu.

Z obsahu trestného spisu vyplýva, že ešte dňa 18. 6. 2003 podal sťažnosť na prieťahy

vo veci, na ktorú dňa 7. 7. 2003 reagoval súd reagoval prostredníctvom JUDr. Ľ. B. tak,

že sťažovateľovi oznámil, že vo veci vzniesol námietku svojej zaujatosti, o ktorej bude

rozhodovať odvolací súd.

Ďalšiu sťažnosť na prieťahy podal sťažovateľ predsedovi OS Trnava dňa 4. 10. 2010,

ale ani táto jeho sťažnosť nemala podstatnejší vplyv na priebeh konania. JUDr. Ľ. B.,

poverený zastupovaním predsedu OS Trnava reagoval na uvedenú sťažnosť listom zo dňa

6. 10. 2010, ktorým sťažovateľovi oznámil, že spis bol predložený na KS Trnava za účelom

rozhodnutia o uvedených odvolaniach a preto vraj nemá možnosť posúdiť prípadné

prieťahy v konaní z minulosti. Po zrušení prvostupňového rozsudku odvolacím súdom však

už sťažovateľovi na jeho sťažnosť neodpovedal. (...)

S poukazom na vyššie uvedené sa sťažovateľ domnieva, že postupom Okresného súdu

Trnava v predmetnej veci bolo porušené jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa SR a rovnako i právo na prejednanie jeho záležitosti

súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Podľa SR, môže ústavný súd na žiadosť osoby, ktorej práva boli

porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Stav právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľ nachádza preto, že konajúci súd

v predmetnej veci dosiaľ právoplatne nerozhodol, trvá už takmer 11 rokov. Práve

s ohľadom na túto skutočnosť by bolo nespravodlivé a v rozpore s dobrými mravmi,

aby po takom dlhom období porušovania jeho základných ústavných práv a práv

zaručených medzinárodnou zmluvou bolo iba skonštatované ich porušenie a nebolo

mu priznané finančné zadosťučinenie za to, že sa po takú dlhú dobu nachádza v stave

právnej neistoty.

Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, túto požaduje sťažovateľ vo výške

3 000,- €, ktorú čiastku považuje za primeranú a to jednak z hľadiska trvania samotného

poruchového stavu, tak i z hľadiska rozhodovacej praxe ústavného súdu pri rozhodovaní

o odškodnení za prieťahy, rovnako aj praxe európskeho súdu pre ľudské práva pri priznaní

primeraného zadosťučinenia.

Domáha sa i toho, aby mu Ústavný súd v zmysle ust. § 36 ods. 2 zákona

č. priznal i náhradu trov jeho právneho zastúpenia za jednotlivé úkony

právnej služby uskutočnené v tomto konaní jeho právnym zástupcom. (...)

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a v súlade s citovanými zákonnými

predpismi sa teda sťažovateľ domáha toho, aby Ústavný súd SR takto rozhodol:

1. Základné právo J. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 , ako i jeho právo na prerokovanie veci v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

2. J. V. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3 000,- €(...), ktoré je Okresný

súd Trnava povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Trnava je povinný uhradiť J. V. trovy právneho zastúpenia vo výške

323,50 €, ktorú náhradu je Okresný súd Trnava povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľa - JUDr. R. C.(...) do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný

súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde

uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. ,

, ). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza

k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne

neopodstatnenú ( ) bez ohľadu na to, z akých dôvodov

skončilo toto porušovanie ().

Zo samotného podania sťažovateľa vyplýva, že napadnuté konanie bolo na okresnom

súde skončené 24. novembra 2011. Sťažovateľ sa napriek tomu na ústavný súd obrátil

so svojou sťažnosťou až podaním z 22. mája 2012 (ktoré bolo ústavnému súdu doručené

28. mája 2012), t. j. v čase, keď porušenie označeného základného práva na súde, ktorý

sťažovateľ označil za účastníka konania, už netrvalo a konanie o jeho sťažnosti pred

ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje

vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a rovnako aj vo vzťahu k dohovoru (mutatis mutandis ).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, a pretože sťažovateľ sa v predmetnej veci

domáhal ochrany svojho základného práva podľa a podľa

dohovoru v čase, keď v označenom konaní pred okresným súdom namietané porušenie

práva už netrvalo, a teda bola odstránená jeho právna neistota, pripadalo do úvahy

odmietnutie predmetnej ústavnej sťažnosti aj pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2013