Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 2/2013
PDF · 130.84 KB
No categories available
I. ÚS 2/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 2/2013-20
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Prešove a jeho uzneseniami sp. zn. 2 CoE 39/2012 z 30.
apríla 2012 a sp. zn. 20 CoE 34/2012 z 24. februára 2012 v spojení s uzneseniami
Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 8 Er 172/2011 z 28. decembra 2011 a sp. zn. 3 Er
900/2011 z 18. novembra 2011 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 13236/2012
a sp. zn. Rvp 13366/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod
sp. zn. Rvp 13236/2012.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 25. októbra
2012 a 29. októbra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na
ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu diskriminácie zaručeného
čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 2 CoE 39/2012 z 30. apríla 2012 a sp. zn. 20 CoE
34/2012 z 24. februára 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení
s uzneseniami Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 Er 172/2011
z 28. decembra 2011 a sp. zn. 3 Er 900/2011 z 18. novembra 2011 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutia okresného súdu“).
II.A
K spoločnému prerokovaniu vecí
2. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
3. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 13236/2012 a sp. zn. Rvp 13366/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky
a okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný
súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto
uznesenia.
II.B
K namietanému porušeniu ostatných základných práv a slobôd napadnutými
rozhodnutiami okresného súdu
4. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
5. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny
opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto ich
časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2
II.C
K namietanému porušeniu ostatných základných práv a slobôd napadnutými
rozhodnutiami krajského súdu
6. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich
zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je
v podstate totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých
sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala
právne závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu rozhodcovských
doložiek ako nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách vrátane posúdenia zmlúv
o úvere koncipovaných formulárovou formou ako spotrebiteľských zmlúv v nadväznosti
na podmienky v nich uvedené. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj
totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné
pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, ústavný súd dospel
k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe dôvody odmietnutia sťažností
v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danú právnu
problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou
použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody
odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný
súd plne stotožňuje s dôvodmi svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. č. k.
I. ÚS 379/2012-19 z 22. augusta 2012, č. k. I. ÚS 381/2012-26 z 22. augusta 2012,
I. ÚS 220/2011-16 z 9. júna 2011...), ktoré skončili odmietnutím podobných a opakujúcich
sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných
prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach
odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia.
7. Ústavný súd nemohol prehliadnuť predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace
nosné dôvody podaných súdnych žalôb v konaní pred všeobecnými (exekučnými) súdmi
v kontexte s už právoplatnými rozhodnutiami súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa
týkali množstva podobných prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou
P., s. r. o. Tieto sú pre všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich
konkretizácia. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu
má pre sťažovateľku tento postup, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny
orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí
z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.
8. V závere ústavný súd poznamenáva, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmto
spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý, že
nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich vybavenia
v predošlom období úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného
bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho
zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie
materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup zákon umožňuje, a je
to porušením buď zákonných, alebo etických povinností advokáta.
9. Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. januára 2013