Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 7/2013
PDF · 166.96 KB
No categories available
II. ÚS 7/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť K. K., H., zastúpenej advokátom JUDr. I. O., Z., vo veci
namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 22 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd príkazom Vojenského obvodového
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 Ntt-V-20-2006 z 8. novembra 2006 na odpočúvanie
a záznam telekomunikačnej činnosti a takto
rozhodol:
Sťažnosť K. K. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 5. novembra
2012 doručené podanie K. K., H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie
základných práv zaručených v čl. 22 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), ako aj práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) príkazom Vojenského
obvodového súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „vojenský súd“) sp. zn. 3 Ntt-V-20-2006 z
8. novembra 2006 na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej činnosti.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
«Dňa 24. 8. 2012 mňa môj manžel J. K... upovedomil, že bol právoplatne podľa §
285 písm. a Trestného poriadku oslobodený spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že sa
stal skutok pre ktorý bol môj manžel ako obžalovaný stíhaný. ...
Ďalej mňa manžel upovedomil, že ako dôkaz boli počas vyšetrovania a podania
obžaloby proti môjmu manželovi použité prepisy záznamov telekomunikačnej prevádzky,
ktoré boli vykonané v rozpore s § 115 Trestného poriadku na základe nezákonného príkazu
na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej činnosti vydaného Vojenským obvodovým
súdom Banská Bystrica dňa 8. 11. 2006 číslo konania 3 Ntt-V-20-2006 na moje telefónne
číslo..., kde uvedené telefónne číslo a moja telefonická komunikácia z uvedeného
telefónneho čísla bola následne v dobe od 08. 11. 2006 do 07. 05. 2007 nezákonne
odpočúvaná a taktiež boli zaznamenávané moje SSM správy z tohto telefónneho čísla a to
Prezídiom Policajného zboru Úradom zvláštnych policajných činnosti - Stred 9. Mája č. 1
Banská Bystrica.
V tomto nezákonnom príkaze po texte príkaz na odpočúvanie a záznam
telekomunikačnej činnosti sa uvádza citujem „mobilnej telefónnej stanice číslo..., ktoré je
evidované v sieti O. na meno J. K...“
Toto tvrdenie v príkaze sa nezakladá na pravde, nakoľko v dobe pred vydaním
príkazu ani v čase vydania príkazu a v ani v dobe po vydaní príkazu uvedené telefónne číslo
nebolo evidované na môjho manžela...
Práve naopak toto telefónne číslo... bolo v tej dobe evidované na moje meno K. K...
... pred vydaním nezákonného príkazu na odpočúvanie 3 Ntt-V-20-2006 mali orgány
činné v trestnom konaní možnosť a povinnosť porovnať údaje v informačných systémoch
a boli by zistili, že užívateľom uvedeného telefónneho čísla som ja a nie môj manžel.
Uvedené telefónne číslo som používala ja a mobilný telefón som niekedy požičala aj svojmu
manželovi J. K., mojim rodinným príslušníkom a priateľom. ...
Uvádzam, že odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky má jednoznačný
zmysel a význam a jeho využitie nie je možné spreneveriť na iný účel. V mojom prípade,
však skutočnosti vedúce k odhaleniu konkrétnej trestnej činnosti, prípadne k vzneseniu
obvinenia voči mojej osobe zistené neboli. S prihliadnutím na túto skutočnosť som sa ani
nemala možnosť proti takémuto odpočúvaniu brániť, keďže o obsahu namietaného
rozhodnutia vydaného v roku 2006 som sa dozvedela až 24. 08. 2012. A práve toto zistenie
spolu s tým, že z namietaného rozhodnutia ani po rokoch nie je zrejmé, na základe akých
dôvodov bol vydaný, je kľúčovým problémom pri posúdení relevantnosti zásahov do môjho
práva na súkromie, ako aj môjho práva na spravodlivý súdny proces, ktorého súčasťou je aj
právo na zreteľnú prezentáciu dôvodov rozhodnutia.
V prípade odpočúvania a zaznamenávania telekomunikačnej prevádzky ide o výrazný
zásah do súkromnej sféry jednotlivca, s čím sa jednoznačne snúbi jeho právo na
preskúmanie opodstatnenosti a zákonnosti takéhoto zásahu. Voči rozhodnutiu Vojenského
obvodového súdu som ja takúto možnosť nemala, a to z toho dôvodu, že odpočúvané
telefonické hovory sa nestali dôkazným prostriedkom v trestnom konaní voči mne , keďže
proti mne ani nebolo vznesené obvinenie za konkrétny trestný čin. S prihliadnutím na
uvedené je konštatujem, že ochrana zo strany trestného súdu vôbec neprichádza do úvahy
v mojom prípade, lebo ja som sa pred trestný súd vôbec nedostala a nebola som stranou
v trestnom konaní (obdobne I. ÚS 274/05 a III. ÚS 80/08).
Na základe odôvodnenia mojej sťažnosti jednoznačne vyplynulo, že Vojenský
obvodový súd Banská Bystrica vydaním príkazu na odpočúvanie a záznam
telekomunikačnej činnosti zo dňa 8. 11. 2006 číslo konania 3 Ntt-V-20-2006 vydaného
údajne podľa § 115 ods. 1, 2, 3 Trestného poriadku na moje telefónne číslo... na základe
ktorého bola moja telefonická komunikácia z uvedeného telefónneho čísla následne v dobe
od 08. 11. 2006 do 07. 05. 2007 nezákonne odpočúvaná a taktiež boli zaznamenávané moje
SSM správy z tohto telefónneho čísla, porušil moje základne práva na súkromie podľa čl. 22
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na rešpektovanie súkromného
a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv.»
Na základe dôvodov uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd
o jej sťažnosti takto rozhodol:
„1. Vojenský obvodový súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Ntt-V-
20-2006 vydaním príkazu zo dňa 8. 11. 2006 na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej
činnosti porušil základné práva K. K... na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky , na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8
ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozhodnutie Vojenského obvodového súdu v Banskej Bystrici na odpočúvanie
a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky vydané v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Ntt-
V-20-2006 zo dňa 8. 11. 2006 sa zrušuje.
3. K. K... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 €..., ktoré je
Okresný súd v Banskej Bystrici, ktorý zastupuje zrušený Vojenský obvodový súd v Banskej
Bystrici povinný zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. K. K... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je Okresný súd v
Banskej Bystrici, ktorý zastupuje zrušený Vojenský obvodový súd v Banskej Bystrici povinný
vyplatiť jej právnemu zástupcovi advokátovi, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
nálezu.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľky
zaručených v čl. 22 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a v čl. 8
ods. 1 a 2 dohovoru príkazom vojenského súdu sp. zn. 3 Ntt-V-20-2006 z 8. novembra 2006
na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej činnosti.
Podľa čl. 22 ods. 1 ústavy listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných
písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.
Podľa čl. 22 ods. 2 ústavy nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných
písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo
iným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje
tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať
okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv
a slobôd iných.
Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že tak ústavná, ako aj zákonná úprava
konštituuje ústavnú sťažnosť ako ústavný prostriedok ochrany základných práv a slobôd
fyzických alebo právnických osôb, ktorým však nemožno nahrádzať konanie pred
všeobecnými súdmi na základe žalôb, ako aj opravných prostriedkov dostupných
účastníkom súdnych konaní. Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich
zákonom predpísané náležitosti sú upravené v zákone o ústavnom súde, pričom nesplnenie
niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Jednou z procesných podmienok konania ústavného súdu o ústavnej sťažnosti je
právomoc ústavného súdu, ktorá je podľa čl. 127 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde
daná len vtedy, ak o účinnej ochrane základného práva alebo slobody nerozhoduje iný súd
(I. ÚS 78/99).
Druhým predpokladom nutným na konštatovanie právomoci ústavného súdu je to, že
sťažovateľ vyčerpal procesné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv
zveruje (predovšetkým v systéme všeobecného súdnictva) a na použitie ktorých je
oprávnený v zmysle platných procesných predpisov. Hoci ani ústava ani zákon o ústavnom
súde nepredpisujú, aké procesné prostriedky má sťažovateľ pred podaním sťažnosti
ústavnému súdu vyčerpať v systéme všeobecného súdnictva, ich spoločnou črtou je, že
musia byť sťažovateľovi dostupné a musia predstavovať účinný spôsob ochrany toho
základného práva alebo slobody, porušenie ktorého sťažovateľ namieta. Ak preto existuje
všeobecný súd, ktorý v rámci svojej právomoci podľa čl. 142 ods. 1 ústavy je oprávnený
konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody sťažovateľa, ústavný súd nie
je oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie, pretože jej prijatiu bráni princíp subsidiarity
jeho právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a takúto sťažnosť je potrebné odmietnuť pre
nedostatok právomoci ústavného súdu.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
skúmal, či sťažovateľka nemala v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii procesné
prostriedky, ktorými sa mohla domáhať účinnej ochrany označených práv základných práv
a slobôd podľa ústavy a medzinárodnej zmluvy o ľudských právach. Vzhľadom na situáciu,
v ktorej sa nachádzala, je skutočnosťou, že ochrana zo strany trestného súdu pre ňu
neprichádzala do úvahy, pretože aj sama uviedla, že „sa pred trestný súd vôbec nedostala
a nebola... stranou v trestnom konaní“.
Sťažovateľkou namietaný zásah do označených práv spočíval podľa jej slov
v nezákonnom odpočúvaní jej telefonickej komunikácie a nezákonnom zaznamenávaní
SMS z telefónneho čísla vedeného na jej meno.
Vychádzajúc z podstaty sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich
práv nezákonným postupom orgánu štátu, je ústavný súd toho názoru, že ich ochrany sa
mohla domáhať v rámci občianskeho súdneho konania použitím dostupných prostriedkov
nápravy, napríklad žalobou o ochranu osobnosti podľa § 11 a nas. zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, prípadne v rámci iného vhodného
konania.
Jedine v prípade, ak by všeobecné súdy odmietli v jej veci konať, by do úvahy
prichádzalo konanie o ústavnej sťažnosti. Zo sťažnosti sťažovateľky ani z jej príloh však
nevyplýva, že by sa potom, čo sa od manžela dozvedela o nezákonnom odpočúvaní
svojho telefónu (24. augusta 2012), bola vôbec pokúsila o ochranu svojich práv
v občianskoprávnom konaní na základe dostupného procesného prostriedku, ale obrátila sa
so sťažnosťou priamo na ústavný súd (5. októbra 2012).
Keďže sťažovateľka nevyčerpala v systéme všeobecného súdnictva žiadne
prostriedky na ochranu svojich základných práv a keďže v súlade s princípom subsidiarity
sú právomoci ústavného súdu v konaní o ústavných sťažnostiach dané len vtedy, keď o nich
nerozhoduje iný súd, bolo potrebné jej sťažnosť po predbežnom prerokovaní podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.
Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy rozhodovať
o ďalších požiadavkách sťažovateľky, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyhoveniu
sťažnosti vo vzťahu k vysloveniu porušenia základného práva alebo slobody.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. januára 2013