Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 5/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť J. B., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a základného práva na vlastníctvo podľa Slovenskej

republiky uznesením Okresného súdu Prešov č. k. -27 z 20. marca 2012,

uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo 16. augusta 2012

a platobným rozkazom Okresného súdu Prešov č. k. -11 z 3. mája 2007,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. decembra

2012 doručená sťažnosť J. B., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a základného práva na vlastníctvo podľa uznesením Okresného súdu Prešov

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -27 z 20. marca 2012, uznesením Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 16. augusta 2012

a platobným rozkazom okresného súdu č. k. -11 z 3. mája 2007, smerujúca

proti okresnému súdu a krajskému súdu a žiada vydať tento nález:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Postupom porušujúcim a SR a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení neskorších dodatkových protokolov

došlo zo strany porušovateľa v 1. rade a porušovateľa v 2. rade k zásahu do uvedených

práv sťažovateľky.

3. Uznesenie Krajského súdu Prešov č. k. zo dňa 16. 08. 2012

a uznesenie Okresného súdu Prešov č. k. -27 zo dňa 20. 03. 2012 sa zrušujú.

4. Platobný rozkaz Okresného súdu Prešov, č. k. -11 zo dňa 03. 05.

2007 sa zrušuje.

5. Vec sa vracia na ďalšie konanie.

6. Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.328 €, ktoré sú

Okresný súd Prešov a Krajský súd Prešov povinný zaplatiť jej do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a jej príloh, sťažovateľka bola

ako oprávnená účastníčkou exekučného konania vedeného súdnym exekútorom Mgr. V. C.

(ďalej len „súdny exekútor“) pred okresným súdom pod sp. zn. proti

povinnej E. T., P. (ďalej len „povinná“), na vymoženie sumy 1 327,76 € (ďalej len

„exekučné konanie“). Exekučné konanie bolo vedené na základe rozsudku okresného súdu

č. k. -95 z 19. septembra 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť 22. októbra

2008 a vykonateľnosť 26. októbra 2008 (ďalej len „exekučný titul“). Týmto rozsudkom bola

povinná zaviazaná z titulu bezdôvodného obohatenia zaplatiť (vrátiť) sťažovateľke

bezúročne sumu 40 000 Sk (1 327,76 €), ktorú povinná prijala od sťažovateľky ako prvú

splátku kúpnej ceny za byt podľa zmluvy o budúcej kúpnej zmluve uzatvorenej medzi nimi

18. apríla 2005, keďže k uzatvoreniu kúpnej zmluvy nakoniec nedošlo. Okresný súd

23. decembra 2011 udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie

č. 5707 093669 a súdny exekútor doručil povinnej 15. februára 2012 upovedomenie o začatí

exekúcie.

Povinná podala 21. februára 2012 u súdneho exekútora proti exekúcii námietky.

Uviedla, že vymáhaná pohľadávka zanikla započítaním s pohľadávkou priznanou

jej platobným rozkazom okresného súdu č. k. -11 z 3. mája 2007, ktorým

bola sťažovateľka zaviazaná povinnej zaplatiť sumu 1 327,76 € s príslušenstvom (platobný

rozkaz nadobudol právoplatnosť 7. septembra 2007; odpor podaný proti nemu

sťažovateľkou bol uznesením okresného súdu sp. zn. z 8. augusta 2007

odmietnutý ako neodôvodnený). Podľa tvrdenia povinnej k započítaniu došlo ústnou

dohodou, a sťažovateľka preto musela byť uzrozumená s tým, že jej pohľadávka zanikla

(exekúcia vedená na podklade platobného rozkazu okresného súdu č. k. -11

z 3. mája 2007 proti sťažovateľke bola na návrh povinnej zastavená uznesením okresného

súdu sp. zn. z 23. februára 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť 17. marca

2009). Námietky povinnej boli doručené sťažovateľke a sťažovateľka sa k nim vyjadrila

14. marca 2012. Vo vyjadrení poprela existenciu ústnej dohody o vzájomnom započítaní

pohľadávok, poukázala na to, že od zmluvy o budúcej kúpnej zmluve nikdy neodstúpila,

a zdôraznila, že exekučný titul bol vydaný na základe riadne vykonaného dokazovania.

Okresný súd uznesením č. k. -27 z 20. marca 2012 námietkam

povinnej vyhovel, pretože mal za preukázané, že vymáhaná pohľadávka zanikla

započítaním tak, ako to tvrdila povinná. Pretože platobný rozkaz, proti ktorému nebol

podaný odpor, má účinky právoplatného rozsudku a je záväzný pre účastníkov konania

a pre všetky orgány, okresný súd dospel k záveru, že platobným rozkazom vo veci

sťažovateľky je viazaný a nie je oprávnený skúmať, či bol, alebo nebol vydaný v súlade

so zákonom.

Sťažovateľka proti tomuto uzneseniu podala odvolanie.

O podanom odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd uznesením

sp. zn. zo 16. augusta 2012 tak, že uznesenie okresného súdu

č. k. -27 z 20. marca 2012 ako vecne správne potvrdil. Uznesenie krajského

súdu sp. zn. zo 16. augusta 2012 nadobudlo právoplatnosť 12. októbra

2012.

Sťažnosť ústavnému súdu proti uzneseniu okresného súdu č. k. -27

z 20. marca 2012, uzneseniu krajského súdu sp. zn. zo 16. augusta 2012

a platobnému rozkazu okresného súdu č. k. -11 z 3. mája 2007 pre porušenie

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na vlastníctvo

podľa odôvodnila sťažovateľka tým, že platobný rozkaz okresného súdu

č. k. -11 z 3. mája 2007 nemal byť vôbec vydaný, nemal hmotnoprávny

základ, keďže započítanie pohľadávky nebolo možné, pretože pohľadávka povinnej voči nej

z titulu zmluvnej pokuty nikdy platne nevznikla. Sťažovateľka poukázala na dôvody, ktoré

uviedla už v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu č. k. -27 z 20. marca

2012, a zdôraznila, že tieto argumenty neuplatnila v konaní vedenom pred okresným súdom

pod sp. zn. iba pre pochybenie jej právneho zástupcu, ktorý riadne

neodôvodnil podaný odpor. Exekučný súd mal prelomiť účinky právoplatného platobného

rozkazu s poukazom na to, že by nešlo o porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, a tak umožniť

sťažovateľke exekúciu. Platobný rozkaz nemal byť okresným súdom nikdy vydaný, pretože

právo uplatnené v návrhu na jeho vydanie nebolo hmotnoprávne nepochybné. Navyše,

konanie vedené pred okresným súdom pod sp. zn. bolo právoplatne

skončené rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka, ktorý platobný rozkaz vydal, hoci

rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka nikdy nemôže byť konečným rozhodnutím vo veci

a ak sa tak stane, sudca je povinný uplatniť . Pokiaľ v odôvodnení uznesenia

okresného súdu č. k. -27 z 20. marca 2012 je konštatované, že zo spisu

okresného súdu sp. zn. bolo zistené, že malo dôjsť k započítaniu pohľadávky

sťažovateľky s pohľadávkou povinnej, potom nemal byť vydaný ani rozsudok okresného

súdu č. k. -95 z 19. septembra 2008 a žaloba sťažovateľky mala byť

zamietnutá, čo sa ale nestalo. Postupom okresného súdu tak sťažovateľka v konečnom

dôsledku stratila majetok – svoju judikovanú pohľadávku.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva

alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím

jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. ).

Ako vyplýva z obsahu i petitu sťažnosti, sťažovateľka sa sťažnosťou domáha

vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods.1 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a základného

práva na vlastníctvo podľa uznesením okresného súdu č. k. -27

z 20. marca 2012 a uznesením krajského súdu sp. zn. zo 16. augusta 2012.

V petite svojej sťažnosti zároveň navrhuje zrušiť aj platobný rozkaz okresného súdu

č. k. -11 z 3. mája 2007.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti uzneseniu

okresného súdu č. k. -27 z 20. marca 2012. V súlade s princípom

subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto

časti sťažnosti sťažovateľky, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity

vyplývajúci z je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať

a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach porušenia jej základných práv týmto

rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu zveruje Občiansky

súdny poriadok (ďalej len „OSP“) v tomto prípade odvolaciemu súdu. Odvolací súd

vo veci o podanom odvolaní sťažovateľky rozhodol uznesením sp. zn.

zo 16. augusta 2012. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc

posúdiť, či odvolanie sťažovateľky bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Z tohto dôvodu odmietol ústavný súd sťažnosť sťažovateľky smerujúcu proti

uzneseniu okresného súdu č. k. -27 z 20. marca 2012 podľa § 25 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá sa týka uznesenia krajského

súdu sp. zn. zo 16. augusta 2012 – k tejto časti sťažnosti je právomoc

ústavného súdu daná. Vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu namietala sťažovateľka

porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a základného práva

na vlastníctvo podľa .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podstatou sťažnosti na porušenie označených práv sťažovateľky uznesením

krajského súdu sp. zn. zo 16. augusta 2012 je jej tvrdenie o neústavnej

aplikácii dotknutých ustanovení právnych predpisov, na základe ktorej krajský súd dospel

k záveru o zániku vymáhanej pohľadávky započítaním a následne potvrdil ako vecne

správne uznesenie okresného súdu, ktorým bolo námietkam povinnej vyhovené. Podľa

názoru sťažovateľky bolo námietkam povinnej vyhovené napriek tomu, že pre takéto

rozhodnutie neboli splnené zákonné podmienky, pretože nedošlo k zániku vymáhanej

pohľadávky započítaním, a to najmä z dôvodu, že pohľadávka povinnej voči sťažovateľke

hmotnoprávne nikdy neexistovala.

Krajský súd uznesenie sp. zn. zo 16. augusta 2012 odôvodnil takto:

„Podľa , veta prvá, (ďalej Exekučný poriadok)

povinný môže vzniesť u exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia

upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu

nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho

vymáhateľnosti, alebo ak sú tu dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. Ak je

rozhodnutie, ktorým sa námietkam vyhovelo právoplatné, súd exekúciu zastaví. Proti tomuto

uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Ako vyplýva z obsahu spisu, oprávnená a povinná mali voči sebe vzájomné

pohľadávky v rovnakej výške, priznané právoplatným rozhodnutím súdu. Oprávnenej bola

právoplatne priznaná pohľadávka voči povinnej rozsudkom Okresného súdu v Prešove

č. k. -95 z 19. 9. 2008 vo výške 40.000,- Sk (1.327,76 eur). Povinnej bola

priznaná pohľadávka voči oprávnenej platobným rozkazom č. k. -11 z 3. 5.

2007 taktiež v sume 40.000,- Sk (1.327,76 eur s príslušenstvom). Platobný rozkaz

nadobudol právoplatnosť dňa 7. 9. 2008 a stal sa vymáhateľným. Zo zápisnice o

pojednávaní z 19. 9. 2008 Okresného súdu v Prešove vo veci je zrejmé, že na

tomto pojednávaní povinná E. T. vykonala započítací prejav k započítaniu vzájomných

pohľadávok v rovnakej výške. Oprávnená prostredníctvom právneho zástupcu, podaním,

doručeným Okresnému súdu v Prešove vo veci sp. zn. dňa 27. 6. 2008

písomne oznámila súdu, že má za to, že podľa je možné

započítať jej pohľadávku voči žalovanej, ktorá vznikla titulom právoplatného platobného

rozkazu Okresného súdu v Prešove sp. zn. .

Povinná viedla exekúciu proti oprávnenej na vymoženie pohľadávky vyplývajúcej

z exekučného titulu – právoplatného a vykonateľného platobného rozkazu sp. zn.

28 na vymoženie pohľadávky vo výške 40.000,- Sk v konaní vedenom pod sp. zn.

2 Er 1983/2007. Na základe jej návrhu na zastavenie exekúcie z 18. 11. 2008 bola exekúcia

zastavená. Dôvodom zastavenia tejto exekúcie bola skutočnosť, že došlo k zániku

vzájomných pohľadávok započítaním.

Podľa , ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky,

ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú,

ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane

okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie.

Započítanie podľa tohto ustanovenia je spôsobom zániku navzájom sa kryjúcich

pohľadávok veriteľa a dlžníka. Zánik nastáva okamihom, keď sa stretli pohľadávky

spôsobilé na započítanie a boli splnené všetky podmienky na to potrebné. Podmienkou

započítania je, že ide o dva záväzky medzi tými istými subjektmi, keď veriteľ jednej

pohľadávky je zároveň dlžníkom druhej pohľadávky a dlžník naopak. Plnenie musí byť

rovnakého druhu. Najčastejšie sa započítanie uplatní pri peňažných pohľadávkach.

K započítaniu nedochádza automaticky. Vyžaduje sa na to právny úkon niektorého

z účastníkov záväzkového právneho vzťahu a musí ísť o prejav adresovaný druhému

účastníkovi, z ktorého je zrejmé, ktorá pohľadávka a v akom rozsahu sa uplatňuje

na započítanie proti pohľadávke veriteľa. Formu tohto prejavu zákon nepredpisuje, nesmie

však odporovať ustanoveniu a nasl. .

Započítanie je jednostranný právny úkon, na ktorý sa nevyžaduje súhlas druhého

účastníka, pretože ho možno vykonať aj proti jeho vôli. Započítací prejav možno uplatniť,

keď sa pohľadávky stretli a to od okamihu splatnosti pohľadávky, ktorá sa stala splatnou

ako posledná. Vtedy dôjde k zániku pohľadávok v dôsledku započítania.

Povinná v konaní preukázala, že mala s oprávnenou vzájomné peňažné pohľadávky

v rovnakej výške. Dňa 19. 9. 2008 na pojednávaní vo veci sp. zn. vykonala

jednostranný prejav k započítaniu, voči ktorému oprávnená nemala námietky, lebo

prostredníctvom právneho zástupcu písomne oznámila súdu, že súhlasí so započítaním

vzájomných pohľadávok. Je nepochybné, že došlo k zániku oboch pohľadávok v dôsledku

započítania, preto námietky povinnej proti exekúcii sú dôvodné a v exekúcii nemožno ďalej

pokračovať, pretože po vzniku exekučného titulu zaniklo započítaním právo ním priznané.

Pokiaľ sa týka námietok povinnej, ktorá tvrdí, že platobný rozkaz, ktorým bola

priznaná povinnej pohľadávka voči nej vo výške 40.000,- Sk je formálny, táto námietka

je nedôvodná. Platobný rozkaz, ktorý nadobudol právoplatnosť má účinky právoplatného

rozsudku a stáva sa aj vykonateľným a v exekúcii: Je exekučným titulom podľa § 41

Exekučného poriadku. V exekučnom konaní nie je už možné preskúmať ho z hľadiska

materiálnej právoplatnosti, iba ho vykonať za dodržania podmienok upravených Exekučným

poriadkom. To znamená, že súd prvého stupňa a ani odvolací súd neboli oprávnení skúmať,

akým spôsobom došlo k jeho vydaniu ale iba to, či je exekučným titulom. Skutočnosť,

že došlo k zániku oboch pohľadávok (oprávnenej voči povinnej a naopak) započítaním bolo

súdom prvého stupňa správne zistené a aj správne právne posúdené.“

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie , podľa ktorého

v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov,

ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne

vysvetlí, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov

vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a ako právne vec posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením

obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že krajský súd

na argumentáciu sťažovateľky reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal

sa s okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol

postup, akým dospel k svojmu rozhodnutiu. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu

je zrejmé, že dôvodom, pre ktorý nebolo možné vyhovieť odvolaniu sťažovateľky, bolo to,

že vymáhaná pohľadávka zanikla započítaním.

Keďže sťažovateľka tvrdila, že rozhodnutie krajského súdu je založené na svojvoľnej

aplikácii práva, ústavný súd sa ďalej zaoberal tým, či výklad podmienok, za ktorých

exekučný súd vyhovie námietkam povinného krajským súdom, zodpovedal účelu a zmyslu

tohto inštitútu.

Podľa platobný rozkaz, proti ktorému nebol podaný odpor

s odôvodnením, má účinky právoplatného rozsudku.

Podľa výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov

a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého.

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) povinný

môže vzniesť u exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia

upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu

nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho

vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí,

ak sa namieta, že oprávnený alebo povinný nie sú právnymi nástupcami osoby uvedenej

v exekučnom titule. Námietky musia byť odôvodnené a na dodatočne uvedené dôvody

sa neprihliadne. Ak po podaní námietok exekútor upustil od vykonania exekúcie (§ 46),

o námietkach netreba rozhodnúť.

Podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky,

ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú,

ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane

okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie.

Ako vyplýva z odôvodnenia uznesenia krajského súdu sp. zn.

zo 16. augusta 2012 v spojení s odôvodnením uznesenia okresného súdu

č. k. -27 z 20. marca 2012, na základe týchto ustanovení krajský súd

námietkam povinnej vyhovel, pretože dospel k záveru, podľa ktorého pohľadávka priznaná

sťažovateľke exekučným titulom zanikla vzájomným započítaním s pohľadávkou

povinnej voči sťažovateľke vyplývajúcej z platobného rozkazu okresného súdu

č. k. -11 z 3. mája 2007.

Tento záver považuje aj ústavný súd za výsledok ústavne konformnej aplikácie

citovaných ustanovení právneho poriadku krajským súdom.

Správne okresný súd i krajský súd konštatovali, že sú platobným rozkazom

okresného súdu č. k. -11 z 3. mája 2007 viazané (§ 174 ods. 1, § 159 ods. 2

). Z uvedeného vyplýva, že všeobecné súdy museli vychádzať z toho, že pohľadávka

povinnej voči sťažovateľke priznaná právoplatným platobným rozkazom existuje, a nemohli

sa zaoberať tým, ako by okresný súd v konaní pod sp. zn. rozhodol, ak by

sťažovateľka podala proti platobnému rozkazu kvalifikovaný odpor, čo však sťažovateľka

neurobila (pričom je bez významu pre rozhodnutie ústavného súdu v tejto veci, z akého

dôvodu sa tak stalo). Rovnako správne dospeli všeobecné súdy i k záveru o tom, že táto

pohľadávka bola spôsobilá na započítanie a jej existencia spôsobila zánik vymáhanej

pohľadávky. Pre úplnosť považuje však ústavný súd za potrebné uviesť aj to, že rovnako

boli všeobecné súdy viazané i právoplatným rozsudkom okresného súdu

č. k. -95 z 19. septembra 2008, proti ktorému nepodala povinná odvolanie

(pričom aj v tomto prípade je bez významu, z akého dôvodu sa tak nestalo). Za tejto situácie

považuje ústavný súd za nepochybné, že v čase začatia exekúcie existovali vzájomné

pohľadávky sťažovateľky a povinnej, ktoré boli spôsobilé na započítanie

( ), pričom k ich jednostrannému započítaniu došlo

v exekučnom konaní doručením námietok povinnej na vyjadrenie sťažovateľke (s účinkami

ku dňu, keď sa pohľadávky stretli). Bez ohľadu na skutočnosť, že otázku momentu

jednostranného započítania všeobecné súdy ustálili odlišne, nič to nemení na ústavnej

konformnosti ich záveru o splnení podmienok na vyhovenie námietkam proti exekúcii

vzneseným povinnou podľa § 50 Exekučného poriadku. Bolo by v rozpore s princípom

spravodlivosti, ak by všeobecné súdy za daného skutkového stavu umožnili sťažovateľke

viesť exekúciu proti povinnej napriek tomu, že existovala jej započítateľná vzájomná

pohľadávka a povinná prejavila vôľu pohľadávky jednostranne započítať.

Ústavný súd nepovažoval preto právny názor krajského súdu, na ktorom založil

potvrdenie napadnutého uznesenia okresného súdu, za svojvoľný či arbitrárny. Aplikácia

§ 50 Exekučného poriadku na vec sťažovateľky krajským súdom nepoprela jeho účel

a zmysel. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval v súlade i so zásadou

ústavne konformného výkladu, pretože nepoužil taký výklad dotknutých ustanovení, ktorý

by poprel realizáciu garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb.

Ústavný súd preto na rozdiel od sťažovateľky zastáva názor, podľa ktorého výkon

súdnej moci krajským súdom v jej veci smeroval k uplatneniu ideálu spravodlivosti,

rešpektoval procesné pravidlá, ako aj požiadavku rozumného výkladu procesného

i hmotného práva.

Z týchto dôvodov odmietol ústavný súd podľa ods.

sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a dohovoru uznesením krajského súdu

sp. zn. zo 16. augusta 2012, a to pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný súd konštatuje, že rozhodnutím krajského súdu nedošlo za tejto situácie

k porušeniu základného práva sťažovateľky na vlastníctvo podľa .

Sťažovateľka odôvodnila porušenie tohto svojho základného práva uznesením

krajského súdu sp. zn. zo 16. augusta 2012 tým, že podľa jej názoru bola

zbavená svojho majetku – pohľadávky právoplatne priznanej rozsudkom okresného súdu

č. k. -95 z 19. septembra 2008.

Majetkom chráneným základným právom na vlastníctvo v zmysle čl. 20 ods. 1

je nielen existujúci majetok vo vlastníctve fyzickej alebo právnickej osoby, teda veci

alebo iné aktíva, ktorých vlastníkom je táto osoba, ale i majetok, nadobudnutie vlastníctva

ku ktorému môže fyzická alebo právnická osoba legitímne očakávať.

Ako je zrejmé z tvrdení sťažovateľky, podľa jeho názoru jej svedčila legitímna nádej

na zhmotnenie jej pohľadávky priznanej právoplatným rozhodnutím okresného súdu,

pretože splnila všetky zákonom ustanovené podmienky na vedenie exekúcie. Tieto tvrdenia

sťažovateľky by mohli byť správne, avšak iba v prípade, že ich sťažovateľka skutočne

splnila aj v čase rozhodovania všeobecných súdov o podaných námietkach povinnou.

Ako však už bolo uvedené vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky o porušení čl. 46 ods. 1

a dohovoru, ústavný súd je toho názoru, že záver okresného súdu

i krajského súdu o tom, že pohľadávka sťažovateľky uplatnená v exekučnom konaní zanikla

započítaním na inú existujúcu vzájomnú pohľadávku povinnej voči sťažovateľke, je nielen

ústavne konformný, ale aj správny. V situácii, keď sťažovateľka nesplnila zákonné

podmienky na zhmotnenie jej pohľadávky, nemožno uvažovať ani o legitímnej nádeji na jej

nadobudnutie. Sťažovateľka nemohla v čase vydania rozhodnutia krajského súdu legitímne

bez splnenia zákonných podmienok očakávať, že jej pohľadávka bude vymožená,

keď nesplnila podmienky na ďalšie vedenie exekúcie.

Z uvedených dôvodov nedošlo podľa názoru ústavného súdu k porušeniu

sťažovateľkinho základného práva na vlastníctvo podľa . Z tohto dôvodu

ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti navrhla zrušiť i platobný rozkaz okresného

súdu č. k. -11 z 3. mája 2007, ktorý nadobudol právoplatnosť 7. septembra

2007.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti proti platobnému rozkazu okresného súdu

č. k. -11 z 3. mája 2007 začala plynúť 7. septembra 2007. Sťažnosť

ústavnému súdu doručila 11. decembra 2012.

Keďže sťažovateľka doručila ústavnému súdu sťažnosť smerujúcu proti označenému

platobnému rozkazu okresného súdu zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3

, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti odmietol

sťažnosť v tejto časti podľa , a to z dôvodu, že bola

podaná oneskorene.

Pretože po predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky dospel ústavný súd

k záveru, že jej sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a základného práva na vlastníctvo podľa v časti smerujúcej proti uzneseniu

okresného súdu č. k. -27 z 20. marca 2012 nemožno preskúmať

pre nedostatok právomoci ústavného súdu, v časti smerujúcej proti platobnému rozkazu

okresného súdu č. k. -11 z 3. mája 2007 pre oneskorenosť a v časti

smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. zo 16. augusta 2012

pre jej zjavnú neopodstatnenosť, odmietol sťažnosť sťažovateľky ako celok. V tejto situácii

už preto osobitne nerozhodoval o ustanovení zástupcu z radov advokátov sťažovateľke.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2013