Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 21/2013
PDF · 328.93 KB
No categories available
II. ÚS 21/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti E., s. r. o., B., a Ing. Ľ. H., B., zastúpených
advokátom Mgr. P. V., S., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na
rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1 K 61/2011
z 12. októbra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti E., s. r. o., a Ing. Ľ. H. o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra
2012 doručená sťažnosť spoločnosti E., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), a Ing.
Ľ. H., B. (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 4
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov
v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
1 K 61/2011 z 12. októbra 2012.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn. 1 K 61/2011
z 8. decembra 2011, ktoré podľa výpisu z obchodného registra nadobudlo právoplatnosť
16. decembra 2011, bolo vyhlásené konkurzné konanie na majetok spoločnosti S., s. r. o.
(ďalej len „úpadca“), ktorého jediným spoločníkom bol sťažovateľ v 1. rade, pričom
konateľ sťažovateľa v 1. rade (B. H.) bol súčasne aj konateľom úpadcu. Sťažovateľ
v 1. rade a sťažovateľ v 2. rade sú súčasne veriteľmi úpadcu, ktorí si svoje pohľadávky voči
podstate prihlásili vo vyhlásenom konkurznom konaní.
V rámci speňažovania majetku úpadcu došlo aj k predaju dvoch jeho podnikov, a to
časti podniku C. a časti podniku P., v súvislosti s predajom ktorých sa uskutočnilo správcom
konkurznej podstaty zorganizované II. kolo ponukového konania podľa § 92 ods. 1 písm. d)
zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“).
Dňa 19. septembra 2012 sa uskutočnilo v prítomnosti správcu konkurznej podstaty
vyhodnotenie ponukového konania pred okresným (konkurzným) súdom, ktorého sa podľa
sťažovateľov (veriteľov) nemohol zúčastniť veriteľský výbor vrátane sťažovateľov, pretože
termín jeho konania im mal byť oznámený prostredníctvom správcu konkurznej podstaty
telefonicky a e-mailom iba „... niekoľko hodín pred plánovaným časom vyhodnotenia“.
Po uskutočnení vyhodnotenia ponukového konania sa 20. septembra 2012
uskutočnilo zasadnutie veriteľského výboru, ktorý uznesením prijatým podľa § 83 ods. 1
písm. a), c) a d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii uložil správcovi konkurznej podstaty
záväzný pokyn spočívajúci: v povinnosti akceptovať ponuku spoločnosti R., s. r. o.,
predloženú do II. kola ponukového konania týkajúcu sa predaja časti podniku C. za kúpnu
cenu 376 100 € s tým, že návrh kúpnej zmluvy mal správca konkurznej podstaty predložiť
najneskôr do 30. septembra 2012 na schválenie veriteľskému výboru; v povinnosti
odmietnuť všetky ponuky predložené v II. kole ponukového konania na predaj časti podniku
P.; a napokon v povinnosti správcu konkurznej podstaty predložiť veriteľskému výboru
žiadosť o udelenie záväzného pokynu na nové kolo ponukového konania na predaj časti
podniku P. (ďalej len „záväzný pokyn veriteľského výboru“).
Následne bol predsedovi veriteľského výboru, ktorým bol v jednej osobe konateľ
úpadcu i konateľ sťažovateľa v 1. rade, doručený list správcu konkurznej podstaty
z 24. septembra 2012, ktorým veriteľskému výboru oznámil, že neakceptuje záväzný pokyn
veriteľského výboru, a vyzval veriteľský výbor, aby do 3 dní od doručenia tohto
odmietnutia záväzný pokyn upravil tak, aby ním nebolo zasahované do výsledkov II. kola
ponukového konania.
Na zasadnutí konanom 26. septembra 2012 veriteľský výbor zotrval na svojom
pôvodnom záväznom pokyne z 20. septembra 2012, a preto správca konkurznej podstaty
podľa § 83 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii predložil vec na rozhodnutie
okresnému (konkurznému) súdu, pričom predseda veriteľského výboru mal listom
z 9. októbra 2012 požiadať okresný súd „... o osobné vypočutie členov veriteľského výboru
v tejto veci“. Túto žiadosť však okresný súd neakceptoval a 12. októbra 2012 uznesením
sp. zn. 1 K 61/2011 rozhodol tak, že udelil správcovi konkurznej podstaty záväzný pokyn na
uzatvorenie kúpnych zmlúv týkajúcich sa predaja časti podniku C. aj časti podniku P., a to
s úspešnými uchádzačmi II. kola ponukového konania, čím podľa sťažovateľov okresný súd
v podstate zrušil záväzný pokyn veriteľského výboru, a to bez toho, aby toto svoje
rozhodnutie aj náležite odôvodnil v súlade so zákonnými požiadavkami § 83 ods. 3 zákona
o konkurze a reštrukturalizácii. Uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 K 61/2011 z 12. októbra
2012, proti ktorému nie je prípustný opravný prostriedok, nadobudlo právoplatnosť po
zverejnení v Obchodnom vestníku 23. októbra 2012.
Podľa sťažovateľov okresný súd napádaným uznesením sp. zn. 1 K 61/2011
z 12. októbra 2012 zrušil rozhodnutie veriteľského výboru, ktorý reprezentuje oprávnené
záujmy veriteľov bez toho, aby toto svoje rozhodnutie náležite odôvodnil podľa § 83 ods. 3
zákona o konkurze a reštrukturalizácii, v zmysle ktorého súd pri vydávaní uznesenia,
ktorým určuje, ako má správca konkurznej podstaty postupovať v prípade, ak správca
konkurznej podstaty odmietne splnenie pokynu príslušného orgánu z dôvodu, že je
v rozpore s oprávnenými záujmami dotknutých veriteľov alebo pravidlami speňažovania
ustanovenými zákonom o konkurze a reštrukturalizácii, zohľadní oprávnené záujmy
dotknutých veriteľov a ich vyjadrenia a vyjadrenia príslušného orgánu.
Podľa sťažovateľov však okresný súd (konkurzný súd) pred vydaním napádaného
uznesenia nielenže nevypočul zástupcov veriteľského výboru, ale si ani nevyžiadal
stanovisko dotknutých veriteľov, takže podľa sťažovateľov okresný súd rozhodol iba na
základe jednostranných tvrdení správcu konkurznej podstaty, čím mal porušiť nielen
princípy kontradiktórnosti konania garantované v čl. 47 ods. 3 ústavy, ale v konečnom
dôsledku aj princíp spravodlivého súdneho konania garantovaný v čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy
a v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa sťažovateľov v danom prípade ide o klasické sporové
konanie medzi príslušným orgánom (v danom prípade ním bol výbor veriteľov, pozn.)
na jednej strane a správcom konkurznej podstaty na strane druhej, v ktorom majú obaja títo
účastníci konania rovnocenné postavenie, a to aj z hľadiska ich práva k sporu sa vyjadriť.
Podľa sťažovateľov však okresný súd mal v danom prípade rozhodnúť bez náležitého
zistenia skutkového stavu, a to iba na podklade automatického akceptovania tvrdení správcu
konkurznej podstaty o rozpore záväzného pokynu veriteľského výboru so zákonom
ustanovenými kritériami. Inými slovami, podľa sťažovateľov okresný súd v napádanom
uznesení vôbec nevysvetlil, v čom bol záväzný pokyn výboru veriteľov v rozpore
s oprávnenými záujmami veriteľov alebo v čom videl jeho rozpor s pravidlami
speňažovania majetku konkurznej podstaty ustanovenými zákonom o konkurze
a reštrukturalizácii. V dôsledku všetkých uvedených skutočností sťažovatelia považujú
napádané uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 K 61/2011 z 12. októbra 2012 za arbitrárne
a majúce za následok porušenie nimi označených práv.
Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:
«Pokiaľ ide o prvú podmienku spočívajúcu v tom, že súd môže zmeniť záväzný pokyn
príslušného orgánu len v prípade, ak je tento pokyn v rozpore s oprávnenými záujmami
dotknutých veriteľov alebo pravidlami speňažovania ustanovenými týmto zákonom, táto
nebola vôbec predmetom posudzovania konkurzného súdu. V namietanom rozhodnutí
konkurzný súd vôbec neuvádza, s akým oprávneným záujmom veriteľov je pokyn v rozpore,
ani neuvádza, či je pokyn v rozpore s nejakým konkrétnym pravidlom speňažovania
ustanoveným zákonom o konkurze. ...
Súd taktiež v odôvodnení namietaného rozhodnutia vôbec neuvádza, ako sa
vysporiadal so zákonným príkazom, že má zohľadniť pri rozhodovaní v týchto prípadoch
oprávnené záujmy dotknutých veriteľov. Vzhľadom na to, že zákon o konkurze kritérium
oprávnených záujmov dotknutých veriteľov osobitne uvádza, prikladá mu zjavne osobitný
význam, a preto by sa súd mal s touto otázkou v odôvodnení svojho rozhodnutia výslovne
vysporiadať. V posudzovanom prípade sa tak nestalo. ...
Konkurzný súd preto vydaním namietaného rozhodnutia nad rámec zákonných
dôvodov, a teda arbitrárnym, ústavne neudržateľným spôsobom zasiahol do postavenia
veriteľského výboru v konkurznom konaní a do jeho rozhodovacej právomoci, a tým aj do
namietaných základných práv sťažovateľov ako členov veriteľského výboru.
Z hľadiska náležitostí odôvodnení súdnych rozhodnutí je neakceptovateľné, ak
v zmysle citovanej časti odôvodnenia namietaného rozhodnutia súd v podstate ako jediné
argumenty uvádza iba ničím neodôvodnenú a nepreukázanú „možnú pochybnosť či
veriteľský výbor skutočne obhajuje záujem všetkých veriteľov alebo iné záujmy a z tohto
dôvodu sa snaží zmariť účel konkurzu resp. rýchlosť konkurzného konania“, alebo ak súd
uvedie, že „k primeranosti ponúk sa nebude vyjadrovať ale nechá to na posúdenie
správcu.“ Týmito závermi súd rezignoval na svoje zákonom dané postavenie v prípade
sporu medzi správcom a príslušným orgánom, ktorý ma súd v takýchto prípadoch ako
nezávislý arbiter riešiť na základe objektívne zisteného skutkového stavu. ...
V posudzovanom prípade nedal súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec odpoveď
na to, na základe akého zákonného dôvodu uvedeného v ustanovení § 83 ods. 3 zákona
o konkurze zrušil záväzný pokyn veriteľského výboru a rozhodol o udelení iného záväzného
pokynu. Nedal tiež odpoveď na to, ako sa vysporiadal s vyjadreniami dotknutých veriteľov
(tieto si ani nezabezpečil) a príslušného orgánu, hoci mu zákon výslovne ukladá na
vyjadrenia týchto subjektov prihliadať, a preto vysporiadanie sa s týmito vyjadreniami musí
byť považované za takú otázku, ktorá si v každom prípade vyžaduje uvedenie právnych
záverov a úvah súdu v odôvodnení jeho rozhodnutia. Osobitne to platí najmä v prípade, ak
súd názory veriteľského výboru ako príslušného orgánu nerešpektoval, ako sa to stalo
v tomto prípade. ...
Vyššie popísaným spôsobom došlo zároveň aj k porušenie práva sťažovateľov ako
členov veriteľského výboru na rovnosť účastníkov konania, keďže konajúci konkurzný súd
pri svojom rozhodovaní bez náležitého preverenia skutkového stavu jednostranne
a nekriticky vychádzal iba z vyjadrení správcu, ktorým prikladal neprimerane vyššiu váhu
ako vyjadreniam zástupcov veriteľov (veriteľského výboru). Urobil tak napriek tomu, že oba
tieto subjekty majú mať pri rozhodovaní súdu podľa ustanovenia § 83 ods. 3 zákona
o konkurze rovnaké postavenie a súd má rozhodovať na základe objektívne zisteného
skutkového stavu a nie na základe automatického akceptovania tvrdení správcu, s ktorými
veriteľský výbor vyslovil svoj nesúhlas. Naopak, zákon o konkurze dokonca v prípade
takéhoto rozhodovania zvýrazňuje význam vyjadrenia veriteľov a príslušného orgánu, keď
doslovne uvádza, že ..súd pri vydávaní uznesenia zohľadní oprávnené záujmy dotknutých
veriteľov a ich vyjadrenia a vyjadrenia príslušného orgánu.“ Týmto spôsobom súd
nepostupoval, ba práve naopak konal v rozpore s týmito zákonnými usmerneniami
a jednostranne vychádzal iba z vyjadrení správcu. Súd svoj postoj vyzdvihujúci postavenie
správcu v konaní jednoznačne a výslovne vyjadril v odôvodnení namietaného rozhodnutia,
keď uviedol, že „súd k primeranosti ponúk sa nebude vyjadrovať ale nechá to na posúdenie
správcu ako osobu s odbornou spôsobilosťou posúdiť primeranosť jednotlivých ponúk.“
Z tohto vyjadrenia súdu je evidentné nerešpektovanie rovnosti účastníkov konania (zrejme
by nebolo ústavnoprávne akceptovateľné, ak by súd v klasickom sporovom konaní uviedol,
že sa k určitej pre rozhodnutie podstatnej skutkovej otázke nebude vyjadrovať, ale jej
posúdenie ponechá na posúdení niektorej zo strán sporu).»
Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo spoločnosti E., s. r. o. a Ing. Ľ. H. na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na rovnosť účastníkov konania
podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé prejednanie veci
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1 K/61/2011 zo dňa 12. októbra 2012 porušené
bolo.
Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1 K/61/2011 zo dňa 12. októbra
2012 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
Najvyšší súd slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľom trovy právneho
zastúpenia vo výške 284,84 EUR na účet advokáta Mgr. P. V... do dvoch mesiacov odo dňa
právoplatnosti tohto nálezu.“
Okrem uvedeného sa sťažovatelia domáhali, aby ústavný súd vydaním dočasného
opatrenia odložil vykonateľnosť napádaného uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 K 61/2011
z 12. októbra 2012, pričom svoj návrh odôvodnili takto:
„Namietaným rozhodnutím bolo výrazným spôsobom zasiahnuté do právomoci
veriteľského výboru (ktorého sú sťažovatelia členmi), a to práve v najdôležitejšej otázke,
ktorú mal veriteľský výbor právo počas konkurzného konania rozhodnúť (schválenie
predaja najpodstatnejších a najhodnotnejších častí podniku úpadcu). Tým vzniká na strane
sťažovateľov stav výraznej právnej neistoty a oslabenia ich pozície v konkurznom konaní.
Pokiaľ by nebolo rozhodnuté o odklade vykonateľnosti namietaného rozhodnutia, môže
nastať situácia, že do doby rozhodnutia o tejto sťažnosti pokročí konkurzné konanie do
takého štádia, že nápravu už spätne nebude možné vykonať a sťažovatelia ako členovia
veriteľského výboru už nebudú môcť svoju vyššie uvedenú zákonnú právomoc reálne
uplatniť.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov o porušení základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov
v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorých malo dôjsť v príčinnej súvislosti
s uznesením okresného súdu sp. zn. 1 K 61/2011 z 12. októbra 2012, ktorým okresný súd
nevyhovel, resp. sa nestotožnil so záväzným pokynom veriteľského výboru (ktorého sú
sťažovatelia členmi) určeného správcovi konkurznej podstaty vo veci predaja majetku
úpadcu po uskutočnení II. kola verejného ponukového konania, ale okresný súd
v predmetnom uznesení vydal pre správcu konkurznej podstaty svoj vlastný pokyn, ktorý
podľa sťažovateľov nie je dôvodný a nemá oporu v zákone o konkurze a reštrukturalizácii.
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Okresný súd napádané uznesenie odôvodnil takto:
«Úlohou súdu bolo preskúmať dôvodnosť podania návrhu správcu na vydanie
uznesenia podľa ust. § 83 ods. 3 ZKR, ďalej preskúmať verejné ponukové kolo a tiež
preskúmať netransparentnosť namietanú neúspešným záujemcom ako aj tvrdenia správcu
a veriteľského výboru.
Správca v súlade s uznesením tunajšieho súdu č. k. 1 K 61/2011 zo dňa 10. 07. 2012
vykonal verejné ponukové konanie v zmysle ust. § 91 ods. 1 ZKR. Po uplynutí lehoty na
podávanie ponúk správca dňa 17. 09. 2012 pristúpil k otváraniu obálok za účasti súdu,
členov veriteľského výboru a taktiež za účasti záujemcov. Dňa 19. 09. 2012 správca
vyhodnotil II. kolo verejného ponukového konania. Výsledky II. kola verejného ponukového
konania sú horeuvedené v tomto uznesení. Správca skonštatoval o oboch častí podniku, že
najvyššie ponuky záujemcov sú primerané.
Následne veriteľský výbor na svojom zasadnutí dňa 20. 09. 2012 prijal uznesenie aby
správca neakceptoval najvyššie ponuky II. kola týkajúcej časti podniku P. a aby predložil
veriteľskému výboru žiadosť o udelenie záväzného pokynu na nové kolo speňaženia
nehnuteľností a hnuteľných vecí bezprostredne súvisiacich s výrobným procesom úpadcu.
samostatného celku I: Časť podniku P. do 7 dní od obdržania zápisnice.
Správca podaním, ktoré bolo doručené súdu na vedomie dňa 24. 09. 2012 odmietol
záväzné pokyny veriteľského výboru prijaté na zasadnutí dňa 20. 09. 2012 a vyzval na ich
úpravu, pričom svoj postoj v odmietnutí odôvodnil, že realizáciou nového speňažovania,
ktoré by mohlo reálne trvať až dva mesiace sa oddiali sprevádzkovanie tejto časti podniku..
Taktiež odmietol odporučenie veriteľského výboru. Veriteľský výbor podaním, ktoré bolo
doručené tunajšiemu súdu dňa 28. 09. 2012 podal vyjadrenie k odmietnutiu záväzného
pokynu.
Z uvedeného je zrejmé, že veriteľský výbor neakceptuje výsledok II. kola verejného
ponukového konania a požiadal správcu aby odmietol všetky ponuky týkajúce sa časti
podniku P. nakoľko je toho názoru, že cena je neprimeraná a sú pochybnosti
o transparentnosti II. kola verejného ponukového konania.
Za daných okolností je súd toho názoru, že postup správcu v zmysle ust. § 83 ods. 3
ZKR je na mieste.
Podľa ust. § 83 ods. 3 ZKR ak príslušný orgán uloží správcovi pokyn, ktorý je
v rozpore s oprávnenými záujmami dotknutých veriteľov alebo pravidlami speňažovania
ustanovenými týmto zákonom, správca splnenie pokynu odmietne a vyzve príslušný orgán,
aby v určenej lehote pokyn v súlade s vytknutými vadami upravil. Ak príslušný orgán
vytknuté vady neodstráni alebo sa v určenej lehote nevyjadrí, správca požiada súd, aby
vydal uznesenie, ako postupovať; uznesením súdu je správca viazaný. Súd pri vydávaní
uznesenia zohľadní oprávnené záujmy dotknutých veriteľov a ich vyjadrenia a vyjadrenia
príslušného orgánu.
Súd k podaniu spoločnosti A., ktoré bolo doručené tunajšiemu súdu dňa 19. 09. 2012
a na ktoré poukazuje aj veriteľský výbor vo svojom podaní zo dňa 26. 09. 2012 uvádza, že
ide o stanovisko spoločnosti k verejnému ponukovému konaniu na speňažovanie majetku
úpadcu a taktiež prehlásenie o navýšení svojej ponuky, ktorý zrejme pri podávaní ponuky
taktizoval a neponúkol cenu, ktorú v priebehu nasledujúcich dvoch dní bol ochotný zvýšiť a
aj zaplatiť. Záujemca v podaní, prostredníctvom svojho právneho zástupcu, požiadal o
prešetrenie odôvodneného podozrenia z možného úniku informácii, týkajúceho sa výšky
zálohy, uhradenej spoločnosťou A.
Dôvod týchto pochybností je podľa spoločnosti skutočnosť, že cenový rozdiel medzi
ponukami A. a víťaznou ponukou spoločnosti C. a. s. je vo výške 10 000 Eur, ktorá bola
podaná 10 min pred skončením termínu predkladania ponúk. Ďalej uviedla, že správcom
stanovená povinnosť uhradiť na účet správcu zábezpeku na kúpnu cenu vo výške
„minimálnej 50 % z ponúknutej kúpnej ceny“ umožňuje správcovi alebo iným osobám,
ktoré majú prístup k účtu úpadcu a získajú informácie o uhradenej zábezpeke. Záujemca
poukázal na to, že podmienky predaja pre druhé kolo verejného ponukového konania sú
v rozpore s ustanoveniami ZKR. Namietal, že Podmienky predaja sú v rozpore s ust. § 43
ZKR v zmysle, ktorého sa odmena správcu vypláca z výťažku zo speňaženia majetku
podliehajúceho konkurzu. Podľa Podmienok predaja správca požaduje, aby záujemca
zaplatil odmenu správcovi priamo a dokonca zaplatená zábezpeka sa započítava ako
preddavok na odplatu správcovi.
Súd preštudoval Podmienky predaja vyhotovené správcom konkurznej podstaty
a konštatuje, že Podmienky vypracované správcom sú v súlade s ustanoveniami ZKR.
V zmysle ust. § 92 ods. 1 písm. e) ZKR podľa, ktorého správca môže na účely speňažovania
majetku predať majetok iným vhodným spôsobom. Ako iný vhodný spôsob môže byť aj
správcom zvolené verejné ponukové konanie. V prípade ak boli dodržané všetky podmienky,
ktoré určil správca, nie je dôvod pochybovať o zákonnosti resp. nezákonnosti takéhoto
konania. V danom prípade súd nezistil žiadne porušenie alebo rozpor tohto konania
s ustanoveniami ZKR. Poukazovanie na netransparentnosť resp. únik informácii neúspešný
uchádzač nešpecifikoval a nekonkretizoval.
Súd sa zaoberal aj tvrdením spoločnosti o povinnosti uhradiť minimálne 50 %
z ponúknutej kúpnej ceny, čo umožňuje správcovi alebo iným osobám, ktoré majú prístup
k účtu úpadcu získať informácie o zložených zábezpekách. Takýto postup by mohol byť
označený ako netransparentný v prípade ak by v skutočnosti došlo k úniku takých informácií
zo strany správcu. V zmysle podmienok mal každý záujemca zložiť na určené číslo účtu
zábezpeku vo výške minimálne 50% z ponúknutej kúpnej ceny. Podmienky však neupravujú,
teda ani nezakazujú aby záujemca zložil určitú sumu, ktorá môže byť polovica kúpnej ceny
ale nemusí (v prípade ak záujemca zloží polovicu neznamená to že jej výsledná ponuka musí
byť ďalších 50 % ale môže ponúknuť aj viac v prípade ak záujemca má záujem ponúknuť
milión eur a zloží 40 % a potom zloží zvyšných 60 % v danom prípade by správca takúto
ponuku musel akceptovať podľa názoru súdu alebo ak by záujemca zložil ako zábezpeku
jedno euro a následne navýši svoju ponuku tak že jeho výsledná ponuka bude rovných
milión eur a správca by takúto ponuku vylúčil bolo by na mieste aby súd takéto ponukové
konanie teda správanie správcu považoval za nesprávny postup). Súd poukazuje aj na tú
skutočnosť, že záujemca mohol zložiť aj sumu rovnajúcu sa 100 % svojej ponuky. K úniku
informácií zo strany správcu alebo iných osôb zo strany úpadcu sa súd nebude vyjadrovať
nakoľko ak je tu takéto podozrenie na prešetrenie sú oprávnené orgány činné v trestnom
konaní.
K prehláseniu záujemcu, že je ochotný navyšovať svoju ponuku po vyhodnotení
verejného ponukového konania, teda po tom čo došlo k otváraniu obálok je podľa názoru
súdu irelevantné, nakoľko toto prehlásenie záujemcu neobsahuje presnú sumu o akú by mal
záujem navýšiť svoju ponuku. Taktiež je súd toho názoru, že záujemca mohol ešte počas
verejného ponukového konania svoju pôvodnú ponuku navýšiť a nie až následne deklarovať
svoju ochotu navyšovať svoje podanie. Za takýchto okolností by záujemca, ktorý skončil
tretí v poradí by taktiež mohol deklarovať svoju ochotu navýšiť svoje podanie a za daných
okolností by celé verejné ponukové konanie stratilo svoj význam. Správcom boli dané
podmienky, ktoré počas ponukového konania neboli menené a boli zo strany správcu
dodržané. Súd je toho názoru, že v prípade ak by ponuka víťaza bola vyššia jedno euro
a boli by dodržané všetky podmienky súťaže súdu by nezostávalo iné ako skonštatovať, že
takéto konania je v súlade so zákonom.
Zároveň súd preskúmal aj tvrdenie spoločnosti A., že Podmienky predaja sú tiež v
rozpore s ustanovením § 43 ZKR. Podľa Podmienok predaja správca požaduje, aby
záujemca zaplatil odmenu správcovi priamo a dokonca zaplatená zábezpeka sa započítava
ako preddavok na odmenu správcu. Súd po preskúmaní Podmienok verejného ponukového
konania musí skonštatovať, že taká podmienka ako uviedol záujemca sa v Podmienkach
konania nenachádza.
Pod č. k. 1 K 18/2008 sa vedie na tunajšom súde konanie kde ako úpadca vystupuje
spoločnosť S., a. s. V predmetnom konaní došlo k predaju úpadcu tak ako to správca
uviedol za sumu 1 766 000 Eur pričom išlo o prevádzku teda majetok ako celok ako C. aj P.
pričom išlo v tom čase o fungujúcu prevádzku.
Konateľom spoločnosti E., s. r. o., ktorý je predsedom veriteľského výboru je pán B.
H. identická osoba z B. H. , ktorý je zároveň aj konateľom úpadcu S., s. r. o. Spoločnosť E.,
s. r. o. je zároveň jediným spoločníkom úpadcu. Za daných okolností je možné pochybnosť
či veriteľský výbor skutočne obhajuje záujem všetkých veriteľov alebo iné záujmy a z tohto
dôvodu sa snaží zmariť účel konkurzu resp. rýchlosť konkurzného konania.
Súd k primeranosti ponúk sa nebude vyjadrovať ale nechá to na posúdenie správcu
ako osobu s odbornou spôsobilosťou posúdiť primeranosť jednotlivých ponúk, pre úplnosť
len poukazuje na tú skutočnosť, že v konkurze vedenom na tunajšom súde pod č. k.
1 K 18/2008 bol ten istý celý podnik vydražený za sumu 1 766 000 Eur, pričom v tom čase
išlo o fungujúcu prevádzku a to celý podnik P. a C., pričom boli speňažené nehnuteľnosti k.
ú. Z., M. a Č.
Na záver súd dospel k záveru, že pri II. kole verejného ponukového konania nedošlo
k pochybeniu zo strany správcu a II. kolo verejného ponukového konania prebehlo v súlade
zo zákonom a podmienkami verejného ponukového konania a preto súd týmto rozhodnutím
zaviazal správcu na uzavretie kúpnych zmlúv s úspešnými záujemcami.»
Ústavný súd v súvislosti s preskúmaním ústavnej udržateľnosti citovaného uznesenia
okresného súdu v prvom rade poznamenáva, že z okresným súdom aplikovaného § 83 ods. 3
zákona o konkurze a reštrukturalizácii vyplýva, že konkurzný súd uloží správcovi
konkurznej podstaty záväzný pokyn na postup v konkurznom konaní iba vtedy, resp. iba za
podmienok, že záväzný pokyn, ktorý už správcovi konkurznej podstaty uložil veriteľský
výbor [ako príslušný orgán podľa § 82 ods. 2 písm. a) zákona o konkurze
a reštrukturalizácii, pozn.], je v rozpore s oprávnenými záujmami dotknutých veriteľov
alebo je v rozpore s pravidlami speňažovania ustanovenými v zákone o konkurze
a reštrukturalizácii.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovatelia svoju sťažnosť proti citovanému uzneseniu
okresného súdu odôvodňujú v prvom rade tým, že okresný súd, v danej veci ako súd
konkurzný, v napádanom uznesení, ktorým v konečnom dôsledku negoval veriteľským
výborom (ktorého sú sťažovatelia členmi, pozn.) uložený správcovi konkurznej podstaty
záväzný pokyn, toto uznesenie neodôvodnil, t. j. podľa sťažovateľov okresný súd neuviedol,
z akého dôvodu považoval tento záväzný pokyn veriteľského výboru za rozporný
s ustanoveniami zákona o konkurze a reštrukturalizácii o pravidlách speňažovania majetku
podstaty alebo za rozporný s oprávnenými záujmami dotknutých veriteľov, ústavný súd
skúmal, či v danom prípade tu takéto dôvody boli dané a či sa okresný súd nimi zaoberal.
Zo skutočností, ktoré medzi účastníkmi konkurzného konania nie sú sporné, a teda
sťažovatelia ich ani žiadnym spôsobom nenapádajú, je zrejmé, že v konkurznom konaní
vedenom pod sp. zn. 1 K 61/2011 boli 30. augusta 2012 v Obchodnom vestníku č. 167/2012
zverejnené podmienky II. kola verejného ponukového konania na predaj majetku dvoch
častí podniku úpadcu, a to časti podniku C. a časti podniku P., v zmysle ktorých mohli
záujemcovia o kúpu označených častí podniku úpadcu predkladať do 17. septembra 2012
svoje ponuky k rukám správcu konkurznej podstaty, a to v zapečatených obálkach
so zreteľným označením tej časti podniku, o kúpu ktorej mali záujem.
Na základe uvedených podmienok, ktorých znenie, resp. rozsah či charakter
veriteľský výbor žiadnym spôsobom nespochybnil, resp. nemal voči nim žiadne výhrady
(napr. v tom zmysle, že by dal správcovi konkurznej podstaty v súvislosti s týmito
podmienkami nejaký záväzný pokyn na ich úpravu alebo zmenu, pozn.), sa riadne
uskutočnilo II. kolo verejného ponukového konania na predaj označeného majetku úpadcu,
ktorého výsledky boli po otvorení obálok správcom konkurznej podstaty za účasti
okresného súdu, členov veriteľského výboru a záujemcov (pozri s. 7 napádaného uznesenia,
pozn.) vyhodnotené správcom konkurznej podstaty 19. septembra 2012. V zmysle
uvedeného vyhodnotenia sa víťazom na predaj časti podniku C. stala spoločnosť R., s. r. o.,
ktorá ponúkla za jej odkúpenie najvyššiu cenu (376 100 €), ktorú správca konkurznej
podstaty súčasne vyhlásil za primeranú. A pokiaľ ide o predaj časti podniku Portál, v tomto
prípade ponúkla najvyššiu cenu (910 000 €) za jej odkúpenie spoločnosť C., a. s., pričom aj
túto ponuku správca konkurznej podstaty vyhlásil za primeranú charakteru a stavu
predávanej časti podniku úpadcu.
Následne veriteľský výbor, ktorého sú sťažovatelia členmi a jeho predsedom je
v jednej osobe aj konateľ úpadcu a konateľ sťažovateľa v 1. rade, na svojom zasadnutí
konanom 20. septembra 2012 prijatým záväzným pokynom pre správcu konkurznej
podstaty vo forme uznesenia č. 1 spochybnili výsledky II. kola verejného ponukového
konania, a tento záväzný pokyn bol v konečnom dôsledku napádaným uznesením okresného
súdu zrušený.
Podľa zistenia ústavného súdu zo zápisnice o zasadnutí veriteľského výboru
konanom 20. septembra 2012 (sťažovateľmi predložená nebola, pozn.), ktorá bola
zverejnená v Obchodnom vestníku č. 187/2012 27. septembra 2012, vyplýva, že veriteľský
výbor mal v podstate výhrady nie voči všetkým výsledkom II. kola verejného ponukového
konania, ale len voči výsledkom týkajúcim sa predaja časti podniku P., pričom dôvodom
spochybnenia týchto výsledkov bola pochybnosť vznesená listom zaslaným okresnému
súdu a následne na vedomie aj veriteľskému výboru jedným z neúspešných uchádzačov (A.;
ďalej len „neúspešný uchádzač“) o kúpu tejto časti podniku úpadcu. Neúspešný uchádzač
vzniesol podozrenie týkajúce sa úniku informácií o výške zloženej zálohy a ich
sprístupnenie inému záujemcovi a súčasne proklamoval svoj záujem navýšiť ním pôvodne
v II. kole ponukového konania ponúkanú cenu za predaj časti podniku P. Na základe
uvedených podozrení veriteľský výbor dospel k presvedčeniu, že cena za predaj časti
podniku P. nie je primeraná, resp. a contrario, že cena za jej predaj môže byť vyššia, než
aká bola z II. kola ponukového konania najvyššia víťazná ponuka.
Podľa ústavného súdu aj keď uvedené dôvody veriteľského výboru na prijatie
záväzného pokynu pre správcu konkurznej podstaty boli založené iba na nepodložených
domnienkach a podozreniach, okresný súd sa aj napriek tomu s týmito „podozrievavými
dôvodmi“ riadne zaoberal a ústavne udržateľným spôsobom sa s nimi aj vysporiadal.
Pokiaľ išlo o veriteľským výborom spochybnenie priebehu II. kola verejného
ponukového konania v tom, že mali uniknúť informácie o prihlásenými záujemcami o kúpu
časti podniku P. zaplatenej, resp. zloženej výške zálohy na ponúkanú kúpnu cenu, ktoré
mali údajne evokovať skutočnú výšku celkovej ponúkanej kúpnej ceny, čo malo mať
za následok jej možné odhadnutie ešte pred jej odtajnením (t. j. pred rozlepením obálok
s ponukami, pozn.) a v dôsledku tohto umelé navýšenie tejto ceny záujemcom, ktorému
mali byť tieto inak tajné informácie takto nezákonne sprístupnené, okresný súd konštatoval,
že k uvedenému nedošlo. Aj podľa zistenia ústavného súdu z podmienok II. kola verejného
ponukového konania zverejnených v Obchodnom vestníku č. 167/2012 z 30. augusta 2012
vyplýva, že záujemcovia o kúpu časti podnikov úpadcu mali povinnosť zložiť zálohu
v sume „... minimálne 50 % navrhovanej kúpnej ceny...“. V súvislosti s uvedeným tak
okresný súd ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie
konštatovaním, že uvedeným spôsobom naformulovaná podmienka predaja majetku úpadcu
nebránila ani tomu, aby záujemca zložil ako zálohu aj celkovú ním ponúkanú kúpnu cenu
alebo aby zložil viac ako iba 50 % z nej, z čoho by sa ani v prípade údajného úniku týchto
informácii nedala predpokladať alebo usudzovať, či odhadovať skutočná výška záujemcom
ponúkanej ceny. Uvedené by podľa ústavného súdu mohlo byť akceptovateľné
a spochybniteľné iba v prípade, ak by táto podmienka predaja bola naformulovaná tak, že
záujemca by bol povinný zložiť presne 50 % z ním ponúkanej kúpnej ceny.
V súvislosti s veriteľským výborom konštatovaným únikom predmetných informácií
o výške zložených záloh na ponúkané kúpne ceny, okresný súd obdobne akceptovateľným
spôsobom uviedol, že tieto pochybnosti neboli doložené žiadnym dôkazom a prešetrenie
týchto skutočností nie je v kompetencii okresného súdu ako súdu konkurzného, ale je to
v kompetencii orgánov činných v trestnom konaní.
Napokon sa okresný súd podľa ústavného súdu riadne vysporiadal aj s argumentáciou
veriteľského výboru o tom, že správcom konkurznej podstaty vyhodnotená víťazná ponuka
za kúpu časti podniku P. nie je primeraná hodnote tohto majetku, čoho dôkazom podľa
veriteľského výboru malo byť to, že neúspešný záujemca chcel ponúknuť za predaj tohto
majetku vyššiu cenu ako bola víťazná ponuka z II. kola ponukového konania. V tejto
súvislosti okresný súd vyargumentoval primeranosť víťaznej ceny z II. kola ponukového
konania jej prirovnaním k cene, za ktorú bol majetok úpadcu predaný v skoršom
konkurznom konaní vyhlásenom na jeho majetok aj v roku 2008, a to so súčasným
poukazom na podstatnú okolnosť, že v roku 2008 bol podnik úpadcu na rozdiel od aktuálnej
situácie v prevádzke a v lepšom stave, než v akom je s odstupom času v aktuálnom čase.
Pokiaľ ide o argument veriteľského výboru o neprimeranosti víťaznej ceny skrz záujem
neúspešného záujemcu navýšiť ním ponúkanú cenu tak, aby bola vyššia ako víťazná
najvyššia ponuka, okresný súd ústavne akceptovateľným spôsobom poukázal na skutočnosť,
že z dôvodu nezistenia žiadneho pochybenia v procese speňažovania majetku úpadcu
v II. kole verejného ponukového konania nie je možné, aj v záujme právnej istoty jeho
účastníkov, anulovať bez ďalšieho jeho výsledky iba z dôvodu, že jeden z neúspešných
záujemcov chce dodatočne svoju pôvodnú ponuku navýšiť.
V týchto súvislostiach ústavný súd podotýka, že sťažovatelia neuviedli žiadny
argument, resp. neoznačili žiadnu skutočnosť, ktorá by svedčila o nezákonnosti postupu
správcu konkurznej podstaty pri speňažovaní majetku úpadcu v II. kole verejného
ponukového konania, ktorý postup by im ako veriteľom úpadcu bol na ujmu. Sťažovatelia
ako členovia veriteľského výboru, tak ako to už bolo uvedené, sa žiadnym spôsobom
neohradili, resp. nespochybnili zverejnené podmienky tohto II. kola verejného ponukového
konania a navyše absolútne paradoxne tieto identické podmienky na jednej strane plne
akceptujú v súvislosti s predajom časti podniku C., avšak na strane druhej ich dodatočne
neakceptujú v súvislosti s predajom časti podniku P. Avšak tento nesúhlas sťažovateľov ako
členov veriteľského výboru s podmienkami predaja, resp. s výsledkami predaja časti
podniku P. sa ani nezakladá na nimi konkrétne tvrdenom porušení príslušných ustanovení
zákona o konkurze a reštrukturalizácii pri speňažovaní tohto majetku úpadcu, ale iba na
„prísľube“ z II. kola ponukového konania neúspešného záujemcu dodatočne mimo tohto
ponukového konania navýšiť svoju ponuku tak, aby bola vyššia ako víťazná ponuka. Inými
slovami, sťažovatelia sami síce netvrdia ani nepreukázali nezákonnosť postupu správcu
konkurznej podstaty pri speňažovaní majetku úpadcu v II. kole ponukového konania, ale
sami sa k takejto nezákonnosti uchyľujú, keď žiadajú, aby boli bez ďalšieho anulované
výsledky tohto zákonným spôsobom uskutočneného ponukového konania a aby bol majetok
úpadcu speňažený nimi navrhovaným nezákonným spôsobom tak, že bude predaný
neúspešnému záujemcovi z II. kola ponukového konania, ktorý dodatočne po odtajnení
všetkých cenových ponúk prehodnotil svoju cenovú ponuku a žiada o jej akceptáciu mimo
poriadia, čo je postup nezlučiteľný s postupom predpokladaným v zákone o konkurze a
reštrukturalizácii.
Keďže v zmysle § 83 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii konkurzný súd
(okresný súd) nahradí záväzný pokyn príslušného orgánu, ktorým bol v danom prípade
veriteľský výbor, iba v prípadoch, keď je tento záväzný pokyn v rozpore s oprávnenými
záujmami dotknutých veriteľov „alebo“ v rozpore s pravidlami speňažovania ustanovenými
zákonom (rozumej zákon o konkurze a reštrukturalizácii, pozn.), ktoré podmienky nemusia
byť splnené kumulatívne (pozri vylučujúcu spojka „alebo“, pozn.), okresný súd v danom
prípade s poukazom na nezákonné dôvody veriteľského výboru (ktorého sú sťažovatelia
členmi), na základe ktorých sa domáhajú predaja už raz zákonným spôsobom predaného
majetku úpadcu a ktoré sú v rozpore s pravidlami speňažovania ustanovenými zákonom,
ústavne udržateľným a akceptovateľným spôsobom, tieto požiadavky veriteľského výboru
negoval a vydal pre správcu konkurznej podstaty nový pokyn na ďalší postup
v konkurznom konaní.
Vzhľadom na uvedené (pozri vylučujúca spojka „alebo“ v § 83 ods. 3 zákona
o konkurze a reštrukturalizácii, pozn.) podľa ústavného súdu nie je ani nevyhnutné
zamýšľať sa nad ďalšou námietkou sťažovateľov, a to, že okresný súd sa podľa nich
nevysporiadal s tým, v čom vzhliadol záväzný pokyn veriteľského výboru za rozporuplný
so záujmami veriteľov úpadcu, ktorými sú aj sťažovatelia. Avšak aj napriek tomu, že
okresný súd mal svoje rozhodnutie zákonne odôvodnené tým, že záväzný pokyn
veriteľského výboru bol v rozpore s pravidlami speňažovania ustanovenými zákonom
o konkurze a reštrukturalizácii, okresný súd sa okrajovo zaoberal aj touto otázkou, keď bez
ďalšieho nad rámec spochybnil reálny záujem sťažovateľov ako členov veriteľského výboru
reprezentovať záujmy všetkých oprávnených veriteľov úpadcu, a to s poukazom na
personálnu prepojenosť predsedu veriteľského výboru, konateľa úpadcu a konateľa
sťažovateľa v 1. rade, ktorý je súčasne veriteľom úpadcu, keďže tieto funkcie sú zastrešené
jednou a tou istou osobou. V tejto súvislosti ústavný súd pre úplnosť tiež iba nad rámec
podotýka, že podľa § 37 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii má veriteľský výbor
troch členov alebo piatich členov. Podľa zápisnice zo schôdze veriteľského výboru
z 20. septembra 2012, ktorá bola zverejnená v Obchodnom vestníku č. 187/2012 a na ktorej
bol prijatý dotknutý záväzný pokyn veriteľského výboru vo forme uznesenia č. 1, sa však
tejto schôdze sa zúčastnili iba traja jeho členovia, pričom za prijatie dotknutého uznesenia
č. 1 hlasovali iba dvaja jeho členovia (totožní so sťažovateľmi, pozn.), čo síce nie je nijako
v rozpore so zákonom o konkurze a reštrukturalizácii, avšak z tejto zápisnice tiež vyplýva,
že jeden člen veriteľského výboru bol neprítomný, pretože sa ospravedlnil. Z uvedeného by
teda vyplývalo, že veriteľský výbor má v danom prípade štyroch členov (traja prítomní
a jeden neprítomný, pozn.), čo je v rozpore s označeným ustanovením zákona o konkurze
a reštrukturalizácii.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že okresný súd svoje skutkové
a právne závery ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil, a toto odôvodnenie
nemožno považovať za svojvoľné a arbitrárne. Ústavný súd ďalej pripomína, že do obsahu
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí
právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý účastník konania predkladá
(II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa
názoru ústavného súdu uznesenie okresného súdu takéto znaky nevykazuje, a preto ústavný
súd dospel k záveru, že k porušeniu práv sťažovateľov zaručených v čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy
a v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 1 K 61/2011 z 12. októbra 2012
nedošlo, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti už pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre zjavnú
neopodstatnenosť.
Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovatelia tiež namietali, že postupom
okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu napádaného uznesenia, bolo porušené aj ich
základné právo na rovnosť účastníkov v konaní zaručené v čl. 47 ods. 3 ústavy, a to
z dôvodu, že podľa ich názoru okresný súd rozhodol iba na základe názoru správcu
konkurznej podstaty a objektívne si nezabezpečil aj vyjadrenie veriteľov. V tejto súvislosti
ústavný súd poukazuje, že z namietaného rozhodnutia vyplýva, že okresný súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal nielen z písomného vyjadrenia správcu konkurznej podstaty, ale aj
z písomného vyjadrenia veriteľského výboru, ktoré bolo okresnému súdu doručené
28. septembra 2012 (s. 4 uznesenia, pozn.), a žiadne ustanovenie zákona o konkurze
a reštrukturalizácii konkurznému súdu neukladá povinnosť nariadiť v danej veci ústne
pojednávanie. Vzhľadom na uvedené sa sťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti javí ako
zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého
uznesenia okresného súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania je viazané na
vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľov (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy),
ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovatelia domáhali ich priznania, už
nerozhodoval.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo tiež bez právneho významu
rozhodovať o návrhu sťažovateľov na vydanie dočasného opatrenia na odloženie
vykonateľnosti napádaného uznesenia okresného súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. januára 2013