Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 21/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti E., s. r. o., B., a Ing. Ľ. H., B., zastúpených

advokátom Mgr. P. V., S., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v a 4 , základného práva na

rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v a

práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

z 12. októbra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti E., s. r. o., a Ing. Ľ. H. o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra

2012 doručená sťažnosť spoločnosti E., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), a Ing.

Ľ. H., B. (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 4

(ďalej len „“), základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 12. októbra 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn.

z 8. decembra 2011, ktoré podľa výpisu z obchodného registra nadobudlo právoplatnosť

16. decembra 2011, bolo vyhlásené konkurzné konanie na majetok spoločnosti S., s. r. o.

(ďalej len „úpadca“), ktorého jediným spoločníkom bol sťažovateľ v 1. rade, pričom

konateľ sťažovateľa v 1. rade (B. H.) bol súčasne aj konateľom úpadcu. Sťažovateľ

v 1. rade a sťažovateľ v 2. rade sú súčasne veriteľmi úpadcu, ktorí si svoje pohľadávky voči

podstate prihlásili vo vyhlásenom konkurznom konaní.

V rámci speňažovania majetku úpadcu došlo aj k predaju dvoch jeho podnikov, a to

časti podniku C. a časti podniku P., v súvislosti s predajom ktorých sa uskutočnilo správcom

konkurznej podstaty zorganizované II. kolo ponukového konania podľa § 92 ods. 1 písm. d)

o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“).

Dňa 19. septembra 2012 sa uskutočnilo v prítomnosti správcu konkurznej podstaty

vyhodnotenie ponukového konania pred okresným (konkurzným) súdom, ktorého sa podľa

sťažovateľov (veriteľov) nemohol zúčastniť veriteľský výbor vrátane sťažovateľov, pretože

termín jeho konania im mal byť oznámený prostredníctvom správcu konkurznej podstaty

telefonicky a e-mailom iba „... niekoľko hodín pred plánovaným časom vyhodnotenia“.

Po uskutočnení vyhodnotenia ponukového konania sa 20. septembra 2012

uskutočnilo zasadnutie veriteľského výboru, ktorý uznesením prijatým podľa § 83 ods. 1

písm. a), c) a d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii uložil správcovi konkurznej podstaty

záväzný pokyn spočívajúci: v povinnosti akceptovať ponuku spoločnosti R., s. r. o.,

predloženú do II. kola ponukového konania týkajúcu sa predaja časti podniku C. za kúpnu

cenu 376 100 € s tým, že návrh kúpnej zmluvy mal správca konkurznej podstaty predložiť

najneskôr do 30. septembra 2012 na schválenie veriteľskému výboru; v povinnosti

odmietnuť všetky ponuky predložené v II. kole ponukového konania na predaj časti podniku

P.; a napokon v povinnosti správcu konkurznej podstaty predložiť veriteľskému výboru

žiadosť o udelenie záväzného pokynu na nové kolo ponukového konania na predaj časti

podniku P. (ďalej len „záväzný pokyn veriteľského výboru“).

Následne bol predsedovi veriteľského výboru, ktorým bol v jednej osobe konateľ

úpadcu i konateľ sťažovateľa v 1. rade, doručený list správcu konkurznej podstaty

z 24. septembra 2012, ktorým veriteľskému výboru oznámil, že neakceptuje záväzný pokyn

veriteľského výboru, a vyzval veriteľský výbor, aby do 3 dní od doručenia tohto

odmietnutia záväzný pokyn upravil tak, aby ním nebolo zasahované do výsledkov II. kola

ponukového konania.

Na zasadnutí konanom 26. septembra 2012 veriteľský výbor zotrval na svojom

pôvodnom záväznom pokyne z 20. septembra 2012, a preto správca konkurznej podstaty

podľa § 83 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii predložil vec na rozhodnutie

okresnému (konkurznému) súdu, pričom predseda veriteľského výboru mal listom

z 9. októbra 2012 požiadať okresný súd „... o osobné vypočutie členov veriteľského výboru

v tejto veci“. Túto žiadosť však okresný súd neakceptoval a 12. októbra 2012 uznesením

sp. zn. rozhodol tak, že udelil správcovi konkurznej podstaty záväzný pokyn na

uzatvorenie kúpnych zmlúv týkajúcich sa predaja časti podniku C. aj časti podniku P., a to

s úspešnými uchádzačmi II. kola ponukového konania, čím podľa sťažovateľov okresný súd

v podstate zrušil záväzný pokyn veriteľského výboru, a to bez toho, aby toto svoje

rozhodnutie aj náležite odôvodnil v súlade so zákonnými požiadavkami § 83 ods. 3 zákona

o konkurze a reštrukturalizácii. Uznesenie okresného súdu sp. zn. z 12. októbra

2012, proti ktorému nie je prípustný opravný prostriedok, nadobudlo právoplatnosť po

zverejnení v Obchodnom vestníku 23. októbra 2012.

Podľa sťažovateľov okresný súd napádaným uznesením sp. zn.

z 12. októbra 2012 zrušil rozhodnutie veriteľského výboru, ktorý reprezentuje oprávnené

záujmy veriteľov bez toho, aby toto svoje rozhodnutie náležite odôvodnil podľa § 83 ods. 3

zákona o konkurze a reštrukturalizácii, v zmysle ktorého súd pri vydávaní uznesenia,

ktorým určuje, ako má správca konkurznej podstaty postupovať v prípade, ak správca

konkurznej podstaty odmietne splnenie pokynu príslušného orgánu z dôvodu, že je

v rozpore s oprávnenými záujmami dotknutých veriteľov alebo pravidlami speňažovania

ustanovenými zákonom o konkurze a reštrukturalizácii, zohľadní oprávnené záujmy

dotknutých veriteľov a ich vyjadrenia a vyjadrenia príslušného orgánu.

Podľa sťažovateľov však okresný súd (konkurzný súd) pred vydaním napádaného

uznesenia nielenže nevypočul zástupcov veriteľského výboru, ale si ani nevyžiadal

stanovisko dotknutých veriteľov, takže podľa sťažovateľov okresný súd rozhodol iba na

základe jednostranných tvrdení správcu konkurznej podstaty, čím mal porušiť nielen

princípy kontradiktórnosti konania garantované v , ale v konečnom

dôsledku aj princíp spravodlivého súdneho konania garantovaný v a 4

a v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa sťažovateľov v danom prípade ide o klasické sporové

konanie medzi príslušným orgánom (v danom prípade ním bol výbor veriteľov, pozn.)

na jednej strane a správcom konkurznej podstaty na strane druhej, v ktorom majú obaja títo

účastníci konania rovnocenné postavenie, a to aj z hľadiska ich práva k sporu sa vyjadriť.

Podľa sťažovateľov však okresný súd mal v danom prípade rozhodnúť bez náležitého

zistenia skutkového stavu, a to iba na podklade automatického akceptovania tvrdení správcu

konkurznej podstaty o rozpore záväzného pokynu veriteľského výboru so zákonom

ustanovenými kritériami. Inými slovami, podľa sťažovateľov okresný súd v napádanom

uznesení vôbec nevysvetlil, v čom bol záväzný pokyn výboru veriteľov v rozpore

s oprávnenými záujmami veriteľov alebo v čom videl jeho rozpor s pravidlami

speňažovania majetku konkurznej podstaty ustanovenými zákonom o konkurze

a reštrukturalizácii. V dôsledku všetkých uvedených skutočností sťažovatelia považujú

napádané uznesenie okresného súdu sp. zn. z 12. októbra 2012 za arbitrárne

a majúce za následok porušenie nimi označených práv.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:

«Pokiaľ ide o prvú podmienku spočívajúcu v tom, že súd môže zmeniť záväzný pokyn

príslušného orgánu len v prípade, ak je tento pokyn v rozpore s oprávnenými záujmami

dotknutých veriteľov alebo pravidlami speňažovania ustanovenými týmto zákonom, táto

nebola vôbec predmetom posudzovania konkurzného súdu. V namietanom rozhodnutí

konkurzný súd vôbec neuvádza, s akým oprávneným záujmom veriteľov je pokyn v rozpore,

ani neuvádza, či je pokyn v rozpore s nejakým konkrétnym pravidlom speňažovania

ustanoveným zákonom o konkurze. ...

Súd taktiež v odôvodnení namietaného rozhodnutia vôbec neuvádza, ako sa

vysporiadal so zákonným príkazom, že má zohľadniť pri rozhodovaní v týchto prípadoch

oprávnené záujmy dotknutých veriteľov. Vzhľadom na to, že zákon o konkurze kritérium

oprávnených záujmov dotknutých veriteľov osobitne uvádza, prikladá mu zjavne osobitný

význam, a preto by sa súd mal s touto otázkou v odôvodnení svojho rozhodnutia výslovne

vysporiadať. V posudzovanom prípade sa tak nestalo. ...

Konkurzný súd preto vydaním namietaného rozhodnutia nad rámec zákonných

dôvodov, a teda arbitrárnym, ústavne neudržateľným spôsobom zasiahol do postavenia

veriteľského výboru v konkurznom konaní a do jeho rozhodovacej právomoci, a tým aj do

namietaných základných práv sťažovateľov ako členov veriteľského výboru.

Z hľadiska náležitostí odôvodnení súdnych rozhodnutí je neakceptovateľné, ak

v zmysle citovanej časti odôvodnenia namietaného rozhodnutia súd v podstate ako jediné

argumenty uvádza iba ničím neodôvodnenú a nepreukázanú „možnú pochybnosť či

veriteľský výbor skutočne obhajuje záujem všetkých veriteľov alebo iné záujmy a z tohto

dôvodu sa snaží zmariť účel konkurzu resp. rýchlosť konkurzného konania“, alebo ak súd

uvedie, že „k primeranosti ponúk sa nebude vyjadrovať ale nechá to na posúdenie

správcu.“ Týmito závermi súd rezignoval na svoje zákonom dané postavenie v prípade

sporu medzi správcom a príslušným orgánom, ktorý ma súd v takýchto prípadoch ako

nezávislý arbiter riešiť na základe objektívne zisteného skutkového stavu. ...

V posudzovanom prípade nedal súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec odpoveď

na to, na základe akého zákonného dôvodu uvedeného v ustanovení § 83 ods. 3 zákona

o konkurze zrušil záväzný pokyn veriteľského výboru a rozhodol o udelení iného záväzného

pokynu. Nedal tiež odpoveď na to, ako sa vysporiadal s vyjadreniami dotknutých veriteľov

(tieto si ani nezabezpečil) a príslušného orgánu, hoci mu zákon výslovne ukladá na

vyjadrenia týchto subjektov prihliadať, a preto vysporiadanie sa s týmito vyjadreniami musí

byť považované za takú otázku, ktorá si v každom prípade vyžaduje uvedenie právnych

záverov a úvah súdu v odôvodnení jeho rozhodnutia. Osobitne to platí najmä v prípade, ak

súd názory veriteľského výboru ako príslušného orgánu nerešpektoval, ako sa to stalo

v tomto prípade. ...

Vyššie popísaným spôsobom došlo zároveň aj k porušenie práva sťažovateľov ako

členov veriteľského výboru na rovnosť účastníkov konania, keďže konajúci konkurzný súd

pri svojom rozhodovaní bez náležitého preverenia skutkového stavu jednostranne

a nekriticky vychádzal iba z vyjadrení správcu, ktorým prikladal neprimerane vyššiu váhu

ako vyjadreniam zástupcov veriteľov (veriteľského výboru). Urobil tak napriek tomu, že oba

tieto subjekty majú mať pri rozhodovaní súdu podľa ustanovenia § 83 ods. 3 zákona

o konkurze rovnaké postavenie a súd má rozhodovať na základe objektívne zisteného

skutkového stavu a nie na základe automatického akceptovania tvrdení správcu, s ktorými

veriteľský výbor vyslovil svoj nesúhlas. Naopak, zákon o konkurze dokonca v prípade

takéhoto rozhodovania zvýrazňuje význam vyjadrenia veriteľov a príslušného orgánu, keď

doslovne uvádza, že ..súd pri vydávaní uznesenia zohľadní oprávnené záujmy dotknutých

veriteľov a ich vyjadrenia a vyjadrenia príslušného orgánu.“ Týmto spôsobom súd

nepostupoval, ba práve naopak konal v rozpore s týmito zákonnými usmerneniami

a jednostranne vychádzal iba z vyjadrení správcu. Súd svoj postoj vyzdvihujúci postavenie

správcu v konaní jednoznačne a výslovne vyjadril v odôvodnení namietaného rozhodnutia,

keď uviedol, že „súd k primeranosti ponúk sa nebude vyjadrovať ale nechá to na posúdenie

správcu ako osobu s odbornou spôsobilosťou posúdiť primeranosť jednotlivých ponúk.“

Z tohto vyjadrenia súdu je evidentné nerešpektovanie rovnosti účastníkov konania (zrejme

by nebolo ústavnoprávne akceptovateľné, ak by súd v klasickom sporovom konaní uviedol,

že sa k určitej pre rozhodnutie podstatnej skutkovej otázke nebude vyjadrovať, ale jej

posúdenie ponechá na posúdení niektorej zo strán sporu).»

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo spoločnosti E., s. r. o. a Ing. Ľ. H. na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 4 , základné právo na rovnosť účastníkov konania

podľa a právo na spravodlivé prejednanie veci

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 12. októbra 2012 porušené

bolo.

Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 12. októbra

2012 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľom trovy právneho

zastúpenia vo výške 284,84 EUR na účet advokáta Mgr. P. V... do dvoch mesiacov odo dňa

právoplatnosti tohto nálezu.“

Okrem uvedeného sa sťažovatelia domáhali, aby ústavný súd vydaním dočasného

opatrenia odložil vykonateľnosť napádaného uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 12. októbra 2012, pričom svoj návrh odôvodnili takto:

„Namietaným rozhodnutím bolo výrazným spôsobom zasiahnuté do právomoci

veriteľského výboru (ktorého sú sťažovatelia členmi), a to práve v najdôležitejšej otázke,

ktorú mal veriteľský výbor právo počas konkurzného konania rozhodnúť (schválenie

predaja najpodstatnejších a najhodnotnejších častí podniku úpadcu). Tým vzniká na strane

sťažovateľov stav výraznej právnej neistoty a oslabenia ich pozície v konkurznom konaní.

Pokiaľ by nebolo rozhodnuté o odklade vykonateľnosti namietaného rozhodnutia, môže

nastať situácia, že do doby rozhodnutia o tejto sťažnosti pokročí konkurzné konanie do

takého štádia, že nápravu už spätne nebude možné vykonať a sťažovatelia ako členovia

veriteľského výboru už nebudú môcť svoju vyššie uvedenú zákonnú právomoc reálne

uplatniť.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov o porušení základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v a 4 , základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorých malo dôjsť v príčinnej súvislosti

s uznesením okresného súdu sp. zn. z 12. októbra 2012, ktorým okresný súd

nevyhovel, resp. sa nestotožnil so záväzným pokynom veriteľského výboru (ktorého sú

sťažovatelia členmi) určeného správcovi konkurznej podstaty vo veci predaja majetku

úpadcu po uskutočnení II. kola verejného ponukového konania, ale okresný súd

v predmetnom uznesení vydal pre správcu konkurznej podstaty svoj vlastný pokyn, ktorý

podľa sťažovateľov nie je dôvodný a nemá oporu v zákone o konkurze a reštrukturalizácii.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Okresný súd napádané uznesenie odôvodnil takto:

«Úlohou súdu bolo preskúmať dôvodnosť podania návrhu správcu na vydanie

uznesenia podľa ust. , ďalej preskúmať verejné ponukové kolo a tiež

preskúmať netransparentnosť namietanú neúspešným záujemcom ako aj tvrdenia správcu

a veriteľského výboru.

Správca v súlade s uznesením tunajšieho súdu č. k. zo dňa 10. 07. 2012

vykonal verejné ponukové konanie v zmysle ust. . Po uplynutí lehoty na

podávanie ponúk správca dňa 17. 09. 2012 pristúpil k otváraniu obálok za účasti súdu,

členov veriteľského výboru a taktiež za účasti záujemcov. Dňa 19. 09. 2012 správca

vyhodnotil II. kolo verejného ponukového konania. Výsledky II. kola verejného ponukového

konania sú horeuvedené v tomto uznesení. Správca skonštatoval o oboch častí podniku, že

najvyššie ponuky záujemcov sú primerané.

Následne veriteľský výbor na svojom zasadnutí dňa 20. 09. 2012 prijal uznesenie aby

správca neakceptoval najvyššie ponuky II. kola týkajúcej časti podniku P. a aby predložil

veriteľskému výboru žiadosť o udelenie záväzného pokynu na nové kolo speňaženia

nehnuteľností a hnuteľných vecí bezprostredne súvisiacich s výrobným procesom úpadcu.

samostatného celku I: Časť podniku P. do 7 dní od obdržania zápisnice.

Správca podaním, ktoré bolo doručené súdu na vedomie dňa 24. 09. 2012 odmietol

záväzné pokyny veriteľského výboru prijaté na zasadnutí dňa 20. 09. 2012 a vyzval na ich

úpravu, pričom svoj postoj v odmietnutí odôvodnil, že realizáciou nového speňažovania,

ktoré by mohlo reálne trvať až dva mesiace sa oddiali sprevádzkovanie tejto časti podniku..

Taktiež odmietol odporučenie veriteľského výboru. Veriteľský výbor podaním, ktoré bolo

doručené tunajšiemu súdu dňa 28. 09. 2012 podal vyjadrenie k odmietnutiu záväzného

pokynu.

Z uvedeného je zrejmé, že veriteľský výbor neakceptuje výsledok II. kola verejného

ponukového konania a požiadal správcu aby odmietol všetky ponuky týkajúce sa časti

podniku P. nakoľko je toho názoru, že cena je neprimeraná a sú pochybnosti

o transparentnosti II. kola verejného ponukového konania.

Za daných okolností je súd toho názoru, že postup správcu v zmysle ust. § 83 ods. 3

je na mieste.

Podľa ust. ak príslušný orgán uloží správcovi pokyn, ktorý je

v rozpore s oprávnenými záujmami dotknutých veriteľov alebo pravidlami speňažovania

ustanovenými týmto zákonom, správca splnenie pokynu odmietne a vyzve príslušný orgán,

aby v určenej lehote pokyn v súlade s vytknutými vadami upravil. Ak príslušný orgán

vytknuté vady neodstráni alebo sa v určenej lehote nevyjadrí, správca požiada súd, aby

vydal uznesenie, ako postupovať; uznesením súdu je správca viazaný. Súd pri vydávaní

uznesenia zohľadní oprávnené záujmy dotknutých veriteľov a ich vyjadrenia a vyjadrenia

príslušného orgánu.

Súd k podaniu spoločnosti A., ktoré bolo doručené tunajšiemu súdu dňa 19. 09. 2012

a na ktoré poukazuje aj veriteľský výbor vo svojom podaní zo dňa 26. 09. 2012 uvádza, že

ide o stanovisko spoločnosti k verejnému ponukovému konaniu na speňažovanie majetku

úpadcu a taktiež prehlásenie o navýšení svojej ponuky, ktorý zrejme pri podávaní ponuky

taktizoval a neponúkol cenu, ktorú v priebehu nasledujúcich dvoch dní bol ochotný zvýšiť a

aj zaplatiť. Záujemca v podaní, prostredníctvom svojho právneho zástupcu, požiadal o

prešetrenie odôvodneného podozrenia z možného úniku informácii, týkajúceho sa výšky

zálohy, uhradenej spoločnosťou A.

Dôvod týchto pochybností je podľa spoločnosti skutočnosť, že cenový rozdiel medzi

ponukami A. a víťaznou ponukou spoločnosti C. a. s. je vo výške 10 000 Eur, ktorá bola

podaná 10 min pred skončením termínu predkladania ponúk. Ďalej uviedla, že správcom

stanovená povinnosť uhradiť na účet správcu zábezpeku na kúpnu cenu vo výške

„minimálnej 50 % z ponúknutej kúpnej ceny“ umožňuje správcovi alebo iným osobám,

ktoré majú prístup k účtu úpadcu a získajú informácie o uhradenej zábezpeke. Záujemca

poukázal na to, že podmienky predaja pre druhé kolo verejného ponukového konania sú

v rozpore s ustanoveniami . Namietal, že Podmienky predaja sú v rozpore s ust.

v zmysle, ktorého sa odmena správcu vypláca z výťažku zo speňaženia majetku

podliehajúceho konkurzu. Podľa Podmienok predaja správca požaduje, aby záujemca

zaplatil odmenu správcovi priamo a dokonca zaplatená zábezpeka sa započítava ako

preddavok na odplatu správcovi.

Súd preštudoval Podmienky predaja vyhotovené správcom konkurznej podstaty

a konštatuje, že Podmienky vypracované správcom sú v súlade s ustanoveniami .

V zmysle ust. podľa, ktorého správca môže na účely speňažovania

majetku predať majetok iným vhodným spôsobom. Ako iný vhodný spôsob môže byť aj

správcom zvolené verejné ponukové konanie. V prípade ak boli dodržané všetky podmienky,

ktoré určil správca, nie je dôvod pochybovať o zákonnosti resp. nezákonnosti takéhoto

konania. V danom prípade súd nezistil žiadne porušenie alebo rozpor tohto konania

s ustanoveniami . Poukazovanie na netransparentnosť resp. únik informácii neúspešný

uchádzač nešpecifikoval a nekonkretizoval.

Súd sa zaoberal aj tvrdením spoločnosti o povinnosti uhradiť minimálne 50 %

z ponúknutej kúpnej ceny, čo umožňuje správcovi alebo iným osobám, ktoré majú prístup

k účtu úpadcu získať informácie o zložených zábezpekách. Takýto postup by mohol byť

označený ako netransparentný v prípade ak by v skutočnosti došlo k úniku takých informácií

zo strany správcu. V zmysle podmienok mal každý záujemca zložiť na určené číslo účtu

zábezpeku vo výške minimálne 50% z ponúknutej kúpnej ceny. Podmienky však neupravujú,

teda ani nezakazujú aby záujemca zložil určitú sumu, ktorá môže byť polovica kúpnej ceny

ale nemusí (v prípade ak záujemca zloží polovicu neznamená to že jej výsledná ponuka musí

byť ďalších 50 % ale môže ponúknuť aj viac v prípade ak záujemca má záujem ponúknuť

milión eur a zloží 40 % a potom zloží zvyšných 60 % v danom prípade by správca takúto

ponuku musel akceptovať podľa názoru súdu alebo ak by záujemca zložil ako zábezpeku

jedno euro a následne navýši svoju ponuku tak že jeho výsledná ponuka bude rovných

milión eur a správca by takúto ponuku vylúčil bolo by na mieste aby súd takéto ponukové

konanie teda správanie správcu považoval za nesprávny postup). Súd poukazuje aj na tú

skutočnosť, že záujemca mohol zložiť aj sumu rovnajúcu sa 100 % svojej ponuky. K úniku

informácií zo strany správcu alebo iných osôb zo strany úpadcu sa súd nebude vyjadrovať

nakoľko ak je tu takéto podozrenie na prešetrenie sú oprávnené orgány činné v trestnom

konaní.

K prehláseniu záujemcu, že je ochotný navyšovať svoju ponuku po vyhodnotení

verejného ponukového konania, teda po tom čo došlo k otváraniu obálok je podľa názoru

súdu irelevantné, nakoľko toto prehlásenie záujemcu neobsahuje presnú sumu o akú by mal

záujem navýšiť svoju ponuku. Taktiež je súd toho názoru, že záujemca mohol ešte počas

verejného ponukového konania svoju pôvodnú ponuku navýšiť a nie až následne deklarovať

svoju ochotu navyšovať svoje podanie. Za takýchto okolností by záujemca, ktorý skončil

tretí v poradí by taktiež mohol deklarovať svoju ochotu navýšiť svoje podanie a za daných

okolností by celé verejné ponukové konanie stratilo svoj význam. Správcom boli dané

podmienky, ktoré počas ponukového konania neboli menené a boli zo strany správcu

dodržané. Súd je toho názoru, že v prípade ak by ponuka víťaza bola vyššia jedno euro

a boli by dodržané všetky podmienky súťaže súdu by nezostávalo iné ako skonštatovať, že

takéto konania je v súlade so zákonom.

Zároveň súd preskúmal aj tvrdenie spoločnosti A., že Podmienky predaja sú tiež v

rozpore s ustanovením . Podľa Podmienok predaja správca požaduje, aby

záujemca zaplatil odmenu správcovi priamo a dokonca zaplatená zábezpeka sa započítava

ako preddavok na odmenu správcu. Súd po preskúmaní Podmienok verejného ponukového

konania musí skonštatovať, že taká podmienka ako uviedol záujemca sa v Podmienkach

konania nenachádza.

Pod č. k. sa vedie na tunajšom súde konanie kde ako úpadca vystupuje

spoločnosť S., a. s. V predmetnom konaní došlo k predaju úpadcu tak ako to správca

uviedol za sumu 1 766 000 Eur pričom išlo o prevádzku teda majetok ako celok ako C. aj P.

pričom išlo v tom čase o fungujúcu prevádzku.

Konateľom spoločnosti E., s. r. o., ktorý je predsedom veriteľského výboru je pán B.

H. identická osoba z B. H. , ktorý je zároveň aj konateľom úpadcu S., s. r. o. Spoločnosť E.,

s. r. o. je zároveň jediným spoločníkom úpadcu. Za daných okolností je možné pochybnosť

či veriteľský výbor skutočne obhajuje záujem všetkých veriteľov alebo iné záujmy a z tohto

dôvodu sa snaží zmariť účel konkurzu resp. rýchlosť konkurzného konania.

Súd k primeranosti ponúk sa nebude vyjadrovať ale nechá to na posúdenie správcu

ako osobu s odbornou spôsobilosťou posúdiť primeranosť jednotlivých ponúk, pre úplnosť

len poukazuje na tú skutočnosť, že v konkurze vedenom na tunajšom súde pod č. k.

bol ten istý celý podnik vydražený za sumu 1 766 000 Eur, pričom v tom čase

išlo o fungujúcu prevádzku a to celý podnik P. a C., pričom boli speňažené nehnuteľnosti k.

ú. Z., M. a Č.

Na záver súd dospel k záveru, že pri II. kole verejného ponukového konania nedošlo

k pochybeniu zo strany správcu a II. kolo verejného ponukového konania prebehlo v súlade

zo zákonom a podmienkami verejného ponukového konania a preto súd týmto rozhodnutím

zaviazal správcu na uzavretie kúpnych zmlúv s úspešnými záujemcami.»

Ústavný súd v súvislosti s preskúmaním ústavnej udržateľnosti citovaného uznesenia

okresného súdu v prvom rade poznamenáva, že z okresným súdom aplikovaného § 83 ods. 3

zákona o konkurze a reštrukturalizácii vyplýva, že konkurzný súd uloží správcovi

konkurznej podstaty záväzný pokyn na postup v konkurznom konaní iba vtedy, resp. iba za

podmienok, že záväzný pokyn, ktorý už správcovi konkurznej podstaty uložil veriteľský

výbor [ako príslušný orgán podľa § 82 ods. 2 písm. a) zákona o konkurze

a reštrukturalizácii, pozn.], je v rozpore s oprávnenými záujmami dotknutých veriteľov

alebo je v rozpore s pravidlami speňažovania ustanovenými v zákone o konkurze

a reštrukturalizácii.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovatelia svoju sťažnosť proti citovanému uzneseniu

okresného súdu odôvodňujú v prvom rade tým, že okresný súd, v danej veci ako súd

konkurzný, v napádanom uznesení, ktorým v konečnom dôsledku negoval veriteľským

výborom (ktorého sú sťažovatelia členmi, pozn.) uložený správcovi konkurznej podstaty

záväzný pokyn, toto uznesenie neodôvodnil, t. j. podľa sťažovateľov okresný súd neuviedol,

z akého dôvodu považoval tento záväzný pokyn veriteľského výboru za rozporný

s ustanoveniami zákona o konkurze a reštrukturalizácii o pravidlách speňažovania majetku

podstaty alebo za rozporný s oprávnenými záujmami dotknutých veriteľov, ústavný súd

skúmal, či v danom prípade tu takéto dôvody boli dané a či sa okresný súd nimi zaoberal.

Zo skutočností, ktoré medzi účastníkmi konkurzného konania nie sú sporné, a teda

sťažovatelia ich ani žiadnym spôsobom nenapádajú, je zrejmé, že v konkurznom konaní

vedenom pod sp. zn. boli 30. augusta 2012 v Obchodnom vestníku č. 167/2012

zverejnené podmienky II. kola verejného ponukového konania na predaj majetku dvoch

častí podniku úpadcu, a to časti podniku C. a časti podniku P., v zmysle ktorých mohli

záujemcovia o kúpu označených častí podniku úpadcu predkladať do 17. septembra 2012

svoje ponuky k rukám správcu konkurznej podstaty, a to v zapečatených obálkach

so zreteľným označením tej časti podniku, o kúpu ktorej mali záujem.

Na základe uvedených podmienok, ktorých znenie, resp. rozsah či charakter

veriteľský výbor žiadnym spôsobom nespochybnil, resp. nemal voči nim žiadne výhrady

(napr. v tom zmysle, že by dal správcovi konkurznej podstaty v súvislosti s týmito

podmienkami nejaký záväzný pokyn na ich úpravu alebo zmenu, pozn.), sa riadne

uskutočnilo II. kolo verejného ponukového konania na predaj označeného majetku úpadcu,

ktorého výsledky boli po otvorení obálok správcom konkurznej podstaty za účasti

okresného súdu, členov veriteľského výboru a záujemcov (pozri s. 7 napádaného uznesenia,

pozn.) vyhodnotené správcom konkurznej podstaty 19. septembra 2012. V zmysle

uvedeného vyhodnotenia sa víťazom na predaj časti podniku C. stala spoločnosť R., s. r. o.,

ktorá ponúkla za jej odkúpenie najvyššiu cenu (376 100 €), ktorú správca konkurznej

podstaty súčasne vyhlásil za primeranú. A pokiaľ ide o predaj časti podniku Portál, v tomto

prípade ponúkla najvyššiu cenu (910 000 €) za jej odkúpenie spoločnosť C., a. s., pričom aj

túto ponuku správca konkurznej podstaty vyhlásil za primeranú charakteru a stavu

predávanej časti podniku úpadcu.

Následne veriteľský výbor, ktorého sú sťažovatelia členmi a jeho predsedom je

v jednej osobe aj konateľ úpadcu a konateľ sťažovateľa v 1. rade, na svojom zasadnutí

konanom 20. septembra 2012 prijatým záväzným pokynom pre správcu konkurznej

podstaty vo forme uznesenia č. 1 spochybnili výsledky II. kola verejného ponukového

konania, a tento záväzný pokyn bol v konečnom dôsledku napádaným uznesením okresného

súdu zrušený.

Podľa zistenia ústavného súdu zo zápisnice o zasadnutí veriteľského výboru

konanom 20. septembra 2012 (sťažovateľmi predložená nebola, pozn.), ktorá bola

zverejnená v Obchodnom vestníku č. 187/2012 27. septembra 2012, vyplýva, že veriteľský

výbor mal v podstate výhrady nie voči všetkým výsledkom II. kola verejného ponukového

konania, ale len voči výsledkom týkajúcim sa predaja časti podniku P., pričom dôvodom

spochybnenia týchto výsledkov bola pochybnosť vznesená listom zaslaným okresnému

súdu a následne na vedomie aj veriteľskému výboru jedným z neúspešných uchádzačov (A.;

ďalej len „neúspešný uchádzač“) o kúpu tejto časti podniku úpadcu. Neúspešný uchádzač

vzniesol podozrenie týkajúce sa úniku informácií o výške zloženej zálohy a ich

sprístupnenie inému záujemcovi a súčasne proklamoval svoj záujem navýšiť ním pôvodne

v II. kole ponukového konania ponúkanú cenu za predaj časti podniku P. Na základe

uvedených podozrení veriteľský výbor dospel k presvedčeniu, že cena za predaj časti

podniku P. nie je primeraná, resp. a contrario, že cena za jej predaj môže byť vyššia, než

aká bola z II. kola ponukového konania najvyššia víťazná ponuka.

Podľa ústavného súdu aj keď uvedené dôvody veriteľského výboru na prijatie

záväzného pokynu pre správcu konkurznej podstaty boli založené iba na nepodložených

domnienkach a podozreniach, okresný súd sa aj napriek tomu s týmito „podozrievavými

dôvodmi“ riadne zaoberal a ústavne udržateľným spôsobom sa s nimi aj vysporiadal.

Pokiaľ išlo o veriteľským výborom spochybnenie priebehu II. kola verejného

ponukového konania v tom, že mali uniknúť informácie o prihlásenými záujemcami o kúpu

časti podniku P. zaplatenej, resp. zloženej výške zálohy na ponúkanú kúpnu cenu, ktoré

mali údajne evokovať skutočnú výšku celkovej ponúkanej kúpnej ceny, čo malo mať

za následok jej možné odhadnutie ešte pred jej odtajnením (t. j. pred rozlepením obálok

s ponukami, pozn.) a v dôsledku tohto umelé navýšenie tejto ceny záujemcom, ktorému

mali byť tieto inak tajné informácie takto nezákonne sprístupnené, okresný súd konštatoval,

že k uvedenému nedošlo. Aj podľa zistenia ústavného súdu z podmienok II. kola verejného

ponukového konania zverejnených v Obchodnom vestníku č. 167/2012 z 30. augusta 2012

vyplýva, že záujemcovia o kúpu časti podnikov úpadcu mali povinnosť zložiť zálohu

v sume „... minimálne 50 % navrhovanej kúpnej ceny...“. V súvislosti s uvedeným tak

okresný súd ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie

konštatovaním, že uvedeným spôsobom naformulovaná podmienka predaja majetku úpadcu

nebránila ani tomu, aby záujemca zložil ako zálohu aj celkovú ním ponúkanú kúpnu cenu

alebo aby zložil viac ako iba 50 % z nej, z čoho by sa ani v prípade údajného úniku týchto

informácii nedala predpokladať alebo usudzovať, či odhadovať skutočná výška záujemcom

ponúkanej ceny. Uvedené by podľa ústavného súdu mohlo byť akceptovateľné

a spochybniteľné iba v prípade, ak by táto podmienka predaja bola naformulovaná tak, že

záujemca by bol povinný zložiť presne 50 % z ním ponúkanej kúpnej ceny.

V súvislosti s veriteľským výborom konštatovaným únikom predmetných informácií

o výške zložených záloh na ponúkané kúpne ceny, okresný súd obdobne akceptovateľným

spôsobom uviedol, že tieto pochybnosti neboli doložené žiadnym dôkazom a prešetrenie

týchto skutočností nie je v kompetencii okresného súdu ako súdu konkurzného, ale je to

v kompetencii orgánov činných v trestnom konaní.

Napokon sa okresný súd podľa ústavného súdu riadne vysporiadal aj s argumentáciou

veriteľského výboru o tom, že správcom konkurznej podstaty vyhodnotená víťazná ponuka

za kúpu časti podniku P. nie je primeraná hodnote tohto majetku, čoho dôkazom podľa

veriteľského výboru malo byť to, že neúspešný záujemca chcel ponúknuť za predaj tohto

majetku vyššiu cenu ako bola víťazná ponuka z II. kola ponukového konania. V tejto

súvislosti okresný súd vyargumentoval primeranosť víťaznej ceny z II. kola ponukového

konania jej prirovnaním k cene, za ktorú bol majetok úpadcu predaný v skoršom

konkurznom konaní vyhlásenom na jeho majetok aj v roku 2008, a to so súčasným

poukazom na podstatnú okolnosť, že v roku 2008 bol podnik úpadcu na rozdiel od aktuálnej

situácie v prevádzke a v lepšom stave, než v akom je s odstupom času v aktuálnom čase.

Pokiaľ ide o argument veriteľského výboru o neprimeranosti víťaznej ceny skrz záujem

neúspešného záujemcu navýšiť ním ponúkanú cenu tak, aby bola vyššia ako víťazná

najvyššia ponuka, okresný súd ústavne akceptovateľným spôsobom poukázal na skutočnosť,

že z dôvodu nezistenia žiadneho pochybenia v procese speňažovania majetku úpadcu

v II. kole verejného ponukového konania nie je možné, aj v záujme právnej istoty jeho

účastníkov, anulovať bez ďalšieho jeho výsledky iba z dôvodu, že jeden z neúspešných

záujemcov chce dodatočne svoju pôvodnú ponuku navýšiť.

V týchto súvislostiach ústavný súd podotýka, že sťažovatelia neuviedli žiadny

argument, resp. neoznačili žiadnu skutočnosť, ktorá by svedčila o nezákonnosti postupu

správcu konkurznej podstaty pri speňažovaní majetku úpadcu v II. kole verejného

ponukového konania, ktorý postup by im ako veriteľom úpadcu bol na ujmu. Sťažovatelia

ako členovia veriteľského výboru, tak ako to už bolo uvedené, sa žiadnym spôsobom

neohradili, resp. nespochybnili zverejnené podmienky tohto II. kola verejného ponukového

konania a navyše absolútne paradoxne tieto identické podmienky na jednej strane plne

akceptujú v súvislosti s predajom časti podniku C., avšak na strane druhej ich dodatočne

neakceptujú v súvislosti s predajom časti podniku P. Avšak tento nesúhlas sťažovateľov ako

členov veriteľského výboru s podmienkami predaja, resp. s výsledkami predaja časti

podniku P. sa ani nezakladá na nimi konkrétne tvrdenom porušení príslušných ustanovení

zákona o konkurze a reštrukturalizácii pri speňažovaní tohto majetku úpadcu, ale iba na

„prísľube“ z II. kola ponukového konania neúspešného záujemcu dodatočne mimo tohto

ponukového konania navýšiť svoju ponuku tak, aby bola vyššia ako víťazná ponuka. Inými

slovami, sťažovatelia sami síce netvrdia ani nepreukázali nezákonnosť postupu správcu

konkurznej podstaty pri speňažovaní majetku úpadcu v II. kole ponukového konania, ale

sami sa k takejto nezákonnosti uchyľujú, keď žiadajú, aby boli bez ďalšieho anulované

výsledky tohto zákonným spôsobom uskutočneného ponukového konania a aby bol majetok

úpadcu speňažený nimi navrhovaným nezákonným spôsobom tak, že bude predaný

neúspešnému záujemcovi z II. kola ponukového konania, ktorý dodatočne po odtajnení

všetkých cenových ponúk prehodnotil svoju cenovú ponuku a žiada o jej akceptáciu mimo

poriadia, čo je postup nezlučiteľný s postupom predpokladaným v zákone o konkurze a

reštrukturalizácii.

Keďže v zmysle § 83 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii konkurzný súd

(okresný súd) nahradí záväzný pokyn príslušného orgánu, ktorým bol v danom prípade

veriteľský výbor, iba v prípadoch, keď je tento záväzný pokyn v rozpore s oprávnenými

záujmami dotknutých veriteľov „alebo“ v rozpore s pravidlami speňažovania ustanovenými

zákonom (rozumej zákon o konkurze a reštrukturalizácii, pozn.), ktoré podmienky nemusia

byť splnené kumulatívne (pozri vylučujúcu spojka „alebo“, pozn.), okresný súd v danom

prípade s poukazom na nezákonné dôvody veriteľského výboru (ktorého sú sťažovatelia

členmi), na základe ktorých sa domáhajú predaja už raz zákonným spôsobom predaného

majetku úpadcu a ktoré sú v rozpore s pravidlami speňažovania ustanovenými zákonom,

ústavne udržateľným a akceptovateľným spôsobom, tieto požiadavky veriteľského výboru

negoval a vydal pre správcu konkurznej podstaty nový pokyn na ďalší postup

v konkurznom konaní.

Vzhľadom na uvedené (pozri vylučujúca spojka „alebo“ v § 83 ods. 3 zákona

o konkurze a reštrukturalizácii, pozn.) podľa ústavného súdu nie je ani nevyhnutné

zamýšľať sa nad ďalšou námietkou sťažovateľov, a to, že okresný súd sa podľa nich

nevysporiadal s tým, v čom vzhliadol záväzný pokyn veriteľského výboru za rozporuplný

so záujmami veriteľov úpadcu, ktorými sú aj sťažovatelia. Avšak aj napriek tomu, že

okresný súd mal svoje rozhodnutie zákonne odôvodnené tým, že záväzný pokyn

veriteľského výboru bol v rozpore s pravidlami speňažovania ustanovenými zákonom

o konkurze a reštrukturalizácii, okresný súd sa okrajovo zaoberal aj touto otázkou, keď bez

ďalšieho nad rámec spochybnil reálny záujem sťažovateľov ako členov veriteľského výboru

reprezentovať záujmy všetkých oprávnených veriteľov úpadcu, a to s poukazom na

personálnu prepojenosť predsedu veriteľského výboru, konateľa úpadcu a konateľa

sťažovateľa v 1. rade, ktorý je súčasne veriteľom úpadcu, keďže tieto funkcie sú zastrešené

jednou a tou istou osobou. V tejto súvislosti ústavný súd pre úplnosť tiež iba nad rámec

podotýka, že podľa § 37 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii má veriteľský výbor

troch členov alebo piatich členov. Podľa zápisnice zo schôdze veriteľského výboru

z 20. septembra 2012, ktorá bola zverejnená v Obchodnom vestníku č. 187/2012 a na ktorej

bol prijatý dotknutý záväzný pokyn veriteľského výboru vo forme uznesenia č. 1, sa však

tejto schôdze sa zúčastnili iba traja jeho členovia, pričom za prijatie dotknutého uznesenia

č. 1 hlasovali iba dvaja jeho členovia (totožní so sťažovateľmi, pozn.), čo síce nie je nijako

v rozpore so zákonom o konkurze a reštrukturalizácii, avšak z tejto zápisnice tiež vyplýva,

že jeden člen veriteľského výboru bol neprítomný, pretože sa ospravedlnil. Z uvedeného by

teda vyplývalo, že veriteľský výbor má v danom prípade štyroch členov (traja prítomní

a jeden neprítomný, pozn.), čo je v rozpore s označeným ustanovením zákona o konkurze

a reštrukturalizácii.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že okresný súd svoje skutkové

a právne závery ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil, a toto odôvodnenie

nemožno považovať za svojvoľné a arbitrárne. Ústavný súd ďalej pripomína, že do obsahu

základného práva zaručeného v a 4 a v dohovoru nepatrí

právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý účastník konania predkladá

(, ). O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa

názoru ústavného súdu uznesenie okresného súdu takéto znaky nevykazuje, a preto ústavný

súd dospel k záveru, že k porušeniu práv sťažovateľov zaručených v a 4

a v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. z 12. októbra 2012

nedošlo, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti už pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol pre zjavnú

neopodstatnenosť.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovatelia tiež namietali, že postupom

okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu napádaného uznesenia, bolo porušené aj ich

základné právo na rovnosť účastníkov v konaní zaručené v , a to

z dôvodu, že podľa ich názoru okresný súd rozhodol iba na základe názoru správcu

konkurznej podstaty a objektívne si nezabezpečil aj vyjadrenie veriteľov. V tejto súvislosti

ústavný súd poukazuje, že z namietaného rozhodnutia vyplýva, že okresný súd pri svojom

rozhodovaní vychádzal nielen z písomného vyjadrenia správcu konkurznej podstaty, ale aj

z písomného vyjadrenia veriteľského výboru, ktoré bolo okresnému súdu doručené

28. septembra 2012 (s. 4 uznesenia, pozn.), a žiadne ustanovenie zákona o konkurze

a reštrukturalizácii konkurznému súdu neukladá povinnosť nariadiť v danej veci ústne

pojednávanie. Vzhľadom na uvedené sa sťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti javí ako

zjavne neopodstatnená ( ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého

uznesenia okresného súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania je viazané na

vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľov ( prvá veta ),

ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovatelia domáhali ich priznania, už

nerozhodoval.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo tiež bez právneho významu

rozhodovať o návrhu sťažovateľov na vydanie dočasného opatrenia na odloženie

vykonateľnosti napádaného uznesenia okresného súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. januára 2013