Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 99/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. januára 2013 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta

prerokoval prijatú sťažnosť T. d., M., zastúpeného advokátom JUDr. JCLic. T. M., PhD.,

K., vo veci namietaného porušenia a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším

súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š i l základné právo T. d. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. novembra 2011 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. T. d. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 404,37 € (slovom

štyristoštyri eur a tridsaťsedem centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky

p o v i n n ý vyplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. JClic. T. M., PhD., K., do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti T. d. v časti požadujúcej zrušenie rozsudku Krajského súdu v Košiciach

č. k. -326 z 30. decembra 2010 n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-18 z 19. apríla 2012 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť T. d., M. (ďalej

len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) pod sp. zn. .

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 23. novembra

2012 a tiež najvyšší súd vo vyjadrení z 8. novembra 2012 vyslovili súhlas, aby sa upustilo

od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal na Okresnom súde Michalovce (ďalej len

„okresný súd“) žalobu o zaplatenie 16 439,98 € istiny s príslušenstvom proti žalovanému 1

– C. spol. s r. o., a žalovanému 2 – A., spol. s r. o. (ďalej len „žalovaný 1“, „žalovaný 2“;

spolu len „žalovaní“). Sťažovateľ žaloval oboch žalovaných preto, lebo nevedel určiť, ktorý

z nich sa na jeho úkor obohatil, keďže sídlo oboch žalovaných je na tej istej adrese a totožné

sú aj osoby spoločníka a konateľa oboch žalovaných.

Sťažovateľ po dohode so žalovaným 1 začal 1. januára 2004 užívať na účely

vykonania poľnohospodárskej prvovýroby ornú pôdu v katastrálnom území R. Išlo o parc.

2 2

č. 700/1 vo výmere 735 159 ma parc. č. 2045/1 vo výmere 883 952 m. Keďže chcel siať

repku olejnú, uzatvoril so spoločnosťou A., spol. s r. o. (ďalej len „A.“), zmluvu o dielo,

na základe ktorej A. vykonal v roku 2005 prípravu pôdy korundom na ploche 110 ha,

dislokovanie na ploche 117 ha a strednú orbu na ploche 118 ha. Za uvedené práce

sťažovateľ zaplatil A. 436 501 Sk. Následne žalovaný 2 začiatkom augusta 2005 zasial

na pozemkoch repku olejnú. Keďže pôdu na siatie repky olejnej pripravil sťažovateľ

a žalovaný 2 tam ju už len zasial, pozbieral úrodu a zobral dotácie od Pôdohospodárskej

platobnej agentúry, bezdôvodne sa obohatil na úkor sťažovateľa, ktorý vynaložil

nevyhnutné finančné prostriedky na prípravu pôdy tak, aby sa do nej mohla vôbec repka

olejná siať. Sťažovateľ faktúrou z 19. apríla 2007 vyfakturoval žalovanému 2 sumu

495 255,80 Sk, teda čiastku, ktorú vynaložil zo svojho na prípravu pôdy na siatie. V konaní

vedenom okresným súdom boli všetky skutočnosti preukázané. Rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 26. februára 2010 bol žalovaný 2 zaviazaný zaplatiť sťažovateľovi

9 370,98 € s 10 % úrokom z omeškania ročne od 11. septembra 2007 do zaplatenia, ako aj

trovy konania. Žalobu proti žalovanému 1 zamietol. Rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. decembra 2010 bol

rozsudok okresného súdu zmenený v tej časti, ktorou bol žalovaný 2 zaviazaný zaplatiť

sťažovateľovi 9 370,98 € s úrokmi z omeškania a trovami konania tak, že žaloba bola v tejto

časti zamietnutá. Podľa názoru krajského súdu sťažovateľ mohol užívať pozemky od

1. januára 2004 do 31. decembra 2004. Naproti tomu nemal právo ich užívať v roku 2005,

čo jednoznačne vyplýva aj z rozsudku okresného súdu č. k. -167 z 25. mája

2006 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. -178 zo 14. decembra 2006.

Sťažovateľ pozemky pooral v lete v roku 2005, a to tú ich časť, ktorú predtým zatrávnil

žalovaný 1, i keď vedel, resp. musel vedieť, že na to nie je oprávnený. Nezatrávnené časti

už boli obsiate žalovaným 2. Takéto konanie sťažovateľa v konkrétnej situácii je podľa

názoru krajského súdu v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho

zákonníka. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie. Rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. novembra 2011 bolo dovolanie sťažovateľa

zamietnuté. Podľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľovi nevzniklo právo na vydanie

bezdôvodného obohatenia, keďže v roku 2005 nemal právo pozemky užívať a ani inak

s nimi nakladať. Okrem toho ani nepreukázal, že poskytol plnenie žalovanému 2.

Podľa presvedčenia sťažovateľa nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia

priznáva priamo zákon, a preto nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi požadovať

vydanie bezdôvodného obohatenia. Sťažovateľ na prípravu pôdy na siatie repky olejnej

vynaložil 16 439,48 € a žalovaný 2 do takto pripravenej pôdy už len zasial repku, pozbieral

úrodu a zobral dotácie. Znaleckým dokazovaním sa preukázalo, že nevyhnutné náklady

na prípravu pôdy vynaložené sťažovateľom dosiahli sumu 9 370,98 €. Preto je jednoznačné,

že sa žalovaný 2 minimálne o túto sumu obohatil. Inak by ju musel totiž vynaložiť na to,

aby si pôdu sám pripravil. Krajský súd sa s uvedenými skutočnosťami vôbec nevysporiadal.

Najvyšší súd iba konštatoval, že sťažovateľ nepreukázal poskytnutie plnenia žalovanému 2.

Vôbec však nevysvetlil, na základe akých skutočností dospel k takémuto záveru. Krajský

súd a najvyšší súd nepochopili ani zložitosť postavenia sťažovateľa vyplývajúcu

zo skutočnosti, že tá istá osoba má dve právnické osoby s rovnakým sídlom a predmetom

podnikateľskej činnosti. Na poľnohospodárskych strojoch nie je napísané, ktorá spoločnosť

orie, ktorá zbiera úrodu, keď za obe koná tá istá osoba. V súvislosti s konaním vedeným

okresným súdom pod sp. zn. je podstatné, že žaloba bola podaná až 3. augusta

2005, teda až potom, ako došlo k pooraniu pozemkov sťažovateľom a vykonaniu siatia

žalovaným 2. Krajský súd nevysvetlil, na základe čoho musel sťažovateľ vedieť, že nie je

oprávnený pozemky obrábať, keďže v čase obrábania svedčili v prospech sťažovateľa

nájomné zmluvy a zápis v katastri nehnuteľnosti. Hoci je pravdou, že žaloba sťažovateľa

o určenie, že je oprávneným užívateľom pozemkov, bola okresným súdom v konaní

vedenom pod sp. zn. zamietnutá, avšak stalo sa tak z dôvodu, že nájomné

zmluvy boli neplatné, nie teda preto, že by sťažovateľ vstúpil na pozemky bez akéhokoľvek

titulu. Až 25. januára 2007 nadobudol právoplatnosť rozsudok, z ktorého vyplývalo, že

sťažovateľ nie je oprávneným užívateľom. Sťažovateľ ako bežný človek nevedel posúdiť, či

zmluva, na základe ktorej sa cítil oprávnený pozemky užívať, je alebo nie je platná. Pritom

z vykonaného dokazovania vyplýva, že sťažovateľ začal pripravovať pozemky na siatie

repky olejnej v dňoch 20. až 28. júna 2005, keď vykonal strednú orbu. Práce ukončil

29. júla 2005. Rovnako vyplýva z dokazovania aj skutočnosť, že v tomto čase sťažovateľa

nikto neupozornil, že nie je oprávnený pozemky užívať, resp. obhospodarovať. Žalovaní

čakali, kým pôda nebude pripravená, a až následne začali uplatňovať svoje právo

na užívanie. Preto v rozpore s dobrými mravmi konali oni, a nie sťažovateľ.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaniach vedených krajským súdom pod sp. zn.

a najvyšším súdom pod sp. zn. s tým, aby boli rozsudky

najvyššieho súdu z 30. novembra 2011 a krajského súdu z 30. decembra 2010 zrušené a vec

bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon sa domáha náhrady trov konania.

Z vyjadrenia predsedu obchodno-právneho kolégia najvyššieho súdu č. KP 4/2012-29

(Nobs 68/2012) z 8. novembra 2012 doručeného ústavnému súdu 20. novembra 2012

vyplýva, že k porušeniu označených práv nedošlo. Na margo námietok sťažovateľa

o nedostatočnom odôvodnení rozsudku najvyššieho súdu, jeho arbitrárnosti

a nepreskúmateľnosti treba uviesť, že jedným z princípov spravodlivého súdneho konania je

aj právo na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorého štruktúra je rámcovo

upravená v . Po citácii tohto ustanovenia

vyslovuje presvedčenie, že najvyšší súd sa adekvátne zaoberal všetkými podstatnými

skutočnosťami a preskúmateľným spôsobom sa s nimi vysporiadal. Odôvodnenie rozsudku

spĺňa kritériá ústavnej akceptovateľnosti. Poskytuje dostatočný základ pre výrokovú časť,

čím spĺňa požiadavky vyplývajúce z označených článkov a dohovoru. Sťažovateľ

svojimi tvrdeniami sleduje iba dosiahnutie zmeny súdneho konania v časti, v ktorej skončilo

nepriaznivým rezultátom pre neho. Táto okolnosť však sama osebe nemôže byť právnym

základom pre namietnutie porušenia základného práva na súdnu ochranu, resp. práva

na spravodlivý proces. Medzi rozsudkom najvyššieho súdu a porušením označených práv

podľa a dohovoru neexistuje taká spojitosť, ktorá by umožňovala vysloviť záver

o ich porušení.

Z repliky sťažovateľa z 23. novembra 2012 doručeného osobne do podateľne

ústavného súdu toho istého dňa vyplýva, že vyjadrenie najvyššieho súdu je veľmi

všeobecné, keďže sa v ňom len zaujíma stanovisko, podľa ktorého je rozsudok

z 30. novembra 2011 riadne odôvodnený. Najvyšší súd toto stanovisko neodôvodnil, keďže

sa vôbec nezaoberal skutkovými a právnymi námietkami, ktoré sú obsahom sťažnosti.

Pritom sťažovateľ presne poukázal na skutočnosti, ktoré podľa neho odôvodňujú

arbitrárnosť rozsudku. Sťažovateľ zároveň vyčísľuje trovy právneho zastúpenia advokátom

v sume 404,37 €.

Ústavný súd doručil sťažnosť a uznesenie č. k. -18 z 19. apríla 2012 aj

žalovaným s tým, aby sa aj oni mohli vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného

súdu môžu byť dotknutí vo svojich právach. Žalovaní možnosť vyjadriť sa vo veci

nevyužili.

II.

Z rozsudku okresného súdu sp. zn. z 26. februára 2007 vyplýva, že

ním bol žalovaný zaviazaný zaplatiť sťažovateľovi 9 370,98 € istiny s úrokom z omeškania

a trovami konania. Podľa názoru okresného súdu treba v danom prípade za vecne pasívne

legitimovaného považovať žalovaného 2. Tento vo svojom vyjadrení zo 14. januára 2010

potvrdil, že sejbu repky vykonali jeho pracovníci, pričom predložil o tom aj záznam

o výkone týchto prác. Ďalším dôkazom je, že žalovaný 2 dostal podporu

od Pôdohospodárskej platobnej agentúry. Napokon, vecná pasívna legitimácia žalovaného 2

vyplýva aj z jeho dohody so žalovaným 1 z 1. januára 2005, keďže je v nej uvedené, že

dotácie budú poskytnuté žalovanému 2. Z obsahu dohody je zrejmé, že v roku 2005

pozemky, na ktorých bola zasiata repka, užíval žalovaný 2. Čo sa týka výšky majetkového

prospechu získaného žalovaným 2 na úkor sťažovateľa, táto zodpovedá cene prác, ktorú

žalovaný 2 ušetril a o ktorú sa jeho majetok nezmenšil. Cenu prác ustálil znalec Ing. B.

v znaleckom posudku z 9. júna 2009. Keďže žalovaný 1 nebol vecne pasívne legitimovaný,

žalobu proti nemu bolo potrebné zamietnuť.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -326 z 30. decembra 2010 vyplýva,

že ním bol zmenený rozsudok okresného súdu č. k. -285 z 26. februára 2010

vo výroku, ktorým bolo žalobe proti žalovanému 2 vyhovené, a to tak, že sa žaloba

zamietla. Zároveň bol potvrdený výrok o zamietnutí žaloby proti žalovanému 1. Podľa

názoru krajského súdu v súvislosti so zamietnutím žaloby proti žalovanému 1 treba

skutkové zistenia a právne posúdenie okresného súdu považovať za správne. Žalovaný 1 nie

je v tomto spore pasívne legitimovaný. Žalovaný 1 bol nájomcom pozemkov, ale ich

neužíval. Po dohode ich užíval žalovaný 2, ktorý ich obsial a dostal na ne dotáciu. Preto

žalovaný 1 nemohol získať bezdôvodné obohatenie na úkor sťažovateľa. Sťažovateľ podľa

dohody mohol pozemky užívať od 1. januára 2004 do 31. decembra 2004. Nemal právo ich

užívať v roku 2005, čo jednoznačne vyplýva z vykonaného dokazovania i z rozsudku

okresného súdu č. k. -167 z 25. mája 2006 v spojení s rozsudkom krajského

súdu č. k. -187 zo 14. decembra 2006. Sťažovateľ pooral predmetné

pozemky v letných mesiacoch v roku 2005, a to tú ich časť, ktorá bola predtým zatrávnená

žalovaným 1, i keď vedel, resp. musel vedieť, že na takéto konanie nie je oprávnený. Pritom

nezatrávnené časti boli už obsiate žalovaným 2. Právne významná je tá skutočnosť, že

sťažovateľ pooral tie pozemky, resp. ich časti, ktoré nebol oprávnený užívať a ani iným

spôsobom s nimi nakladať. Nie je podstatné, či žalovaný 2 bol alebo nebol ich oprávnený

užívať. Takéto konanie sťažovateľa v konkrétnej situácii je konaním v rozpore

so všeobecnými morálnymi zásadami vylučujúcimi svojvoľné a bez právneho dôvodu

realizované užívanie veci. Konanie sťažovateľa bolo preto konaním v rozpore s dobrými

mravmi podľa , podľa ktorého výkon práv a povinností

vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať

do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Preto

nároky z takéhoto konania sťažovateľa nemajú právnu ochranu.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 30. novembra 2011 vyplýva,

že ním bolo zamietnuté dovolanie sťažovateľa proti zmeňujúcemu výroku rozsudku

krajského súdu č. k. -326 z 30. decembra 2010, ktorým žalobu proti

žalovanému 2 zamietol. Podľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľ uplatnil proti

žalovanému 2 nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia tvrdiac, že mu poskytol plnenie

vykonaním poľnohospodárskych prác na pozemkoch, ktoré žalovaný 2 nemal právo užívať.

Krajský súd vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného okresným súdom posúdil uplatnený

nárok (rovnako ako okresný súd) podľa ustanovenia , ale

dospel k právnemu záveru, že sťažovateľovi právo na vydanie bezdôvodného obohatenia

nevzniklo. Pre posúdenie opodstatnenosti uplatňovaného nároku krajský súd považoval

za podstatnú nespornú skutočnosť, že sťažovateľ v roku 2005 nemal právo pozemky užívať

ani iným spôsobom s nimi nakladať, a za nepodstatnú skutočnosť považoval oprávnenie

žalovaného 2 pozemky užívať. Tento právny záver krajského súdu je správny

a nespochybňuje ho ani jeho ďalšie konštatovanie, podľa ktorého konanie sťažovateľa je

v rozpore s dobrými mravmi v zmysle . Podľa názoru

najvyššieho súdu sťažovateľ nepreukázal, že poskytol plnenie žalovanému 2. Sťažovateľ

napriek tomu, že nemal právo pozemky užívať, vykonával na nich poľnohospodárske práce

vo svoj prospech. Následné užívanie pozemkov žalovaným 2 nemožno považovať

za naplnenie skutkovej podstaty získania majetkového prospechu na úkor sťažovateľa bez

právneho dôvodu.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -187 zo 14. decembra 2006 vyplýva,

že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -167 z 25. mája 2006.

Uvedeným rozsudkom okresného súdu bola zamietnutá žaloba sťažovateľa proti

žalovanému 1 o určenie, že najneskôr od 2. augusta 2004 bol oprávneným užívateľom

a nájomcom pozemkov parc. č. 700/1 a parc. č. 2045/1 ležiacich v katastrálnom území R.

sťažovateľ. Podľa názoru krajského súdu sťažovateľ odvodzoval svoje právo užívania, resp.

právo nájmu od ním tvrdenej nájomnej zmluvy uzavretej so správkyňou konkurznej

podstaty a následne aj od nájomných zmlúv uzavretých s konkrétnymi fyzickými osobami.

Sťažovateľ považoval za nájomnú zmluvu so správkyňou konkurznej podstaty podanie

označené ako „Hlásenie zmien katastru nehnuteľností“. Z obsahu tohto podania však

vyplýva, že správkyňa konkurznej podstaty týmto podaním (ktoré je podpísané aj

sťažovateľom) oznámila príslušnému katastru nehnuteľností zmenu spočívajúcu v tom, že

R. R., zastúpené správkyňou konkurznej podstaty, vypovedalo k 1. októbru 2003 nájomné

vzťahy a že sťažovateľ má uzavreté nové nájomné zmluvy s vlastníkmi pôdy. Z tohto

podania teda nevyplýva, že by sťažovateľ a správkyňa konkurznej podstaty uzavreli

nájomný vzťah (zmluvu), ako to tvrdí sťažovateľ. Pokiaľ sťažovateľ dôvodnosť

uplatňovaného nároku opieral aj o nájomné zmluvy uzavreté s fyzickými osobami, je

potrebné uviesť, že tieto zmluvy nemajú zákonné náležitosti, pretože sú z hľadiska

predmetu nájmu absolútne neidentifikovateľné.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo(...)

prejednaná(...) súdom(...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach(...)

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

„Nevyžaduje sa, aby na každý argument účastníka, aj na taký, ktorý je pre

rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ale ak ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument.“ (Ruiz Torija c. Španielsko, Georgiadis c. Grécko)

Sťažovateľ je presvedčený o dôvodnosti uplatneného nároku. Právo na vydanie

bezdôvodného obohatenia priznáva priamo zákon, a preto nemôže byť v rozpore s dobrými

mravmi požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaný 2 sa obohatil o to, čo

sťažovateľ vynaložil na prípravu pôdy na siatie repky olejnej. Najvyšší súd nijako

nevysvetlil, na základe akých skutočností dospel k záveru, podľa ktorého sťažovateľ

nepreukázal poskytnutie plnenia žalovanému 2. Súdne konanie, v ktorom sa dospelo

k záveru, že sťažovateľ nebol oprávnený pozemky užívať, sa začalo a skončilo potom, ako

došlo k pooraniu pozemkov sťažovateľom.

Najvyšší súd považuje dovolací rozsudok za správny, pričom je toho názoru, že

odôvodnenie rozsudku spĺňa kritériá ústavnej akceptovateľnosti zodpovedajúce ustanoveniu

.

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že podľa skutkových

zistení krajského súdu (zhodných so skutkovými zisteniami okresného súdu) sťažovateľ

pooral pozemky v letných mesiacoch v roku 2005, pričom podľa krajského súdu vedel, resp.

musel vedieť, že na takéto konanie nebol oprávnený. Konanie sťažovateľa považoval

za rozporné s dobrými mravmi podľa , a preto mu

nepriznal právnu ochranu.

Podstatnou dovolacou námietkou sťažovateľa bolo tvrdenie, podľa ktorého ním

uplatnený nárok vyplýva priamo zo zákona, čo zároveň znamená, že nemôže byť v rozpore

s dobrými mravmi. Napriek takejto dovolacej argumentácii sťažovateľa z rozsudku

najvyššieho súdu nevyplýva, či akceptoval, alebo neakceptoval právny názor krajského

súdu, podľa ktorého konanie sťažovateľa bolo v rozpore s dobrými mravmi (keď vedel, že

pozemky nemá právo poorať, a napriek tomu tak urobil). Najvyšší súd totiž v tejto súvislosti

uvádza: „Odvolací súd vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa

posúdil uplatnený nárok tak ako súd prvého stupňa podľa citovaného ustanovenia § 451

, ale dospel k záveru, že žalobcovi právo na vydanie bezdôvodného

obohatenia nevzniklo. Pre posúdenie opodstatnenosti uplatneného nároku odvolací súd

považoval za podstatnú nespornú skutočnosť, že žalobca v roku 2005 nemal právo

predmetné parcely užívať ani iným spôsobom s nimi nakladať a za nepodstatnú skutočnosť

oprávnenie žalovaného 2 predmetné parcely užívať. Uvedený právny záver odvolacieho

súdu je správny a nespochybňuje ho ani ďalšie konštatovanie odvolacieho súdu, že konanie

žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle . Podľa

názoru dovolacieho súdu žalobca nepreukázal, že poskytol plnenie žalovanému 2. Žalobca

napriek tomu, že nemal právo nehnuteľnosti užívať, vykonával na nich poľnohospodárske

práce vo svoj prospech. Následné užívanie nehnuteľnosti žalovaným 2 nemožno považovať

za naplnenie skutkovej podstaty získania majetkového prospechu na úkor žalobcu bez

právneho dôvodu.“

Zdá sa, že najvyšší súd nezaložil svoj rozsudok na rozpore s dobrými mravmi

(v tomto smere nezaujal žiadne meritórne stanovisko k argumentácii krajského súdu a ani

k dovolacím námietkam sťažovateľa), pretože za rozhodujúce považoval dve skutočnosti.

Išlo jednak o to, že sťažovateľ nemal v roku 2005 právo pozemok užívať, ale aj o to, že

nepreukázal poskytnutie plnenia žalovanému 2.

Právny záver najvyššieho súdu, podľa ktorého sťažovateľ nemal v roku 2005 právo

pozemky užívať, treba považovať za správny, keďže vyplýva zo záverov rozsudku

krajského súdu č. k. -187 zo 14. decembra 2006.

Ďalší záver najvyššieho súdu, podľa ktorého sťažovateľ nepreukázal poskytnutie

plnenia žalovanému 2, sa na prvý pohľad môže javiť ako ustálenie odlišného skutkového

stavu, než k akému dospeli predtým okresný súd a krajský súd. V skutočnosti sa však tento

záver najvyššieho súdu opiera o odlišné právne posúdenie rovnakého skutkového stavu.

Nepovažuje totiž za poskytnutie plnenia také konanie sťažovateľa, na ktoré tento nemal

evidentne právo. Ak totiž sťažovateľ nemal právo pozemky užívať a napriek tomu

vykonával na nich poľnohospodárske práce vo svoj prospech, potom následné užívanie

pozemkov žalovaným 2 nemožno považovať za naplnenie skutkovej podstaty získania

majetkového prospechu na úkor sťažovateľa bez právneho dôvodu.

Uvedený záver najvyššieho súdu treba považovať za arbitrárny.

Podľa kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí,

musí obohatenie vydať.

Podľa bezdôvodným obohatením je majetkový

prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu

alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný

z nepoctivých zdrojov.

Kým podľa názoru najvyššieho súdu by hypoteticky prichádzalo do úvahy

bezdôvodné obohatenie získané plnením bez právneho dôvodu, zatiaľ podľa sťažovateľa

získal žalovaný 2 bezdôvodné obohatenie plnením z neplatnej zmluvy.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -187 zo 14. decembra 2006 vyplýva,

že argumentácia sťažovateľa o tom, že mal právo pozemky užívať, bola sčasti vyhodnotená

tak, že sťažovateľ sa opieral o neplatné zmluvy (nemajúce potrebné náležitosti), a sčasti tak,

že tvrdený právny titul užívania pozemkov sa nepreukázal.

Z citovaných ustanovení je zrejmé, že ktorákoľvek

zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia zakladá povinnosť takéto obohatenie

vydať.

Pokiaľ najvyšší súd uvažoval o plnení bez právneho dôvodu a odmietol za plnenie

považovať také plnenie, ktoré sťažovateľ nemal právo realizovať, dostal sa tým do rozporu

s ustanovením a .

Skutočnosť, že sťažovateľ objektívne nebol oprávnený pozemky užívať, neznamená,

že by ním vykonané poľnohospodárske práce, ktoré žalovaný 2 zužitkoval (skonzumoval),

sa nemali považovať za bezdôvodné obohatenie. Je totiž samou podstatou plnenia získaného

z neplatného právneho úkonu alebo bez právneho dôvodu také plnenie, ktoré nemá platný

právny podklad, resp. vôbec žiadny právny podklad.

Nie je tiež bez významu, že sťažovateľ bol presvedčený o svojom práve pozemky

užívať na poľnohospodárske účely. Na eliminovanie spornosti tohto jeho práva podal aj

žalobu o určenie, že najneskôr od 2. augusta 2004 bol oprávneným užívateľom a nájomcom

pozemkov. Konečný rozsudok krajského súdu bol vynesený až 14. decembra 2006 (bol ním

potvrdený rozsudok okresného súdu z 25. mája 2006). To znamená, že až z rozsudkov

všeobecných súdov (vynesených dávno po ukončení prác) sa dozvedel, že pozemky užíval

neoprávnene. Jeho tvrdenie, podľa ktorého pozemky do rozhodnutia všeobecných súdov

užíval v dobrej viere, nebolo vykonaným dokazovaním vyvrátené.

V podstate rovnako uvažoval aj krajský súd, keď vydanie bezdôvodného obohatenia

odmietol s poukazom na rozpor s dobrými mravmi (nie teda preto, že by žalovaný 2

prospech nezískal).

V konečnom dôsledku to znamená, že rozhodujúcou otázkou je, či možno konanie

sťažovateľa považovať za rozporné s dobrými mravmi. Najvyšší súd v tomto smere nezaujal

žiadne stanovisko, hoci sťažovateľ v podanom dovolaní tento záver krajského súdu namietal

s poukazom na to, že konal v dobrej viere a že ním uplatnený nárok vyplýva zo zákona.

Možno zovšeobecniť, že nezaujatie žiadneho stanoviska k namietanej otázke, či

uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia bolo v rozpore s dobrými mravmi,

zakladá zjavnú neodôvodnenosť rozhodnutia.

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V zmysle citovaných ustanovení ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. novembra 2011 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku

nálezu).

V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu. Bude

sa teda musieť vysporiadať s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej uplatnenie nároku

na vydanie bezdôvodného obohatenia vyplývajúceho zo zákona nemôže byť v rozpore

s dobrými mravmi, ale tiež s ďalšou námietkou, podľa ktorej prípadnému rozporu s dobrými

mravmi bráni skutočnosť, že sťažovateľ konal v dobrej viere.

Ústavný súd priznal úspešnému sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia

advokátom v sume 404,37 €, a to za 3 úkony právnych služieb v roku 2012 (prevzatie

a príprava zastupovania, sťažnosť, replika na vyjadrenie najvyššieho súdu) po 127,16 €, ako

aj tri režijné paušály po 7,63 € (bod 3 výroku nálezu).

Nebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľa na zrušenie rozsudku krajského

súdu č. k. -326 z 30. decembra 2010, keďže v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti bola sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému krajským

súdom pod sp. zn. odmietnutá (bod 4 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. januára 2013